Fringilla montifringilla Linnaeus 1758

Les especies d'aves con nome común en llingua asturiana márquense como ^NOA. En casu contrariu, conséñase'l nome científicu o de la SEO.

'''Fringilla montifringilla ye una especie d'ave paseriforme de la familia Fringillidae caracterizada por tener banduyu blancu, nales escures con una franxa alar inferior ablancazada y superior naranxa, cabeza parda y picu mariellu. Ye menos común qu'el pinzón vulgar, pero puede tráte-y aconceyáu en bandaes conspicuas n'Europa Central, sobremanera pel hibiernu.

El so reclamo ye duru, nasal; y el so canto, zumbante, tamién nasal.

El so nial tien forma de taza, y ta forráu de liquenes, corteza, raigaños, tarmos, pelo y plumes; alluga de 5 a 7 güevos, puestos nuna niarada de mayu a xunu.

Aliméntase de granes y inseutos, que prinda nel suelu.

Cría en Escandinavia y el nordés d'Europa, nos montes caducifolios. En iviernu atopar por toa Europa, sobremanera en montes d'fayes, abedurios y abetos; puede formar bandaes enormes: dende docenes hasta millones d'exemplares.

Galería d'imáxenes

Notes y referencies

• Hume. Rob. 2002. Guía de campu de les aves d'España y Europa. Ediciones Omega ISBN 84-282-1317-8

Enllaces esternos

• Wikimedia Commons tien conteníu multimedia tocante a Fringilla montifringilla.

• Ficha de la especie (PDF), por Javier Blasco-Zumeta.

Fringilla montifringilla eo anv skiantel ur spesad evned bihan, a zo Pint penn du^[1] ha Pint an hanternoz^[2] e anvioù brezhonek.

Taksonomiezh

Carl von Linné a lakaas ar spesad en 10vet embannadur e Systema Naturae e 1758 dindan an anv Fringilla montifringilla, a zo chomet digemm betek-henn, eus al latin fringilla "pint" ha mons, montis "menez".

A-zivout orin ar ger brezhonek pint e lenner e Lexique étymologique du breton moderne Victor Henry (1900) :

Pint, s. m., pinson, cymr. pingc. Empr. ag. altéré spink, et cf. ag. finch et al. fink, dont le prototype germanique a aussi passé au roman, bas-lat. pinth-io, ital. pincione, fr. 'pinson^[3].

Deskrivadur

Damheñvel ouzh hini ar Pint (evn) (Fringilla coelebs) eo ment ar spesad, met dioutañ e-unan eo e bluñv : du eo penn ar pared, teñval e zivskoaz, arruz e vruched hag arwenn e gof. Boutinoc'h eo ar parezed hag ar ploged, tostoc'h da binted hor bro. Perzhioù dibarek zo da holl evned Fringilla montifringilla avat :

• gwenn eo o c'hrouzell e-lec'h gris-gwer ;
• arruz eo o bruched hag arwenn o c'hof, pan eo unliv ar Pint (rous) ;
• arruz eo pluñv an divskoaz e-lec'h gris ;
• marellet e du eo ar c'hostezioù, pan eo unliv re ar Pint ;
• n'eus ket a bluñvennoù gwenn war e lost.
• melen eo ar pigos e-lec'h du.

Mentoù : 14-16 cm hir, 23-29 g a bouez, 25–26 cm e hed-eskell.

Doareoù pennañ

Tremeniat eo hogosik ar spesad a-bezh en Europa. A-nijadegoù miliadoù ha zoken milionoù a laboused e veajont^[4], dreist-holl pa vez puilh ar finij ; gouest eo ar spesad da vevañ hep finij er goañv, met nijal a rejont betek kavout anezho, marteze evit terriñ pep kevezerez gant Fringilla coelebs.
Hadoù pergen a ya gant al laboused er goañv, hag amprevaned en hañv. War skalf ur wezenn e vez savet an neizh, a vez damguzhet gant man pe ginvi kent degemer 5 - vi glas-splann brizhellet war ur gwelead kolo, gwriziennoùigoù ha marbluñv.

Mouezh

Galvoù heñvel ouzh re ar Pint, kan damheñvel ouzh hini ar Meleneg (Chloris chloris).

• Kan Fringilla montifringilla

Annez

Emañ ar boblañs o vont war zigresk, hervez Listenn Ruz an International Union for Conservation of Nature (IUCN).

Levrlennadur

• Breeze Jones, E. V. & Williams, Islwyn (1984). Laboused ar Maezioù. Brezhoneg gant T. Huon ha P. an Habask, Al Lanv, 1985, p. 39.

Liammoù diavaez

• (en) (es) (fr) (ja) IUCN Red List. Kavet : 29/01/2022.

• (en) IOC World Bird List version 12.1/30256. Kavet : 29/01/2022.

• (en) Un nijad Fringilla coelebs.

Notennoù

El pinsà mec (Fringilla montifringilla) o pinsà mè com és conegut a les Balears, és un ocell menut passeriforme.

La seva àrea de distribució abasta els boscos del nord d'Europa i d'Àsia. És un ocell migrador, hiverna al sud d'Europa, el nord d'Àfrica, nord de Pakistan, nord de l'Índia, Xina i Japó. Durant la migració passa per Alaska i arriba a l'oest dels Estats Units.

Els boscos oberts de coníferes o faigs són favorables perquè criï. Fa el niu en arbres coberts amb molsa o líquens, pon de 4 a 9 ous. S'alimenta de llavors, però els pollets els alimenten d'insectes.

Galeria

Referències

Enllaços externs

• Stamps Belgium, China, Taiwan
• Brambling videos on the Internet Bird Collection
• Ageing and sexing (PDF) by Javier Blasco-Zumeta

Aderyn a rhywogaeth o adar yw Pinc mynydd (sy'n enw gwrywaidd; enw lluosog: pincod mynydd) a adnabyddir hefyd gyda'i enw gwyddonol Fringilla montifringilla; yr enw Saesneg arno yw Brambling. Mae'n perthyn i deulu'r Pincod (Lladin: Fringillidae) sydd yn urdd y Passeriformes.^[1] Dyma aderyn sydd i'w gael yng ngwledydd Prydain ac mae i'w ganfod yng Nghymru.

Talfyrir yr enw Lladin yn aml yn F. montifringilla, sef enw'r rhywogaeth.^[2] Mae'r rhywogaeth hon i'w chanfod yng Ngogledd America, Asia, Ewrop ac Affrica.

Yn y gaeaf mae'n symud tua'r de a thua'r gorllewin, i dde Ewrop, gogledd Affrica, India, Tsieina a Japan.

Adeiledir y nyth mewn coeden fel rheol, mewn coedwigoedd gweddol agored, ac mae'n dodwy 4-9 wy. Tu allan i'r tymor nythu mae'n casglu'n heidiau, yn aml gyda'r Ji-binc. Hadau yw'r prif fwyd, ond mae'r cywion yn cael eu bwydo ar bryfed.

Rhaid bod yn weddol ofalus i wahaniaethu rhwng Pinc y Mynydd a'r Ji-binc. Mae gan Binc mynydd fron oren a bol gwynnach na'r Ji-binc, ac wrth hedfan mae'n dangos darn gwyn uwchgben y gynffon. Yn y tymor nythu mae gan y ceiliog ben a chefn du.

Nid yw Pinc mynydd yn nythu yng Nghymru ond mae nifer amrywiol yn gaeafu yma. Weithiau gellir gweld heidiau o gannoedd, ond fel rheol gellir gweld un neu ddau mewn haid o'r Ji-binc.

Teulu

Mae'r pinc mynydd yn perthyn i deulu'r Pincod (Lladin: Fringillidae). Dyma rai o aelodau eraill y teulu:

Rhestr Wicidata:

Gweler hefyd

• Rhestr Goch yr IUCN

Cyfeiriadau

Pěnkava jikavec (nebo také Jíkavec severní, či Jikavec severní;^[2] Fringilla montifringilla) je malý zpěvný pták z čeledi pěnkavovití.

Popis

• Délka těla: 14–17 cm
• Rozpětí křídel: 25–28 cm
• Hmotnost: 22–27 g

Pěnkava jikavec je velká stejně jako její hojnější příbuzná pěnkava obecná. Má štíhlé tělo, poměrně dlouhý ocas a krátký zašpičatělý zobák. Samec ve svatebním šatě má šedou až černou hlavu, zátylek, hřbet, ocas a křídla s dvěma viditelnými pruhy. Hruď je oranžová, břicho a kostřec bílé, zobák a končetiny nažloutlé, na bocích má hnědé skvrny. V prostém šatě je zbarvený podobně jako samice, která má hlavu a hřbet oranžovou s černým skvrněním. Od pěnkavy obecné ji spolehlivě rozeznáme díky oranžové hrudi a tmavému hřbetu.

Rozšíření

Fringilla montifringilla

Hnízdí v rozmezí od Britských ostrovů a Skandinávského poloostrova po Estonsko a Kamčatku. Zimuje ve střední a jižní Evropě, severní Africe, Pákistánu, Indii, Číně a v Japonsku. Současná evropská populace čítá zhruba 25 000 000 – 43 000 000 jedinců.^[3]

V Česku se vyskytuje pravidelně jako zimní host, který se zde zdržuje od října do dubna. Každoročně na českém území zimuje zhruba 200 – 40 000 jedinců, jejichž stavy viditelně kolísají.^[4]

Žije především v otevřených jehličnatých, břízových a bukových lesích, na lesních mýtinách a v plevelnatých lokalitách.

Chování

Pěnkava jikavec žije zpravidla v hejnech, často ve společnosti pěnkav obecných. Jde o velice zdatného letce. Ozývá se charakteristickým nosovým „tééép“ či „kvek“.

Živí se drobným hmyzem a jinými bezobratlými živočichy, přes zimu vyhledává především semena různých rostlin a stromů (zvláště pak bukvice).

Hnízdo si staví nejčastěji na jehličnatých dřevinách. Díky maskování lišejníkem a travami je většinou dobře ukryté. Během května až července do něj klade 3–8 bílých vajec s černým skvrněním. Na vejcích sedí po dobu 11–12 dní pouze samice.

Reference

V tomto článku byly použity překlady textů z článků Brambling na anglické Wikipedii a Jer (ptak) na polské Wikipedii.

1. ↑ Červený seznam IUCN 2018.1. 5. července 2018. Dostupné online. [cit. 2018-08-10]
2. ↑ BioLib: Biological library. Fringilla montifringilla [online]. [cit. 2018-01-13]. Dostupné online. (česky)
3. ↑ https://web.archive.org/web/http://www.iucnredlist.org/search/details.php/53388/all
4. ↑ Dungel J., Hudec, K. (2001): Atlas ptáků České a Slovenské republiky. Academia, Praha. ISBN 978-80-200-0927-2

Literatura

• Bezzel, E. (2007): Ptáci. Rebo Productions. ISBN 978-80-7234-292-1

Související články

• Pěnkava kanárská
• Obrázky, zvuky či videa k tématu pěnkava jikavec ve Wikimedia Commons

En flok kvækerfinker.

Kvækerfinken (Fringilla montifringilla) er en finke i ordenen af spurvefugle. Den yngler i skovområder i et bælte fra Norge i vest gennem tajgaen i den nordlige del af Eurasien til Kamchatka ved Stillehavet i øst. Kvækerfinken ligner bogfinken, men adskiller sig blandt andet ved en tydelig hvid overgump. Det danske navn er en efterligning af artens stemme, der er et langtrukkent "kvææk".

Udseende og stemme

15-16 cm. Hannen i sommerdragt (som på det tidspunkt er bræmfældet, det vil sige hvor fjerens kanter er slidt af) har kulsort hoved med blålig metalglans på issen. På ryggen er den sort, men skællet af grå fjerbræmmer. Overgumpen og den nederste del af ryggen er hvid. Halefjer og svingfjer er sorte. Hvor bogfinken har grålige fjer i vingen, har kvækerfinken okkergule. De inderste svingfjer har en hvid plet på midten. Hagen og brystet er ligeledes okkergule, mens resten af undersiden er hvid. Langs siderne findes dråbeformede, sorte pletter. Hos hunnen er hovedets overside og ryggen gråbrunt spættet. Den hvide overgump er mindre end hos hannen. Også de gulbrune og hvide tegninger i vingen har mindre udstrækning. Næbbet er gulligt om vinteren og blåsort om sommeren.^[1]

Stemme

Sangen består af en enkelt udtrukket lyd: "dzzyy!", der kan minde om grøniriskens tilsvarende lyd, men tonelejet er ikke stigende. Kaldet kan være et kort "djæb!" eller et længere "dzzææb!", der har givet fuglen dets navn.^[2]

Trækgæst i Danmark

Kvækerfinken yngler ikke, eller kun meget sjældent i Danmark, men ses i vinterhalvåret som trækgæst fra skovområderne, især birkezonen, i Norge, Sverige og Finland. Nogle år kan der være mange millioner fugle i Danmark.

