دخلة القصب

Die Hermanse rietsanger (Acrocephalus scirpaceus) is 'n seldsame Palearkties-broeiende trekvoël en was moontlik misgekyk. Hulle leef in rietplate en welige plantegroei naby water. Die voël is 12 – 13 cm groot en weeg 9 - 18 gram. In Engels staan die voël bekend as die Eurasion Reed Warbler.

Fotogalery

Sien ook

• Alfabetiese lys van Suid-Afrikaanse voëls
• Lys van Suid-Afrikaanse voëls (Groepeer)
• Lys van Suider-Afrikaanse voëls volgens wetenskaplike name

Bron

• Sasol Voëls van Suider-Afrika. Struik Nature. Vierde Uitgawe 2011. ISBN 978-1-77007-928-1

Verwysings

Hierdie artikel is ’n saadjie. Voel vry om Wikipedia te help deur dit uit te brei.

Les especies d'aves con nome común en llingua asturiana márquense como ^NOA. En casu contrariu, conséñase'l nome científicu o de la SEO.

La carricera^NOA (Acrocephalus scirpaceus) ye un ave de la familia Sylvidae, de 13 cm de llargor y unos 12 g de pesu, con mantu de tonos marrones monótonos, ceya y partes inferiores de color crema y nala apuntiada. A güeyu ye bien mala d'estremar de A. palustris y de A. dumetorum. Sicasí, na mano o escuchando'l so cantar son fácilmente estremables naquellos llugares onde les sos árees de distribución asolápense.

Añera preferentemente en xuncleres a veres de llagos, ríos y canales anque tamién pueden faelo na vexetación axacente, como'n salgueres, blimales, etc. Aliméntase d'inseutos y les sos canesbes, arañes y dacuando de granes, frutos y flores. Cría de mayu a agostu n'Europa y d'abril a xunetu n'África. Monógames, añeren formando amestaos por cuenta de la distribución de los carrizales. Los ñeros, construyíos cuasi puramente poles femes con fueyes ya inflorescencies cortaes de carrizu y otres yerbes, consisten nuna copa fonda d'unos 6 cm de diámetru que se topen suspendíos por dellos tarmu de carrizu sobre agües pocu fondes. La fema pon 4 güevos que guaren dambos proxenitores mientres pocu más de 10 díes. Los pollos independícense 15 díes dempués d'abandonar el nial.

Nial de carricera.

Ye un ave migradora que tien los sos cuarteles d'iviernu nel África subsaḥariana. Los adultos empiecen a abandonar les árees de cría a finales de xunetu, primero que los xuveniles. La mayor parte de les poblaciones migren a finales d'agostu, estendiéndose'l pasu hasta principios d'ochobre.

Nun s'atopa globalmente amenazada, siendo común en tola so área de distribución. La población europea envalórase nunos 4 millones de pareyes, con más de mediu millón de pareyes en Suecia, país onde más abonda. N'España les poblaciones menguaron nos últimos años por cuenta de la perda d'hábitat.

Carricero común.

Subespecies

• Acrocephalus scirpaceus scirpaceus ocupa la zona más occidental de la distribución de la especie: Europa hasta Crimea y norte d'África.
• Acrocephalus scirpaceus fuscus ocupa la zona más oriental de la distribución: Xipre, Asia Menor hasta'l noroeste de China.

Bibliografía

• Bruun, Bertel (1979). The Hamlyn guide to birds of Britain and Europe, Traducíu por José Fortes Fortes, Omega. ISBN 84-282-0242-7.

• {{{autor}}} (2006). «Family Sylviidae (Old World warblers)», Handbook of the birds of the world (n'inglés). Lynx Edicions. ISBN 84-96553-06-X.

• Harrison, Colin (1977). A field guide to the nests, eggs and nestlings of European birds with North Africa and the Middle East, Traducíu por Jaume Xampeny, Omega. ISBN 84-282-0473-X.

• Heinzel, Hermann (1981). The birds of Britain and Europe with North Africa and the Middle East, Traducíu por Jaime Xampeny, Omega. ISBN 84-282-0424-1.

Enllaces esternos

• Sistema Integráu d'Información Taxonómica. «Acrocephalus scirpaceus (TSN 558429)» (inglés).
• Wikimedia Commons tien conteníu multimedia tocante a Acrocephalus scirpaceus.

Ar rouzegan-korz^[1] (liester : rouzeganed-korz)^[2] pe richaner-korz^{(Daveoù a vank)}, a zo ur spesad golvaneged bihan, Acrocephalus scirpaceus an anv skiantel anezhañ.

Anvet e voe Turdus scirpaceus (kentanv) da gentañ-penn (e 1804) gant an naturour gall Jean Hermann (1738-1800).

Doareoù pennañ

Vioù rouzegan-korz.

Boued

Bevañ a ra diwar amprevaned dreist-holl ha diwar hugennoù ivez.

Annez hag isspesadoù

Ar spesad a gaver an tri isspesad anezhañ^[3] :

• Acrocephalus scirpaceus avicenniae, war aodoù ar Mor Ruz,
• Acrocephalus scirpaceus fuscus, eus Egipt (dre ar Reter-Kreiz) da c'hevred Rusia Europa, reter Kazakstan hag Iran,
• Acrocephalus scirpaceus scirpaceus, eus Europa da gornôg Rusia, Ukraina ha kornôg Turkia, gwalarn Afrika.

Liammoù diavaez

• Acrocephalus scirpaceus war al lec'hienn BirdLife International.
• Acrocephalus scirpaceus war lec'hienn an International Union for Conservation of Nature (IUCN).

Muioc'h a restroù diwar-benn

Rouzegan-korz

a vo kavet e Wikimedia Commons.

Notennoù ha daveennoù

La boscarla de canyar o buscarla de canyar a les Balears o xitxarra de canyar al País Valencià (Acrocephalus scirpaceus) és un ocell de l'ordre dels passeriformes molt semblant al boscaler comú. Viu a gairebé tota l'Europa temperada. Nia i és estiuenca a la península Ibèrica i a les Balears. Abunda al Delta de l'Ebre i a l'Empordà.

Mesura 13 cm de llargària. Té el dors castany (sense vions dorsals) i el ventre, la gorja i el pit blanquinosos, amb bandes ocràcies. Té una línia superciliar definida i poc contrastada.

Fonamentalment menja insectes però, a la tardor, també afegeix baies a la seua dieta. Es troba a les maresmes de l'interior i del litoral, també en basses i a les ribes dels rius. És típicament estival: arriba el mes d'abril i reprèn la migració des dels primers dies d'agost fins a la darreria d'octubre, mes durant el qual migren els joves de l'any.

El seu cant consisteix en estrofes grinyolants repetides dues o tres vegades.^[1] Nidifica prop dels rius, a la part interior de Catalunya. Fa el niu, en forma de cistell i sospès a les tiges de les plantes dels canyissars, durant el mes de maig. És una construcció fonda feta amb herbes seques entreteixides formant una copa característica i ben amagada. Al maig-juliol la femella pon 4-5 ous, que tots dos progenitors covaran durant 12 dies, el mateix temps que els novells necessitaran per aprendre a volar. És una de les espècies més sovint parasitades pel cucut.^[2]

• Exemplar fotografiat a Alemanya

• Exemplar fotografiat prop del Llac Trasimè (Itàlia)

• Boscarla de canyar alimentant un pollet de cucut

• Ous

Referències

Enllaços externs

• «boscarla». L'Enciclopèdia.cat. Barcelona: Grup Enciclopèdia Catalana.
• Estudi de la població d'aquest ocell al Principat de Catalunya. (català)
• La boscarla de canyar a la UICN. (anglès)
• La boscarla de canyar a l'Animal Diversity Web. (anglès)
• Boscarla de canyar (en anglès). Encyclopedia of Life.
• Vídeos d'aquest ocell en el seu hàbitat natural. (anglès)
• Estudi de la població d'aquest ocell a les Illes Britàniques. (anglès)
• Descripció i hàbitat d'aquest ocell. (francès)
• Distribució geogràfica i conservació d'aquesta espècie. (anglès)
• Fotografies i enregistraments sonors del cant d'aquest ocell. (anglès)
• Taxonomia d'aquesta espècie. (anglès)

Acrocephalus arundinaceus

Mae Telor y Cyrs (Acrocephalus scirpaceus) yn aelod o deulu'r Acrocephalidae sy'n nythu yn y rhan fwyaf o gyfandir Ewrop a rhannau o orllewin Asia. Mae'n aderyn mudol, yn treulio'r gaeaf yn Affrica.

Nid yw'n aderyn hawdd ei adnabod gan ei fod yn debyg iawn i Delor y Gwerni, gyda chefn brown a gwyn ar y bol. Mae'n edrych ychydig yn fwy brown na Thelor y Cyrs, sy'n aderyn mwy llwyd, ac mae pig Telor y Gwerni yn llai. Ceir yr aderyn yma yn nythu mewn cyrs Phragmites, lle mae'n dodwy 3-5 wy. Mae'n un o'r rhywogaethau y bydd y Gog yn dodwy ei wyau yn ei nyth.

Mae Telor y Cyrs yn aderyn gweddol gyffredin yng Nghymru lle ceir cyrs Phragmites.

Rákosník obecný(Acrocephalus scirpaceus) je malý, tažný pták z čeledi rákosníkovitých (acrocephalidae).

Popis

Svrchu je červenavě hnědý, spodní strana bělavá a boky žlutohnědé. Mladí ptáci mají tmavé oči. Kolem očí má bílý kroužek. Má tmavě hnědý oční a krémový nadoční proužek, který je méně výrazný než u podobného rákosníka zpěvného. Liší se také hnědším opeřením, delším zobákem a odlišným zpěvem i biotopem. Je o něco menší než vrabec, měří 13 až 14 cm, rozpětí křídel dosahuje 17 až 21 cm. Tím se liší od jinak podobného, většího rákosníka velkého, se kterým často sdílí biotop.

Výskyt

Je to typický obyvatel hustého pásu rákosí našich vodstev. Vyskytuje se i v poměrně malých rákosinách kolem příkopů. Při tahu můžeme rákosníky spatřit také v křovinách. Nejběžněji se v Česku vyskytuje v jižních Čechách.

Způsob života

Obratně šplhá po rákosových stéblech. Živí se hmyzem, pavouky i malými měkkýši, na podzim také bobulemi. Potravu hledá v rákosí, ale také na stromech a keřích rostoucích u vody. Zpívá výrazným zpěvem s častým opakováním ve dne i v noci a šplhá při tom po stéblu rákosu nahoru a dolů. Jedná se o tažného ptáka, který na přelomu září a října odlétá do afrických savan, odkud se vrací až na konci dubna následujícího roku.

Rozmnožování

Při hnízdění, což je v období mezi květnem až září, připevňuje hluboké hnízdo k rákosům. Hnízdo visí maximálně 100 cm nad vodou či zemí. Do hnízda samička naklade 3–5 vajec, na kterých sedí 11–12 dní a pečuje o mláďata dalších 11–13 dní. Po vylétnutí z hnízda rodiče mláďata krmí dalších 14 dní. Hnízdo má dovnitř přehnuté okraje, proto z něho nemohou ani při bouři vejce nebo mláďata vypadnout. Mladí ptáci se neumí držet stébel jako dospělí, zpočátku tedy posedávají na vodororovných, zlámaných nebo šikmých stéblech. Hnízdí jednou až dvakrát ročně. Do hnízd rákosníků často klade svá vejce kukačka. Pohlavně dospívá ve druhém roce života, nejvyšší věk v České republice je přes 11 let.

