الأسماء في صفحات التنقل
Hus bieločelá alebo hus beločelá[2] (Anser albifrons) je zúbkozobec z čeľade kačicovitých. Hniezdi v arktickej časti Eurázie a Severnej Ameriky. Nominátna rasa Anser albifrons albifrons žije najmä v Eurázii, hniezdi v arktickom pásme tundry, na Slovensku je migrant a zimný hosť.[3] Počet hniezdnych párov v Európe je 62 000 - 72 000, prebieha veľký nárast populácie.[4] Podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov hus bieločelá patrí medzi najmenej ohrozené druhy, trend celkovej populácie nie je známy, populácia v Európe je stabilná. V severnej Amerike za posledných 40 rokov ich stavy štatisticky významne stúpli o 5500% (to znamená 173% za dekádu). Treba tiež poznamenať, že spomínaný prieskum pokrýval asi 50% plochy rozšírenia v severnej Amerike.[1]
Hus bieločelá meria 65-78 cm, rozpätie krídel má 130-165 cm[5] a váži 2-3 kg. Podobá sa husi divej. Odlišuje sa tmavšou sivou farby krku a hlavy na ktorej výrazne svieti biela koreňová časť zobáka a čela. Na brušnej strane má výrazné čierne pásy a škvrny. Zobák je mäsovopomarančový s bielym nechtom na konci. Nohy sú pomarančové.
Mláďatá nemajú bielu škvrnu pri zobáku a zobák majú žltosivý s hnedým nechtom na konci. Nohy sú matnejšie ako u dospelých.[6]
Ozývajú sa často. Majú nápadné volanie "kli-lik, kil-lik" alebo "lilik - lilik"[7]. Je to jasný hlas dvojslabičný hlas. Znie vyššie a rýchlejšie ako u husi divej. Na paši vydávajú podobný gagot ako hus divá "gragagaga".
Na Slovensku prebieha jesenná migrácia od konca septembra. Pozorovania sú z celého územia Slovenska. Najviac údajov pochádza od veľkých riek a vodných nádrží. Jarný ťah vrcholí v mesiaci marec. Hlavné zimoviská sú pri rieke Morave, Dunaji na Východoslovenskej rovine. Na Východnom Slovensku sú zaznamenávané väčšie počty z toho dôvodu, že tadiaľ vedie migračná trasa z ich zhromaždišťa z pusty Národného parku Hortobágy. Ťažko sa získavajú presné počty, lebo kŕdle sa miešajú s husou siatinnou.[3] Odhad počtu zimujúcich jedincov je 3000 - 35000 (r. 2006).[4]
Hniezdiská husi bieločelej sú od arktickej tundry bez vegetácie až po krovinatú tundru. Zo zimovísk sa sem vrátia v strede mája. Na tie najsevernejšie položené až uprostred júna. Po návrate nepristúpia ihneď k hniezdeniu. Zo začiatku sa v pároch alebo v malých skupinkách zdržujú v blízkosti hniezdisk a so stavbou hniezd začnú až uprostred júna. V tom čase sa už intenzívne topí sneh.
Hniezdo je voľná stavba z trávy a z paličiek. Pred kladením je hniezdo dobre vystlané páperím. V čase pŕchnutia nevedia lietať ani dospelé ani mláďatá. Vytvárajú veľké kŕdle a v prípade nebezpečenstva hľadajú útočisko na voľnej hladine. Od prostriedku augusta už vedia znovu lietať a letuschopné sú v tom čase aj mláďatá. Krátko na to začne migrácia na zimoviská. Zvyčajne už žiadna hus bieločelá nie je koncom septembra na hniezdisku.
Na hniezdisku sa pasie na rôznych trávach, najmä Eriophorum angustifolium. Počas obdobia pŕchnutia sa živí aj prasličkami. Najmä na zimoviskách majú svoj podiel v jej potrave i Lipnicovité, oziminy a semienka rôznych rastlín.
Za letu sú nápadné čierny priečne pásy na brušnej strane a tmavšia sivá krku a hlavy, svietiaca biela okolo zobáka
Vajíčko, múzeum Wiesbaden
Na hniezde
Ilustrácia - na vode s húsatami
Letiaci kŕdeľ, chránené územie Meerbruchwiesen, Nemecko
Kompozitná fotografia – pomôcka na ľahšie spoznanie druhu
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hus bieločelá
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Hus bieločelá
Wikislovník ponúka heslo Hus bieločelá
Hus bieločelá alebo hus beločelá (Anser albifrons) je zúbkozobec z čeľade kačicovitých. Hniezdi v arktickej časti Eurázie a Severnej Ameriky. Nominátna rasa Anser albifrons albifrons žije najmä v Eurázii, hniezdi v arktickom pásme tundry, na Slovensku je migrant a zimný hosť. Počet hniezdnych párov v Európe je 62 000 - 72 000, prebieha veľký nárast populácie. Podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov hus bieločelá patrí medzi najmenej ohrozené druhy, trend celkovej populácie nie je známy, populácia v Európe je stabilná. V severnej Amerike za posledných 40 rokov ich stavy štatisticky významne stúpli o 5500% (to znamená 173% za dekádu). Treba tiež poznamenať, že spomínaný prieskum pokrýval asi 50% plochy rozšírenia v severnej Amerike.
