nomes no trilho de navegação
La Geum rivale ye una planta flordía perenne de la familia Rosaceae.
Ye natural d'Europa y Norteamérica.
Ye una planta viviega, bien común na vera de los regueros y en zones húmedes. Tien un tarmu argutu, qu'algama los 30 cm d'altor. Les fueyes son radicales, pinnaes, con foliolos dentaos y vellosos. La flor, de color mariellu púrpura o rosa anaranxáu, tien sépalos purpúreos.
En A Diccionary of Practical Materia Medica de Clarke J.H. del sieglu 19º, indicábase'l so usu en distintes enfermedaes.
Geum rivale describióse por Nikolaus Joseph von Jacquin y espublizóse en Icones Plantarum Rariorum 1: 10, pl. 93, nel añu 1786.[1]
Geum: nome xenéricu que remanez del llatín: gaeum(geum) = nome d'una planta, en Pliniu'l Vieyu, con finos raigaños negros y de bon golor, que se supunxo yera la yerba de San Benitu (Geum urbanum L.)[2]
rivale: epítetu llatín que significa "que crez nes corrientes d'agua".[3]
Esta páxina forma parte del wikiproyeutu Botánica, un esfuerciu collaborativu col fin d'ameyorar y organizar tolos conteníos rellacionaos con esti tema. Visita la páxina d'alderique del proyeutu pa collaborar y facer entrugues o suxerencies. Çay çınqılotu (lat. Geum rivale)[1] — gülçiçəyikimilər fəsiləsinin çınqılotu cinsinə aid bitki növü.[2]
İkiləpəlilər ilə əlaqədar bu məqalə qaralama halındadır. Məqaləni redaktə edərək Vikipediyanı zənginləşdirin. Çay çınqılotu (lat. Geum rivale) — gülçiçəyikimilər fəsiləsinin çınqılotu cinsinə aid bitki növü.
Planhigyn blodeuol sy'n frodorol o Hemisffer y Gogledd yw Mapgoll glan y dŵr sy'n enw benywaidd. Mae'n perthyn i'r teulu Rosaceae. Yr enw gwyddonol (Lladin) yw Geum rivale a'r enw Saesneg yw Water avens.[1] Ceir enwau Cymraeg eraill ar y planhigyn hwn gan gynnwys Mapgoll Clan y Dŵr, Afans, Llys F'anwylyd, Mabcoll, Mabgoll Glan y Dŵr, Mabgoll yr Afon.
Mae'r teulu Rosaceae yn perthyn i'r genws Rosa (rhosyn) fel ag y mae'r cotoneaster a'r eirinen. Prif nodwedd y teulu yw ei ffrwythau amrywiol a phwysig i economi gwledydd.[2] Ceir 5 sepal, 5 petal ac mae'r briger wedi'u gosod mewn sbeiral sy'n ffurfio llestr tebyg i gwpan o'r enw hypanthiwm.
Planhigyn blodeuol sy'n frodorol o Hemisffer y Gogledd yw Mapgoll glan y dŵr sy'n enw benywaidd. Mae'n perthyn i'r teulu Rosaceae. Yr enw gwyddonol (Lladin) yw Geum rivale a'r enw Saesneg yw Water avens. Ceir enwau Cymraeg eraill ar y planhigyn hwn gan gynnwys Mapgoll Clan y Dŵr, Afans, Llys F'anwylyd, Mabcoll, Mabgoll Glan y Dŵr, Mabgoll yr Afon.
Mae'r teulu Rosaceae yn perthyn i'r genws Rosa (rhosyn) fel ag y mae'r cotoneaster a'r eirinen. Prif nodwedd y teulu yw ei ffrwythau amrywiol a phwysig i economi gwledydd. Ceir 5 sepal, 5 petal ac mae'r briger wedi'u gosod mewn sbeiral sy'n ffurfio llestr tebyg i gwpan o'r enw hypanthiwm.
Kuklík potoční (Geum rivale) je vytrvalá bylina z čeledi růžovitých (Rosaceae). Vyhledává vlhčí stanoviště kolem potoků, na vlhkých loukách či v okolí pramenišť a rašelinišť. V roce 2007 se stal německou Rostlinou roku.
Kuklík potoční je vytrvalá rostlina, která dorůstá do výšky patnáct až sedmdesát centimetrů. Lodyha je přímá, jen v horní části chudě větvená, červeně naběhlá, hustě chlupatá a žláznatá. Přízemní listy mají delší řapík, jsou přerušovaně zpeřené a mají velký trojlaločný koncový lístek. Horní lodyžní lístky jsou jen mírně laločnaté. Převislé květy jsou zvonkovitě polorozevřené. Kališní lístky bývají hnědočervené a hustě chlupaté. Korunní lístky mají načervenalou až okrovou barvu, jsou tmavě žilkované a delší než kališní cípy. V období plodu se stopky napřímí. Kališní lístky během plodu jsou přímé nebo přímo odstálé. Čnělky jsou esovitě ohnuté, v ohbí pak rozdělené na dvě části. Horní část čnělky je opadavá, spodní vytrvalá část čnělky je dlouhá asi 1 cm. Plody jsou nažky s chlupatými zobánky, tvořící rozčepýřené souplodí. Rostliny jsou opylovány včelami, méně často pak mouchami nebo brouky. Šíření semen je zoochorní. Kvete od května do června a ve vyšších polohách až do července.[2]
Kuklík potoční nalezneme růst nejčastěji na březích potoků, vlhkých, zejména rašelinných loukách, olšinách, horských nivách. Objevuje se na slabě kyselých půdách, které jsou bohatší na živiny. Vyhovují mu půdy hlinité až jílovité s vyšší hladinou podzemní vody.[3]
V Česku se hojně vyskytuje na horách, směrem do nížin však ubývá nejen kvůli přirozenému snižování četnosti vhodných lokalit, ale i vinou jejich přeměny na zemědělskou půdu. V nejteplejších a nejsušších oblastech neroste. Nalezneme jej například v oblasti Krkonoš, Hrubého Jeseníku nebo Podkrušnohorské pánve.[3]
Evropa: na severu včetně Islandu a celé Skandinávie a Finska, na jihu přibližně po 40 − 45° s. š. (ve Středozemí jen v horách), na východě po Ural a Kavkaz; středoasijské pohoří mezi 40 − 60° s. š. (na východě k jezeru Bajkal)
Severní Amerika přibližně mezi 35 − 55° s. š.
Dnes se využívá jen minimálně, dříve byl často sbírán pro účely lidového léčitelství. Používal se proti horečce, krvácení, srdeční slabosti a žaludečním potížím. Má účinky potopudné, antibakteriální, působí proti únavě a úzkosti, lze použít proti zánětu spojivek. Sbíranou částí je kořen. Pro jeho výrazné aroma je možno ho použít i jako koření. Vůně oddenku rostliny může mírně připomínat hřebíček.[3]
Obrázky, zvuky či videa k tématu kuklík potoční ve Wikimedia Commons
Galerie kuklík potoční ve Wikimedia CommonsKuklík potoční (Geum rivale) je vytrvalá bylina z čeledi růžovitých (Rosaceae). Vyhledává vlhčí stanoviště kolem potoků, na vlhkých loukách či v okolí pramenišť a rašelinišť. V roce 2007 se stal německou Rostlinou roku.
Engnellikerod (Geum rivale), ofte skrevet eng-nellikerod, er en 20-40 cm høj, flerårig urt med kortstilkede blade. Den er almindelig på fugtig bund i Danmark. Roden dufter som kryddernelliker, hvad der har givet planten dens navn.