Galerie

• Mladá kukačka obecná v hnízdě rákosníka obecného

• vajíčka

Zajímavost

V příběhu o Sherlocku Holmesovi od Rudolfa Čechury "Sherlock Holmes a případ s ptáky" dojde k usvědčení lupiče, který uloupil vzácné kukačky: Svědek Torriceli totiž slyšel rákosníka (zpíval mezi 20. a 21. hodinou) a „bukače nočního“ (21. a 22. hodina).

Reference

1. ↑ Červený seznam IUCN 2018.1. 5. července 2018. Dostupné online. [cit. 2018-08-09]

Literatura

• SVENSSON, Lars; MULLARNEY, Killian; ZETTERSTRÖM, Dan. Ptáci Evropy, severní Afriky a Blízkého východu. Překlad Robert Doležal. 2., opravené a rozšířené vyd. Praha: Ševčík, 2012 (2012 tisk). 448 s. ISBN 978-80-7291-246-9. S. 320.

Externí odkazy

• Obrázky, zvuky či videa k tématu rákosník obecný ve Wikimedia Commons
• hlasová ukázka z projektu Českého rozhlasu Hlas na každý den
• obrázky rákosníka obecného
• BioLib.cz – Acrocephalus scirpaceus (rákosník obecný) [online]. BioLib.cz. Dostupné online.

Rørsanger (Acrocephalus scirpaceus) er en lille spurvefugl, der yngler i rørskove over størstedelen af Europa samt i dele af Centralasien og Nordafrika. Arten er en almindelig ynglefugl i Danmark som overvintrer i tropisk Afrika. Af udseende ligner den meget kærsanger og andre slægtninge, og genkendes bedst på sin sang. Den lever fortrinsvis af myg og fluer.

Udseende

Rørsangeren er en 13 cm stor fugl, der er brunlig på oversiden og hvidlig på undersiden med gulbrune flanker. Hovedet virker spidst og issen flad ligesom hos andre sangere af slægten Acrocephalus. Næbbet er tyndt og spidst og benene er som regel mørke. Den ligner kærsanger meget og de to arter kan være vanskelige at kende fra hinanden, selv med fuglene i hånden. Deres sang er dog meget forskellige.

Stemme

Er der problemer med lyden? Se da eventuelt Hjælp:Ogg Vorbis eller "Media help" (engelsk)

Sangen er lang og næsten uendelig. Det er en monoton gentagelse af de samme toner og lyder ofte som terr-terr-terr-ti-ti-ti-ti-ty-ty-ty-ty-terr-terr-terr-terr.... Fuglen begynder ofte på at synge, når mennesker nærmer sig dens territorium.

Udbredelse

Rørsanger er udbredt i størstedelen af Europa, men fåtallig i de nordligste og sydligste egne. I Norge er arten således sjælden og findes kun i Sveriges og Finlands sydlige dele. Syd for Danmark er den udbredt i alle europæiske lande bortset fra Irland. Mod øst findes den i Asien indtil bjergkæden Tian Shan i Centralasien. Den yngler desuden i det nordligste Afrika og i Mellemøsten.

I Danmark findes arten overalt, hvor der vokser tagrør, både i store rørskove og i smalle bræmmer langs f.eks. søer og åer. Det vil sige, at den er almindelig over hele landet bortset fra visse dele af Nord-, Midt- og Vestjylland. Bestanden har dog været faldende siden 2000, selvom mængden af rørskov i Danmark er øget på grund af større næringstilførsel. Tilbagegangen skyldes sandsynligvis forhold i overvintringskvarteret i Afrika syd for Sahelzonen. Også andre trækfugle med vinterkvarter her er gået tilbage.

Yngleforhold

Acrocephalus arundinaceus

Fuglene ankommer til Danmark i maj måned. Reden ophænges mellem tagrørenes stængler og bygges alene af hunnen. Magerne er derimod fælles om udrugningen og pasningen af ungerne. De normalt fire æg lægges i slutningen af maj eller begyndelsen af juni. De udruges i 12 dage og ungerne forlader reden efter 10-14 dage. Nogle fugle begynder allerede sidst i juli at forlade landet. Trækket mod syd kulminerer i slutningen af august eller begyndelsen af september. Både forår og efterår gæstes Danmark af svenske fugle.

Rørsangeren er ofte værtsfugl for gøgens unger.

Kilder/Eksterne henvisninger

• Hvass, Hans, Danmarks Dyreverden, 2. udgave, Rosenkilde og Bagger 1978. ISBN 87-423-0076-2.
• Benny Génsbøl, Nordens fugle - en felthåndbog, 1987. ISBN 87-12-01619-5.
• Beskrivelse af rørsanger på Dansk Ornitologisk Forenings hjemmeside
• Gill, F & D Donsker (Eds). 2013. IOC World Bird Names (v 3.3) www.worldbirdnames.org Fuglenes inddeling i ordner og familier

• Wikimedia Commons har flere filer relateret til Rørsanger

Der Teichrohrsänger (Acrocephalus scirpaceus) ist eine Vogelart der Gattung der Rohrsänger (Acrocephalus) aus der Familie der Rohrsängerartigen (Acrocephalidae).

Beschreibung

Der Teichrohrsänger ist etwa 13 cm lang und hat eine Flügelspannweite von 17 bis 21 cm. Das Gewicht beträgt etwa 10 bis 15 Gramm. Die Oberseite ist braun, seine Unterseite gelblichweiß. Der kleine Vogel hat eine weißliche Kehle, einen spitzen Schnabel und graubraune Beine. Männchen und Weibchen haben die gleiche Färbung. Die Schlagfrequenz seiner Flügel beträgt etwa 18 Schläge pro Sekunde, die Fluggeschwindigkeit 10 Meter pro Sekunde. Ein Teichrohrsänger kann bis 12 Jahre alt werden. Sein kurzer unauffälliger Ruf klingt wie „tscharr“ und „tschirrak“. Allein dem Aussehen nach ist der Teichrohrsänger nur schwer vom Sumpfrohrsänger zu unterscheiden.

Lebensraum

Verbreitung des Teichrohrsängers:

Brutgebiete

Ganzjähriges Vorkommen

Migration

Überwinterungsgebiete

Der Teichrohrsänger ist ein Brutvogel der West- und Zentralpaläarktis. Ein weiteres, zum Teil sehr stark aufgesplittertes Teilareal findet sich in Vorder-, Mittel- und Zentralasien. Die Verbreitung reicht hier vom Nordosten Kasachstans bis in den Nordwesten der Mongolei.^[1]

In Mitteleuropa ist der Langstreckenzieher von April bis Oktober anwesend. Sein Winterquartier hat er südlich der Sahara in Afrika. Abreisezeit und Zugrichtung sind ihm angeboren. Um die rund 6000 Kilometer gut zu überstehen, legt der Nachtzieher Fettreserven an. Der Teichrohrsänger lebt im dichten Schilf und Ufergebüsch von Seen, Teichen, Mooren und Flüssen.

Ernährung

Teichrohrsänger, der einen Kuckuckjungvogel füttert

Nest mit Eiern

Ei, Sammlung Museum Wiesbaden

Der Teichrohrsänger klettert und hüpft geschickt im Schilf und ernährt sich von Spinnen, Weichtieren, Insekten und deren Larven.

links: Cuculus canorus canorus rechts: Acrocephalus scirpaceus, Sammlung Museum von Toulouse

Fortpflanzung

Die Geschlechtsreife tritt nach einem Jahr ein. Die Hauptbrutzeit ist Mai bis Juli. Das aus Gräsern und Schilfrohr geflochtene Nest ist meistens im Schutz von Röhrichtbeständen zwischen drei oder vier Schilfhalmen über dem Wasser befestigt. Das Weibchen legt drei bis fünf Eier. Die Eier werden 11 bis 14 Tage lang abwechselnd von beiden Partnern bebrütet. Die Jungvögel bleiben 10 bis 14 Tage im Nest. Er brütet 2- bis 3-mal im Jahr.

Der Teichrohrsänger ist ein häufiger Kuckuckswirt, der ein brutparasitierend im Nest abgelegtes Kuckucksei ausbrütet und den artfremden Nestling aufzieht, zuungunsten eigenen Nachwuchses. Im Gegensatz zum Sumpfrohrsänger, der Kuckuckseier häufig aus seinem Nest entfernt, wurde dieses Verhalten beim Teichrohrsänger nur sehr selten nachgewiesen.^[2]

Bestand

Der europäische Bestand wird auf ca. drei Millionen Brutpaare geschätzt.

Sonstiges

Der Teichrohrsänger war Vogel des Jahres (Deutschland) 1989.

Literatur

• Hans-Günther Bauer, Einhard Bezzel, Wolfgang Fiedler (Hrsg.): Das Kompendium der Vögel Mitteleuropas: Alles über Biologie, Gefährdung und Schutz. Band 2: Passeriformes – Sperlingsvögel. Aula-Verlag Wiebelsheim, Wiesbaden 2005, ISBN 3-89104-648-0.

Einzelnachweise

1. ↑ Bauer et al., S. 233.
2. ↑ Matthias Glaubrecht: Evolution eines Brutparasiten. ZEIT Online, 26. Juni 1987, abgerufen am 4. November 2012.

Ech Pipi cracra^[1] (in frinsé = Rousserolle effarvatte) (Acrocephalus scirpaceus) ch'est ène éspèche éd feuvettes des mérais.

Ch'est un tiot passereau (inviron 12 cm éd long aveuc ène invérgure d' 19 cm, pesant intre 11 pi 15 g).

Ch'est un migrateu transsaharien. I part in Afrique chintrale pi australe à la fin éd l'été pour arvnir in avri-moai.

Dsous-éspèches

D'apré Alan P. Peterson :

• Acrocephalus scirpaceus avicenniae (Ash, Pearson,DJ, Nikolaus,G & Colston) 1989 ;
• Acrocephalus scirpaceus fuscus (Hemprich & Ehrenberg) 1833 ;
• Acrocephalus scirpaceus scirpaceus (Hermann) 1804.

Acrocephalus arundinaceus

Notes pi référinches

1. ↑ René Debrie, Lexique picard des parlers sud-amiénois, Éklitra, liméro XL, 1979

• Ch'est un pipi cracra = ch'est un onme froussard

Loïens intarnètes

• Modèle:Zoonomen
• Modèle:Avibase
• Modèle:Oiseaux espèce
• Modèle:Faunaeur
• Référence ITIS : Acrocephalus scirpaceus (Hermann, 1804) (fr) ( (en))
• Modèle:ADW
• Référence NCBI : Acrocephalus scirpaceus (en)
• Modèle:UICN

• Vidéo de Rousserolle effarvatte chantant dans une roselière (fr+en)

Acrocephalus arundinaceus

Royljómari (frøðiheiti - Acrocephalus scirpaceus)

Sí eisini

• Fuglar í Føroyum

Acrocephalus arundinaceus

Псылъэдзэхубзу (лат-бз. Acrocephalus scirpaceus) — вэд лъэпкъым щыщ лӀэужьыгъуэщ.