Normalt ses efterårstrækket fra begyndelsen af september til november. Fra sidst i december kan der nogle vintre ses et tidligt træk mod nord, hvor der optræder meget store flokke på 100.000 eller flere fugle. Det er ofte i forbindelse med kulde eller snefald at de store flokke dannes.^[3]

Forårstrækket kulminerer i april og maj. Kvækerfinker og bogfinker trækker ofte sammen. Fra maj måned dominerer kvækerfinkerne i disse flokke. Kvækerfinken trækker i højere grad om natten end bogfinken.^[3]

Yngleforhold

Hunnen bygger reden nær stammen på et træ. Reden består af hår og fjer inderst og mos, bast og spind yderst. Fra sidst i maj lægger hunnen 5-7 brunlige æg med sortagtige pletter og snirkler. De ruges af hunnen i cirka 14 dage, mens begge køn fodrer ungerne, hvilket også varer cirka 14 dage.^[1]

Føde

I vinterhalvåret lever kvækerfinken mest af bog, granfrø eller urtefrø, der alle oftest tages fra jorden. Om sommeren suppleres med insekter, der også kan tages fra træerne. I oldenår kan man opleve meget store flokke af kvækerfinker i bøgeskovens skovbund.^[1] Dog kan kvækerfinken i modsætning til bogfinken tage bøgens frugter direkte fra træet.^[4]

Billeder

• En flok på cirke 4 millioner fugle omkring solnedgang i Steiermark, Østrig, januar 2009.

• En kvækerfinke han i vinterdragt

• Kvækerfinke hun. Tegning af Wilhelm von Wright (1810 - 1887).

• Kvækerfinke han. Tegning af Wilhelm von Wright (1810 - 1887).

Kvækerfinke i vinterdragt, som vi oftest ser dem i Danmark om vinteren.

Kilder/Eksterne henvisninger

• Dansk Ornitologisk Forening: Kvækerfinke (Fringilla montifringilla). Arkiveret udgave: archive.org.

Der Titel dieses Artikels ist mehrdeutig. Siehe auch: „Bergfinken“.

Männchen im Übergang vom Winter- zum Prachtkleid

Bergfink, Weibchen

Der Bergfink oder Nordfink (Fringilla montifringilla) ist eine Singvogelart aus der Unterfamilie der Edelfinken (Fringillinae) innerhalb der Familie der Finken (Fringillidae). Unter den Finken zeigt er das ausgeprägteste Zugverhalten.

Aussehen

Der Bergfink ist mit 15 cm Körperlänge ein etwa sperlingsgroßer Fink. Im Winterhalbjahr zeigt der männliche Bergfink einen bräunlichgrau gefiederten Kopf, Nacken und Vorderrücken. Im Sommerhalbjahr sind diese dagegen schwarz. Brust und Schulterfleck sind orangefarben gefiedert. Am unteren Schwanz sowie am Bauch und an der Hinterbrust befindet sich weißes Gefieder.

Das Weibchen ist deutlich schlichter gefärbt. Es hat einen bräunlichen Kopf, bei dem sich dunkle Streifen auf dem Oberkopf befinden. Braun gefleckt ist auch der Rücken, und die Brust ist deutlich matter orange gefärbt als die des Männchens.

Stimme

Gesang – grob, laut trrrrrr (es ist dem Fragment des Gesanges Grünfink ähnlich). Der Schrei – heftig tschjää, während des Flugs – die kurzen Laute tk-tk.

Verbreitung

Verbreitung des Bergfinks:

Brutgebiete

Ganzjähriges Vorkommen

Überwinterungsgebiete

Streifzüge (Saisonalität unsicher)

Der Bergfink grenzt an das Verbreitungsgebiet des Buchfinken an und ist vor allem in den skandinavischen Birkenwäldern beheimatet. Er ist von Norwegen bis nach Kamtschatka verbreitet. In Europa findet man diesen Vogel bis an die südliche Grenze von Norwegen, Mittelschweden, Südfinnland sowie im nördlichen und mittleren Russland. Nur in Ausnahmefällen brüten Bergfinken auch in Mitteleuropa.

In seinem Verbreitungsgebiet ist der Bergfink neben dem Fitis der häufigste Brutvogel. Während der Zugzeit verlässt er sein Brutgebiet vollständig. Er ist dann in Mitteleuropa in den verschiedensten Lebensräumen anzutreffen. Man findet ihn vor allem in Wäldern mit Buchenbeständen; so z. B. im schwäbischen Schönbuch. Zum Nächtigen fallen die Vögel dann in der Abenddämmerung oft wochenlang lokal in Millionenschwärmen in bestimmte Fichtenforste ein. So im Hochwinter 2010 bis zum 17. März im Hotzenwald bei Görwihl und ab ca. 19. Dezember 2014 mindestens einen Monat lang im Südbadischen zwischen Schopfheim und dem Ort Hasel am Ostrand des Landkreises Lörrach – beobachtet, fotografiert und gefilmt von tausenden Interessierten, auch aus der Schweiz. Bergfinken sind in dieser Zeit gelegentlich auch an Futterplätzen zu beobachten, wo sie mit Vorliebe Sonnenblumenkerne verzehren.^[1]

Nahrung

Ähnlich wie der Buchfink lebt der Bergfink während der Sommerzeit von Insekten und Wirbellosen. Im Winterhalbjahr frisst er vor allem Sämereien, wobei Bucheckern darunter einen großen Anteil ausmachen.

Jagd

Von alters her bis zum Verbot der Vogeljagd 1908 wurde in der Südpfalz des Nachts Jagd auf Bergfinken mit Hilfe von Blasrohren und Tonkugeln gemacht. Die Tiere saßen dicht nebeneinander auf den Zweigen der Kiefern und Fichten. Wurde ein Vogel vom Baum geschossen, so sind die anderen Tiere wieder zusammengerückt, um die Lücke zu schließen. Somit waren die Bergfinken leichte Beute.

In der Südpfalz wird der Bergfink auch Böhämmer oder Behemmer genannt (von Beheimer, Ableitung zu Beheim ' Böhmen'), eine Bezeichnung für Zugvögel, die als Vagabunden unter den Vögeln angesehen werden.^[2]

• Gelegentlich bilden Bergfinken riesige Schwärme. Im Januar 2009 war ein Schwarm aus vier Millionen Tieren in Lödersdorf (Steiermark) zu sehen.

• Bergfinken beim abendlichen Anflug zur Winter-Rast - hier in Haiger-Steinbach (Hessen)

• Böhämmer- oder Bergfinkenjagd

• Eier des Bergfinken

Einzelnachweise

1. ↑ Bergfink auf wildvogelhilfe.org
2. ↑ Pfälzisches Wörterbuch Böhämmer, Bd. I, Sp. 1073.

The cock o the north (Fringilla montifringilla) is a smaw passerine bird in the finch faimily Fringillidae.

References

Fringilla montifringilla

Fjallígða (frøðiheiti - Fringilla montifringilla)

Sí eisini

• Fuglar í Føroyum

Järripeiboi (Fringilla montifringilla) on lindu.

Аҡбауыр турғай

Аҡбауыр турғай (Вьюрок, йәки юрок) (лат. Fringilla montifringilla) - Европала һәм Азияла йәшәй торған, ата турғайҙарының төҫө йылтыр ҡара, аҡ һәм ҡыҙыл-көрән аралаш ала булған турғай.

Ҡылыҡһырлама

Турғай ҙурлыҡ. Яҙлы-йәйле йоплашып (парлашып), көҙлө-ҡышлы тупланып йөрөйҙәр. Ата ҡоштоң башы, ҡанаттары, ҡойроғо ҡара. Өҫ яҡтан ҡойроҡ төбө, ҡорһағы, ҡанаттарының сите. аҡ. Түшендә, яурындарында, ҡанаттарында нәҙек ҡыҙғылт һыҙыҡтар бар. Инә ҡош тоноғораҡ төҫтә. Алағанат турғайҙан ҡара башы, аҡ ҡорһағы менән айырыла. Тауышы киҫкен; «шжәәә», осҡанда «тк-тк-тк» тигән тауыштар сығара, һайрауы дауамлы: «кжжж». Ҡайынлы урмандарҙа йәшәй. Бөжәктәр, ағас һәм үлән орлоҡтары менән туҡлана, йылы яҡҡа_китмәй, бер урындан икенсе урынға күсеп йөрөй. Бик һирәк осрай. Ҡыш күбәйә төшә. Ағаста оялай. Көрән таплы 4—6 йәшкелт зәңгәр йоморт¬ҡаһы була.

Һылтанмалар

• Вьюрок на сайте «ecosystema»

Вюрок

Fringilla montifringilla

Вюрок (Fringilla montifringilla) є малый співавый птах з родины вюрковых.

Опис

• Довжка тїла: 14 - 17 цм
• Роспятя крыл: 25 - 28 цм
• Вага: 22 - 27 ґ

Вюрок мать щігле тїло, релатівно довгый хвіст і куртый шпіцятый дзёбак. Самець в свадьбянім шатї мать сиву аж чорну голову, затылок, хырбет, хвіст і крыла з двома видительныма смугами. Грудь є помаранчова, бріх і удзіця білы, дзёбак і лабы жовткавы, на боках мать буры флякы. В простїм шатї є зафарбленый подобно як саміця, котра мать головы і хырбет помаранчовый з чорныма фляками.

Росшырїня

Гнїздить в меджах од Брітаньскых островів і Шкандінавского півострова по Естонію і Камчатку. Зимує в середнїй і южній Европі, северній Африцї, Пакістанї, Індії, Кітаї a в Японії. Сучасна европска популація рахує згруба 25 - 43 000 000 екземпларів.^[1]

Жыє передовшыткым в одкрытых шпильковых, березовых і буковых лїсах, на лїсных чістинах і буряновых локалітах.

Хованя

Вюрок жыє справила в ґрупах, часто в сполочности далшых видів вюрковых. Знать барз добрї лїтати. Озывать ся характерістічным носовым „теееп“ або „квек“.

Жывить ся дрібныма хробачками а другыма безхырбетныма жывыма творами, через зиму выглядавать передовшыткым насїня вшелиякых рослин а стромів (окремо пак буквіцї).

Гнїздо собі будує найчастїше на шпильковых стромах. Дякуючі ёго маскованю є векшынов добрї скрыте. Бігом мая аж юла до нёго кладе 3 - 8 білых яєць з чорныма фляками. На яйцях сидить лем саміця 11 - 12 днїв.

Референції

1. ↑ http://www.iucnredlist.org/search/details.php/53388/all

• Bezzel, E. (2007): Ptáci. Rebo Productions. ISBN 978-80-7234-292-1
• Biolib

Fringilla montifringilla

КъущхьэбзущӀэращӀэ (лат-бз. Fringilla montifringilla) — бзупэгъум лъэпкъым щыщ лӀэужьыгъуэщ.

Теплъэр

И теплъэкӀэ бзущӀэращӀэмрэ руматымрэ ящхьщ, кӀащхьэмрэ кӀэпкъымрэ хужьщ; щхьэр, тхыцӀэр, кӀэр — фӀыцӀэщ. Жьэгъур, хулъащхьэр, джабэхэр — гъуэжь-хужьыфэщ; джабэхэм кусэ фӀыцӀэхэр ирокӀуэкӀ; бгъэщӀагъымрэ ныбащхьэмрэ хужьщ. Анэм и теплъэр нэхъ фагъуэщ.

Здэпсэухэр

Щопсэу Еуропэмрэ Азиэмрэ. Мэлъэтэж. Къаукъазым деж и бжыгъэкӀэ курытщ, мылъэтэжу щопсэу, щогъуалъхьэ къущхьэ щӀыпӀэхэм.

Тхылъхэр

• Адыгэхэм я къуалэбзу щӀэныгъэр. Брат Хьэсин. Черкесск. 2007 гъ.

Пинькай (латин Fringilla montifringilla, рочӧн юрок, вьюрок) – вöрса лэбач, неуна ыджыдджык пышкайысь.

Ыджда

Кузьтаыс 14-18 сантиметр, сьöктанас овлывлö 25 граммöдз.

Рöм

Юрыс, сьылiыс, мышкуыс да борд шöрыс югъялана сьöд рöма. Морöс улысладорыс, туша бокыс, кынöмыс, бöж вевдорыс еджыд. Морöс вылысладорыс, бöж йывъясыс гöрдов. Ён нырыс да синмыс сьöдов, кокыс рудов.