De grundstillede blade er uligefinnede med uregelmæssigt formede småblade. Stængelbladene er trekoblede med runde småblade og linieformede akselblade. Oversiden er mørkegrøn med enkelte, stive hår, mens undersiden er lysegrøn og tæt håret. De klokkeformede, nikkende blomster sidder enkeltvis på enden af høje stilke. Bægerbladene er brunrøde, mens de korte kronblade er lyserøde. Frugterne er nødder med lange frøhaler. De spirer villigt i Danmark.
De korte jordstængler forvedder helt. De bærer blade, blomsterstilke og trævlede rødder. Roden dufter som kryddernelliker, hvad der har givet planten dens navn.
Højde x bredde og årlig tilvækst: 0,15 x 0,5 m (15 x 5 cm/år), men blomsterne når op i 30 eller 50 cm højde.
Planten vokser på våde enge og i skove i Central- og Vesteuropa, herunder i hele Danmark, hvor den er almindelig næsten overalt.
Engnellikerod (Geum rivale), ofte skrevet eng-nellikerod, er en 20-40 cm høj, flerårig urt med kortstilkede blade. Den er almindelig på fugtig bund i Danmark. Roden dufter som kryddernelliker, hvad der har givet planten dens navn.
Die Bach-Nelkenwurz (Geum rivale) ist eine Pflanzenart aus der Gattung der Nelkenwurzen (Geum) in der Familie der Rosengewächse (Rosaceae). Das Artepitheton rivale bedeutet „am Bach wachsend“.
Die Bach-Nelkenwurz wächst als überwinternd grüne, ausdauernde krautige Pflanze und erreicht Wuchshöhen von (10 bis) 20 bis 60 (bis 70)[1] Zentimeter.[2] Es wird ein waagerechtes, monopodial verzweigtes Rhizom gebildet.[3] Der aufsteigende,[2] locker verzweigte[1] Stängel ist etwas rötlich sowie nach oben hin zunehmend drüsig behaart[2] und trägt mehrere Blüten. Die Grundblätter sind lang gestielt und unterbrochen gefiedert, mit großem Endblättchen. Die oberen Blätter sind einfach oder gelappt, wobei die Lappen grob gezähnt sind.[1]
Die Blütezeit reicht von April bis Juli.[1] Neben zwittrigen Blüten gibt es rein männliche Blüten oder rein männliche Exemplare; die Bach-Nelkenwurz ist damit andromonözisch und androdiözisch.[3] Es gibt einen braun-roten Außenkelch. Die nickenden Blüten sind fünfzählig. Sie besitzen etwa gleich lange Blütenhüllblätter: außen rötliche (purpur-braune) Kelchblätter und selten 8 bis meist 10 bis 15 mm langen[2] Kronblätter, die innen gelb sowie am Rand rötlich sind. Die zwittrige und männliche Blüte besitzen mehr als zehn (viele) Staubblätter. Der hakige Griffel ist zweigliedrig und bleibt auf der erhalten.[1]
Die Blütenachse ist gestreckt und verlängert sich deutlich bis zur Reife. Die Sammelfrucht ist im Gegensatz zur Blüte aufrecht. Je Blüte entstehen 60 bis 80 freie Nussfrüchtchen, die jeweils nach der Blütezeit durch starke Verlängerung des Griffels auf eine Länge von 12 mm heranwachsen. Der Griffel ist etwas oberhalb der Mitte hakenförmig gekrümmt und im unteren Teil federschweifartig behaart. Der oberhalb des Hakens befindliche, ebenfalls behaarte Teil des Griffels bricht kurz vor der Reife oberhalb des verholzten, nach außen gerichteten Hakens mit Hilfe eines Trenngewebes ab.[3]
Die Chromosomenzahl beträgt 2n = 42.[4]
Die Bach-Nelkenwurz ist ein Hemikryptophyt und eine Halbrosettenpflanze. Vegetative Vermehrung erfolgt durch das Rhizom, das Nelkenöl enthält.[3]
Blütenbiologisch handelt es sich um „Glockenblumen mit klebrigem Pollen“. Der Nektar wird zwischen den Staubblättern abgeschieden. Bestäuber sind vor allem Hummeln, Bienen sowie Schwebfliegen, letztere als Pollensammler. Daneben werden die Blüten von Erdhummeln (Bombus terrestris) besucht, die durch Aufbeißen der Blüten zwischen den Kelchblättern Blüteneinbruch begehen.[3]
Die Ausbreitung der Klettfrucht erfolgt vor allem Klettausbreitung durch den Haken nach dem Angelhakenprinzip. Wegen der Behaarung des unteren Griffelteils ist aber auch bei starken Winden eine Ausbreitung als Federschweifflieger möglich, was vor allem im Gebirge vorteilhaft ist. Fruchtreife ist von Juli bis September.[3]
Die Bach-Nelkenwurz ist zirkumpolar verbreitet. Sie fehlt in Europa nur im Mittelmeerraum. Als Standorte werden Feucht- und Nasswiesen, Gräben, Ufer, Auwälder und andere feuchte Wälder sowie Hochstaudenfluren mit sickernassen, nährstoffreichen Böden bevorzugt. Die Bach-Nelkenwurz dringt in den Alpen bis in eine Höhe von 2000 Meter vor. In den Allgäuer Alpen erreicht sie 1930 Meter bei der Koblachhütte in Bayern nördlich von Warth.[5] Die Bach-Nelkenwurz gilt als Nährstoffzeiger und bevorzugt kühl-humides Klima.[1]
In Österreich ist die Bach-Nelkenwurz häufig bis zerstreut, montan bis subalpin in allen Bundesländern mit Ausnahme von Wien und dem Burgenland verbreitet.[1] In Deutschland ist sie bis auf größere Areallücken im Nordwesten relativ stetig verbreitet. In der Schweiz ist sie im ganzen Gebiet verbreitet und häufig.[6]
Die Bach-Nelkenwurz wird als Droge mit der Bezeichnung „Gei rivali radix“ in der Volksheilkunde gelegentlich noch wie die echte Nelkenwurz, Geum urbanum verwendet. Der Gerbstoffgehalt ist etwa entsprechend, der von keimtötendem Eugenol im ätherischen Öl nur sehr gering.[7]
In der Naturheilkunde wird von ihr wie bei der Echten Nelkenwurz (Geum urbanum) die Wurzel verwendet. Sie wirken beide antibakteriell, schweißtreibend, entzündungshemmend und zusammenziehend (adstringierend) und werden bei Magen/Darmerkrankungen und fieberhaften Infekten eingesetzt. Für die antibakterielle Wirkung sind Triterpene und Flavonoide verantwortlich.[8][9] Der „Wurzelstock“ (es ist das Rhizom gemeint) wurde als Nelkenersatz beim Kochen verwendet und aromatisierte auch Liköre; die Blätter können in Salaten etc. verwendet werden.
Volksnamen: Bachbenedikt, Blutströpfchen, Blutströpferl, Herrgottsbrot, Herzwurz, Kapuziner, Wasserbenedikt, Wasserwurz, Kaminfegerchen.[1]
Die Bach-Nelkenwurz wurde von der Stiftung Naturschutz Hamburg und Stiftung zum Schutze gefährdeter Pflanzen unter Vorsitz von Loki Schmidt zur „Blume des Jahres 2007“ auserkoren, um einen Vertreter der Feuchtgebietsflora in den öffentlichen Blickpunkt zu stellen und auf Naturschutzbelange für die entsprechenden Lebensräume (vor allem: extensiv bewirtschaftete Feuchtwiesen) hinzuweisen.
Die Bach-Nelkenwurz (Geum rivale) ist eine Pflanzenart aus der Gattung der Nelkenwurzen (Geum) in der Familie der Rosengewächse (Rosaceae). Das Artepitheton rivale bedeutet „am Bach wachsend“.