Теплъэр

Теплъэр къамылыфэщ, бзу жьгъейщ. ТхыцӀэр, дамэхэр, щхьэщӀыбыр, кӀэр — гъуабжэщ; жьэгъур, бгъэр, ныбэщӀагъыр — гъуэжьщ, хужь къыщӀэуэу; джабэхэр пшэхъуафэщ.

Здэпсэухэр

Къышыраш Къаукъазым и Хы ФӀыцӀэ Ӏуфэм, Псыжъ Хы МыутӀэм гъунэгъу щыхуэхъу щӀыпӀэ бгъэнылъэхэм, чыцэ гуэрэнхэр зэрытхэм. КъинэмыщӀауэ щопсэу Урысейм и ищхъэрэ хэгъуэгухэм, Еуропэм, Азиэм я щӀыпӀэ тегъэпсыхьахэм. Псылъэдзэхухэм я абгъуэхэр бгъэн, ӀутӀанэ, къамыл къэкӀыгъэхэм хуэдэ къэкӀыгъэхэм фӀащӀыхь, ищӀагъымкӀэ къыщӀэзыӀыгъэ имыӀэу. Зы абгъуэм къэкӀыгъищ-плӀы щызэрипх щыӀэщ.

Тхылъхэр

• Брат Хьэсин. Адыгэхэм я къуалэбзу щӀэныгъэр. Черкеск къ. 2007 гъ.

Трскарот рогозар (науч. Acrocephalus scirpaceus) е мала врапчевидна птица од кладот Sylvioidea (трскари), родот на трскарчиња (Acrocephalus). Се размножува низ Европа до западна умерена Азија. Ја има и во Македонија. Таа е птица преселница што зимува во Африка, под Сахара.

Опис

Трскарот рогозар е долг околу 13 см, со распон на крилјата од 17 до 21 см и тежина од 10 до 15 грама. Горната страна му е кафеава, а долната посветла, жолтеникавобела. Задникот е со портокалова нијанса, опашката е кафеава, долната страна од крилјата е ’рѓа боја, нозете светло кафеави и има влакна во близина на коренот на клунот. Половите се исти. Има брзи замавнувања со крилјата, 18 во секунда и лета со брзина од 10 метри во секунда.

Можат да живеат и до 12 години.

Однесување

Младенче трскар рогозар

Трскарот рогозар е присутен во речиси цела Европа од април до октомври, а зимува во Африка. За да може да го издржи ноќниот лет од 6.000 км, потребна му е акумулација на масти.

Живеалиштето на оваа птица се густите трски крај речните брегови, езера, мочуришта и бари.

Птицата вешто се качува и скока на трските каде се храни со пајаци, мекотели, инсекти и нивните ларви.

Размножување

Acrocephalus arundinaceus

Сексуална зрелост трскарот рогозар ја постигнува на една година. Обично се моногамни^[2]. Сезоната на парење е во периодот од мај до јули. Гнездото го градат ниско на земјата во густа вегетација. Женките несат 3-5 јајца, а ги инкубираат обата родитела наизменично во тек на 11-14 дена. Младенчињата стануваат независни по 10-14 дена. Може да имаат и 2-3 легла годишно. Често, оваа птица е домаќин на паразитската кукавица, бидејќи јајцата им се со исти бои.

Наводи

ஐரோப்பிய ஆசிய நாணல் கதிர்க்குருவி (Eurasian reed warbler) அல்லது நாணல் கதிர்க்குருவி (Acrocephalus scirpaceus) உலகத்திலேயே பழமையான கதிர்க்குருவி ஆகும். இது அக்ரோசெபலஸ் போினத்தில் உள்ளது. இவ்வினங்கள் ஐரோப்பா கண்டம் முதல் வெப்ப மண்டல பகுதியான மேற்கு ஆசியா வரை இப்பறவைகள் காணப்படுகின்றன.

பெயர்க் காரணம்

இவை குளிர்காலத்தில் ஆப்பிாிக்காவின் துணை சகாரா பகுதிக்கு இடம் பெயர்கின்றன. அக்ரோசெபலஸ் என்பது போினப் பெயர், இது பழமையான கிரேக்க மொழிச் சொல், 'அக்ரோஸ்' வில் இருந்து வந்தது, இதற்கு உயரமான தலை என்று பொருள். நியுமேன் மற்றும் நியுமேன் என்பவர் 'அக்ரோஸ்' என்றால் 'கூர்மையான முனை' என்கிறார். 'சிர்பாசியஸ்' என்பது லத்தின் மொழிச் சொல் இதன் பொருள் 'நாணல்' ஆகும்.^[1]

வாழ்வு

மரத்தில் வாழக்கூடிய சிறிய இன இப்பறவைகள் பொதுவாக நாணல் படுகைகளிலும், புதர்களிலுமே காணப்படுகிறது. நாணல்களுக்கு இடையே கூடை போன்ற கூட்டினுள் 3-5 முட்டைகளையிடுகின்றன. 10 அல்லது 11 நாட்களில் முட்டை பொாித்து குஞ்சு வெளிவருகின்றன. ஒரே வாழ்க்கைத் துணையுடன் வாழக்கூடிய சிற்றினத்தைச் சார்ந்தது.^[2]

பிற குறிப்புகள்

• ஐரோப்பிய ஆசிய நாணல் கதிர்க்குருவியானது, பொிய நாணல் கதிர்க்குருவியை ஒத்திருக்கிறது. ஆனால், பொிய நாணல் கதிர்க்குருவியானது அளவில் பொிதாகவும் வலிமையான புருவமேலம் (supercilium) கொண்டதாகவும் உள்ளது. இவை அடைகாக்கும் ஒட்டுண்ணிகளாக குயிலினத்தோடு உள்ளது. இதன் நடுத்தர அளவானது 12.5-14 செ.மீ நீளமுடையது.
• முதிர்ந்த பறவைக்கு உடலின் மேல் புறத்தில் கோடுகள் காணப்படுவதில்லை இது கருஞ்சிவப்பு வண்ணத்திலும், கீழ்ப்புறம் சற்று புடைத்துக் காணப்படுகின்றது. தலையின் முன்பகுதி தட்டையாகவும், அலகு வலிமையாகவும் கூர்மையாகவும் உள்ளது. அனேக பாடும் பறவைகளில், ஆண், பெண் பறவைகளை வேறுபடுத்தி அறிய முடிகிறது.
• இளம் பறவைகளில் அடிப்பகுதி சற்று அதிகமாகவே புடைத்துக் காணப்படுகின்றது. பாடும் பறவைகள் பொதுவாக பூச்சி உண்ணிகளாகவே உள்ளன. ஆனால், சிறிய விலங்குகளையும் பழங்களையும் கூட உண்கின்றன. இதன் பாடல் மெதுவாகவும், நடுக்கத்துடன் கூடிய ஜிட், ஜிட், ஜிட், என்ற ஓசையுடன், அக்ரோசெபலன் மாதிாியே சீழ்க்கை ஒலி எழுப்பி, பல குரல் ஒலியும் (mimicry) செய்கிறது.

• நாணல் கதிர்க்குருவி சொடுக்கு.

• நாணல் கதிர்க்குருவி முட்டை

மேற்கோள்கள்

Acrocephalus arundinaceus

De klein'n karekiete (Acrocephalus scirpaceus) is een zangveugel uut de femielje van de zangers.

Uterlijk

De klein'n karekiete is een zangveugel van onheveêr 13 cm lange en een vleuhelspanwiedte van onheveêr 20 cm. De bovenkant is bruun, wideur a de veugel moeilijk te ziene is in dicht riet. Den onderkant is heêlwit en ok de kele is wittig. Vadder ei 't een een spitse snaevel en hriesbrune beên'n. Kleine karekiet'n kunn'n tot 12 jaer oud worn.

Kleine karekiet'n zien te onderscheien van de hroôte karekiet'n deur de bieni afwezigeid van een lichte wenkbrauwstrepe en deur der kleinere formaot. Moeilijker is 't onderscheid mie een bosrietzanger, de lessen is iets oliefbruner dan bruun en ei een ludere zang.

Voekomm'n

De klein'n karekiete kom bieni in ael Europa voe, mie uutzonderienge van Ierland en 't noôrn van Scandinavië, van april tot oktober. De veugel trok'n en overwintern in Afrika ten zuden van de Sahara. Om de 6000 km lange reize te deurstaene, lèn ze een vetreserve an.

Heliekende soôrten

• Hroôte karekiete
• Bosrietzanger

The common reed warbler (Acrocephalus scirpaceus) is an Old World warbler in the genus Acrocephalus. It breeds across Europe into the temperate western Palaearctic where it is migratory, wintering in sub-Saharan Africa. It is also a resident species over large parts of Africa.

Taxonomy

The common reed warbler was formally described in 1804 by the French naturalist Johann Hermann under the binomial name Turdus scirpaceus.^[2] The type locality is Alsace.^[3] The common reed warbler is now one of around 40 species placed in the genus Acrocephalus that was introduced by Johann Andreas Naumann and his son Johann Friedrich Naumann in 1811.^[4] The genus name Acrocephalus is from Ancient Greek akros, "highest", and kephale, "head". It is possible that the Naumanns thought akros meant "sharp-pointed". The specific scirpaceus is from Latin and means "reed".^[5]

Ten subspecies are recognised:^[4]

• A. s. scirpaceus (Hermann, 1804) – breeds in Europe to west Russia, Ukraine and west Turkey, northwest Africa, winters in west, central Africa
• A. s. fuscus (Hemprich & Ehrenberg, 1833) – breeds in north Egypt and central Turkey through the Middle East to southeast European Russia, north Iran, Kazakhstan and northwest China; winters in eastern and southern Africa
• A. s. avicenniae Ash, Pearson, DJ, Nikolaus & Colston, 1989 – coasts of the Red Sea^[6][7]
• A. s. ammon Hering, Winkler & Steinheimer, 2016 – Oases along the Libya-Egypt border region^[8]
• A. s. ambiguus (Brehm, AE, 1857) – Iberian Peninsula and northwest Africa
• A. s. minor Lynes, 1923 – Sahel region from Senegal to west-central Sudan (Darfur)
• A. s. cinnamomeus Reichenow, 1908 – west Ethiopia and south Somalia south through South Sudan, Uganda, Kenya, Zambia and Mozambique; patchy distribution in west Africa from south Cameroon to possibly Niger and Mali
• A. s. suahelicus Grote, 1926 – east Tanzania to east Mozambique and eastern South Africa
• A. s. hallae White, CMN, 1960 – southwest Angola to southwest Zambia and south to western South Africa
• A. s. baeticatus (Vieillot, 1817) – north Botswana and Zimbabwe to southern South Africa^[9]

An older scientific name for the reed warbler was Acrocephalus streperus (Vieill.).^[10]

The mostly resident Iberian and African subspecies are sometimes treated as a separate species, the African reed warbler (Acrocephalus baeticatus).^[4][11][12]

Description

This is a medium-sized warbler, 13 cm (5.1 in) in length with a wing-span of 17–21 cm (6.7–8.3 in).^[13] The adult has an unstreaked brown back and buff underparts. The forehead is flattened, and the bill is strong and pointed. The sexes are identical, as with most warblers, but young birds are richer buff below. The common reed warbler looks similar to the great reed warbler, but the great reed warbler is larger in size and has a stronger supercilium.