Паськалöм

Паныдасьлö вöра местаясын Скандинавия муяссянь Камчаткаöдз. Миянын олö парма пасьтала. Поздысьö Печора ковтысын тундраöдз, а сiдзжö Войвыв Уралын, Удораын, Эжва катыдын, Летка ю вожын да мукöдлаын.

Оланін да поздйысьöм

Радейтö васöд ньыв пуа-козъяинъяс. Позъяснысö пинькайяс век тэчöны кыдз, коз, пожӧм да мукöд сикас пу вылö, мусяньыс нёль-ö-вит метр вылнаö. Найö гöгрöс сяр кодьöсь, кодлöн вылысладорыс джынвыйöдзыс восьса. Пöжны пуктöны вит-ö-квайт посньыдик кольк. Рöмыс налöн вижов вевъя, ичöтик чутъясöн серöдöма. Борд йылö кыпöдчöм да верстяммыштöм бöрын пинькайпиян öтвывтчöны кельӧбъясö да дыр на лэбалöны чужанiн гöгöртас вӧръясын.

Сёян

Кынöмпöтсö пинькайяс перйöны быдмӧгъяс помысь, кокалöны налысь туся кӧйдыссö. Гожӧмнас чöсмасьöны тшöтш и гут-гагйöн.

Тöвйöм

Кӧч тӧлысьын пинькайяс гырысь кельöбъясöн вешйöны миянысь лунвыв да рытыв-лунвывланьö. Сэсся йирым тöлысь шöрын воöдчöны асланыс быдвося тöвъянiнъясöдз – Лунвыв Европаöдз. А налöн Сибырын гожйысь чой-вокыс тӧвсö коллявны лэбзьöны Гималай гöраясöдз.

Гортын видзöм

Кыдзи висьталöны лэбачьяслысь олöм-вылöмсö бура тöдысьяс, пинькайяс оз туйны гортын видзöм вылö. Найö зэв полысьöсь, öтдортöны йöзöс да оз сетчыны мевйöдны. Нöшта и сьыланногыс пö тайö кайясыслöн абу зэв мича.

Рöдвуж кыв вылын

Перымса комияс тылабордасö миян моз жö шуöны пинькайöн. Кыдзи аддзам, важ коми йöз нимсö сетiгöн мыджсьöмаöсь сылöн чуксасян шыясыслöн аслыспöлöслун вылö. Удмуртъяслöн кывворын татшöм нимыс абу. Найö шуöны лэбачсö ас ногыс: тэль куака, мый лоö, комиöдны кö, вöрса рака.

Художествоа гижöдын

«Пинь-пинь... пинь-пинь!..» – кытöнкö коз йылын, кылö, тешкöдчö-пинясьö кöдзыдкöд пинькай, коль гылöдiгтырйи. Тадзи гижö Тима Вень 1919 вося дженьыдик «Во гöгöр кытшовтöм» висьтын, кöнi сёрниыс мунö войвывса лэбачьяслöн сьылöм да чуксасьöм йылысь.

Öшмöс

• Ракин А.Н Пинькай // Би кинь, 2010. 7 №.
• Республика Коми: Энциклопедия: В 3-х т. Сыктывкар, 2000. Т. 1.

Планинската ѕвингалка (науч. Fringilla montifringilla) е мала врапчевидна птица од фамилијата на ѕвингалките (Fringillidae). Оваа птица е широко распространета низ шумите на северна Европа и Азија. Таа е птица преселница која зимува во јужна Европа, северна Африка, северна Индија, северен Пакистан, Кина и Јапонија.^[1] Редовно заскитува во Алјаска, а може да продолжи и кон југ, во западен САД.

Опис

Мажјак во Полска

Планинската ѕвингалка е слична по големина и облик на обичната ѕвингалка. Мажјаците во сезоната на парење се многу впечатливи, со црна глава, темни горни делови, портокалови гради и бел стомак. Женките и младенчињата не се толку впечатливи и се послични со обичната ѕвингалка.

Мажјакот планинска се разликува од обичната ѕвингалка по: белиот задник, кој кај обичната е сивозелен; градите кои кај планинската се портокалови во контраст со белиот стомак, а кај обичната тој дел е еднобојно розово или портокаловокремаво; слабините кај планинската се темни, а кај обичната бледи и кај планинската недостасува белото на горниот дел од опашката.

Освен овие разлики кои се однесуваат на мажјаците во сезна на парење, овие птици целосно се разликуваат само по бојата на клунот кој е жолт кај планинската, а бледорозов кај обичната ѕвингалка.^[2]

Однесување

Живеалиштето на планинската ѕвингалка се отворените иглолисни или брезови шуми.

Fringilla montifringilla - Јајца

Оваа птица е речиси целосно преселница. Во Европа формира големи јата зиме, понекогаш со иладници, па дури и милиони птици во едно јато. Ваквите огромни јата особено се среќаваат на големи букови дрвја богати со храна. Зимно време, јатото ќе се движи сè додека не го пронајде, и овој начин на миграција можеби е адаптација и избегнување на конкуренцијата од обичната ѕвингалка.^[3]

Овие птици се хранат претежно со семиња, но младенчињата ги хранат со инсекти.

Гнездата ги градат на чаталите на дрвјата, а надворешноста ја декорираат со мов и лишаи за да го маскираат. Несат 4-9 јајца.

Наводи

Тау чыпчыгы (лат. Fringilla montifringilla) - Аурупада һәм Азияда яши торган, төсе көмеш кара, ак һәм кызыл-көрән аралаш ала булган чыпчык.

Характеристикасы

Чыпчык зурлыгы. Язлы-җәйле йолышып (парлашып), көзле-кышлы тупланып йөриләр. Ата кошның башы, канатлары, койрыгы кара. Йөз яктан койрык төбе, корсагы, канатларының җете ак. Түшендә, урыннарында, канатларында нечкә кызгылт сызыклар бар. Ана кош тоныгырак төстә. Чыпчыктан кара башы, ак корсагы белән аерыла. Тавышы кискен; «шәәә», очканда «тк-т-тк» дигән тавышлар чыгара, сайравы озак: «жжж». Каенлы урманнарда яши. Бөҗәкләр, агач һәм үлән орлыклары белән туклана, җылы якка китми, бер урыннан икенче урынга күчеп йөри. Бик сирәк очрый. Кыш күбәя төшә. Агачта оялый. Көрән тимгелле 4-6 яшькелт зәңгәр йомырка сала.

Сылтамалар

• Вьюрок на сайте «ecosystema»

Искәрмәләр

कालोटाउके चित्रकचरी नेपालमा पाइने एक प्रकारको चराको नाम हो । यसलाई अङ्ग्रेजीमा ब्राम्ब्लिङ (Brambling) भनिन्छ ।

यो पनि हेर्नुहोस्

सन्दर्भ सामग्रीहरू

बाह्य लिङ्कहरू

The brambling (Fringilla montifringilla) is a small passerine bird in the finch family Fringillidae. It has also been called the cock o' the north and the mountain finch. It is widespread and migratory, often seen in very large flocks.

Taxonomy

In 1758 Linnaeus included the species in the 10th edition of his Systema Naturae under its current binomial name, Fringilla montifringilla.^[2][3] Montifringilla is from Latin mons, montis mountain and fringilla finch.^[4] The English name is probably derived from Common West Germanic *brâma, meaning bramble or a thorny bush (compare Standard German Brämling with the same meaning).

Description

The brambling is similar in size and shape to a common chaffinch. Breeding-plumaged male bramblings are very distinctive, with a black head, dark upperparts, orange breast and white belly. Females and younger birds are less distinct, and more similar in appearance to some chaffinches. In all plumages, however, bramblings differs from chaffinches in a number of features:

• the brambling has a white rump, whereas that of the common chaffinch is grey-green;
• the breast is orange, contrasting with a white belly, on the brambling, whereas on the common chaffinch, the underparts are more uniformly coloured (pink or buff);
• the brambling's scapular feathers are orange, whereas the common chaffinch's are grey or grey-brown;
• the flanks are dark-spotted on the brambling, plain on the common chaffinch;
• bramblings lack the white outer tail feathers of common chaffinches.

An additional difference for all plumages except breeding-plumaged males is the bill colour - yellow in the brambling, dull pinkish in the common chaffinch (breeding-plumaged male bramblings have black bills, common chaffinches in the corresponding plumage have grey bills).^[5]

Measurements:

• Length: 16 cm^[6]
• Weight: 23-29 g^[6]
• Wingspan: 25–26 cm^[7]

Distribution and habitat

Male and female in Poland

This bird is widespread, in the breeding season, throughout the forests of northern Europe and east across the Palearctic. It is migratory, wintering in southern Europe, North Africa, northern India, northern Pakistan, China, and Japan.^[1] It frequently strays into Alaska during migration and there are scattered records across the northern United States and southern Canada.^[8] The global population of bramblings is about 100 to 200 million, with a decreasing trend.^[1]

Open coniferous or birch woodland is favoured for breeding.^[5]

Behaviour and ecology

Eggs of Fringilla montifringilla MHNT

A flock of bramblings migrating

This species is almost entirely migratory. In Europe, it forms large flocks in the winter, sometimes with thousands or even millions of birds in a single flock.^[9][10] Such large gatherings occur especially if beech mast is abundant. Bramblings do not require beech mast in the winter, but winter flocks of bramblings will move until they find it. This may be an adaptation to avoid competition with the common chaffinch.^[11] Bramblings mostly eat seeds^[5] in winter, but insects in summer.^[12] It builds its nest in a tree fork,^[5] and decorates the exterior with moss or lichen to make it less conspicuous. It lays 4–9 eggs.

References

La Montofringo, Fringilla montifringilla, estas malgranda paserina birdo de la familio de Fringedoj kaj genro de Fringoj, kiu enhavas la nurajn tri speciojn de la subfamilio Fringenoj.

Distribuado kaj habitato

Tiu birdo estas disvastigata tra la arbaroj de norda Eŭropo kaj Azio. Ĝi estas migranta kaj vintras en suda Eŭropo, norda Afriko, norda Barato, norda Pakistano, Ĉinio kaj Japanio.^[1] Ĝi regule vagadas al Alasko dum migrado kaj povas sekvi tiom suden kiom ĝis okcidenta Usono. Ili preferas malfermajn arbarojn de konifero aŭ fago por reproduktado.

En Hispanio oni registris vintre de 2010-11 en Barázar, Biskajo, ĝis marto dormejon kiu fine de novembro enhavis ĝis 900,000 ekzemplerojn.^[2]

Aspekto

La Montofringo estas simila laŭ grando kaj formo al Fringo. Masklo en reprodukta plumaro de Montofringo estas tre distinga, kun nigraj kapo kaj supra brusto, oranĝeca brusto kaj blanka ventro. Inoj kaj junuloj estas malpli distingaj, kaj pli similaj laŭ aspekto al kelkaj fringoj. Masklo en reprodukta plumaro perdas la nigrajn plumojn kiuj iĝas malhelgrizaj kape kaj brunaj kun nigreca punktado dorse. En ĉiuj plumaroj tamen Montofringoj diferencas el Fringoj pro la jenaj karakteroj: (i) Montofringo havas rimarkindan blankan pugon dum la Fringo estas verdecgriza; (ii) la brusto estas oranĝeca, kontraste kun blanka ventro ĉe Montofringo, dum ĉe Fringo la subaj partoj estas pli uniforme nuancaj el ruĝecbruna al sablokolora; (iii) ŝultroj de Montofringoj estas oranĝecaj, dum tiuj de la Fringo estas grizaj aŭ grizbrunaj; (iv) la flankoj kavas malhelajn punktojn ĉe Montofringo, kaj estas senmarkaj ĉe la Fringo; (v) Montofringoj ne havas la blankajn eksterajn vostoplumojn de la Fringo, sed tutnigran pli forkoforman voston; (vi) Montofringoj havas blankan mentonon. Aldona diferenco ĉe ĉiuj plumaroj escepte la reprodukta plumaro ĉe maskloj estas la flava beko ĉe Montofringo, kio estas rozkolora ĉe Fringoj dum la maskloj en reprodukta plumaro ĉe Montofringoj havas nigrajn bekojn, dum ĉe Fringoj en la koresponda plumaro havas grizajn bekojn).^[3]

Kutimaro

Montofringoj ĉefe manĝas semojn, malkiel plej parto de fringoj, dum ties idoj estas manĝigataj ĉefe per insektoj.