Geum rivale, the cou's cluits or sodger's buttons, is a flouerin plant o the faimily Rosaceae.
Niitobiellorássi (Geum rivale) lea rukseslágan rássi mii liđđo álgogeasi. Niitobiellorássi gullá ruvsušattuide (Rosaceae).
Ojakelloine (latin.: Geum rivale) om äivoččiden heinäsižiden kazmusiden erik. Mülütadas Rozanvuiččed-sugukundha.
Kazvab Evropan kaikedme territorijadme, Keskuzazijas, Sibiriš i Edahaižes Päivnouzmas, Kitaiš, Pohjoižamerikas. Ojakelloine om kaičendan al erasil tahoil.
Navedib nepsoid kazvateližid väll'muiktoid mahusid. Londuseližed zonad: lehtezmec, jogenrand, soröun, nit, penzhišt.
Ojakelloižen jurišt om bur sanged ujelii. Seikh om püštoiged 25..80 sm pitte, läz sarakoita, muzarusked päpaloin. Se da lehtesed oma karvakahad.
Änikoičeb keväz'kezal 15..20 päiväd. Änikod oma kellonvuiččed 1..1,5 sm diametral. Kazdas 2..5 vauktad vai vauhpakušt änikod seikhen päl, pit'kil varzil. Heid'om om vihandvauvhan mujun. Plod küpsneb heinkus-elokus, se om rusked semnikaz, koukudenke levigandemha živatoil.
Hein om hüvä söte kabjživatištole kevädel. Lehtesed sättudas salatoihe, keitoshe i tučkuižihe. Jured vajehtadas uniheinäd eriližmaguteseks. Ottas zelläks, keratas jurid kevädel vai sügüzel i heinäd änikoičendan zavodindas.
Voib sada jurištospäi rusttiž-koričmad mujud. Andab mezjäižile heid'omad keväz'kezal, mugažo nektarad hüviš arvoimižiš. Ištutadas sortuid dekorativižes sadunkazvatuses.
Ojakelloine (latin.: Geum rivale) om äivoččiden heinäsižiden kazmusiden erik. Mülütadas Rozanvuiččed-sugukundha.
Parzelnica (Geum rivale) – to je roscëna z rodzëznë różowatëch. Òna rosce m. jin. na Kaszëbach, a kwitnie np. w môju.
Parzelnica (Geum rivale) – to je roscëna z rodzëznë różowatëch. Òna rosce m. jin. na Kaszëbach, a kwitnie np. w môju.
Geum rivale, the water avens, is a flowering plant in the genus Geum within the family Rosaceae. Other names for the plant are nodding avens, drooping avens, cure-all, water flower and Indian chocolate.[1] It is native to the temperate regions of Europe, Central Asia and parts of North America, where it is known as purple avens.[2] It grows in bogs and damp meadows,[3] and produces nodding red flowers from May to September.[4]
Geum rivale is widespread in Europe, particularly in the northern and central parts. It is found throughout the British Isles, the Faroes, Iceland, Scandinavia, the Baltic States, and much of Central Europe[5] (up to elevations of 2400 m in the Alps and 2,100 in the Carpathians).[6] It is absent from the Pannonian Basin and western France; on the Italian Peninsula it is found in scattered locations in the northern and central Apennines,[5] while on the Iberian Peninsula it is restricted between 1000 and 2200 m in the Cantabrians, Pyrenees, the Iberian and Central Systems, and the mountains of Sierra Nevada and Sierra de Cazorla in the south.[7] It is found in the mountains of the Balkan Peninsula[5] (in Bulgaria its altitudinal range is 1200–2100 m),[8] the Caucasus, northern Anatolia and northwestern Iran. It is also native to northern Ukraine and the central and northern parts of European Russia,[6] Western Siberia up to the Sayan–Angara region in the east, as well as to parts of Central Asia (the Dzungaria and the Tarbagatai areas and Tian Shan).[9]
Geum rivale is also native to a broad region in Canada and the United States.[10]
The plant is a native perennial of slow-draining or wet soils and can tolerate mildly acidic to calcareous conditions in full sun or under partial shade. Habitats include stream sides, pond edges, damp deciduous woodland and hay meadows.[11]
It is a component of purple moor grass and rush pastures is a type of Biodiversity Action Plan habitat in the UK. It occurs on poorly drained neutral and acidic soils of the lowlands and upland fringe. It is found throughout the British Isles with the exception of south-east England, the Western Isles of Scotland and parts of the midlands and the west country.
Geum rivale is pollinated primarily by bees, less often by flies and beetles. As the flower matures, elongation of the stamens ensures it self-fertilises if not already cross-pollinated. The flowers' stigmas mature before the stamens. It begins flowering a little earlier than G. urbanum, so early pollinations will be within the gene-pool of the single species.[12] The seeds of Water Avens are burr-like, and are distributed after being caught in the coats of rabbits and other small mammals,[13] and by rhizomal growth.[11]
Geum rivale is parasitised by Podosphaera aphanis – a conidial powdery mildew.[14] Yellow spots on the living leaf may be caused by Peronospora gei – a downy mildew.[15]
Geum urbanum hybridises fairly regularly with Geum rivale as they are closely related and occur together.
In North America it is known to hybridise with Geum aleppicum (the hybrid being named Geum × aurantiacum Fries ex Scheutz), with Geum macrophyllum var. perincisum (as Geum × pervale), and with Geum macrophyllum var. macrophyllum (as Geum × pulchrum).[10]
Group of plants
Flowers
Pseudo-peloric flower
Fruits
Geum rivale, the water avens, is a flowering plant in the genus Geum within the family Rosaceae. Other names for the plant are nodding avens, drooping avens, cure-all, water flower and Indian chocolate. It is native to the temperate regions of Europe, Central Asia and parts of North America, where it is known as purple avens. It grows in bogs and damp meadows, and produces nodding red flowers from May to September.
La Geum rivale es una planta florida perenne de la familia Rosaceae.
Es natural de Europa y Norteamérica.
Es una planta vivaz, muy común en la orilla de los arroyos y en zonas húmedas. Tiene un tallo erguido, que alcanza los 30 cm de altura. Las hojas son radicales, pinnadas, con folíolos dentados y vellosos. La flor, de color amarillo púrpura o rosa anaranjado, tiene sépalos purpúreos.
En A Diccionary of Practical Materia Medica de Clarke J.H. del siglo 19º, se indicaba su utilización en diferentes enfermedades.
Geum rivale fue descrita por Nikolaus Joseph von Jacquin y publicado en Icones Plantarum Rariorum 1: 10, pl. 93, en el año 1786.[1]
Geum: nombre genérico que deriva del latín: gaeum(geum) = nombre de una planta, en Plinio el Viejo, con finas raíces negras y de buen olor, que se ha supuesto era la hierba de San Benito (Geum urbanum L.)[2]
rivale: epíteto latíno que significa "que crece en las corrientes de agua".[3]
Ojamõõl (Geum rivale) on roosõieliste sugukonda mõõla perekonda kuuluv mitmeaastane rohttaim.
Taime on kutsutud ka karukellaks, kassikelladeks, mesililleks ja kinnitushainaks[1].
Taime kõrgus on 25–75 cm[2]. Vars on püstine ja sirge, vahel ülaosas pisut harunenud (iga haru otsa kasvab õis). Tavaliselt on vars tumepunast värvi.
Lehed on katkestunult sulgjagused, liitlehtede tipmine leheke on teistest lehekestest oluliselt suurem. Lehti on kahesuguseid. Suuremad lehed kasvavad välja maapinnalt, on pika leherootsuga ja sulgjagusad. Väiksemad lehed kasvavad varrel.