The song is a slow, chattering jit-jit-jit with typically acrocephaline whistles and mimicry added.

Distribution and habitat

This small passerine bird is a species found almost exclusively in reed beds, usually with some bushes.

Behaviour and ecology

Food and feeding

Like most warblers, it is insectivorous, but will occasionally take plant material such as berries.^[14]

Breeding

The males return to the breeding grounds two or three weeks before the females.^[15] The species is usually monogamous.^[16] The first eggs are laid at the end of April. The nest is usually placed in vegetation over water, especially in reeds of the genus Phragmites. The deep cylindrical cup nest is sited on average 65 cm (26 in)—range is between 20 and 140 cm (7.9 and 55.1 in)—above the surface of the water and is built entirely by the female. She takes four days to build the initial cup of grass, reed stems and leaves, and another three days to complete the lining of finer material including hair. The clutch contains three to five eggs that are laid daily. The eggs are very pale green with speckles and blotches of olive green or grey. On average they measure 18.4 mm × 13.6 mm (0.72 in × 0.54 in) and weigh 1.75 g (0.06 oz). They are incubated by both parents, beginning after the penultimate egg is laid. Only the female incubates at night. The eggs hatch after 9–12 days. The nestlings are fed and cared for by both parents. They fledge after 10–12 days but continue to be fed by their parents for another 10–14 days. Up to one third of pairs raise a second brood.^[17]

The common reed warbler is one of the species that are brood parasitised by the common cuckoo.^[18]

Gallery

• 

  Placement of nest

• 

  View of nest with clutch

• 

  Reed warbler eggs

• 

  Cuculus canorus canorus egg in a clutch of Acrocephalus scirpaceus - MHNT

• 

  Common cuckoo chick fed by reed warbler adult

References

La Kanbirdo aŭ Eŭrazia kanbirdo, Acrocephalus scirpaceus, estas birdo de la genro Acrocephalus. Ĝi reproduktiĝas en Eŭropo al moderklimata okcidenta Azio. Ili estas migrantaj, kiuj vintrumas en subsahara Afriko.

Ido de Komuna kukolo en nesto de Kanbirdo.

Acrocephalus arundinaceus

Tiu malgranda paserina birdo estas specio troviĝanta preskeŭ nur en kareksejoj, junkejoj kaj kanejoj, kutime kun kelkaj arbustoj. La ino demetas 3-5 ovojn en kestonesto en kanejo. La elnestiĝo okazas post 10 aŭ 11 tagoj. Tiu specio estas kutime monogama (Leisler & Wink 2000).

La Kanbirdo estas unu de la specioj kiuj estas nestoparazitataj de la Komuna kukolo.

Tiu estas mezgranda silviedo, 12.5-14 cm longa. Plenkreskulo havas nestriecan brunan dorson kaj sablokolorajn subajn partojn. La frunto estas ebeneca, kaj la beko estas fortika kaj pinteca. Ambaŭ seksoj estas identaj, kiel ĉe plej parto de silviedoj, sed junuloj estas pli sablokoloraj sube. Kiel ĉe plej parto de silviedoj, ankaŭ tiu estas insektovora, sed povas manĝi ankaŭ aliajn malgrandajn manĝerojn inklude berojn.

La kanto estas malrapida, babilema jit-jit-jit kun tipaj akrocefalecaj fajfoj kaj iom da imitado aldone.

Referencoj

• IUCN2006, BirdLife International, 2004, 52509, Acrocephalus scirpaceus, 12a Majo 2006. Malplej zorgiga.

• Leisler, B. & Wink, Michael (2000): Frequencies of multiple paternity in three Acrocephalus species (Aves: Sylviidae) with different mating systems (A. palustris, A. arundinaceus, A. paludicola). Ethology, Ecology & Evolution 12: 237-249. PDF fulltext

El carricero común (Acrocephalus scirpaceus)^[1]​ es una especie de ave paseriforme de la familia Acrocephalidae propia de Eurasia y África. Es un pájaro de 13 cm de longitud y unos 12 g de peso, con manto de tonos marrones monótonos, ceja y partes inferiores de color crema y ala puntiaguda. A simple vista es muy difícil de distinguir del carricero políglota (A. palustris) y del carricero de Blyth (A. dumetorum). Sin embargo, en la mano o escuchando su canto son fácilmente distinguibles en aquellos lugares donde sus áreas de distribución se solapan.

Anida preferentemente en carrizales maduros a orillas de lagos, ríos y canales aunque también pueden hacerlo en la vegetación adyacente, como en sauces, salgueras, mimbreras, etc. Se alimenta de insectos y sus larvas, arañas y ocasionalmente de semillas, frutos y flores. Cría de mayo a agosto en Europa y de abril a julio en África. Monógamos, nidifican formando agregados debido a la distribución de los carrizales. Los nidos, construidos casi exclusivamente por las hembras con hojas e inflorescencias cortadas de carrizo y otras hierbas, consisten en una copa profunda de unos 6 cm de diámetro que se hallan suspendidos por varios tallos de carrizo sobre aguas poco profundas. La hembra pone 4 huevos que incuban ambos progenitores durante poco más de 10 días. Los pollos se independizan 15 días después de abandonar el nido.

Nido de carricero común.

Cuculus canorus canorus en un nido de Acrocephalus scirpaceus - MHNT

Es un ave migradora que tiene sus cuarteles de invierno en el África subsahariana. Los adultos comienzan a abandonar las áreas de cría a finales de julio, antes que los juveniles. La mayor parte de las poblaciones migran a finales de agosto, extendiéndose el paso hasta principios de octubre.

No se encuentra globalmente amenazada, siendo común en toda su área de distribución. La población europea se estima en unos 4 millones de parejas, con más de medio millón de parejas en Suecia, país donde más abunda. En España las poblaciones han disminuido en los últimos años debido a la pérdida de hábitat. Para estimar el tamaño de las poblaciones de carriceros los recuentos directos de machos territoriales en hábitats adecuados y el muestreo de la proporción de sexos de cada población pueden ser una alternativa adecuada a los modelos predictivos basados en inferencias imperfectas del tipo de hábitat con los que se extrapolan densidades de carriceros a escalas espaciales grandes.^[2]​

Carricero común.

Acrocephalus scirpaceus - MHNT

Subespecies

• Acrocephalus scirpaceus scirpaceus ocupa la zona lás occidental de la distribución de la especie: Europa hasta Crimea y norte de África.
• Acrocephalus scirpaceus fuscus ocupa la zona lás oriental de la distribución: Chipre, Asia Menor hasta el noroeste de China.

Bibliografía

• Bruun, Bertel, Arthur Singer (1979). The Hamlyn guide to birds of Britain and Europe [Guía de las aves de España y de Europa. Desde el Atlántico hasta los montes Urales]. Traducido por José Fortes Fortes. Barcelona: Omega (publicado el 1980). ISBN 84-282-0242-7.

• Dyrcz, A (2006). «Family Sylviidae (Old World warblers)». En del Hoyo, J., Elliott, A. & Christie, D.A., ed. Handbook of the birds of the world (en inglés). Barcelona: Lynx Edicions. pp. 620:621. ISBN 84-96553-06-X.

• Harrison, Colin (1977). A field guide to the nests, eggs and nestlings of European birds with North Africa and the Middle East [Guía de campo de los nidos, huevos y polluelos de las aves de España y de Europa]. Traducido por Jaume Xampeny. Barcelona: Omega. ISBN 84-282-0473-X.

• Heinzel, Hermann, Richard Fitter and John Parslow (1981). The birds of Britain and Europe with North Africa and the Middle East [Manual de las aves de España y de Europa, norte de África y Próximo Oriente]. Traducido por Jaime Xampeny. Barcelona: Omega. ISBN 84-282-0424-1. La referencia utiliza el parámetro obsoleto |coautor= (ayuda)

Tiigi-roolind

Tiigi-roolind (Acrocephalus scirpaceus) on põõsalindlaste sugukonda kuuluv linnuliik.

Tiigi-roolind on Lääne-Eestis harilik, ent sisemaal väikesearvuline; haudelind.^[1]

Viited

Välislingid

• Tiigi-roolind andmebaasis eElurikkus

Lezkari arrunta (Acrocephalus scirpaceus) Sylviidae familiako hegazti paseriformea da, Europa eta mendebaldeko Asiako eskualde epeletan bizi dena^[1].

Kukuak lezkariren habiak erabiltzen ohi ditu bere arrautzak uzteko.

Erreferentziak

Rytikerttunen (Acrocephalus scirpaceus) on vähän rastasta pienempi ruoikoissa viihtyvä lintu. Lajin kuvaili ja nimesi Johann Hermann.

Koko ja ulkonäkö

Rytikerttunen on päältä ruskea, alta vaalea lintu, jonka erottaa rastaskerttusesta pienemmän koon, solakamman ulkomuotonsa ja melodisemman laulunsa avulla. Hyvin samannäköisistä luhta- ja viitakerttusesta sen erottaminen maastossa on vaikeaa, jopa mahdotonta. Luhtakerttusesta rytikerttunen eroaa laulun ja punaruskean selkäpuolen avulla, mutta tarkempi määrittäminen vaatii siiven yksityiskohtien tarkkailua. Viitakerttusesta se eroaa pidemmän käsisiiven ulottuman, laulun ja selän värin avulla. Nuoret linnut ovat hyvin samannäköisiä. Ryti- ja luhtakerttunen voivat risteytyä keskenään ja risteymien määrittäminen on äärimmäisen vaikeaa jopa kädessä.

Kaikki rytikerttuset käyvät läpi täydellisen sulkasadon talvehtimisalueellaan.

Pituus 12–14 cm, paino 10–12 g.

Ääni on lyhyt ”tret”, joka erottaa sen muista kerttusista. Laulu on jankuttavaa, yksitotista lavertelua ruoikon kätköissä. Liikkuu taitavasti ruokojen varsilla kiipeillen.

Vanhin suomalainen rengastettu rytikerttunen on ollut 8 vuotta 11 kuukautta 17 päivää vanha. Euroopan vanhin on ollut vähintään 12 vuoden 11 kuukauden ikäinen brittiläinen lintu.

Levinneisyys

Rytikerttunen pesii Euroopassa, paikoin Pohjois-Afrikassa ja Aasiassa, ja talvehtii Saharan eteläpuolella Afrikassa. Rytikerttunen leviää Suomessa yhä pohjoisemmaksi ja pesii nykyisin Vaasa-Joensuu linjan eteläpuolella. Suomessa pesii noin 15 000 paria. Rytikerttuset muuttavat lounaaseen Atlantin rannikkoa seuraten talvehtimisalueilleen. Euroopan pesimäkanta on noin kolme miljoonaa paria.