Ili konstruas nestojn sur arboforko, kaj ornamas la eksteron per musko aŭ likenoj por kamuflo. La ino demetas 4-9 ovojn.

Tiu specio estas preskaŭ entute migranta. En Eŭropo, ili formas grandajn arojn vintre, foje kun miloj aŭ eĉ milionoj de birdoj en ununura aro. Tiaj grandaj birdaroj okazas ĉefe se la frukto de la fago abundantas. Montofringoj ne postulas fagofrukton vintre, sed vintraj aroj de Montofringoj moviĝas ĝis kiam ili trovas ĝin. Tio povas esti adapto por eviti konkurencon kun la Fringo.^[4] En Hispanio oni registris vintre de 2010-11 en Barázar, Biskajo, ĝis marto dormejon kiu fine de novembro enhavis ĝis 900,000 ekzemplerojn.^[5]

Bildaro

Referencoj

El pinzón real^[2]​ (Fringilla montifringilla) es una especie de ave paseriforme de la familia Fringillidae caracterizada por poseer vientre blanco, alas oscuras con una franja alar inferior blanquecina y superior naranja, cabeza parda y pico amarillo. Es menos común que el pinzón vulgar, pero puede vérsele reunido en bandadas conspicuas en Europa Central, sobre todo en invierno.

Su reclamo es duro, nasal; y su canto, zumbante, también nasal.

Se alimenta de semillas e insectos, que captura en el suelo.

Hábitat

Cría en Escandinavia y el noreste de Europa, en los bosques caducifolios. En invierno se encuentra por toda Europa, sobre todo en bosques de hayas, abedules y abetos; puede formar bandadas enormes: desde docenas hasta millones de ejemplares. En la Meseta Central inverna en bosques galería, riparios, como alamedas o choperas, rodeados de terrenos abiertos de cultivo, en los que busca semillas, mostrando predilección por rastrojos de girasol y melonares.

Reproducción

Su nido tiene forma de taza, y está forrado de liquen, corteza, raíces, tallos, pelo y plumas; alberga de 5 a 7 huevos, puestos en una nidada de mayo a junio. Pone el nido entre las ramas de los árboles mimetizándolo muy bien. Los huevos son incubados durante dos semanas.^[3]​

Referencias

Bibliografía

• Hume. Rob. 2002. Guía de campo de las aves de España y Europa. Ediciones Omega ISBN 84-282-1317-8

Põhjavint (Fringilla montifringilla) on linnuliik vintlaste sugukonnast vindi perekonnast.

Levila

Põhjavint on levinud Euraasia metsavööndi põhjaosas Skandinaaviast kuni Ida-Siberini. Põhjavint on rändlind. Ta talvitub Euroopa lääne-, kesk- ja lõunaosas, Põhja-Aafrikas, Pakistani ja India põhjaosas, Hiinas ja Jaapanis. Rände ajal satub regulaarselt Alaskale, kus võib jätkata oma teekonda lõunasse kuni USA lääneosani.

Esinemine Eestis

Eestis on põhjavint kõikuva arvukusega harv haudelind ja sage läbirändaja. Tema pesitsusaegset arvukust hinnatakse 5–50 paarile, talvist püsiarvukust 10–500 isendile^[2]. Talvel tegutseb põhjavint üksikult või väikeste salkadena. Teda võib kohata talvel linnas toidumajakeste juures.

Põhjavint saabub märtsi lõpul või aprilli algul, rohkearvuline läbiränne kestab mai alguseni. Sügisene läbiränne algab septembris, muutub rohkearvuliseks septembri lõpul ja oktoobri algul, ja lõpeb novembris.

Välimus

Linnu üldpikkus on 14–16 cm, kehakaal 20–25 g. Kõigis sulestikes erineb metsvindist roostekollase või oranži rinna- ja õlasulestiku ning valge päranipuala poolest.

Häälitsused

Lennuhäälitsused on kanepilinnu häälitsuse laadne jäk ning iseloomulik venitatud kääksuv djääk. Põhjavindi laul on ürisev džrrrrr, see on rohevindi territooriumihüüu sarnane, kuid ilma tõusva lõputa. Harva esinev lauluvariant on urvalinnu lennuhäälitsuse sarnane sädistav tšetšetšetšetše. Pesapaigas võib kuulda ka teisi hääli.

Elupaik

Asustab taigavööndi põhjaosa ja metsatundra soiseid metsi ja kaasikuid, eriti arvukas on ta mägikaasikutes.

Pesitsemine

Põhjavindi munad

Pesa on metsvindi omast pisut suurem ja rohmakam ja paikneb tavaliselt kasel. Põhjavindi pesi on Eestis leitud kasel, kuusel ja lepal. Kuusel on pesa sageli oksal tüvest eemal, lehtpuudel paikneb enamasti vastu tüve. 5–7 munaga kurna on Eestis leitud mais ja juunis. Need sarnanevad metsvindi munadega, ent on rohekama põhitooniga ja peenema ning kahvatuma mustriga. Emaslind haub neid umbes 12 päeva. Poegi toidavad mõlemad vanemad. Pojad lahkuvad pesast kahe nädala vanuselt. Põhjavint võib pesitseda ka pesakastis. Väljaspool pesitsusaega võib moodustada suuri parvesid, mõnikord koos metsvintidega.

Toitumine

Suvel putukad, muul ajal sööb mitmesuguseid seemneid, marju ja muud. Talvel on oluline toiduallikas pöögipähklid ja valgepöögi viljad,^[3] käib ka toidulaual päevalilleseemneid söömas.

Viited

Välislingid

• Põhjavint andmebaasis eElurikkus

Negu-txonta (Fringilla montifringilla) fringillidae familiako hegazti paseriformea da, iparraldeko Eurasian bizi dena^[1].

Galeria

Erreferentziak

Järripeippo (Fringilla montifringilla) on 14–17 senttimetriä pitkä peipon itäinen lajipari. Järripeippoa on aiemmin kutsuttu härkäpeipoksi.^[2] Se on muuttolintu, joka pesii Skandinaviasta Itä-Siperiaan ulottuvalla alueella. Laji talvehtii Länsi-, Etelä- ja Keski-Euroopassa sekä Etelä- ja Itä-Aasiassa. Järripeippo pesii valoisissa metsissä ja koivikoissa, ja se munii 4–6 munaa.

Koko ja ulkonäkö

Järripeippo on 14–17 senttimetriä pitkä.^[3][4] Koiraalla on kesäpuvussa musta pää, niska, hartiat, selkä ja nokka, sekä ruosteenkeltainen kurkku ja rinta. Kupeilla on mustia täpliä. Talvipuvussa koiras on himmeämmän värinen ja sen yläpuolen höyhenissä on ruosteenväriset kärjet, jolloin yläpuoli näyttää kirjavalta. Nokka on talvipuvussa keltainen mustaa nokankärkeä lukuun ottamatta.^[4] Naaraalla on tummanharmaanruskea päälaki, selkä ja niskan sivut. Pään sivut ja niskan keskiosa ovat vaaleammat. Rinta on beigensävyinen. Yläperä on molemmilla sukupuolilla kaikissa puvuissa valkoinen.^[4]

Järripeipon kutsuääniä ovat nasaali ”dzää-y” ja lyhyt ja kova ”jäk”. Varoitusääni pesäpaikalla on ohut ja kirkas ”sily, sily...”. Koiraan laulu on lyhyt ja synkkä ”rrrhyh”, joka muistuttaa hieman viherpeipon laulua.^[4]

Levinneisyys

Koiras Suomen Lapissa.

Fringilla montifringilla - Kajaani

Järripeippoja pesii Skandinaviasta Itä-Siperiaan ulottuvalla alueella. Maailman järripeippokanta on arviolta 79–264 miljoonaa yksilöä, joista 13–26 miljoonaa paria pesii Euroopassa.^[1]

Suomessa järripeippo pesii lähes koko maassa, ja kanta on vahvin pohjoisessa. Etelään päin mentäessä kanta harventuu voimakkaasti. Aivan etelässä pesintöjä onkin lähinnä vain kylminä keväinä.^[3][5] Suomen pesimäkannaksi arvioidaan 1,8 miljoonaa paria.^[6]

Järripeippo on muuttolintu, jonka talvehtimisalueet sijaitsevat Länsi-, Etelä- ja Keski-Euroopassa ja Etelä- ja Itä-Aasiassa.^[1] Suomalaiset järripeipot talvehtivat pääasiassa Länsi- ja Keski-Euroopassa. Suomeen ne saapuvat huhtikuulta alkaen ja lähtevät takaisin talvehtimisalueille syys-marraskuussa. Suomessa talvehtivien järripeippojen määräksi arvioidaan 1 100 yksilöä.^[3][6]

Elintavat

Järripeippo pesii valoisissa havu- ja sekametsissä sekä tunturikoivikoissa.^[3][5] Tiheissä kuusikoissa se ei kuitenkaan viihdy.^[3] Pesä on puussa oksanhangassa. Muninta tapahtuu touko–kesäkuussa. Naaras munii 4–6 vihertävää tai punertavaa tummatäpläistä munaa, joita se hautoo 12 vuorokautta. Poikaset lähtevät pesästä noin 12 vuorokauden ikäisinä.^[3]

Järripeippo syö hyönteisiä ja siemeniä ja voi käydä myös ruokintapaikoilla.^[3]

Lähteet

Aiheesta muualla

• LuontoPortti: Järripeippo (Fringilla montifringilla)
• ITIS: Fringilla montifringilla (englanniksi)

Fringilla montifringilla

Le Pinson du Nord (Fringilla montifringilla) est une espèce d'oiseaux appartenant à la famille des Fringillidae. C'est l'espèce la plus nordique du genre Fringilla et la seule qui soit monotypique.

Historique et dénomination

L'espèce Fringilla montifringilla a été décrite par le naturaliste suédois Carl von Linné en 1758. ^[1]

Description

Cette espèce mesure 15 à 16 cm de longueur. Le bec conique est noir ou jaunâtre à pointe noire. Les pattes présentent une coloration rose chair.

En plumage nuptial, le mâle arbore un plumage très contrasté comportant du noir, de l'orange et du blanc. La tête, la nuque et le haut du dos sont noir brillant mais quelques petites plumes blanchâtres peuvent persister au printemps. Le bas du dos présente un aspect écailleux car ses plumes noires sont bordées de roussâtre. La gorge, le haut de la poitrine et les épaules sont orangées. Les parties inférieures sont blanchâtres. Les flancs roussâtres sont grivelés de noirâtre mais ces petites taches ne sont pas toujours bien marquées, voire absentes. Le croupion blanc est très visible en vol. Les plumes des ailes et les rectrices sont noires légèrement bordées de blanchâtre. Une barre alaire blanche marque les petites couvertures et une blanc roux les grandes. Une petite barre alaire blanche caractéristique souligne les rémiges primaires (à l'exception des trois premières). Les quatre premières rémiges primaires sont bordées de jaune verdâtre.

En plumage internuptial, les plumes de la tête du mâle sont grises et noirâtres piquetées de brun roux. Celles du dos sont noirâtres nettement festonnées de brun roux également. La poitrine et les épaules sont roussâtre pâle. Le bec devient jaunâtre à pointe foncée.

La femelle ressemble au mâle en plumage internuptial mais présente des tons plus pâles et plus ternes.

Le juvénile ressemble beaucoup à la femelle mais n'arbore aucune trace orangée.

• Fringilla montifringilla

• Fringilla montifringilla

• Fringilla montifringilla mâle.

• Pinson du Nord, Fringilla montifringilla.

Répartition

Aire de répartition du pinson du nord.

Le pinson du nord se reproduit en Eurasie septentrionale de la Norvège au détroit de Béring et à Sakhaline.

Cette zone relativement étroite s'élargit dans sa partie orientale jusqu'au nord-ouest de la Mongolie.

Cet oiseau est sédentaire dans le sud de la Suède et l'extrême sud-est de la Norvège. Il hiverne en Europe occidentale, en Afrique du Nord-Ouest, au Proche et au Moyen-Orient, en Asie Mineure, dans le Caucase, le nord de l'Inde, l'Himalaya, le sud-est du Kazakhstan, l'extrême nord-ouest et l'est de la Chine, le nord du Nan Shan...

Les pinsons du nord sont territoriaux en période de nidification mais en hiver, leur comportement change et ils peuvent quelquefois devenir très grégaires et dormir dans d'immenses dortoirs (phénomène connu en Suisse seulement 8 fois au cours du XX^e siècle). De plus petits dortoirs se forment toutes les années.

Les pinsons du nord passent l'hiver plus au sud en Europe et migrent en mars vers le nord, en octobre vers le sud.