Tema õied on longus, kellukesekujulised, õietupp on punakaspruun, tupplehed on laiad, kroonlehed roosakad või kreemikad. Tolmukaid ja emakaid on palju. Õietolmu on õies vähe.
Ojamõõla risoom on jäme ja roomav, kaetud taimelehtede jäänustega.
Vili on takjalaadne seemnis, mis loomade kasukasse haakudes aitab kaasa taime levimisele.
Taim paljuneb nii seemnete kui ka risoomiga. Taim õitseb maist juulini[2]. Ojamõõla tolmeldavad peamiselt mesilased, harvem kärbsed ja põrnikad. Emakasuudmed saavad valmis enne tolmukaid, aga kui tolmukad on valmis ja putukad pole taime tolmeldanud, siis tolmeldab ta end ise – toimub isetolmlemine. Viljad valmivad juulis-augustis.
Ojamõõl kasvab kogu Euroopas peale Vahemere maade, kõikjal Venemaal, samuti mõnel pool Kesk-Aasias ja Hiinas ning Põhja-Ameerikas.
Eestis on ojamõõl tavaline [3].
Ojamõõl kasvab enamasti soodes ja niisketel niidualadel. Ta kasvab kergelt happelisel või lubjasel pinnasel nii täispäikeses kui ka poolvarjus.
Kasutatud ravimtaimena.
Ojamõõlast on ilutaimeks aretatud sort 'Leonardo Var', millel on suured vaskjad, pronksjad või roosad õied.
Ojamõõl on nektaririkas ja hea meetaim.
Ojamõõl (Geum rivale) on roosõieliste sugukonda mõõla perekonda kuuluv mitmeaastane rohttaim.
Ojakellukka (Geum rivale) on Euraasiassa ja Pohjois-Amerikassa kasvava hyönteispölytteinen, punertavasävyinen ruusukasvi. Ojakellukkaa tavataan koko Suomessa.
Monivuotinen ojakellukka on ruohovartinen kasvi, joka kasvaa 25–50 cm korkeaksi. Sen punertavansävyinen varsi ja verholehdet ovat pehmeän karvan peitossa. Maanrajassa on ruusukelehtiä, joiden lapa on 2–4-parinen. Päättölehdykät ovat sormijakoisia tai -osaisia ja kolmiliuskaisia. Myös varsilehdet ovat kolmiliuskaisia ja sormijakoisia. Lehtien päättölehdykät ovat paljon muita lehdyköitä isompia. Lehtiruodin tyvessä olevat korvakkeet ovat pieniä. Kukat ovat nuokkuvat. Verhiö on punaruskea ja melkein kellomainen. Verholehtiä hieman pidemmät terälehdet ovat tummasuonisia, kellanvalkoisia tai punertavia. Ojakellukka kukkii Suomessa touko-heinäkuussa. Hedelmistö on pysty ja pallomainen. Kasvi leviää uusille paikoille ihmisiin ja eläimiin tarvien koukkupäisten pähkylöiden avulla.[2]
Ojakellukka voi risteytyä kyläkellukan (G. urbanum) kanssa lajien yhteisillä kasvupaikoilla.[2]
Ojakellukkaa tavataan suurimmassa osassa Eurooppaa. Etelä-Euroopassa laji on kuitenkin harvinaisempi tai puuttuu paikoin kokonaan. Euroopan ulkopuolella ojakellukkaa tavataan Kaukasuksen alueella, Turkissa, Keski-Aasiassa sekä laajalla alueella Pohjois-Amerikassa, erityisesti itärannikolla ja Suurten järvien alueella.[3] Suomessa ojakellukkaa tavataan lähes koko maassa. Laji on hyvin yleinen Etelä- ja Keski-Suomessa. Ainoastaan aivan pohjoisimmasta Lapista laji puuttuu.[4]
Ojakellukka kasvaa kosteilla paikoilla: niityillä, lehdoissa, ojanpientareilla, rehevissä korvissa, letoilla ja lähteiköissä.[2]
Ojakellukka on vanha rohdoskasvi.[5] Sitä kasvatetaan myös koristekasvina[6] ja kerätään kuivakukaksi.[7]
Ojakellukka (Geum rivale) on Euraasiassa ja Pohjois-Amerikassa kasvava hyönteispölytteinen, punertavasävyinen ruusukasvi. Ojakellukkaa tavataan koko Suomessa.
Geum rivale
La benoîte des ruisseaux ou benoite des ruisseaux (Geum rivale) est une espèce de plantes herbacées vivaces de la famille des Rosaceae.
Prairies et bois humides, bords des ruisseaux et fossés à une altitude comprise entre 200 et 2 000 m, très rare en plaine, absente d'environ un tiers sud-ouest de la France.
Cette espèce est protégée dans les régions : Basse-Normandie, Centre et Île-de-France (Article 1).
La benoîte des ruisseaux a des usages médicinaux similaires à la benoîte commune, bien que sa teneur en principes actifs soit plus faible[1].
Geum rivale
La benoîte des ruisseaux ou benoite des ruisseaux (Geum rivale) est une espèce de plantes herbacées vivaces de la famille des Rosaceae.
Přirěčny kuklik (Geum rivale) je rostlina ze swójby róžowych rostlinow (Rosaceae).
Přirěčny kuklik je trajne zelo, kotrež docpěwa wysokosć wot 30 hač 70 cm (20-100 cm).
Rostlina ma tołsty, bruny korjeń.
Stołpik je zrunany, husto kosmaty a čumpaće rozhałužkowany.
Na spódu stejace łopjena su přetorhnjene pjerite a njesu wulke, zwjetša třidźělne kónčne łopješko. Łopjena su kulowate.
Kćěje wot apryla hač julija. Nygace, zwončkojte, 1-1,5 cm dołhe, 5-6-ličbne kćenja maja purpurbruny abo čerwjenobruny, lancetojty keluch a róžojtu abo žołtojtu krónu.
Płody njesu hóčkojte kóncy.
Rosće na mokrych łukach, hrjebjach, rěčkach, we łučinowych lěsach a na łuhojtych łukach, w Alpach hač do wysokosćow wot wyše hač 2000 m.
Rostlina w Europje rozšěrjena, w juhu zwjetša w horinach.
Přirěčny kuklik (Geum rivale) je rostlina ze swójby róžowych rostlinow (Rosaceae).
Fjalldalafífill (fræðiheiti: Geum rivale) er jurt af rósaætt sem ber bleik slútandi blóm, 1,5 til 2 sentímetrar í þvermál. Bikarblöð þeirra eru rauð og hærð. Stöngulblöðin eru þrískipt og hafa tennta flipa og axlablöð við blaðfót. Stofnblöð eru á löngum legg, fjöðruð og bilbleðlótt, með 2 eða 3 aðalbleðla og smærri þar á milli (minna á kálblöð). Fjalldalafífill hefur gildan jarðstöngul. Jurtin nær 25 til 40 sentímetra hæð og vex gjarnan í mólendi og öðru grasigefnu landi í Norður-Ameríku, Evrópu (fyrir utan svæðið við Miðjarðarhaf) auk mið-Asíu.
Stofnblöð eru á löngum legg, fjöðruð og bilbleðlótt, með 2 eða 3 aðalbleðla og smærri þar á milli (minna á kálblöð). Stöngulblöð 3-bleðlótt, flipar tenntir. Með axlablöð.