Elinympäristö

Ruoikkoiset rantamaisemat ovat rytikerttusen pesimäalueita. Se viihtyy vankan ruovikon avoveden puolella, kun taas ruokokerttunen kansoittaa maan puoleista ruo'ikkoa. Laji on merenlahdilla yleisempi kuin järvillä.

Lisääntyminen

Rytikerttusen munia.

Rytikerttunen tekee korimaisen pesän, jonka se sitoo pystyjen ruokojen varaan riittävän korkealle vedenpinnasta, yleensä ruoikon keskelle. Muninta alkaa kesäkuussa, naaras munii 3–5, tavallisimmin 4 vaaleaa, täplikästä munaa. Haudonta kestää vajaa 2 viikkoa, ja molemmat puolisot osallistuvat siihen. Poikaset lähtevät lentokyvyttöminä pesästä alle 2-viikkoisina, ja ne kiipeilevät taitavasti ruokoja ylösalas. Useat parit munivat toisen pesyeen heinäkuussa. Uusi pesä rakennetaan uusien ruo'onkorsien varaan, kun ensimmäinen pesä rakennettiin vanhojen korsien varaan. Näiden myöhäisten pesien poikaset ovat lentokykyisiä vasta elokuun loppupuolella, joskus vasta syyskuussa. Rytikerttunen on sukukypsä 1-vuotiaana.

Ravinto

Rytikerttusen pääravintoa ovat hyönteiset ja muut selkärangattomat, mutta syksyllä se syö myös marjoja. Poikasia ruokitaan hyönteisillä ja niiden toukilla.

Lähteet

Aiheesta muualla

• Koskimies, Pertti & Saurola, Pertti 1981: Autumn migration strategies of Reed and Sedge Warblers. - Ornis Scandinavica 12: 1-12.
• Vickholm, Markku 1980: Ryti- ja ruokokerttusen rinnakkaiselo. - Lintumies 3.1980 s. 114-120. LYL.
• Yrjölä, Rauno, Routasuo, Pekka, Mikala, Antti, Mikkola, Markku & Laurila, Anssi 1989: Rytikerttunen ei ole läskimaha. - Lintumies 3.1989 s. 132-133. LYL.
• Rytikerttunen Lintukuva.fi-verkkopalvelussa

Acrocephalus scirpaceus

Acrocephalus scirpaceus - MHNT

La Rousserolle effarvatte (Acrocephalus scirpaceus) est une espèce de fauvettes appartenant à la famille des Acrocephalidae. Olivier Messiaen a consacré à cet oiseau une pièce, qui en porte le nom, de son Catalogue d'oiseaux.

Morphologie

C'est un passereau de petite taille de 12 à 13 cm de longueur avec une envergure de 19 cm et une masse comprise entre 11 et 15 g.

Elle ressemble énormément à la rousserolle verderolle mais se distingue surtout par ses chants et par les biotopes occupés.

La Rousserolle effarvatte a le dos uni brun, le dessous blanc cassé brun et le croupion roux. Elle n'a pas de sourcils. La tête est pointue, le bec fin et allongé.

Habitat et répartition

Habitat

La rousserolle effarvatte fréquente les roselières hautes et touffues.

Répartition

Cet oiseau vit en Europe (sauf en Scandinavie), Afrique du Nord et au Moyen-Orient. C'est la plus fréquente des rousserolles en Europe. Ce migrateur transsaharien part en Afrique centrale et australe à la fin de l'été pour revenir en avril-mai.

Comportement

C'est un passereau remuant et assez peu farouche.

Locomotion

Comportement social

Alimentation

Elle se nourrit principalement d'insectes mais aussi d'araignées.

Reproduction

Œufs de Acrocephalus scirpaceus Muséum de Toulouse

Oeuf de Cuculus canorus canorus dans un nid de Acrocephalus scirpaceus - Muséum de Toulouse

La femelle pond une à deux couvées par an, de 3 à 5 œufs entre avril et juin. Le nid est accroché à des tiges de roseau suspendu au-dessus de l'eau jusqu'à un mètre de haut. Il est fait de feuilles de roseaux, de tiges et d'herbes en forme de coupe.

Le nid de la rousserolle est souvent parasité par le coucou qui y pond son œuf en absence des parents.

Systématique

L'espèce Acrocephalus scirpaceus a été décrite par le naturaliste français Jean Hermann, à titre posthume en 1804, sous le nom initial de Turdus scirpaceus^[1].

Synonyme

• Turdus scirpaceus Hermann, 1804 (protonyme)

Taxinomie

Sous-espèces d'après Alan P. Peterson, il existe trois sous-espèces :

• Acrocephalus scirpaceus avicenniae Ash, Pearson,DJ, Nikolaus,G & Colston 1989 ;
• Acrocephalus scirpaceus fuscus (Hemprich & Ehrenberg) 1833 ;
• Acrocephalus scirpaceus scirpaceus (Hermann) 1804.

Notes et références

Voir aussi

Ceolaire ón Seandomhan atá dúchasach don Eoraip, iardheisceart na hÁise is an Afraic. Áitríonn sé sraitheanna giolcach is páirceanna. Itheann sé feithidí, caora is éisc shliogánacha.

Is síol ainmhí é an t-alt seo. Cuir leis, chun cuidiú leis an Vicipéid.
Má tá alt níos forbartha le fáil i dteanga eile, is féidir leat aistriúchán Gaeilge a dhéanamh.

A folosa das canaveiras^[2] (Acrocephalus scirpaceus) é unha ave da familia dos sílvidos (Sylviidae) e do xénero das folosas ou acrocefálidos (Acrocephalus).

Descrición

Son folosas de tamaño mediano. Miden de 12,5 a 14 cm de lonxitude e teñen unha envergadura de alas que vai dos 17 os 21 cm. Pesan entre 10 e 15 gramos. Os adultos teñen a parte superior do corpo castaña e a inferior branca amarelada. A testa é cha e o bico forte e aguzado. As aves dos dous sexos son semellantes. Poden vivir ata 12 anos e acadan velocidades de voo de 10 metros por segundo.

O seu canto é lento e pouco destacable, formado por estrofas curtas ás que se xuntan os típicos asubíos e a capacidade para imitar a outras aves dos acrocefálidos.

Distribución xeográfica e hábitat

Crían en Europa e nas zonas temperadas do oeste de Asia. Son aves migratorias, que pasan o inverno na África subsahariana. Nas partes centrais de Europa están presentes entre abril e outubro. As datas e a dirección das migracións, que os levan a viaxaren distancias de ata 6000 km, están xeneticamente marcadas.

Viven entre os xuncos e o carrizal mesto e entre a vexetación das beiras de ríos, lagos, estanques e pantanos.

Alimentación

Aliméntanse agatuñando e choutando entre as plantas mestas. As súas presas principais son arañas, insectos e larvas, pequenos moluscos e invertebrados en xeral.

Polo de cuco no niño dunha folosa das canaveiras.

Reprodución

Acrocephalus arundinaceus

Maduran cando teñen un ano. A época de reprodución concéntrase entre maio e xullo. Tecen un niño de herbas e carrizos que sitúan protexido nos canavais, pendurado sobre a auga entre entre os talos de tres ou catro carrizos ou xuncos. Poñen de 3 a 4 ovos, que os dous pais se roldan para chocar entre 11 e 14 días. Os polos pasan de 10 a 14 días no niño. Crían dúas ou tres niñadas por ano. Os seus niños son parasitados habitualmente polos cucos, que poñen ovos de cores semellantes.

Situación

As estimacións para Europa calculan a súa poboación nuns 3 millóns de parellas reprodutoras.

Notas

Véxase tamén

Acrocephalus arundinaceus

Trstenjak cvrkutić (lat. Acrocephalus scirpaceus) je ptica pjevica koja obitava u Europi i umjerenoj zapadnoj Aziji. Selica je, zimuje u subsaharskoj Africi. Životni vijek joj je 12 godina.

Opis

Srednje je veličine, duga je oko 13 cm, a teška je 10-15 grama. Raspon krila joj je 17-21 cm. Krilima može mahnuti 18 puta u sekundi, a preleti 10 metara u sekundi. Gornji dio tijela joj je smeđe, a gornji žućkaste boje. Mužjaci i ženke imaju istu boju. Čelo je spljošteno, a kljun je jak i šiljast. Ovim pticama kao hrana najčešće služe razne vrste kukaca, ali često jedu i mlade bobice.

Razmnožavanje

Spolnu zrelost ptice steknu s godinu dana života. Sezona parenja je od svibnja do srpnja. Gnijezdo se sastoji od trave. Ženka postavlja tri do pet jaja koja inkubiraju 11-14 dana naizmjenično od oba partnera. Ptići borave u gnijezdu 10-14 dana. Zbog slične boje, u gnijezdu se mogu naći i kukavičja jaja.

La cannaiola (Acrocephalus scirpaceus (Hermann, 1804)) è un uccello passeriforme della famiglia Acrocephalidae, che è possibile osservare in Europa, Asia, ed Africa.^[2]

Come il forapaglie ha piumaggio uniforme e manca della striscia sovraoculare. Il suo canto è monotono.

Galleria d'immagini

• Cannaiola

• Acrocephalus arundinaceus

• Cuculus canorus canorus + Acrocephalus scirpaceus - Museum specimen

Note

Mažoji krakšlė (lot. Acrocephalus scirpaceus) – devynbalsinių (Sylviidae) šeimos paukštis.

Kūno nugarinė pusė rusvai pilka, antuodegis rudesnis. Pilvinė dalis balta, rusvo atspalvio. Virš akies šviesus antakis. Snapas rudai pilkas. Kojos žalsvai pilkos. Kūno ilgis - 13 cm. Svoris - apie 13 g. Sparnų plotis - 19 cm.

Lizdą suka tarp nendrių, apie 1 m aukštyje. Birželio mėn. deda 4-5 baltus kiaušinius, gausiai išmargintus rudomis ir pilkomis dėmėmis. Peri 11-12 dienų. Jaunikliai lizdą palieka po 11-13 dienų. Išveda vieną vadą.

Paplitusi Europoje nuo Pirėnų iki Dono, šiaurėje arealas siekia Britų salas ir Skandinavijos pusiasalį, pietuose - Apeninus ir Mažąją Aziją. Žiemoja ekvatorinėje Afrikoje.

Lietuvoje reta, pajūryje dažnesnė. Pastebima gegužės – rugsėjo mėn. Gyvena nendrynuose, švendrynuose.