Habitat

Le pinson du nord fréquente la ceinture de conifères du nord de l’Europe et les bois de bouleaux de la Scandinavie, évitant les futaies denses et préférant les bois de conifères clairs mêlés à quelques feuillus. Mais il occupe une aire et un biotope différents selon la période de nidification ou d’hivernage. Il se reproduit dans les forêts de résineux, de bouleaux et de saules de son aire boréale puis il émigre, à partir de septembre, au sud de cette zone pour se répandre dans des régions boisées et cultivées avec, comme milieu de prédilection, les forêts de hêtres (Fagus sylvatica).

Alimentation

Pendant l'été les insectes constituent leur ressource essentielle. En automne et en hiver, ils sont surtout granivores. Leur nourriture préférentielle provient alors des faînes de hêtres, dont la teneur oléagineuse leur procure un apport calorique précieux pour la saison froide. Les semences de conifères leur fournissent également une pitance d'appoint, de même que les baies de certains arbres (sorbiers et sureaux entre autres) et les graines d'un grand nombre de plantes qu'ils glanent principalement à terre. L'hiver venu, ils s'approchent des mangeoires pour profiter des graines de tournesols, ou cherchent leur nourriture dans les champs en friches, les abords des fermes et les jardins.

Nidification

Œufs de pinson du Nord - Muséum de Toulouse.

En février-mars, les pinsons du nord regagnent leurs sites de nidification nordiques mais au cours de déplacements plus fluides et plus réguliers que lors des migrations automnales et hivernales. Les mâles commencent à revêtir leur livrée nuptiale et manifestent un comportement plus territorial. En parade nuptiale, le mâle présente les dessins contrastés de ses épaules et en abaissant les ailes pour exhiber son croupion blanc. Dans sa posture d’invitation à l’accouplement, la femelle écrase son corps à l’horizontale et déploie légèrement les ailes en produisant un bref sifflement en sourdine. Le nid est construit dans un arbre, souvent un bouleau, sur une branche latérale généralement contre le tronc entre deux et dix mètres du sol. C’est une coupe assez massive de tiges de plantes herbacées mêlées à de la mousse, des feuilles sèches, des plumes, du lichen et des lambeaux d’écorce (surtout de bouleau) avec un revêtement intérieur de fins brins d’herbe sèche, de radicelles, de petites plumes, de crin et de laine. Cinq ou six œufs bleu-vert intense presque entièrement tachetés de bleu-vert foncé avec des taches et des vermiculures plus apparentes brun-noir.

Migration, déplacements

Après la reproduction, il quitte les forêts boréales pour gagner des zones situées dans le centre et le sud de l’Europe. Il devient alors très grégaire et franchement migrateur, constituant des troupes de plusieurs milliers d’individus lors des migrations annuelles, voire plusieurs millions lors d’invasions. Des vols considérables ont été observés un peu partout en Europe occidentale et il semble que le record soit détenu par la Suisse avec une troupe évaluée à 72 millions d’individus près de la ville de Thoune en 1951. Néanmoins, des fructifications exceptionnelles du hêtre ont occasionné, à diverses périodes, des concentrations gigantesques estimées, par certains observateurs, à 80 millions en Europe centrale. D’autres invasions de moindre ampleur ont été enregistrées en 1937- 38, 1974-75 et 1976-77. Ces hordes migratrices s’établissent souvent dans les hêtraies et peuvent s’aventurer jusque dans cours de fermes et les jardins en cas d’enneigement important. Les vols migrateurs se déplacent aussi la nuit et peuvent investir le lendemain matin un bosquet ou un coin de bois. Ces dortoirs peuvent abriter plusieurs centaines de milliers d’individus comme l’un d’eux situé au pied des Pyrénées et hébergeant, chaque année entre 800 000 et 2 000 000 d’oiseaux.

Des pinsons du nord bagués en Scandinavie ont été repris en Belgique et d’autres ont poursuivi leur migration dans le sud-ouest de la France puis dans le nord de l’Espagne et en Italie avant de regagner les sites de nidification fin février-début mars. D’une manière générale, le départ en migration commence au début ou à la fin du mois de septembre durant un flux continu jusque fin-octobre et mi-novembre. Le reflux printanier débute fin-février ou début-mars et se prolonge parfois jusqu’à la mi-mai. Lorsqu’ils quittent leurs zones d’hivernage, ils commencent à revêtir leur livrée nuptiale aux couleurs plus brillantes.

En Lorraine, à cette époque, les pinsons ont pour habitude de se regrouper en dortoirs dans une parcelle de forêt^[2]. Ces dortoirs jouent le rôle de points de ralliement nocturnes tant que les ressources alimentaires sont suffisantes. Une fois ces ressources épuisées, la troupe se déplace soudainement vers un autre site de nourrissage. Il a ainsi observé d’énormes concentrations de plusieurs milliers d’individus fouillant dans les feuilles mortes au pied des hêtres dans un vacarme assourdissant mêlé à des cris grinçants et nasillards. Le soir, ces cohortes convergeant vers un dortoir où elles s’agglutinent en assemblées gigantesques offrent un spectacle impressionnant. Il a aussi remarqué que la teinte ocre de la poitrine et de l’épaule se confond idéalement avec la couleur dominante de ce tapis de feuilles mortes, cette coloration ayant une valeur mimétique certaine.

Notes et références

Annexes

Références taxinomiques

• (en) Référence Congrès ornithologique international : (consulté le 30 mai 2015)
• (fr+en) Référence Avibase : Fringilla montifringilla Linnaeus, 1758 (+ répartition) (consulté le 26 avril 2016)
• (fr) Référence CITES : taxon Fringilla montifringilla (sur le site du ministère français de l'Écologie) (consulté le 30 mai 2015)
• (en) Référence Fauna Europaea : Fringilla montifringilla Linnaeus, 1758 (consulté le 28 mars 2022)
• (fr+en) Référence ITIS : Fringilla montifringilla Linnaeus, 1758
• (en) Référence Animal Diversity Web : Fringilla montifringilla
• (en) Référence NCBI : Fringilla montifringilla (taxons inclus)

Is éan é an breacán. Is baill d'fhine na Fringillidae iad.

O pimpín real (Fringilla montifringilla) é unha ave da familia Fringillidae.

Morfoloxía e Hábitos

A especie caracterízase por posuír un ventre branco, unhas ás escuras cunha franxa alar inferior esbrancuxada e unha superior laranxa, unha cabeza parda e un peteiro amarelo. A súa lonxitude oscila entre uns 14 e 16 centímetros. É menos común có pimpín, máis pódese verse reunido en amplos flocos en Centroeuropa, sobre todo no inverno.

O seu reclamo é duro, nasal; o chío, zumbante, tamén nasal.

O seu niño ten forma de cunca, forrado de liques, codias, raíces e talos, pelo e plumas; alberga de cinco a sete ovos, postos nunha niñada, de maio a xuño.

Aliméntase de insectos e sementes, que captura no chan.

Distribución

Aniña na Escandinavia, nordés de Europa e en gran parte da Rusia occidental, sendo o seu hábitat predilecto os bosques caducifolios de bidueiros ou os bosques de coníferas. En inverno, realiza migracións masivas do leste cara o oeste, chegando ata o extremo sur da Península Ibérica. Durante o inverno prefire os bosques de faias, bidueiros e abetos; pode formar grupos, bandadas, enormes: de ducias a millóns de exemplares. Estes grupos buscan lugares illados do vento ou con temperaturas algo máis suaves. Ademais estes grandes grupos melloran a eficiencia á hora de buscar alimento e reducen os riscos ante posibles depredadores. Descoñécense as súas dinámicas migratorias, mais tense observado que soen migrar máis cara ó sur en invernos moi fríos, e que as femias e os xuvenís teñen tendencia a chegar a rexións máis meridionais cós machos.^[1] Na península Ibérica chega entre os meses de outubro e marzo. En Galicia, trátase dunha especie regular nos invernos, mais de número escaso. Sendo frecuente que estes individuos se agrupen entre eles ou con outras especies de Frinxílidos, especialmente liñaceiros e pimpíns. Tense observado que en Galicia, a especie conta con máis efectivos nos meses de novembro a decembro, e que prefiren as comarcas agrícolas máis interiores.^[2]

Galería de imaxes

Notas

Véxase tamén

Bibliografía

• Hume. Rob. 2002. Guía de campo de las aves de España y Europa. Edicións Omega ISBN 84-282-1317-8

La peppola (Fringilla montifringilla Linnaeus, 1758) è un uccello passeriforme della famiglia dei Fringillidi^[2].

Etimologia

Il nome scientifico della specie, montifringilla, deriva dall'unione delle parole latine mons, "montagna", e fringilla, "fringuello", con il significato di "fringuello di montagna", in virtù dell'associazione di questi uccelli ai climi freddi.

Descrizione

Maschio in natura.

Femmina in Polonia.

Dimensioni

Misura 14–16 cm di lunghezza, per un peso di 17-30 g^[3].

Aspetto

L'aspetto è simile nel complesso a quello degli altri fringuelli, sebbene più massiccio.
La livrea è molto distintiva e presenta dicromatismo sessuale: i maschi, durante il periodo riproduttivo, mostrano testa nera, dorso, ali e coda dello stesso colore (con le singole penne che però appaiono orlate di bruno sul dorso e di rossiccio su ali e coda, con presenza sulle prime anche delle caratteristiche barrature che negli altri fringuelli appaiono di colore bianco), sottocoda, sottoala e basso ventre bianchi, gola, petto, scapole e fianchi rossicci (questi ultimi con maculatura nera). Le femmine, invece, presentano il nero dei maschi sostituito dal bruno ed il rosso dal biancastro, con le scapole di colore grigio e le orlature delle penne alari di colore bruno. In ambedue i sessi gli occhi sono bruno-nerastri e le zampe di colore carnicino, mentre il becco è giallo e diventa nero nei maschi in amore. Durante l'inverno, la colorazione diviene più pallida e smorta, specialmente nei maschi.

Biologia

Coppia in Polonia: maschio a destra.

La peppola è un uccello dalle abitudini diurne, all'infuori del periodo riproduttivo passa la maggior parte del tempo spostandosi alla ricerca di cibo in stormi che contano anche diverse centinaia d'individui, talvolta in associazione con altri passeriformi come gli affini fringuelli, gli zigoli e le allodole.

Il è formato dalla continua ripetizione di due note ronzanti, mentre il canto è flautato e più melodioso.

Alimentazione

Maschio si alimenta al suolo a Baltasound.

Femmina si alimenta al suolo nel Meclemburgo.

La dieta della peppola è piuttosto variata e generalista: essa si compone perlopiù di semi, granaglie, bacche ed invertebrati, in special modo farfalle e coleotteri. In caso di cibo di origine animale, questi uccelli sembrerebbero mostrarsi piuttosto selettivi riguardo alle dimensioni del cibo, tendendo a scegliere adulti sotto i 6 mm e larve sotto i 20 mm di taglia massima^[3]. Durante l'inverno la componente vegetale risulta comprensibilmente preponderante su quella animale, mentre d'estate esse tendono più o meno ad equivalersi.

Riproduzione

Il periodo riproduttivo va da maggio ai primi di agosto: i maschi attirano la propria compagna cantando, e le coppie si appartano dagli stormi divenendo piuttosto territoriali durante le cure parentali.

Uova al Museo di storia naturale di Tolosa.

Il nido, a forma di coppa, viene costruito dalla sola femmina intrecciando fibre vegetali alla biforcazione di un ramo a 3–5 m di altezza, e foderandone l'interno con materiale più morbido: al suo interno, essa depone 4-9 uova che provvede a covare da sola (col maschio che si occupa di procacciare il nutrimento e tenere d'occhio i paraggi, scacciando energicamente eventuali intrusi) per due settimane. I pulli, ciechi ed implumi alla nascita, vengono imbeccati da ambedue i genitori utilizzando quasi esclusivamente cibo di origine animale (aspetto caratterizzante del genere Fringilla, al quale la peppola appartiene): essi sono in grado d'involarsi attorno ai 12 giorni dalla schiusa, sebbene tendano a rimanere nei pressi del nido ancora per qualche giorno prima di allontanarsene.

Distribuzione e habitat

Stormo di peppole in Stiria.

Maschio nella neve.