Fjalldalafífill (fræðiheiti: Geum rivale) er jurt af rósaætt sem ber bleik slútandi blóm, 1,5 til 2 sentímetrar í þvermál. Bikarblöð þeirra eru rauð og hærð. Stöngulblöðin eru þrískipt og hafa tennta flipa og axlablöð við blaðfót. Stofnblöð eru á löngum legg, fjöðruð og bilbleðlótt, með 2 eða 3 aðalbleðla og smærri þar á milli (minna á kálblöð). Fjalldalafífill hefur gildan jarðstöngul. Jurtin nær 25 til 40 sentímetra hæð og vex gjarnan í mólendi og öðru grasigefnu landi í Norður-Ameríku, Evrópu (fyrir utan svæðið við Miðjarðarhaf) auk mið-Asíu.
Stofnblöð eru á löngum legg, fjöðruð og bilbleðlótt, með 2 eða 3 aðalbleðla og smærri þar á milli (minna á kálblöð). Stöngulblöð 3-bleðlótt, flipar tenntir. Með axlablöð.
Geum rivale est species plantarum florentium familiae Rosacearum. In Eurasia et America Septentrionali gignitur.
Gramen est cum rhizomate crasso, fusco, repente, rudimentis foliorum vestito; caulim erectum, simplicem vel in apice parum ramosum, folia appresse villosa habet.
Radix (nomine officinali Gei rivalis radix) saeculo XIX inter res commerciales enumerata est.[1] Inter sudorifica, tonica, antipodagrica, stomachica, febrifugas enumerata, in medicina adhibebatur. Propter odorem caryophyllatum facultatesque conservativas olim ad cervesiam condiendam utilis erat.[2]
Vide "Geum rivale" apud Vicispecies. 
Situs scientifici: Tropicos • Tela Botanica • GRIN • ITIS • Plant List • NCBI • Biodiversity • Encyclopedia of Life • Plant Name Index • IUCN Red List • Flora of China • INPN France • Flora of North America • USDA Plants Database Geum rivale est species plantarum florentium familiae Rosacearum. In Eurasia et America Septentrionali gignitur.
Raudonoji žiognagė (lot. Geum rivale, angl. Water Avens, vok. Bach-Nelkenwurz) – erškėtinių (Rosaceae) šeimos, žiognagių (Geum) genties augalas. Liaudyje dar vadinama benediktšakne, bičių duona, bičkoriu, čertažole, gegutės blūdeliais, gegutės duona, gegutės varpeliu, gegutės laikrodėliu[1].
Daugiametis, 15-75 cm aukščio žolinis augalas. Šakniastiebis storas, rudas. Stiebai 1-3, statūs arba kylantys, nešakoti arba į viršūnę kiek šakoti, plaukuoti. Pamatiniai lapai skrotelėje, pertrauktai lyriškai suskaldyti, ilgakočiai, stiebiniai trumpakočiai, triskilčiai; prielapiai smulkūs, apatinėje dalyje suaugę su lapkočiu. Žiedai stiebo viršūnėje, nusvirę, peržydėję statūs. Taurėlapių ir potaurio lapelių po 5. Taurėlapiai trikampiškai lancetiški, 8-12 mm ilgio. Potaurio lapeliai smulkūs. Vainiklapiai 5, beveik tokio pat ilgio kaip ir taurėlapiai, rausvi arba gelsvi, gysloti. Kuokelių daug. Piestelių taip pat daug, jos susitelkusios ant iškilaus žiedsosčio. Vaisiai – vienasėkliai plaukuoti riešutėliai su ilgu, viršūnėje kabliškai užsilenkusiu liemenėlio galu. Gana dažnai pasitaiko nenormalios sandaros žiedų: daugiau išauga vainiklapių, jie pažaliuoja arba, žiedo ašiai pailgėjus, ant jos išauga lapai ar žiedas. Toks reiškinys vadinamas profilikacija.
Žydi gegužės – birželio mėn. Dažna visoje Lietuvoje. Auga pievose, ypač drėgnokose, lapuočių ir mišriuose miškuose, miškų aikštelėse, žemapelkėse.
Vaistinei žaliavai vartojami šakniastiebiai. jie kasami rudenį arba anksti pavasarį.
Šakniastiebiuose yra rauginių, mineralinių, dažinių medžiagų, eterinio aliejaus, organinių rūgščių.
Augalas medingas, rauginis, prieskoninis.
Pavasarį žydintys augalai, Živilė Lazdauskaitė, Vilnius, Mokslas, 1985, 102 psl.
Raudonoji žiognagė (lot. Geum rivale, angl. Water Avens, vok. Bach-Nelkenwurz) – erškėtinių (Rosaceae) šeimos, žiognagių (Geum) genties augalas. Liaudyje dar vadinama benediktšakne, bičių duona, bičkoriu, čertažole, gegutės blūdeliais, gegutės duona, gegutės varpeliu, gegutės laikrodėliu.
Daugiametis, 15-75 cm aukščio žolinis augalas. Šakniastiebis storas, rudas. Stiebai 1-3, statūs arba kylantys, nešakoti arba į viršūnę kiek šakoti, plaukuoti. Pamatiniai lapai skrotelėje, pertrauktai lyriškai suskaldyti, ilgakočiai, stiebiniai trumpakočiai, triskilčiai; prielapiai smulkūs, apatinėje dalyje suaugę su lapkočiu. Žiedai stiebo viršūnėje, nusvirę, peržydėję statūs. Taurėlapių ir potaurio lapelių po 5. Taurėlapiai trikampiškai lancetiški, 8-12 mm ilgio. Potaurio lapeliai smulkūs. Vainiklapiai 5, beveik tokio pat ilgio kaip ir taurėlapiai, rausvi arba gelsvi, gysloti. Kuokelių daug. Piestelių taip pat daug, jos susitelkusios ant iškilaus žiedsosčio. Vaisiai – vienasėkliai plaukuoti riešutėliai su ilgu, viršūnėje kabliškai užsilenkusiu liemenėlio galu. Gana dažnai pasitaiko nenormalios sandaros žiedų: daugiau išauga vainiklapių, jie pažaliuoja arba, žiedo ašiai pailgėjus, ant jos išauga lapai ar žiedas. Toks reiškinys vadinamas profilikacija.
Žydi gegužės – birželio mėn. Dažna visoje Lietuvoje. Auga pievose, ypač drėgnokose, lapuočių ir mišriuose miškuose, miškų aikštelėse, žemapelkėse.
Vaistinei žaliavai vartojami šakniastiebiai. jie kasami rudenį arba anksti pavasarį.
Šakniastiebiuose yra rauginių, mineralinių, dažinių medžiagų, eterinio aliejaus, organinių rūgščių.
Augalas medingas, rauginis, prieskoninis.
Knikkend nagelkruid (Geum rivale) is een vaste plant uit de rozenfamilie (Rosaceae). De plant dankt zijn Nederlandse naam aan de knikkende bloemen. De plant komt van nature voor op het noordelijk halfrond op beschaduwde, vochtige plaatsen aan de waterkant of in het moeras, maar ook in bossen. Knikkend nagelkruid staat op de Nederlandse Rode Lijst van planten als zeer zeldzaam en zeer sterk afgenomen. De soort komt ook voor als stinsenplant.
De bladeren zijn afgebroken geveerd, waarvan de onderste grote topbladeren hebben. Er zijn drie tot zes paar deelblaadjes die eirond of getand zijn. De bovenste bladeren zijn enkelvoudig of gelobd. De steunblaadjes zijn klein.
Knikkend nagelkruid is kortbehaard en 20-60 cm hoog. De bloem is oranjerood, met vijf 1-1,5 cm lange kroonbladeren. De kelkbladeren zijn purperkleurig. De bijkelk is roodbruin. Er zijn veel meeldraden en veel stijlen. De bloeiwijze is los vertakt en de bloeiperiode valt in mei, juni en juli.
Knikkend nagelkruid draagt een hoofdje van vruchtjes. Deze zijn zachtbehaard en hebben een blijvende, haakachtige stijl. Hierdoor is verspreiding door dieren mogelijk.