Vikiteka

Ezeru ķauķis jeb ezera ķauķis (Acrocephalus scirpaceus) ir neliels kāpelētājķauķu dzimtas (Acrocephalidae) dziedātājputns. Sastopams Eiropā, Āzijā un Āfrikā.^[1] Izdala 4 pasugas.^[1]

Izplatība

Ezeru ķauķis galvenokārt uzturas ezeros ar plašām niedru audzēm

Visas ezeru ķauķa populācijas ir gājputni.^[2] Ligzdo Eiropas centrālajā daļā, fragmentāri arī Spānijā, Itālijā un Grieķijā. Uz ziemeļiem areāls plešas līdz Anglijas, Zviedrijas un Somijas vidienei. Ārpus Eiropas ligzdo Vidusāzijā, Aizkaukāzā, Tuvo Austrumu ziemeļu daļā un Ziemeļāfrikā. Ziemo Āfrikā uz dienvidiem no Sahāras.^[1][3]

Latvijā

Ezeru ķauķis Latvijā piemērotās vietās (ezeros un dīķos ar niedrājiem) ir parasts ligzdotājs.^[3] Populācijas lielums Latvijā ir apmēram 20 000—40 000 pāru. Ligzdo galvenokārt ezeros ar plašām niedru audzēm. Parasti izvēlas niedru audzes, kuras visu gadu atrodas ūdenī un izvairas no niedru audzēm uz sauszemes.^[4]

Izskats

Apspalvojums vienlaidus dzeltenbrūns ar vieglu rudu tonējumu mugurpusē

Ezeru ķauķis galvenokārt barojas ar kukaiņiem

Ezeru ķauķa ligzda ar olām

Ezeru ķauķis un dzeguzēns

Ezeru ķauķis ir spēcīgs, samērā liels ķauķis ar noapaļotiem spārniem, lielu knābi un lielām pēdām, kas piemērotas niedres aptveršanai. Ķermeņa garums 12,5—14 cm, spārnu plētums 17—21 cm, svars 8—19,7 g.^[2][4][5][6]

Apspalvojums vienlaidus dzeltenbrūns: mugura, spārnu virspuses un galvas virsa nedaudz tumšākas, ar vieglu rudu tonējumu, vēders un krūtis gaiši, gandrīz balti, sāni nedaudz tumšāki kā vēders. Virs acs izplūdusi, dzeltenīga svītra, ap acu gaišs gredzens, bet starp aci un knābi tumšāks laukumiņš. Lidspalvu maliņas gaišākas.^[4][5][6] Jaunie putni košāk rudi nekā pieaugušie īpatņi. Acu krāsa atkarībā no vecuma ir mainīga: jaunajiem putniem acis ir melnas vai tumši brūnas, pieaugušajiem gaiši olīvbrūnas.^[5][6]

Līdzīgas sugas

Visgrūtāk ezeru ķauķis atšķirams no purva ķauķa, kurš ir nedaudz lielāks. Dabā drošākā atšķiršanas pazīme ir balss, bet vairumā gadījumu, kad putns nedzied, šīs sugas nav atšķiramas pat pieredzējušam putnu pazinējam.^[4]

Uzvedība

Ezeru ķauķis galvenokārt uzturas ezeru, dīķu, grāvju un lēnu upju niedrājos, ir sastopams arī kārklu un vītolu audzēs ūdenstilpju krastos. Migrācijas laikā un ziemošanas vietās apmetas jebkādos biezos krūmos, mežmalās, aizaugušos dārzos un blīvi augošos, garos augos.^[5][6]

Barība

Ezeru ķauķis galvenokārt barojas ar kukaiņiem un to kāpuriem, kā arī ar citiem nelieliem bezmugurkaulniekiem, piemēram, ar zirnekļiem un kolembolām. Nelielos daudzumos barojas arī ar ogām, sēklām un ziediem.^[2][5][6] Barību meklē niedrēs, krūmos un uz zemes.^[5]

Ligzdošana

Ezeru ķauķi parasti veido monogāmus pārus. Ligzdošanas sezona Eiropā ilgst no maija līdz jūlija beigām vai augusta sākumam, Ziemeļāfrikā no aprīļa līdz jūlijam.^[2][5] Ligzdo vaļīgās kolonijās, apmēram 15—50 m attālumā viens no otra. Dziļo kausveida ligzdu pāris būvē kopīgi, tomēr lielāko daļu darba paveic mātīte. Tā parasti atrodas niedrēs, seklā ūdenī, apmēram 50—80 cm augstumā no ūdens virsmas. Līgzda vīta no niedru šķiedrām, sausas zāles, augu pūkām un zirnekļu tīkla pavedieniem, no iekšpuses izklāta ar smalkākiem stiebriņiem un dažiem matiem.^[5][6]

Dējumā 3—6 olas. Inkubācijas periods ilgst 8—13 dienas, perē galvenokārt mātīte. Par mazuļiem rūpējas abi vecāki. Jaunie putni izlido 10—13 dienu vecumā. Vecāki turpina barot jaunos putnus papildu 10—14 dienas.^[5][6]

Ezeru ķauķis un dzeguze

Ezeru ķauķis ļoti bieži kļūst par dzeguzes upuri. Dzeguze ligzdā iedēj tikai vienu olu. Dzeguzēns parasti izšķiļas pirmais un pārējās olas izgrūž no ligzdas. Dzeguzēnam, lai izaugtu, nepieciešams tik daudz barības, cik parasti apēd 3—4 ķauķēni. Dzeguzēns aug ātri un drīz vien ir lielāks nekā viņa audžuvecāki. Dzegužu parazītisms starp ezeru ķauķiem var sasniegt tādu līmeni, ka krītas populācijas lielums. Tādā gadījumā dzeguzes pārmetas uz citu sugu.^[5]

Sistemātika

Ezeru ķauķim ir 4 pasugas:^[1]

• Acrocephalus scirpaceus scirpaceus — nominālpasuga, ligzdo Eiropā līdz Krievijas rietumdaļai, arī Turcijas rietumos un Ziemeļāfrikas rietumos;
• Acrocephalus scirpaceus ammon — ligzdo Lībijas un Ēģiptes robežjoslas oāzēs;
• Acrocephalus scirpaceus avicenniae — ligzdo Sarkanās jūras krastos;
• Acrocephalus scirpaceus fuscus — ligzdo Ēģiptes ziemeļos un Turcijas centrālajā daļā, areālam turpinoties cauri Tuvajiem Austrumiem līdz Krievijas Eiropas daļas dienvidaustrumiem, Irānas ziemeļiem, Kazahstānai un Ķīnas ziemeļrietumiem.

Atsauces

De kleine karekiet (Acrocephalus scirpaceus) is een zangvogel uit de familie van Acrocephalidae. De kleine karekiet lijkt zeer sterk op de bosrietzanger (zie tweelingsoorten).

Kenmerken

Deze behendige muggenvanger wordt slechts 13 cm lang en heeft een overwegend variabel bruin verenkleed van lichte tinten aan de onderzijde en iets donkere tinten aan de bovenzijde. De vleugels hebben een lichte, roestbruine tint.

Voortplanting

Een kleine karekiet brengt een koekoeksjong groot.

Het nest van de kleine karekiet is een kunstig gevlochten mandje van natte plantenresten tussen twee tot vier rietstengels. Omdat die plantenresten ook modder bevatten dat geleidelijk opdroogt, werkt dit als een soort plaksel of cement waardoor het nestje toch een stevig verankerd bouwsel wordt. De rand wordt vaak bekleed met spinrag, terwijl de binnenkant wordt afgewerkt met rietpluimen, die de vogel zelf afbreekt.

Drie tot vijf gespikkelde eieren worden door de kleine karekiet in tien tot twaalf dagen uitgebroed. Regelmatig legt een koekoek zijn ei in het nest van de kleine karekiet, waardoor deze zijn jongen verliest.

Verspreiding en leefgebied

Een kleine karekiet tussen het riet

Kleine karekieten komen tijdens het broedseizoen in vrijwel geheel Europa voor, met uitzondering van Ierland en Noord-Scandinavië en telt 3 ondersoorten:

• A. s. scirpaceus: van Europa tot westelijk Rusland, Oekraïne en westelijk Turkije, noordwestelijk Afrika.
• A. s. fuscus: van Egypte via het Midden-Oosten tot zuidoostelijk Europees Rusland, oostelijk Kazachstan en Iran.
• A. s. avicenniae: de Rode Zee-kusten.

In de winter verblijven de meeste kleine karekieten uit Nederland in de mangrovebossen langs de West-Afrikaanse kust, van Senegal tot aan Guinee-Bissau. De hoeveelheid regen in dit gebied hangt samen met het weer in de Sahel. In een droog seizoen zijn er weinig insecten en heeft de kleine karekiet meer moeite met het aanleggen van een vetvoorraad voor de voorjaarstrek. De overlevingskans van zowel jonge als volwassen kleine karekieten blijkt voor 23-25% samen te hangen met de hoeveelheid neerslag in de Sahel.^[2][3]

Status in Nederland en Vlaanderen

De kleine karekiet is in Nederland een algemene broedvogel in rietvelden die aan water grenzen. Het rietveld hoeft niet erg groot te zijn, daarom komt de kleine karekiet op heel veel plaatsen voor, zelfs in steden als daar waterpartijen of vijvers zijn met een paar vierkante meter riet. Volgens SOVON blijft de kleine karekiet sinds 1990 praktisch constant in aantal.^[4] Ook in Vlaanderen is de kleine karekiet een algemene vogel op plaatsen waar rietvelden aanwezig zijn.^[5]

Zang Diaccia Botrona, Italië

(download·info)

• Nederlands Soortenregister beschrijving, naamgeving, afbeeldingen en bescherming

Mediabestanden die bij dit onderwerp horen, zijn te vinden op de pagina Acrocephalus scirpaceus op Wikimedia Commons.

Acrocephalus arundinaceus

Rørsanger (vitenskapelig navn Acrocephalus scirpaceus) er en fugl i sangerfamilien.

Rørsangeren er ca. 13 cm lang og veier 10-15 gram. Oversiden er brun og undersiden gulhvit. Den har en hvitaktig strupe og gråbrune ben. Pannen er flat og nebbet er sterkt og spiss. Ingen forskjell i farger mellom kjønnene. En rørsanger kan bli opptil tolv år gammel.

Rørsangeren lever helst i tette takrørskoger ved sjøen, dammer, våtmark og elver. Den hekker i hele Europa utenom Irland og Island. I Norge hekker den ved kysten fra Oslofjorden til Rogalandskysten.

Rørsangeren klatrer og hopper skikkelig i takrørskogen og livnærer seg på insekter, edderkopper og snegler.

Den bygger et rede av gress og takrør, som oftest plasseres beskyttet mellom tre til fire takrørstrå over vannet. Hunnen legger mellom tre og fem egg. Gjøkegg kan bli funnet i et rørsangeregg siden eggene ligner hverandre. Den europeiske bestanden beregnes til rundt tre millioner hekkende par.

Eksterne lenker

• (sv) Rørsanger hos Dyntaxa
• (en) Rørsanger – oversikt og omtale av artene i WORMS-databasen
• (en) Rørsanger i Encyclopedia of Life
• (en) Rørsanger i Global Biodiversity Information Facility
• (en) Rørsanger hos Fauna Europaea
• (en) Rørsanger hos NCBI
• (en) Rørsanger hos ITIS
• (en) Kategori:Acrocephalus scirpaceus – bilder, video eller lyd på Wikimedia Commons
• (en) Acrocephalus scirpaceus – galleri av bilder, video eller lyd på Wikimedia Commons
• Acrocephalus scirpaceus – detaljert informasjon på Wikispecies

Vos an lenga piemontèisa Për amprende a dovré 'l sistema dle parlà locaj ch'a varda sì.

Àutri nòm an piemontèis: ...
L'Acrocephalus scirpaceus a l'é un cit osel migrant.