La peppola occupa un areale estremamente vasto, che occupa gran parte dell'ecozona paleartica e, trattandosi di una specie migratoria, si può suddividere in aree di svernamento ed aree di riproduzione. Le prime comprendono praticamente tutta l'Europa, i monti dell'Atlante in Nordafrica, un'ampia fascia dell'Asia centro-meridionale che va dalla penisola anatolica al Nepal, la fascia costiera della Cina (dalla penisola coreana all'alto corso del Fiume Azzurro) e il Giappone: le seconde comprendono invece un'ampia porzione dell'emisfero boreale che va dalla penisola scandinava alla Kamčatka. In Italia l'uccello è visitatore invernale noto per non visitare gli stessi siti tutti gli anni, tuttavia sono stati segnalati rari casi di nidificazione sulle Alpi^[4]. Di tanto in tanto, esemplari isolati vengono avvistati o catturati in Nord America, specialmente nel nord-ovest del continente^[5][6].

L'habitat di questi uccelli è rappresentato dalle aree boschive, sia a conifere che a latifoglie, con presenza di radure o spazi aperti e di fonti d'acqua dolce: in special modo durante le migrazioni, essi sembrerebbero strettamente legati alla presenza di faggi e betulle, in corrispondenza dei quali scelgono di fermarsi^[3].

Note

Šiaurinis kikilis

Šiaurinis kikilis (lot. Fringilla montifringilla, angl. Brambling) – kikilinių (Fringillidae) šeimos paukštis. Nuo kikilio skiriasi oranžinėmis juostelėmis ant pečių ir baltu antuodegiu. Patino galva, sprandas ir nugara juodi. Juosmuo ir antuodegis balti. Sparne 2 balsvos juostelės. Krūtinė ir plati juostelė ant pečių oranžinės. Pilvas balsvas.

Lietuvoje apsilanko traukimo metu, kartais žiemoja. Apsistoja laukuose, krūmuose. Minta įvariomis sėklomis.

Vikiteka

Ziemas žubīte (Fringilla montifringilla) ir neliels žubīšu dzimtas (Fringillidae) dziedātājputns, kas izplatīts Eirāzijā un Ziemeļāfrikā. Regulāri ieklejo Ziemeļamerikā.^[1] Ģeogrāfisko variāciju nav.^[2]

Izplatība

Ziemas žubīte ligzdo Eirāzijas ziemeļos, izņemot tundras zonu, attēls uzņemts Somijā

Ziemotāji Latvijā sastopami katru gadu, bet mazā skaitā

Mātītes galva un muguras augšējā daļa ir brūnas, muguras lejas daļa un vēders balti

Ziemas žubīte ligzdo Skandināvijā, Somijā, Krievijas ziemeļos (izņemot tundras zonu), Sibīrijā un Krievijas Tālajos Austrumos līdz Sahalīnai un Kamčatkai. Areāls uz dienvidiem plešas līdz Mongolijai.

Eiropas ligzdotāji ziemo Rietumeiropā un Centrāleiropā, Vidusjūras reģionā un Tuvo Austrumu ziemeļdaļā, daļa populācijas sasniedz Ziemeļāfriku. Austrumu populācijas ziemo Centrālāzijā, sasniedzot Indijas un Pakistānas ziemeļus, Ķīnas austrumos, Korejas pussalā un Japānā.^[1][3] Nelielā skaitā regulāri mēdz ieklejot Aļaskā un Kanādā.^[1][4]

Latvijā

Ziemas žubīte Latvijā, iespējams, ir ļoti reta ligzdotāja, tomēr konkrēti zināms tikai viens gadījums. Parasta caurceļotāja pavasarī un rudenī, tomēr mazākā skaitā nekā žubītes. Ziemotāji sastopami katru gadu, bet mazā skaitā un vairāk rietumu daļā.^[3]

Izskats

Ziemas žubīte ir neliela auguma dziedātājputns, nedaudz lielāka nekā žubīte un ar garāku asti. Ķermeņa garums 14—16 cm, spārnu plētums 25—26 cm, svars 19—28 g.^[5][6]

Raksturīgs dzimumu dimorfisms. Tēviņa apspalvojums uz pleciem, sāniem un krūtīm oranžs, tā galva un muguras augšējā daļa zilganmelna, muguras lejas daļa balta. Uz sāniem melni raibumiņi, vēders un zemaste balti. Aste un spārni melni. Uz spārniem divas baltas vai oranžas šķērssvītras. Rudenī melnais apspalvojums zaudē zilganmelno toni un kļūst tumši pelēks vai brūns. Knābis zilganmelns vasarā, bet dzeltens ar melnu galu ziemā.

Mātītes apspalvojums vienmērīgāks: mugurpuse un krūtis rudi brūnas (mugura ar tumšāk brūnu raibumojumu, uz galvas tumši brūna centrāla svītra), muguras lejas daļa un vēders balti. Knābis gaiši sarkanbrūns (apakšējā daļā pamatne dzelteena). Jaunie putni līdzīgi mātītei. Abiem dzimumiem kājas un acis brūnas.^[5][7]

Uzvedība

Ziemas žubīte ligzdo bērzu un skujkoku mežos, kā arī jauktu koku mežos. Areāls ziemeļos robežojas ar tundras malu, kur aug pundurbērzi, kārkli un alkšņi. Ārpus vairošanās sezonas to visbiežāk var novērot lapu koku mežos un krūmājos. Īpaši iecienīti ir dižskābaržu un skābaržu meži. Sastopama arī krūmājos gar tīrumu malām, augļu dārzos un krūmainās pļavās.^[1][8] Tā kā ziemas periodā sēklas galvenokārt meklē uz zemes, tad sniega daudzums nosaka ziemošanas vietas izvēli.^[8]

Ārpus vairošanās sezonas ziemas žubītes ir ļoti sabiedriskas un veido lielus barus, kuros var būt vairāki tūkstoši īpatņu. Bari bieži jaukti ar žubītēm. Ziemas laikā nakšņo no vēja pasargātās vietās, piemēram, eglēs. Migrācijas lidojumus parasti veic dienas laikā.^[5][6][8]

Barība

Ziemas žubīte galvenokārt barojas ar sēklām un ogām, vasaras periodā arī ar bezmugurkaulniekiem.^[1] Barību meklē gan uz zemes, gan kokos, retumis kukaiņus ķer lidojumā.^[7][8]

Ligzdošana

Ziemas žubītes olas

Ligzdošanas sezona ilgst no maija līdz augusta sākumam. Veido monogāmus pārus uz vienu sezonu. Pāris kopīgi izvēlas ligzdošanas vietu un kopīgi aizsargā nelielu teritoriju ap to no konkurentiem — tēviņš padzen svešus tēviņus, bet mātīte ikvienu svešinieku.^[1][7][8]

Ligzdu būvē mātīte. Tai ir vaļīga kausveida forma, vīta no zāles, viršiem, bērza vai kadiķa mizas stērbelītēm un salmiem, no iekšpuses izklāta ar sūnām, ķērpjiem, augu pūkām, dzīvnieku vilnu, spalvām un zirnekļu tīkliem, reizēm tiek izmantotas arī papīra stērbelītes. Parasti atrodas kokā (bieži eglē vai bērzā), līdz 15 m augstumam, bet reizēm zemā krūmā vai uz zemes.^[1][5][7][8]

Sezonā 1—2 perējumi. Dējumā 3—8 gaiši zilas vai baltas olas ar sarkanīgiem raibumiņiem. Inkubācijas periods ilgst 11—12 dienas, perē tikai mātīte. Tikmēr tēviņš to baro. Par mazuļiem rūpējas abi vecāki. Jaunie putni izlido 12—13 dienu vecumā. Dzimumbriedumu sasniedz gada vecumā. Dzīves ilgums var sasniegt 14 gadus.^[5][7][8]

Atsauces

Roep van de keep

(download·info)

Keep.

De keep (Fringilla montifringilla) is een zangvogel uit de familie van vinkachtigen (Fringillidae).

Kenmerken

De keep lijkt qua gedrag en formaat sterk op de gewone vink (F. coelebs) maar onderscheidt zich door een witte stuit en minder wit op de staart. De staart is sterker gevorkt dan bij de vink. Het mannetje heeft een oranje borst en schouder en een donkergrijze kop, die in het zomerkleed zwart kleurt.

Geluid

De naam van de keep is afgeleid van zijn roep: een rauw of raspend nasaal chèèèèèp. De zang is een langgerekt ietwat raspend sjruur, dat in volume toeneemt en weer afnemend, zodat de zang doet denken aan het geluid van een cirkelzaagje.^[2]

Leefwijze

Het voedsel bestaat uit verscheidene oliehoudende en kiemende zaden, vruchten en bessen, knoppen en insecten. De vogel leeft in groepsverband met andere vinkachtigen.

Voortplanting

Het nest wordt in de bomen of aan de bosrand gebouwd. Het legsel bestaat uit vier tot vijf blauwe tot roodachtig grijze eieren met donkere vlekken.

Verspreiding en leefgebied

De keep broedt in naald- en berkenwouden in het noorden van Europa en Azië tot aan het schiereiland Kamtsjatka en overwintert in heel Europa en Midden-Azië tot in China.

De keep komt in de wintermaanden in Nederland en België voor en broedt in bergbossen van Fennoscandinavië en verder tot in Oost-Siberië.

Status

De keep heeft een enorm groot verspreidingsgebied en daardoor alleen al is de kans op uitsterven uiterst gering. De grootte van de populatie wordt geschat op 79,6 tot 264 miljoen exemplaren. De keep gaat in aantal achteruit. Echter, het tempo ligt onder de 30% in tien jaar (minder dan 3,5% per jaar). Om deze redenen staat de keep als niet bedreigd op de Rode Lijst van de IUCN.^[1]

Voorkomen in Nederland

De keep is een doortrekker en wintergast in soms zeer grote, maar jaar op jaar sterk verschillende aantallen. Deze aantallen nemen sinds 1985 af. Daarnaast is het een schaarse broedvogel. Ieder jaar worden er in de dennenbossen op de zandgronden en op de Waddeneilanden kepen gehoord die zich 's zomers als territorium houdend mannetje gedragen en mogelijk ook broeden (maar vaak ook niet).^[3][4]

• Kepen in de winter
• 
• 
• 

Externe links

• SoortenBank.nl beschrijving, afbeeldingen en geluid
• Kaarten met waarnemingen op waarneming.nl:

• België
• Nederland
• wereldwijd

Bjørkefink (Fringilla montifringilla) er ein fink som finst i skogar nord i Eurasia, men som og kan dukka opp i Nord-Amerika. Han overvintrar ved Middelhavet, i Nord-India, Kina og Japan. Han kan bli sett på låglandet i Sør-Noreg vår og haust.

Bjørkefink

Foto: Svein Jan Hjelmeset

Skildring

Fuglen er om lag 16 cm. Han har same storleik og form som bokfinken. Hannen i sommardrakt, har kolsvart hovud og rygg, rustgult bryst, ein stor rustgul skulderflekk og to kvitgule vengeband. Om hausten og vinteren er hovudet og ryggen brunaktige, med ein kvit nakkeflekk. Hofuglen liknar hannen i vinterdrakt, og kan forvekslast med hofugl av bokfink, men har kvit overgump og to mørke langsgåande render på spissen. Ungfuglen liknar hofuglen.

Fluktlåta er eit kort jekk jekk, når den sit eit kvæææ. Varskurop kvææ eller æææ (mykje likt lokkeropet).

Hekking

Bjørkefinkegg

Bjørkefinkflokk i flukt

Bjørkefinken rugar i bjørkebeltet og høgareliggande barskog, nord for Dovre også i låglandet (uregelmessig låglandshekking sørover). Han hekkar nordover til bjørkeskoggrensa i Finnmark. Der har han reir i tre, som liknar bokfinken sitt, men litt større; hofuglen byggjer reiret av mose, strå, hår og forar det med fine strå, planteull og fjører.

Dei 5-7 egga liknar bokfinken sine, grå eller brungrøne (ein sjeldan gong lyseblå) med brune og svartbrune flekkar.

Levemåte

Bjørkfinken lever av insekt, frø og bær. Han er stand- og trekkfugl. Ein ser fuglen på låglandet i Sør-Noreg hovudsakleg i trekktidene, mars-april-mai og aug.-okt.-nov.

Om vinteren er bjørkefinken å sjå frå vest i Italia og austover. Han overvintrar i varierande tal i Noreg. Populasjonen i Skandinavia gjekk sterkt attende i perioden 2002 til 2012. Forskarane meinte at nedgangen kan vere relatert til klimaendringar. ^[1]

Kjelder

1. ↑ Norsk institutt for naturforskning: Færre fugl i fjellet

Bakgrunnsstoff

Wikimedia Commons har multimedia som gjeld: Bjørkefink

Bjørkefinkhunn, ved nyttårstider i Larvik

Foto: Arnstein Rønning

Bjørkefink (Fringilla montifringilla) er en monotypisk art i finkefamilien. Den blir cirka 16 cm lang og er brunlig i fjærdrakta, med tydelig hvit flekk over stjerten. Hekker over hele landet, mest tallrik i Nord-Norge og i fjellbjørkeskoger i Sør-Norge. Bjørkefinken er en kortdistansetrekkfugl, som av og til også overvintrer i Norge.