Groep planten
Bloemen
Plant met pseudopelorie
Bloem met jonge vruchtjes
Rijpe vruchtjes
Knikkend nagelkruid is een kensoort voor het vogelkers-essenbos (Pruno-Fraxinetum).
Mediabestanden die bij dit onderwerp horen, zijn te vinden op de pagina Geum rivale op Wikimedia Commons. Knikkend nagelkruid (Geum rivale) is een vaste plant uit de rozenfamilie (Rosaceae). De plant dankt zijn Nederlandse naam aan de knikkende bloemen. De plant komt van nature voor op het noordelijk halfrond op beschaduwde, vochtige plaatsen aan de waterkant of in het moeras, maar ook in bossen. Knikkend nagelkruid staat op de Nederlandse Rode Lijst van planten als zeer zeldzaam en zeer sterk afgenomen. De soort komt ook voor als stinsenplant.
De bladeren zijn afgebroken geveerd, waarvan de onderste grote topbladeren hebben. Er zijn drie tot zes paar deelblaadjes die eirond of getand zijn. De bovenste bladeren zijn enkelvoudig of gelobd. De steunblaadjes zijn klein.
Knikkend nagelkruid is kortbehaard en 20-60 cm hoog. De bloem is oranjerood, met vijf 1-1,5 cm lange kroonbladeren. De kelkbladeren zijn purperkleurig. De bijkelk is roodbruin. Er zijn veel meeldraden en veel stijlen. De bloeiwijze is los vertakt en de bloeiperiode valt in mei, juni en juli.
Knikkend nagelkruid draagt een hoofdje van vruchtjes. Deze zijn zachtbehaard en hebben een blijvende, haakachtige stijl. Hierdoor is verspreiding door dieren mogelijk.
Groep planten
Bloemen
Plant met pseudopelorie
Bloem met jonge vruchtjes
Rijpe vruchtjes
Enghumleblom er ei fleirårig urt som høyrer til rosefamilien.
Enghumleblomen har jordstengel som veks eit kort stykke kvart år. Jordstengelen har svak nelliklukt. Enghumleblomen overvintrar med ein friskt grøn bladrosett på jordoverflata. Neste vår skyt det stenglar opp frå bladhjørna i rosetten. På toppen av stengelen, som vert opp til 50 centimeter lang, sit blomen. Ofte er det to blomar på kvar stengel. Blomen har eit klokkeforma beger som er purpurbrunt og lode. Kronblada er mørkt rosa. Det store begeret gjer at blomen alltid verkar halvopen. Blomen er lutande, men rettar seg opp når frøa mognar. Han blømer ofte i mai.
Griffelen fell ikkje av etter pollineringa. Når frøa mognar veks han til ein krok. Når kroken brotnar vert griffelenden hard og skarp. Kroken krøkjer seg da lett fast i dyr og menneske. På den måten kan frøa verte spreidde.
Enghumleblom veks ved bekkar og på fuktige lysningar i skogen. Han veks over Sentral- og Mellom-Europa. I Noreg veks han over heile landet, og over skoggrensa. På Dovre er han funnen opp til 1460 m.o.h.
Enghumleblom er ei fleirårig urt som høyrer til rosefamilien.
Enghumleblom (Geum rivale) er en plante i rosefamilien.
Den er flerårig, hårete urt som blir opptil 40 cm høy. Stengelen er opprett med en nikkende topp. Stengelbladene er trekoblede, mens bladene ved basis er finnete med et stort endesmåblad. Blomstringstiden er mai–juli. Begerbladene er rødbrune, og kronbladene er først gulhvite før de blir blekt rosa med mørke årer. Av og til forekommer misdannede blomster med doble kronblad. Frukten er en samling frø med krok som hekter seg fast i dyr og mennesker. Den klokkeformete blomsten gjør at enghumleblom ikke kan forveksles med andre arter, men hybrider med kratthumleblom forekommer.
Enghumleblom vokser på fuktige steder, ofte i skygge. Arten er utbredt i hele Europa inkludert Island, men i middelhavsområdet må en opp i høyden for å finne den. Arten vokser også i Anatolia, Kaukasia, Vest-Sibir og Nord-Amerika. Den er vanlig i hele Norge og finnes opptil 1450 moh. på Hardangervidda.
En gruppe planter
Blomster
Frukt
Misdannet blomst
Hybrid med kratthumleblom
Enghumleblom (Geum rivale) er en plante i rosefamilien.
Den er flerårig, hårete urt som blir opptil 40 cm høy. Stengelen er opprett med en nikkende topp. Stengelbladene er trekoblede, mens bladene ved basis er finnete med et stort endesmåblad. Blomstringstiden er mai–juli. Begerbladene er rødbrune, og kronbladene er først gulhvite før de blir blekt rosa med mørke årer. Av og til forekommer misdannede blomster med doble kronblad. Frukten er en samling frø med krok som hekter seg fast i dyr og mennesker. Den klokkeformete blomsten gjør at enghumleblom ikke kan forveksles med andre arter, men hybrider med kratthumleblom forekommer.
Enghumleblom vokser på fuktige steder, ofte i skygge. Arten er utbredt i hele Europa inkludert Island, men i middelhavsområdet må en opp i høyden for å finne den. Arten vokser også i Anatolia, Kaukasia, Vest-Sibir og Nord-Amerika. Den er vanlig i hele Norge og finnes opptil 1450 moh. på Hardangervidda.
Kuklik zwisły (Geum rivale) – gatunek rośliny należący do rodziny różowatych. Występuje w rejonie Kaukazu, środkowej Azji, w strefie umiarkowanej Ameryki Północnej[2]. Pospolity w całej Polsce, zarówno na niżu, jak i w górach.
Bylina, hemikryptofit. Rośnie pospolicie w lasach, zaroślach, olszynach, na mokrych łąkach, brzegach rzek, strumyków, rowów. W górach rośnie aż po piętro alpejskie. Kwiaty są przedsłupne. Kwitną w maju i czerwcu, zapylane są przez owady.
Tworzy mieszańce z kuklikiem pospolitym[3].
Roślina lecznicza, obecnie używana tylko w lecznictwie ludowym[4]. Surowcem zielarskim jest korzeń (Radix Gei rivalis), który zawiera geinę (glikozyd), garbniki, kwasy organiczne i substancje goryczowe[4]. Działa ściągająco, antyseptycznie, przeciwzapalnie[4].
Kuklik zwisły (Geum rivale) – gatunek rośliny należący do rodziny różowatych. Występuje w rejonie Kaukazu, środkowej Azji, w strefie umiarkowanej Ameryki Północnej. Pospolity w całej Polsce, zarówno na niżu, jak i w górach.
Kuklík Potočný (Geum rivale) je trváca rastlina vysoká 30 – 60 cm. Podzemok je hrubý, šikmý, zriedka rozkonárený, zakončený prízemnou ružicou nepárnoperovitých listov. Listy byle trojpočetné, horné trojlaločnaté, čepele pokrývajú chĺpky a žliazky. Kvety sú koncové, malé, dlhostopkasté, jasnožlté. Plody tvoria nažky. Kuklíka potočného možno nájsť v rumoviskách, močaristých terénoch, eutrofných (bohatých na živiny) vodách, vlhkých lúkach či rašeliniskách.
Kuklíky sa používajú liečiteľstve už do staroveku. Obsahujú triesloviny, horčín, flavón, silicu s euglenom. Pre obsah trieslovín sa Kuklík stáva adstringensom a antidiaroikom: zastavuje krvácanie, vykašliavanie krvi, krvácanie z ďasien, hemeroidy, hnačky a zvracanie, tlmí črevné koliky. Kvôli obsahu horčínu je aj posilujúcim prostriedkom pri ochoreniach žalúdočno-črevného traktu. Pre horkú chuť i obsah silice s príjemným klinčekovým pachom sa používa aj v likérnictve.