Ambient

Da finì.

Distribussion

As treuva an Euròpa e Asia an istà e an Àfrica an invern.

Arferiment bibliogràfich për chi a veul fé dj'arserche pì ancreuse

• Acrocephalus scirpaceus (Hermann, 1804)

Aiuto per
la lettura Ayuda para
la lectura Help for
Reading Rintré ant
la Piòla Contaté
j'Aministrator Lìber për
Amprende Coression
ortogràfica Tastadura
piemontèisa Portaj
e Proget Agiut pr'ij
Contributor Travajòt
sempi

Trzcinniczek zwyczajny, trzcinniczek, trzcionka^[4] (Acrocephalus scirpaceus) – gatunek niewielkiego ptaka wędrownego z rodziny trzciniaków, wcześniej zaliczany do pokrzewkowatych, zamieszkujący Europę od Pirenejów po Don poza północną częścią Wysp Brytyjskich i Półwyspu Skandynawskiego i Półwyspem Apenińskim oraz Azję Mniejszą i Azję Środkową. Zimuje w równikowej Afryce. Przelatuje w kwietniu-maju i sierpniu-wrześniu. W Polsce średnio liczny ptak lęgowy niżu (lokalnie może być liczny)^[5].

Systematyka

Wyróżniono kilka podgatunków A. scirpaceus^[6][7]:

• trzcinniczek zwyczajny (Acrocephalus scirpaceus scirpaceus) – Europa do zachodniej Rosji, Ukrainy i zachodniej Turcji, północno-zachodnia Afryka.
• trzcinniczek oliwkowy (Acrocephalus scirpaceus fuscus) – Egipt przez Bliski Wschód do południowo-wschodniej europejskiej części Rosji, wschodni Kazachstan i Iran.
• trzcinniczek arabski (Acrocephalus scirpaceus avicenniae) – wybrzeża Morza Czerwonego.

Cechy gatunku

Podobny do trzciniaka zwyczajnego, ale znacznie mniejszy. Ubarwieniem podobny do łozówki, trudny do odróżnienia. Obie płci ubarwione jednakowo. Wierzch ciała jednolicie oliwkowobrązowy, na kuprze i pokrywach nadogonowych bardziej pomarańczowy. Spód ciała biały, na bokach i pod ogonem beżowy. Nad oczami kremowe brwi.

Wymiary średnie

długość ciała ok. 13 cm
rozpiętość skrzydeł 19 cm
masa ciała ok. 13 g

Biotop

Jeziora, stawy, ale też mniejsze, zarośnięte zbiorniki wodne, przydrożne rowy i bagna z przewagą trzcin przemieszanych z pałką wodną.

Gniazdo

Zawsze nad powierzchnią wody, a nie ziemi, bardzo podobne do gniazda trzciniaka, lecz stosunkowo mniejsze.

Acrocephalus arundinaceus

Jaja

Lęgi ok. połowy do końca maja, a czasami i w lipcu. Jaja w ilości 3-6, o średnich wymiarach 18x13 mm, o białym tle z obfitymi oliwkowozielonymi plamkami. Obserwuje się wydłużenie okresu lęgowego (wcześniejsze jego rozpoczęcie, prawdopodobnie ze względu na ocieplenie klimatu), co pozwala trzcinniczkom gniazdować nawet pięciokrotnie w jednym sezonie, co prowadzi do większego sukcesu rozrodczego^[8].

Wysiadywanie

Od złożenia ostatniego jaja trwa przez 11-12 dni. Często wysiadują jajo kukułki. Młode opuszczają gniazdo po 11-13 dniach.

Pożywienie

Drobne owady.

Ochrona

Na terenie Polski gatunek ten jest objęty ścisłą ochroną gatunkową^[9].

Trzcinniczek karmiący pisklę kukułki

Przypisy

Zobacz też

• ptaki Polski

Acrocephalus scirpaceus - MHNT

Acrocephalus arundinaceus MHNT

Ovo de cuco (Cuculus canorus canorus) em cotejo com ovos de rouxinol-das-caniças (Acrocephalus scirpaceus) - MHNT

O rouxinol-pequeno-dos-caniços (Acrocephalus scirpaceus) é uma ave da família Acrocephalidae.^[2] Enquanto ave passeriforme, da família das felosas, caracteriza-se pela plumagem acastanhada e pelo bico estreito e afilado.^{[1] [2]}

Frequenta junqueiras e caniçais, construindo um ninho suspenso entre os talos das canas. É uma ave migradora, que passa o Inverno em África.^[3]

Nomes comuns

Dá pelos nomes comuns de felosa^[4], rouxinol-pequeno-das-caniças^[5], chiadeira^[6] e rouxinol-das-caniças^[7].

Etimologia

Do que toca às denominações alusivas ao rouxinol - substantivo que vem étimo latino lusciniŏlu e que significa «aquele que canta ao crepúsculo», provêm exactamente do facto desta ave cantar só de noite.^[8]

Quanto ao nome felosa (também grafado folosa^[9] e flosa^[10]), partilha-o com as espécies da família dos silvídeos e com a phylloscopus collybita. Tem uma etimologia incerta, que poderá advir do étimo «fole», em alusão ao seu trinado.^[11]

Do que toca ao nome científico, o género Acrocephalus avém do grego antigo akros, "o mais alto" e kephale, "cabeça". Conjectura-se que Johann Andreas Naumann e Johann Friedrich Naumann tenham usado o étimo akros para significar «pontiagudo». A espécie scirpaceus provém do latim e significa «caniço».^[12]

O nome científico antigo desta espécie foi Acrocephalus streperus (Vieill.).^[13] Sendo que o substantivo streperus vem do étimo latino strepe, que significa «estrepitoso, barulhento».^[14]

Descrição

O rouxinol-das-caniças tem uma aparência pouco distintiva, caracterizando-se por não exibir sem quaisquer elementos peculiares de diferenciação. A sua plumagem é integralmente castanha, exibindo um peito e garganta alvadia.^[2] Conta com um bico afilado e forte, à guisa de outras aves passeriformes insectívoras. Têm uma testa baixa. Tem um trinado muito emblemático, que ajuda a identificar a espécie, pautado por sequências assaz variegadas de notas repetidas.^[3]

São aves de tamanho mediano. Medem entre 12,5 a 14 cm de comprimento e têm uma envergadura de asas que vai dos 17 aos 21 cm. Pesam entre 10 e 15 gramas.^[15] Os dois sexos são muito semelhantes, de sorte que não se verifica notável dimorfismo sexual. Podem viver até aos 12 anos e atingem velocidades de voo de 10 metros por segundo.^[16]

Distribuição geográfica

Distribui-se pela maior parte da Europa e nas zonas temperadas do oeste asiático. São aves migratórias, que passam o inverno na África subsaariana. Nas partes centrais de Europa estão presentes de Abril a Outubro. ^[15]

Portugal

O rouxinol-das-caniças é tido como uma espécie comum a todo o país, repartindo-se irregularmente de Norte a Sul de Portugal. Como o nome sugere, ocupa caniçais das mais variadas extensões, fazendo o ninho suspenso entre os caniços.^[3] Enquanto ave migratória, chega a Portugal em Março, um mês mais cedo do que a outras partes da Europa.^[2] Os melhores habitats em que se pode encontrar esta ave, são as caniçadas e junqueiras húmidas, situadas nas zonas ribeirinhas, à beira-mar ou em paludes.^[3]

Dieta

Trata-se duma espécie insectívora, que se alimenta esgravatando e pinchando por entre a vegetação. As suas presas principais são aranhas, invertebrados, larvas e pequenos moluscos. Também se pode alimentar, ocasionalmente, de pequenas bagas.^[15]

Reprodução

Atingem a maturidade ao fim de um ano.^[15] A época de acasalamento concentra-se entre Maio e Julho. Urdem o ninho com ervas e caniços, pendurado sobre a água entre entre os talos de três ou quatro canas ou juncos. Põem 3 a 4 ovos, que os dois pais se revezam a chocar durante 11 a 14 dias. Os pintos passam 10 a 14 dias no ninho. Chega a ter até duas ou três ninhadas por ano. Os seus ninhos são amiúde parasitados pelos cucos, que põem ovos de cores semelhantes.^[16]

Referências

trsteniarik bahenný môže byť aj synonymum pre trsteniarika obyčajného, pozri trsteniarik obyčajný

Trsteniarik bahenný alebo trsteniarik močiarny^[3] (lat. Acrocephalus scirpaceus) je spevavec a patrí do čeľadi trsteniarikovité. Žije v západnej a centrálnej Palearktíde. Na Slovensku preukázane hniezdi v 22,60 % mapovacích kvadrátov od nížin do 400 m n. m.^[4] Podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov trsteniarik bahenný patrí medzi najmenej ohrozené druhy, celková populácia je stabilná, európska takisto vykazovala v rokoch 1980 – 2013 stabilný stav.^[1]

Výskyt a stav na Slovensku

Odhadovaný počet hniezdiacich párov je 10 000 - 20 000. Veľkosť populácie i územie na ktorom sa vyskytuje sú stabilné, maximálna zmena do 20%. Ekosozologický status v roku 1995 aj v roku 1998 žiadny. V roku 2001 žiadny.^[5] V roku 2014 LC - menej dotknutý.^[2][6][7] Európsky ochranársky status SPEC4 - druhy, ktorých globálne populácie sú koncentrované v Európe a majú tam vhodný ochranársky status. Stupeň ohrozenia S - vyhovujúci ochranársky status.^[4]

Galéria

• Vajíčka

• Hniezdo

• Hniezdo s mláďatami

• Hniezdny parazitizmus, trsteniarik kŕmi mláďa kukučky

• Mláďa

• Kompozitná fotografia – pomôcka na ľahšie spoznanie druhu

Referencie

1. ↑ ^{a b} IUCN Red list 2018.2. Prístup 4. februára 2019.
2. ↑ ^{a b} Demko M., Krištín A. & Pačenovský S. 2014: Červený zoznam vtákov Slovenska. SOS/BirdLife Slovensko, 52 pp. [online]. vtaky.sk, 2014, [cit. 2018-03-03]. Dostupné online.
3. ↑ KOVALIK, Peter, et al. Slovenské mená vtákov [online]. Bratislava : SOS/BirdLife Slovensko, 2010, rev. 2016-10-23, [cit. 2016-10-30]. Dostupné online.
4. ↑ ^{a b} DANKO, Štefan; DAROLOVÁ, Alžbeta; KRIŠTÍN, Anton, et al. Rozšírenie vtákov na Slovensku. Bratislava : Veda, 2002. Autor druhu Alfréd Trnka. ISBN 80-224-0714-3. Kapitola Trsteniarik bahenný, s. 502 – 503.
5. ↑ BALÁŽ, Daniel; MARHOLD, Karol; URBAN, Peter. Červený zoznam rastlín a živočíchov Slovenska. 1. vyd. Banská Bystrica : Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky, 2001. 160 s. Dostupné online. ISBN 80-89035-05-1. Kapitola Červený (ekosozologický) zoznam vtákov (Aves) Slovenska: Anton Krištín, Ľudovít Kocian, Peter Rác (en: Red (Ecosozological) List of Birds (Aves) of Slovakia), s. 150 - 153.
6. ↑ DEMKO, Miroslav; KRIŠTÍN, Anton; PUCHALA, Peter. Červený zoznam vtákov Slovenska. Tichodroma, roč. 25, čís. 2013, s. 69 - 78. Dostupné online [cit. 2018-03-03].
7. ↑ JEDLIČKA, Ladislav; KOCIAN, Ľudovít; KADLEČÍK, Ján; FERÁKOVÁ, Viera. Hodnotenie stavu ohrozenia taxónov fauny a flóry [online]. Bratislava : Štátna ochrana prírody SR, Banská Bystrica, Univerzita Komenského v Bratislave, vydavateľstvo Faunima, online in vtaky.sk, 2007, [cit. 2018-03-04]. Dostupné online.