Beskrivelse

Bjørkefinken er omtrent 16 cm stor og veier mellom 23 og 29 gram. Den har samme størrelse og form som bokfinken. Som de fleste arter i finkefamilien har hannen og hunnen ulike fjærdrakter.

Hannen har i sommerdrakten et helsvart hode og et svart nebb, også nakke og rygg er svart. Strupe og bryst er rustgult, samt rustgule skulderflekker. I vinterdrakt har den et skitten-svartgrått hode og nebbet er gult med mørk spiss. Ryggen er svart-og brunmønstret. Hunnen ligner hannen i vinterdrakt, og kan forveksles med bokfinkhunnen. Hunnen har mørk gråbrun isse, rygg og nakkesider.Det mest karakteristiske ved begge kjønn hos bjørkefinken, er at de har en lysende hvit overgump som skiller dem fra bokfinken. Unge fugler har ofte en gulaktig overgump. Begge kjønn har lyse vingetegninger, som regel ett rustbrunt og ett hvitt vingebånd, men vingetegningene er mindre hvit enn bokfinkens.

Bjørkefinken kan bli opptil 15 år gammel.

Adferd

I motsetning til de fleste arter i finkefamilien kan bjørkefinken, men også bokfinken, gå på bakken. De andre finkene hopper. Dette skyldes at bjørkefink og bokfink lever av insekter sommerstid, mens de andre artene lever utelukkende av frø, nøtter og frukt og har derfor ikke samme behov for å kunne gå på bakken.

Bjørkefinker samler seg i hopetall i flokker før trekktiden. Det kan være opptil 100 000 individer i en slik flokk, også i sammen med bokfinker.

Føde

Høst og vinter lever bjørkefinker av ulike typer frø, nøtter og frukter, hovedsakelig av bjørk, bøk, rogn og bartrær. Bjørkefinker har en stor forkjærlighet for bøkenøtter, som er en viktig matkilde i tiden de vandrer sørover. Om sommeren lever de nesten utelukkende av insekter, hovedsakelig målerlarver, som også ungene fôres med.

Forplantning

Fringilla montifringilla

Bjørkefinker lever i monogame parforhold. Hvert år bygger bjørkefinker et nytt reir, og det er kun hunnen bygger reiret, som vanligvis er plassert i bjørketrær, bartrær eller or. I bjørka plasseres reiret i en stammekløft, mens det i bartrær bygges ute på ei grein et stykke fra stammen. Reiret bygges av gress, mose og bark, og det kles med fjær eller hår. Reiret blir plassert i et tre, gjerne gran eller bjørk. Hunnen legger fra 5 til 7 egg som er 20 millimeter store. De er grønn- eller brunaktige med mørkere flekker. Eggene ruges i 11 til 12 dager av hunnen. Ungene blir i reiret i 12 til 13 dager. Bjørkefinken blir kjønnsmoden når den er ett år gammel.

Eksterne lenker

• (sv) Bjørkefink hos Dyntaxa
• (en) Bjørkefink – oversikt og omtale av artene i WORMS-databasen
• (en) Bjørkefink i Encyclopedia of Life
• (en) Bjørkefink i Global Biodiversity Information Facility
• (en) Bjørkefink hos Fossilworks
• (en) Bjørkefink hos Fauna Europaea
• (en) Bjørkefink hos NCBI
• (en) Bjørkefink hos ITIS
• (en) Kategori:Fringilla montifringilla – bilder, video eller lyd på Wikimedia Commons
• (en) Fringilla montifringilla – galleri av bilder, video eller lyd på Wikimedia Commons

Jer^[3], zięba jer (Fringilla montifringilla) – gatunek małego ptaka wędrownego z rodziny łuszczakowatych (Fringillidae).

Występowanie

Samica jera

Samiec w szacie godowej w kwietniu

W okresie lęgowym jery polują na owady

Zamieszkuje północną część Wysp Brytyjskich oraz pas od Półwyspu Skandynawskiego i Estonii po Kamczatkę. Zimuje w pasie klimatów umiarkowanych Europy i Azji. W odróżnieniu od powszechnie występującej zięby zwyczajnej, jery w Europie pojawiają się tylko poza okresem lęgowym. Jest to bowiem typowy mieszkaniec lasów iglastych i liściastych o charakterze tajgi. Prowadzi tam podobny tryb życia do zięby, która z kolei w tych wyższych szerokościach geograficznych nie gniazduje. W niektórych latach jesienne migracje przybierają rozmiary inwazji, której celem jest Europa Zachodnia i Środkowa. Ma ona miejsce zwłaszcza w czasie obfitego owocowania drzewostanów bukowych. Wybrane stada docierają nawet w rejon śródziemnomorski, północnej Afryki i do południowo-zachodniej Francji. W niektórych regionach to ptak częściowo wędrowny. Masowe pojawy w czasie wędrówek jerów budziły radość u ptaszników, którzy łapali je w celach kulinarnych. Rzadziej niż inne ptaki śpiewające natomiast hodowano jery w klatkach. Wynikało to z tego, że twarde wabienie i śpiew dla człowieka nie brzmią zbyt melodyjnie.

W Polsce licznie i regularnie pojawia się podczas przelotów (od marca do maja i od września do listopada) i nielicznie (choć liczebność co roku może być bardzo zmienna) zimuje w zachodniej i południowej części kraju. Spotykany również w sezonie lęgowym, choć jak dotąd brak dowodów na gniazdowanie^[4]. W kraju nie lęgnie się.

Charakterystyka

Cechy gatunku

Gatunek typowo północnego ptaka o widocznym dymorfizmie płciowym. Samiec w szacie godowej ma całą głowę poza podbródkiem, kark oraz grzbiet czarne o niebieskim połysku. Biały kuper jest charakterystycznym elementem upierzenia wszystkich jerów (niezależnie od szaty), a najlepiej go widać po spłoszeniu ptaków z ziemi. Ogon ciemny, lekko rozwidlony. Skrzydła ciemne z trzema pręgami: dwiema białymi oraz szeroką rdzawą przy barku. Rdzawocynamonowe są również podgardle, szyja i pierś. Spód ciała biały. Głowa i grzbiet są brązowo łuskowane. W okresie spoczynkowym od jesieni do wczesnej wiosny barwy stają się przytłumione i ptak wygląda skromniej, kolor czarny na wierzchu ciała zostaje zastąpiony barwą brązową - barwa głowy, karku i pleców jest zmatowiona brązowymi obrzeżeniami piór. W trakcie zimy te obrzeżenia ścierają się i w okresie godowym samiec lśni już pełną krasą. Samica podobna do samca w szacie spoczynkowej (u niego widać jednak żółty dziób), ale nieco jaśniejsza; z niewyraźną, płową brwią nad okiem, brązową głową i wierzchem ciała oraz jasnocynamonową piersią, przodem szyi i podgardlem. Jej bardziej stonowane upierzenie jest przez cały rok takie samo i nigdy nie występuje u niej smolista czerń.

Jer jest wielkości wróbla lub zięby, choć ma bardziej pstrokate upierzenie. W locie rozpoznawany po białym kuprze i grzbiecie.

Wymiary średnie

długość ciała

ok. 14–17 cm

rozpiętość skrzydeł

ok. 25–28 cm

Masa ciała

ok. 22–27 g

Głos

Gdy jery są zaniepokojone lub w czasie przelotów bez przerwy wabią się charakterystycznym "jerr kwek".

Biotop

Różne typy lasów, otwarte bory iglaste i mieszane, grądy, górskie brzeziny, zadrzewienia, jesienią i zimą żeruje na polach tworząc stada sięgające kilkudziesięciu osobników (rzadziej kilkaset i więcej). Na przelotach widywany zwłaszcza w lasach bukowych w pobliżu otwartych pól uprawnych.

Okres lęgowy

Jery zimują głównie w zachodniej Polsce

Gniazdo

Na różnych gatunkach drzew iglastych i liściastych, zawsze dobrze zamaskowane. Jest to misternie uwita czarka z porostów, mchów, trawy, korzonków, wrzosów, okruchów kory. Wyścielenie stanowi puch roślinny, pióra, trawa, włosie, a czasem i papier. Umieszczone jest wysoko nad ziemią, w rozwidleniu gałęzi lub przy pniu. W porównaniu z gniazdem zięby konstrukcja jera jest, choć podobna, większa i luźniej zbudowana.

Jaja

W ciągu roku wyprowadza jeden lęg, składając w maju–lipcu 3–8 zielonkawych jaj.

Fringilla montifringilla

Wysiadywanie

Jaja wysiadywane są przez okres 11–12 dni przez samicę. Potomstwo opuszcza gniazdo po 13-14 dniach. Jery unikają ostrych północnych zim. Gdy tylko młode się usamodzielnią ptaki opuszczają swe tereny lęgowe i wędrują w obszary, gdzie mogą znaleźć więcej ulubionych nasion.

Pożywienie

Część czteromilionowego stada jerów, obserwowanego w styczniu 2009 w Lödersdorfie w austriackiej Styrii

W swej ojczyźnie je owady i inne bezkręgowce (karmi nimi również pisklęta), w okresie jesienno-zimowym również nasiona roślin i jagody, np. ziarna prosa, słonecznika, konopi, rzepaku, rzepiku, jarzębiny i kukurydzy.

Nie wykazuje specjalnych wymagań pokarmowych. Najchętniej zjada jednak orzeszki bukowe. Na stanowiskach, gdzie one występują pozostają tak długo aż się nie skończą. Wygłodniałe małe stado, które na swej drodze napotka buczyny nie zdradza swojej obecności śpiewem lub zawołaniami. Słychać tylko pękanie łupin orzeszków i ich spadanie na ziemię. W okresie lęgowym żeruje w lesie, poza nim na terenach rolniczych. Zimą rzadko odwiedza karmniki. Wynika to też z wyjątkowej ostrożności jaką zachowuje ten ptak. Gdy wróble, mazurki czy dzwońce pożywiają się mogą przepłaszać jery.

Ochrona

Na terenie Polski gatunek ten jest objęty ścisłą ochroną gatunkową^[5].

Przypisy

Bibliografia

• Pavel Vasak: Ptaki leśne. Warszawa: Delta, 1993. ISBN 83-85817-28-X.
• Klaus Richarz: Ptaki - Przewodnik. Warszawa: MUZA, 2009. ISBN 978-83-7495-018-3.

Zobacz też

• ptaki Polski

Linki zewnętrzne

• głos ptaka, format .wav Copyright by Alberto Masi – www.scricciolo.com

Fringilla montifringilla MHNT

O tentilhão-montês (Fringilla montifringilla) é uma ave da família Fringillidae.^[1] Caracteriza-se pelo bico cónico e pela plumagem preta e cor-de-laranja.

Esta espécie nidifica no norte da Europa (Fino-Escandinávia) e inverna sobretudo na Europa central. Em Portugal é um invernante raro, que ocorre em números muito variáveis de ano para ano.

Subespécies

A espécie é monotípica (não são reconhecidas subespécies).

Referências

Pinka severská (iné názvy: ikavec, pinka ikavec, pinka ikavá, ikavec severný, pinka severská)^[2]; Fringilla montifringilla) je malý spevavec z čeľade pinkovitých. Podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov pinka severská patrí medzi najmenej ohrozené druhy, trend celkovej populácie je klesajúci, podľa prieskumov v rokoch 1980 – 2013 stavy v Európe mierne poklesli.^[1]

Opis

• Dĺžka tela: 14 – 17 cm
• Rozpätie krídel: 25 – 28 cm
• Hmotnosť: 22 – 27 g

Pinka ikavec je rovnako veľká ako jej hojnejšia príbuzná pinka obyčajná (pinka lesná). Má štíhle telo, pomerne dlhý chvost a krátky špicatý zobák. Samec vo svadobnom šate má šedú až čiernu hlavu, zátylok, chrbát, chvost a krídla s dvomi viditeľnými pruhmi. Hruď je oranžová, brucho biele, zobák a končatiny žltkasté, na bokoch má hnedé škvrny. V prostom šate je sfarbený podobne ako samička, ktorá má hlavu a chrbát oranžovú s čiernymi škvrnkami. Od pinky obyčajnej ju spoľahlivo rozoznáme vďaka oranžovej hrudi a tmavému chrbátu.

Pinka ikavec žije v kŕdľoch, často v spoločnosti piniek lesných. Ide o veľmi zdatného letca.