Pri vonkajšom použití slúži na výplachy ústnej dutiny pri uvoľňovaní zubov, ako dezinfekčné kloktadlo odstraňujúce zápach z úst, na omývanie alebo obklady pri niektorých kožných ochoreniach a na kúpele pri hemeroidoch.
Koreň sa v domácnosti používa ako náhrada za klinčeky a škoricu. Mladé byle sa dávajú do omáčok, polievok a prívarkov. V homeopatii sa používa ako esencia z celej čerstvej rastliny a tinktúra zo sušeného podzemka bohatá na triesloviny.
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kuklík potočný
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Kuklík potočný
Kuklík Potočný (Geum rivale) je trváca rastlina vysoká 30 – 60 cm. Podzemok je hrubý, šikmý, zriedka rozkonárený, zakončený prízemnou ružicou nepárnoperovitých listov. Listy byle trojpočetné, horné trojlaločnaté, čepele pokrývajú chĺpky a žliazky. Kvety sú koncové, malé, dlhostopkasté, jasnožlté. Plody tvoria nažky. Kuklíka potočného možno nájsť v rumoviskách, močaristých terénoch, eutrofných (bohatých na živiny) vodách, vlhkých lúkach či rašeliniskách.
Potočna sretena (znanstveno ime Geum rivale) je cvetnica iz družine rožnic. Razširjena po vsej Evropi, z izjemo Sredozemlja, najdemo jo tudi v Srednji Aziji in Severni Ameriki.[1] Razširjena je na močvirnih travnikih, v vlažnih gozdovih in na obrežjih. Uspeva na območjih s hladnejšo in vlažnejšo klimo in je indikator tal, bogatih s hranili. Cveti od maja do julija.[2]
Cvetovi so kimasti - ima po pet čašnih in venčnih listov, ter veliko število prašnikov. Venčni listi so rumeni, čaša pa je rdečkasta. Ima pernato deljene liste z veliko končno krpo.
Oprašujejo jo predvsem čebele, v manjši meri pa tudi muhe in čmrlji. Plodovi imajo močno podaljšane vratove, na katerih so številne kaveljčaste dlačice, ki se oprimejo dlak živali.[3]
Potočna sretena (znanstveno ime Geum rivale) je cvetnica iz družine rožnic. Razširjena po vsej Evropi, z izjemo Sredozemlja, najdemo jo tudi v Srednji Aziji in Severni Ameriki. Razširjena je na močvirnih travnikih, v vlažnih gozdovih in na obrežjih. Uspeva na območjih s hladnejšo in vlažnejšo klimo in je indikator tal, bogatih s hranili. Cveti od maja do julija.
Cvetovi so kimasti - ima po pet čašnih in venčnih listov, ter veliko število prašnikov. Venčni listi so rumeni, čaša pa je rdečkasta. Ima pernato deljene liste z veliko končno krpo.
Oprašujejo jo predvsem čebele, v manjši meri pa tudi muhe in čmrlji. Plodovi imajo močno podaljšane vratove, na katerih so številne kaveljčaste dlačice, ki se oprimejo dlak živali.
Humleblomster (Geum rivale) är en flerårig ört i familjen rosväxter som är hemmahörande i norra halvklotets tempererade områden. Den förekommer i hela Norden, även i de högre fjällregionerna. Den växer på ängar med fuktig mark och den söker inte skugga.
Blomfodret har en klocklik form och sammetsliknande hårighet. Blomfärgen är purpurbrun och blomningen börjar i maj. Jordstammen är en pelar-jordstam. Den tillväxer nämligen ständigt i sin övre ända med ett ovanjordiskt skott, en bladrosett, och kommer därigenom att så småningom höja sig ur jorden. Från rosettens bladvinklar kommer följande år de blommande stjälkarna fram som sidobildningar. I toppen kommer återigen ett nytt bladskott för det året. Liksom andra arter i nejlikrotsläktet övervintrar rosettbladen gröna. De är då så hårt tryckta till marken, att om växten dras upp ur jorden så böjer de sig nedåt utmed jordstammen.
Humleblomster pollineras av humlor.
Det finns några varieteter av humleblomster:
Stort humleblomster (G. rivale var. subalpinum (Neuman) Selander), har djupare tandade blad än vanligt humleblomster (Geum rivale var. rivale).
Vitblommande plantor har kallats G.rivale f. virescens Lilja.
Det förekommer hybrider med nejlikrot (G. urbanum). Dessa har fått namnet Geum × intermedium Ehrh., 1791.
Andra hybrider är:
Wikimedia Commons har media som rör Humleblomster.
Humleblomster (Geum rivale) är en flerårig ört i familjen rosväxter som är hemmahörande i norra halvklotets tempererade områden. Den förekommer i hela Norden, även i de högre fjällregionerna. Den växer på ängar med fuktig mark och den söker inte skugga.
Blomfodret har en klocklik form och sammetsliknande hårighet. Blomfärgen är purpurbrun och blomningen börjar i maj. Jordstammen är en pelar-jordstam. Den tillväxer nämligen ständigt i sin övre ända med ett ovanjordiskt skott, en bladrosett, och kommer därigenom att så småningom höja sig ur jorden. Från rosettens bladvinklar kommer följande år de blommande stjälkarna fram som sidobildningar. I toppen kommer återigen ett nytt bladskott för det året. Liksom andra arter i nejlikrotsläktet övervintrar rosettbladen gröna. De är då så hårt tryckta till marken, att om växten dras upp ur jorden så böjer de sig nedåt utmed jordstammen.
Humleblomster pollineras av humlor.
Назва пішла від назви роду на фармацевтичній латині, якою були написані травники у середньовіччі. Там вона називалася — «каріофіллата». В українській розмовній мові слово спростилося до «графілат», і незабаром на «гравілат». Оскільки назва міцно прижилася, його зафіксували в ботанічній номенклатурі. У народі гравілат річковий також називають — «гвоздиковий корінь», «могущник великий», «водяний бадан», «Чортові головки», «замовна трава».
Гравілат річковий буває від 20 до 75 см заввишки. Стебла червонясті, вкриті відстовбурченими волосками. Прикореневі листки з довгими черешками. Стеблові листки можуть бути з короткими черешками або сидячі. Цвіте з кінця весни до середини літа. Квітки дзвоникоподібні, похилені донизу, звичайно розташовуються по 2-3. Чашечка забарвлена в червонясто-бурий колір. Пелюстки мають довгий нігтик, забарвлені в кремовий або, рідко, в жовтий колір, із темно-червоними жилками. Відрізняється від гравілату міського пониклими, більшими квітками з дзвоникоподібним віночком; пелюстки жовтуваті з оранжево-червоними жилками.
Росте на вогких луках, вільшняках, заболочених місцях, у лісах і чагарниках, по берегах річок, озер. Тіньовитривала рослина. Поширений по всій Україні, крім крайнього Степу. Зустрічається нечасто.
Гравілат річковий — добрий пилконос і медонос. Використовують у медицині. Традиційно восени і навесні запасають корінь і кореневище гравілату. Вони містять дубильні речовини, крохмаль, гіркий глікозид геін. Рослина має кровоспинні, знеболюючі, в'яжучі та загальнозміцнюючі властивості. До того ж гравілат річковий є антисептиком і слабким заколисливим засобом.