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Trsteniarik bahenný
• Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Trsteniarik bahenný

För familjen Acrocephalidae, se Rörsångare (familj)

Rörsångare (Acrocephalus scirpaceus) är en fågel som tillhör familjen rörsångare (Acrocephalidae) som tidigare ingick i familjen sångare. Arten beskrevs vetenskapligt av Johann Hermann 1804. Rörsångaren är en flyttfågel som häckar i Europa, allra nordligaste Afrika och tempererade Asien, så långt österut som Kazakstan, och övervintrar i Afrika söder om Sahara. Den kategoriseras av IUCN som livskraftig (LC).

Utseende och läte

Rörsångaren mäter 12,5–14 cm lång^[2] och har ett vingspann på 17–21 cm. Vikten är ungefär 10-15 gram. Ovansidan är brun där ryggen ofta med svagt olivgrå ton medan övergumpen mer rostbrun. Undersidan är beigevit och strupen vitaktig. Den har flack panna, lång, smal och spetsig näbb och gråbruna ben. Könen är lika.

Sången, som mest hörs i skymning och gryning, är ett långsamt tjattrande med inslag av visslingar och härmljud.^[2]

• Rörsångares sång.

Utbredning och systematik

Rörsångaren beskrevs först 1804 av Johann Hermann som då placerade den i trastsläktet Turdus.^[3] Rörsångaren är en flyttfågel som häckar i Europa, allra nordligaste Afrika och österut i tempererade Asien, så långt österut som till Volga och gränsen mellan Kazakstan och Mongoliet. Den övervintrar i Afrika söder om Sahara.^[1]

Rörsångare delas vanligen in i två underarter med följande utbredning:^[4]

• A. s. scirpaceus – allra nordvästligaste Afrika och Europa, till Krim och Volgafloden. Den flyttar vintertid till västra och centrala Afrika
• A. s. fuscus – från Egypten, genom Mellanöstern, till sydöstra Europeiska Ryssland, östra Kazakstan och Iran. Den flyttar vintertid till södra Afrika

IOC väljer att behandla populationen vid Röda havets kust som den egna underarten avicenniae, beskriven av Ash, Pearson, DJ, Nikolaus och Colston 1989.^[5]

Rörsångaren är närbesläktad med afrikansk rörsångare, som vissa auktoriteter till och med behandlar som samma art.^[1] Andra auktoriteter väljer istället att dela upp rörsångaren i de två arterna A. scirpaceus och A. fuscus, där den senare ibland kallas "kaspisk rörsångare".^[3]

Förekomst i Sverige

I Sverige fanns den tidigare bara i Skåne men har från 1800-talets slut utbrett sig norrut. Idag häckar den i södra och mellersta Sverige och vidare norrut utefter Norrlandskusten. I Sverige är den en sommargäst och förekommer framförallt i landet från mitten av maj till månadsskiftet augusti/september.^[2]

Ekologi

En gökunge som föds upp av en rörsångare.

Ägg av rörsångare.

Rörsångaren lever i tät bladvass och strandbuskar vid sjöar, dammar, våtmarker och åar. Rörsångaren klättrar och hoppar skickligt i vassen och livnär sig på insekter och deras larver, spindlar och blötdjur.

Rörsångaren blir könsmogen efter ett år. Den bygger sitt bo av gräs och vasstrån som oftast placeras skyddat mellan tre och fyra vasstrån ovanför vattnet.^[6] Honan lägger tre till fem ägg, som sedan ruvas omväxlande av båda föräldrarna i 11 till 14 dagar. Ungfåglarna stannar sedan 10 till 14 dagar i boet.^[6]

Göken nyttjar ofta rörsångaren för att genom häckningsparasitism låta rörsångaren ruva och föda upp gökungen.^[6]

Rörsångaren och människan

Status och hot

Det europeiska beståndet av rörsångare uppskattas till cirka tre miljoner häckande par. Arten kategoriseras som livskraftig (LC) av IUCN, som dock inkluderar afrikansk rörsångare.^[1]

Namn

Rörsångarens vetenskapliga artepitet scirpaceus härleds ur latinets scirpus som betyder säv eller kaveldun. Den har i Sverige förr även kallats "rörstig".^[7] I viss äldre litteratur blandas det vetenskapliga namnet för trastsångare, Acrocephalus arundinaceus ihop med det äldre vetenskapliga namnet för rörsångare, Acrocephalus arundinacea varför det ibland kan vara svårt att avgöra vilken art som avses.

Referenser

Noter

1. ^ [a b c d] BirdLife International 2012 Acrocephalus scirpaceus Från: IUCN 2013. IUCN Red List of Threatened Species. Version 2013.2 <www.iucnredlist.org>. Läst 2014-01-07.
2. ^ [a b c] Svensson, Lars; Peter J. Grant, Killian Mullarney, Dan Zetterström (2009). Fågelguiden: Europas och Medelhavsområdets fåglar i fält (andra upplagan). Stockholm: Bonnier Fakta. sid. 320-321. ISBN 978-91-7424-039-9
3. ^ [a b] Avibase Reed Warbler Acrocephalus [scirpaceus or fuscus (= Acrocephalus scirpaceus) (Hermann, 1804)], ID:5C17300BC4B0B134,
4. ^ Clements, J. F., T. S. Schulenberg, M. J. Iliff, D. Roberson, T. A. Fredericks, B. L. Sullivan, and C. L. Wood (2015) The eBird/Clements checklist of birds of the world: Version 2015 http://www.birds.cornell.edu/clementschecklist/download, läst 2016-02-11
5. ^ Gill, F & D Donsker (Eds). (2016) IOC World Bird List (xls), version 6.2, International Ornithological Congress, <worldbirdnames.org/names.html Arkiverad 7 juli 2012 hämtat från the Wayback Machine.>
6. ^ [a b c] Staav & Fransson, 1991
7. ^ Malm, A. W. (1877) Göteborgs och Bohusläns Fauna; Ryggradsdjuren, Göteborg, sid:173

Källor

• Roland Staav och Thord Fransson (1991) Nordens fåglar, andra upplagan, Stockholm, ISBN 91-1-913142-9

Externa länkar

• Artportalen: Dagens fynd – senaste observationerna – bilder
• Sveriges Radio: P2-fågeln - Rörsångare [v - Läte]
• Dansk ornitologisk forening
• Wikimedia Commons har media som rör rörsångare.
  Bilder & media

Saz kamışçını (Acrocephalus scirpaceus), ötleğengiller (Sylviidae) familyasından uzunluğu 12 cm, tüyleri üst bölümlerinde kızıla çalan açık kahverengi, alt bölümlerinde uçuk sarı olan kuş türü.

Bu tür, orta kuşak Palearktik bölgede ürer; kışın Palearktik bölgenin güneyinde ve Etiyopyen bölgede geçirir. Yazın Türkiye'nin hemen her bölgesindeki sazlık bataklıklarda görülebilir.

Dış bağlantılar

• 1 Зовнішній вигляд
  • 1.1 Голос
• 2 Поширення
• 3 Спосіб життя
• 4 Охорона
• 5 Посилання

Chích sậy (Acrocephalus scirpaceus) là một loài chim trong họ Acrocephalidae.^[2] Loài chích này sinh sản khắp châu Âu vào Tây Á ôn đới. Nó là loài chim di cư, trú đông ở châu Phi cận Sahara. Chúng chỉ được tìm thấy ở vùng lau sậy, thường ở nơi lau sậy mọc thành bụi. Tổ hình rổ được xây trên cây sậy, mỗi tổ 3-5 quả trứng. Chim non nở sau 10-11 ngày ấp. Cặp chim vợ chồng thường sống chung thủy.^[3] Tổ loài chích này thường bị cu cu đẻ nhờ.

• Chim non cu cu trong tổ chích sậy

• Acrocephalus arundinaceus

• Tiếng hót, thu ở Ý

Chú thích

Tham khảo

• Dữ liệu liên quan tới Acrocephalus scirpaceus tại Wikispecies

Bài viết Bộ Sẻ này vẫn còn sơ khai. Bạn có thể giúp Wikipedia bằng cách mở rộng nội dung để bài được hoàn chỉnh hơn.

• x
• t
• s

Acrocephalus arundinaceus

Половая зрелость наступает через один год. Основной период инкубации с мая по июль. Гнездо строится низко над землей в густой растительности. Самка откладывает от 3 до 5 яиц. Яйца высиживают попеременно оба партнёра от 11 до 14 дней. Молодые птицы становятся самостоятельными через 10—14 дней. Гнездится 2—3 раза в год. Часто в гнезде тростниковой камышовки можно найти яйца кукушки, так как они одинаковой окраски.

Популяция

Европейская популяция оценивается примерно в 3 млн гнездящихся пар.

Примечания

Acrocephalus arundinaceus

芦苇莺（学名：Acrocephalus scirpaceus）为鶲科苇莺属的鸟类。该物种在西欧至西亚的广大地区都有分布，其模式产地在西欧的阿尔萨斯。^[1]冬季时迁徙至撒哈拉以南非洲越冬。

亚种

• 芦苇莺西方亚种（学名：Acrocephalus scirpaceus fuscus）。在中国大陆，分布于江苏等地。该物种的模式产地在阿拉伯半岛北部。^[2]

参考文献

ヨーロッパヨシキリ(Acrocephalus scirpaceus )は、旧世界ムシクイ類の鳥である。ヨーロッパ全土から温帯の西アジアで繁殖し、サハラ砂漠以南のアフリカで越冬する。ヨーロッパヨシキリは、カッコウに托卵される種の1つである。

形態[編集]

体長は12.5から14cm程度で、成鳥の背中は筋のない茶色で、腹は淡黄色である。額は平たく、くちばしは尖っている。他の多くのヨシキリと同様に性別は識別可能だが、若鳥では難しいこともある。ヨーロッパヨシキリの外見はオオヨシキリに似ているが、オオヨシキリの方が大きく、強い眉斑を持つ。

生態[編集]

低木の茂るヨシ原に生息する。ヨシキリ属に典型的な、ゆっくりとカタカタいうような声で鳴く。また他の多くのヨシキリと同様に食虫性であるが、ベリー等の小さな食物も食べる。

ヨシでできたバスケット状の巣に3から5個の卵を産み、10から11日で孵化する。一夫一婦制である^[2]。

画像[編集]

• ヨーロッパヨシキリの巣の中のカッコウのひな

• ヨーロッパヨシキリの卵