Hlas

Rozšírenie

Pinka severská hniezdi na území tiahnúcom sa od Britských ostrovov a Škandinávskeho polostrova po Estónsko a Kamčatku. Prezimovať odlieta do strednej a južnej Európy, severnej Afriky, Pakistanu, Indie, Číny a Japonska. Súčasná európska populácia má približne 25 – 43 miliónov jedincov.

Výskyt a stav na Slovensku

Na Slovensku sa vyskytuje pravidelne ako zimný hosť v čase od októbra do apríla. Každoročne na Slovensku prezimuje približne 300 000 – 2 000 000 jedincov.^[3] Vo veľkých, po niektoré roky aj niekoľkotisícových kŕdľoch sa zdržiavajú pinky v bučinách, kde sú ich obľúbenou potravou bukvice.^[4] Zimovanie bolo zistené v 76,70 % mapovacích kvadrátov.

Biotop

Hniezdi predovšetkým v otvorených ihličnatých, brezových a bukových lesoch, na lesných čistinách a burinatých lokalitách.

Hniezdenie

Hniezdo si stavia najčastejšie na ihličnatých drevinách. Vďaka jeho zamaskovaniu lišajníkom, kôrou a trávami je zväčša dobre ukryté. V priebehu mája až júla doňho kladie 3 – 8 bielych vajíčok s čiernymi škvrnkami, na ktorých samička sedí 11 – 12 dní.

Potrava

V severských oblastiach sa živí cez leto drobným hmyzom, húsenicami, motýlikmi a inými bezstavovcami, cez zimu semenami rastlín a stromov.^[5]

Ochrana

Je zákonom chránená, spoločenská hodnota je 90 € (Vyhláška MŽP č. 24/2003 Z.z. v znení č. 492/2006 Z. z., 638/2007 Z. z., 579/2008 Z. z., 173/2011 Z. z., 158/2014 Z. z., účinnosť od 01.01.2015).^[6]

Galéria

• Samček

• Samček vo svadobnom šate

• 
• Január 2009, Rakúsko, nocovisko obrovského kŕdľa asi 4 miliónov jedincov

• Vajíčka

• Kompozitná fotografia - pomôcka na ľahšie spoznanie druhu, v ľavej časti v strede je na porovnanie pinka lesná

• Kompozitná fotografia - pomôcka na ľahšie spoznanie druhu

Referencie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pinka severská
• Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Pinka severská

Pinoža (znanstveno ime Fringilla montifringilla) je srednje velika klateška ptica, ki je razširjena po Evropi predelih Azije in Severne Amerike.

Opis

Pinoža zraste v dolžino do 15 cm, tehta med 22 in 28 g, razpon peruti pa ima do 25 cm.

Razširjenost

Pinoža živi v mešanih in iglastih gozdovih severne Evrope, Azije in Severne Amerike. V Slovenijo se v velikih, včasih milijonskih jatah priklati le v najhujših zimah, ko se s severa umakne v bolj zmerno podnebje. V Sloveniji ne gnezdi, sicer pa samice v krošnjah dreves spletejo globoko gnezdo, v katerega junija in julija izležejo v enem leglu od 4 do 9 jajc.

Reference

Bergfink (Fringilla montifringilla) är en liten fågel som tillhör familjen finkar.

Utseende och läte

Adulta bergfinkar i vinterdräkt. Hona till vänster och hane till höger.

En flock sträckande Bergfinkar.

Bergfinken liknar bofinken och skiljer sig från den i alla dräkter genom sin vita övergump^[2] och att den i olika grad har ett orangefärgat bröst. Den mäter 14–16 centimeter och väger 17–30 gram.^[3]

Den adulta hanen har på sommaren en kontrastrik teckning med glänsande blåsvart huvud, nacke och mantel. Strupen, bröstet och mindre vingtäckarna är ofläckat roströda medan buken är vit, ofta med cirkelformade mörka fläckar på kroppssidan.

Den adulta honans huvud och nacke är grått och brunt med två svagt svarta längsgående ränder på hjässan. Strupe och bröst är orangebeige, manteln varmbrun och mindre täckarna rostbruna. Buken är vitbeige med mörkfläckad beigeorange kroppssida.^[2]

Bergfinkens dräkt kan på vintern och våren vara ganska variabel eftersom den nöter bort brämen på vissa dräktpartier, exempelvis på huvudet och manteln, vilket får häckningsdräkten att framträda och olika fåglar har nått olika långt i denna process. På vintern är den konformiga näbben halmgul med svart spets hos båda könen medan adult hane i sommardräkt har svart näbb.^[2]

Dess sång är ganska monoton och ödslig, och påminner om en sekundlång rak surrande summerton.^[2] Ornitologen Erik Rosenberg jämförde den med en liten cirkelsåg i fjärran. Dess ljudliga lockläte är karaktäristiskt och har en nasalt kväkande karaktär.^[2]

Under vår- och höststräcket kan man se stora flockar med bergfinkar som rör sig på ett märkligt rullande sätt över stubbåkrar och fält. Rosenberg kallade det här för "bergfinkstraktorn", beroende på att sista ledet då och då flyger upp och tar täten.^[4]

Utbredning och systematik

Adult hona.

Adult hane i vinterdräkt. Notera de ljusa brämen på huvudet som ännu döljer det svarta fjäderbaserna.

Bergfinken beskrevs vetenskapligt första gången 1758 av Carl von Linné som inkluderade arten i den tionde upplagan av sin Systema Naturae under sitt nuvarande vetenskapliga namn, Fringilla montifringilla.^[5][6]

Bergfinken är en flyttfågel med ett mycket stort häckningsområde som sträcker sig genom norra Europas och Asiens tajga, från Skandinavien till östra Ryssland. Den övervintrar i Europa, från södra Sverige och söderut, i stora delar av Storbritannien, i nordvästra Afrika, i Mellanöstern och vidare i södra och mellersta Asien, inklusive norra Sydostasien och Japan.^[1] Den observeras sällsynt i Alaska och Nordamerika, från öst till väst.^[7] Bergfinken är monotypisk och delas inte upp i underarter. Den är en utpräglad flyttfågel men det förekommer ett litet antal i Skandinavien som är stannfåglar eller lever som strykfåglar vintertid.^[1]

Förekomst i Sverige

I Sverige häckar den i Norrlands skogs- och fjälltrakter, i synnerhet i björkskogar. Man räknar med att det finns ett par miljoner fåglar i Norrland.^{[källa behövs]} Artens häckningsområde i Sverige sträcker sig ungefär till Dalälven.^{[källa behövs]} Den övervintrar i södra Sverige om tillgången på mat är tillräcklig. Där kan den ses vid fågelmatare, men förekommer också i Skånes bokskogar.

Ekologi

Ägg av bergfink.

Bergfinken lever främst av frön och bär.

Dess levnadssätt är likt bofinkens och de uppträder också ofta tillsammans.

Biotop

Den häckar i barrskog, björkskog och i blandskog med barr- och lövträd.^[1] I nordligaste delen av häckningsområdet, vid tundran häckar den i dvärgbjörk och videsnår.^[1] I de sydligaste häckningsområdena förekommer det att den häckar i fuktig alskog.^[1] Utanför häckningstid förekommer den främst i lövträdsområden, alltifrån tät skog till små skogsdungar och trädridåer, i synnerhet de som innehåller bok eller avenbok, men även i kanter av öppna åkrar, på stubbåkrar och i trädgårdar.^[1]

Häckning

Den häckar från maj till början av augusti.^[1] Boet byggs av gräs, mossa och bark och fodras med fjäder eller hår och placeras i en trädklyka. Den lägger normalt fem till sju ägg som är 20 millimeter stora, grön- eller brunaktiga med mörkare fläckar och liknar bofinkens. Äggen ruvas i elva till tolv dagar av honan. Ungarna stannar därefter i boet i tolv till 13 dagar. Bergfinken blir könsmogen efter ett år och kan bli upp till 15 år gammal.

Föda

Den lever främst av frön och bär och sommartid även på ryggradslösa djur.^[1] I sina vinterkvarter är den specialiserad på bokollon.^[1]

Bergfinken och människan

Status och hot

Arten har ett stort utbredningsområde och en stor population, men tros minska i antal, dock inte tillräckligt kraftigt för att den ska betraktas som hotad.^[1] IUCN kategoriserar därför arten som livskraftig (LC).^[1] I Europa tros det häcka 15,4-24 miljoner par.^[1] Europa antas utgöra ungefär en fjärdel av artens utbredningsområde, varför världspopulationen mycket preliminärt kan uppskattas till 121-192 miljoner vuxna individer.^[1]

Namn

Dess vetenskapliga artepitet Montifringilla refererar till latinets mons, montis, som betyder "berg" och fringilla som betyder "fink".^[8]

I södra Lappland och i Västerbotten har den kallats för gäddfräsen eftersom dess ankomst om våren sammanföll med gäddans lek och man visste då att det var dags att lägga ut fångstredskapen.^[9] I östra Jämtland har den utöver gäddfräs även kallats gäddsparv medan den i norra Jämtland istället kallades härsparv eftersom dess ankomst om våren där istället sammanföll med harens lek.^[9] Efterledet fräs refererar precis som många andra folkliga namn på bergfinken, som qväkaren,^[10] eller norrkvint,^[10] knorrkvint och frässparv i Västerbotten, retjarn i Lappland, tvinken i Vilhelmina, vrinfågel i Älvdalen och Dalarna, och vrenfågel i Dalarna till dess karaktäristiska nasala, lite surrande summertonsaktiga sång.^[9] Namn som getare, som den kallades i trakten kring Umeå enligt Olof Rudbeck d.y. 1695, bräkfågel i Västerbotten, och bräksparv i Västerbotten och södra Lappland refererar istället på dess bräkande lockläte.^[9] I norra Ångermanland har den kallats gresjspärn, i Härjedalen kallades den sölspärn, på samiska för vintan eller fento och i Göteborg för rostbofink.^[9]

Folktro

Eftersom bergfinken anlände norra Sverige samtidigt som gäddan började leka så har den i överförd bemärkelse även setts som en garant för att det i närheten av den skulle finnas gäddor. I delar av Västerbotten och Jämtland sa ett talesätt: Här är inte lönt att sätta ut ryssjor, här har inte hörts något gäddfräs.^[9] I Vapsten menade samerna istället att man utifrån bergfinkens sång kunde säga var björnen hade sitt tillhåll.^[9] Den har även ansetts kunna spå väder. När tvinken skäller, blir det kallväder, sa man i Vilhelmina, skriker grejspärn, blir det oväder sa man i Ångermanland och hör man sölspärn, blir det slaskväder, trodde man i Härjedalen.^[9]

Referenser

Noter

1. ^ [a b c d e f g h i j k l m n] BirdLife International 2012 Fringilla montifringilla Från: IUCN 2013. IUCN Red List of Threatened Species. Version 2013.1 www.iucnredlist.org. Läst 6 januari 2014.
2. ^ [a b c d e] Svensson, Lars; Peter J. Grant, Killian Mullarney, Dan Zetterström (2009). Fågelguiden: Europas och Medelhavsområdets fåglar i fält (andra upplagan). Stockholm: Bonnier Fakta. ISBN 978-91-7424-039-9
3. ^ Mark Brazil (2009) Helm Field Guide: Birds of East Asia, A&C Black Publishers, London, sid: 466-467, ISBN 978-0-7136-7040-0
4. ^ http://sverigesradio.se/sida/artikel.aspx?programid=3275&artikel=2592278
5. ^ Paynter, Raymond A. Jnr., red (1968). Check-list of birds of the world, Volume 14. Cambridge, Massachusetts: Museum of Comparative Zoology. Sid. 206. http://biodiversitylibrary.org/page/14481407.
6. ^ Linnaeus, C. (1766) (på Latin). Systema Naturæ per regna tria naturae, secundum classes, ordines, genera, species, cum characteribus, differentiis, synonymis, locis, Volume 1 (10th). Holmiae:Laurentii Salvii. sid. 179. http://biodiversitylibrary.org/page/727086
7. ^ Sibley, David Allen (2000). National Audubon Society: The Sibley Guide to Birds. New York: Alfred A. Knopf. sid. 524. ISBN 0-679-45122-6
8. ^ Jobling, James A (2010). The Helm Dictionary of Scientific Bird Names. London: Christopher Helm. sid. 260. ISBN 978-1-4081-2501-4
9. ^ [a b c d e f g h] Ingvar Svanberg (2016) Fåglar i svensk folklig tradition, Dialogos, Stockholm, sid:25-26
10. ^ [a b] Svenska Akademiens ordbok: Bergfink (Tryckår 1903)