З молодого листя і стебел гравілату готують салати, супи, пюре, гострі приправи. Коріння можна їсти відвареними. Через дубильні речовини гравілат річковий кладуть в пиво, щоб воно могло довго зберігатися і не скисати. Сухі коріння використовують як ароматичну речовину замість гвоздики і кориці в пирогах, квасах, домашньому пиві, вині, лікерах, інших напоях та виробах. Навіть латинська назва роду Geum походить від грецького смачний, приємний.[2]
Це незавершена стаття про Розові.
Geum rivale là loài thực vật có hoa trong họ Hoa hồng. Loài này được L. mô tả khoa học đầu tiên năm 1753.[1]
.jpg)
-2613.jpg)
-2616.jpg)
Bài viết liên quan đến phân họ Hoa hồng này vẫn còn sơ khai. Bạn có thể giúp Wikipedia bằng cách mở rộng nội dung để bài được hoàn chỉnh hơn. Geum rivale là loài thực vật có hoa trong họ Hoa hồng. Loài này được L. mô tả khoa học đầu tiên năm 1753.
Geum rivale L.
Гравила́т речно́й, или Гравилат прируче́йный (лат. Géum rivále) — вид многолетних растений рода Гравилат (Geum) семейства Розовые (Rosaceae), встречается в Евразии и Северной Америке.
Многолетнее травянистое растение.
Корневище толстое, бурое, ползучее, покрытое остатками листьев.
Стебель прямостоячий, простой или слегка ветвистый на верхушке, мохнатый, в верхней части железистый, обычно тёмно-красный, высотой 25—80 см.
Листья прижато-мохнатые; прикорневые — на длинных черешках, прерывисто-непарноперистые, с большой почковидно-округлой, трёх- или пяти-надрезанной долей и двумя — тремя парами небольших обратнояйцевидных дваждызубчатых долек; стеблевые листья короткочерешковые или сидячие, трёхраздельные, с небольшими яйцевидными прилистниками.
Цветки обоеполые, колокольчатые, пятичленные, поникающие (по отцветании прямостоячие), до 1—1,5 см в диаметре[2], в числе двух — трёх (пяти) на верхушке стебля, на длинных цветоносах, с двойным околоцветником; чашечка буровато-красная; лепестки широкие, тупые, на верхушке выемчатые, внезапно суженные в длинный ноготок, равные по длине чашелистикам, кремовые, реже жёлтые, с тёмно-красными жилками, железисто-мохнатые. Чашелистики прямостоячие. Тычинки многочисленные, волосистые. Многочисленные пестики собраны в яйцевидную головку, сидящую на опушённой ножке, удлиняющейся при созревании плодов. Верхний членик столбика до самой верхушки волосистый и почти равен нижнему. Цветоложе между тычинками представляет собой сплошную нектароносную ткань. Цветёт в конце весны и первой половине лета в течение 15—20 дней[2].
Пыльцевые зёрна трёхбороздно-оровые или трёхбороздно-поровые, шаровидной или шаровидно-сплющенной формы. Длина полярной оси 28,9—32,3 мкм, экваториальный диаметр 28—37,4 мкм. В очертании с полюса округло-треугольные, с выпуклыми сторонами, с экватора — округлые или слегка сплющенные. Борозды шириной до 9 мкм, длинные, с неровными краями, с неровно заострёнными или притуплёнными концами, почти сходящимися у полюсов; у многих пыльцевых зёрен середина борозд сужена. Оры округлые, до 14 мкм в диаметре. Поры продольно вытянутые, длиной 11—13 мкм. Ширина мезокольпиума 20—23 мкм, диаметр апокольпиума 3,4—5,1 мкм. Экзина толщиной до 15 мкм, стержневой слой тонкий. Скульптура зернисто-струйчатая. Пыльца светло-зелёного цвета[2].
Плод — красная семянка, заканчивается крючком, образованным остающимся при плодах и удлиняющимся волосистым нижним члеником столбика. Плоды с помощью этого крючка распространяются человеком и животными. Плоды созревают в июле — августе.
Произрастает на всей территории Европы, в Средней Азии, Китае, Северной Америке[3].
На территории России встречается в европейской части, на Кавказе, в Западной и Восточной Сибири, на Дальнем Востоке.
Растёт на влажных и сырых плодородных, слабокислых почвах, в лиственных лесах, по берегам рек и краям болот, на лугах, по зарослям кустарников.
Гравилат речной внесён в Красные книги Иркутской, Саратовская областей России и Харьковской области Украины.
Корни содержат до 23 % дубильных веществ пирогаллолового ряда (до 23 %), флавоноиды, фенолкарбоновые кислоты и их производные, алкалоиды, красное красящее вещество, эфирное масло (до 0,1 %), в состав которого входит в основном эвгенол; молодые листья — до 0,12 % аскорбиновой кислоты и до 0,14 % каротина; в семенах — до 20 % жирного масла.
Препараты из корневищ гравилата речного обладают вяжущим, противовоспалительным, кровоостанавливающим, ранозаживляющим действием. Кроме того, обнаружено его противомалярийное, потогонное и общеукрепляющее действие.
В лекарственных целях собирают корневища и надземную часть растений:
Весной — хороший корм для крупного рогатого скота.
Из корневищ можно получить красно-коричневую краску.
Гравилат речной даёт пчёлам пыльцу[4]. При благоприятных условиях хорошо выделяет нектар. В Сибири количество нектара с одного цветка за одно определение составляет 9,5 мг с концентрацией сахара от 25 до 50%. Медопродуктивность зарослей 70—80 кг/га. Вместе с другими растениями гравилат речной обеспечивает раннелетний поддерживающий медосбор[2].
Корневища содержат ароматическую горечь и употребляются как пряная приправа к пище, заменяя гвоздику. Листья съедобны, пригодны для приготовления салатов, супов и пюре. Корневища используют для отдушки в ликёрном и пивоваренном производстве.
В народной медицине отвар корневищ употребляли как тонизирующее средство после тяжёлых заболеваний, как вяжущее при маточных и геморроидальных кровотечениях, малярии, бессоннице, мигрени, цинге, аллергии, укусах ядовитых змей, для полосканий горла при ангине, для ванн при суставном и мышечном ревматизме. Измельчёнными свежими корневищами растения выводят мозоли.
Для декоративного цветоводства выведен сорт 'Леонардо Вар' с крупными, от медно-розовой до бронзовой окраски цветками.
Вид Гравилат речной входит в род Гравилат (Geum) семейства Розовые (Rosaceae) порядка Розоцветные (Rosales).
ещё 44 порядка цветковых растений (согласно Системе APG II) ещё около 100—120 родов отдел Цветковые, или Покрытосеменные семейство Розовые вид Гравилат речной царство Растения порядок Розоцветные род Гравилат ещё 13—16 отделов ещё 8 семейств (согласно Системе APG II), в том числе Вязовые, Коноплёвые, Крапивные, Тутовые ещё около 50 видовГравила́т речно́й, или Гравилат прируче́йный (лат. Géum rivále) — вид многолетних растений рода Гравилат (Geum) семейства Розовые (Rosaceae), встречается в Евразии и Северной Америке.
紫萼路边青（学名：Geum rivale）是蔷薇科路边青属的植物。分布在广布从北极到北半球温带以及中国大陆的新疆等地，生长于海拔1,200米至2,300米的地区，一般生长在山谷草地、水旁多砾石地或灌丛中，目前尚未由人工引种栽培。
这是一篇與植物相關的小作品。你可以通过编辑或修订扩充其内容。 紫萼路边青（学名：Geum rivale）是蔷薇科路边青属的植物。分布在广布从北极到北半球温带以及中国大陆的新疆等地，生长于海拔1,200米至2,300米的地区，一般生长在山谷草地、水旁多砾石地或灌丛中，目前尚未由人工引种栽培。
.jpg)
