Communication between Apus apus occurs almost exclusively through the use of different vocalizations, or calls, and by changes in body language. The types of calls used by A. apus are largely dependent upon its age. There are different calls used by the adults than by the young. The most common call during flight, a long, shrill ‘sreee’, is used in innumerable contexts by adults. Also among the vocalizations of the adults are those given during allopreening (nest-call), those following defeat in a fight (piping-call), as well as those preceding copulation (pre-copulatory call). The most common call used by young is the food-call, used to beg for food from a parent upon its return.
Communication Channels: visual ; tactile ; acoustic
Perception Channels: visual ; tactile ; acoustic ; chemical
Apus apus is neither threatened nor endangered.
US Migratory Bird Act: no special status
US Federal List: no special status
CITES: no special status
IUCN Red List of Threatened Species: least concern
Common swifts have no notable negative impacts upon humans, with the exception of the occasional nuisance of having them nest in the eaves and open spaces in the rooftops of many cities and villages across Europe.
Negative Impacts: household pest
Besides the fact that the common swift frequently nests in close association with humans, A. apus has no significant economical impact on humans. Apus apus may offer a slight benefit to humans by consuming pest insects such as mosquitos. However, it is unlikely that A. apus itself would have a significant impact on these pest populations. In some places common swifts are encouraged to nest in manmade structures so that the young can be harvested for food, however, this practice is not very common. Also the nests of some swifts are used by indigenous peoples of Asia as the key ingredient in bird’s nest soup.
Positive Impacts: food ; controls pest population
As a predator, A. apus contributes to the control of the insect population.
Commensal/Parasitic Species:
Common swifts are insectivorous, feeding solely on aerial insects and spiders that it gathers in its mouth as it glides through the air. The insects are gathered together inside the throat through the use of a product from the salivary glands, to form a food-ball or bolus. Apus apus is commonly attracted to swarms of insects, as it aides in the ease of collecting sufficient food. It has been estimated that there are an average of 300 insects per bolus, and that each nest of young may receive 3000 food-balls per day. These numbers may vary based upon the abundance of prey. Among some of the most commonly consumed insects are aphids (Hemiptera), wasps, bees, and ants (Hymenoptera), beetles (Coleoptera), and flies (Diptera).
Animal Foods: insects; terrestrial non-insect arthropods
Primary Diet: carnivore (Insectivore )
Common swifts, Apus apus, can be found in almost any region from western Europe to eastern Asia and from northern Scandanavia and northern Siberia to North Africa, Himalayas, and central China. Apus apus can be found throughout this range during the breeding season and, following migration, spends the winter months in Southern Africa, from Zaire and Tanzania south to Zimbabwe and Mozambique.
Biogeographic Regions: palearctic (Native ); ethiopian (Native )
The majority of the breeding habitat of A. apus is located in temperate zones, where there are suitable trees for nesting and sufficient open spaces in which to fly to gather food. The habitat of Apus apus during the months following migration into Africa, however, is tropical. Common swifts have been observed breeding from sea level to several thousand meters in elevation. Apus apus prefers areas with trees, or buildings with open spaces, and is able to use vertical surfaces such as rock walls and chimneys for nesting due to a unique physical adaptation possessed by all swifts (Apodidae).
Habitat Regions: temperate ; tropical ; terrestrial
Terrestrial Biomes: forest
Other Habitat Features: urban ; suburban
Apus apus is typically long-lived. A common swift banded in Sweden was re-trapped at the age of 17. The annual survival rate for the adults is 65-83%.
Range lifespan
Status: wild: 21 (high) years.
Average lifespan
Status: captivity: 21.0 years.
Common swifts are 16-17 cm in length with a wingspan of 42-48 cm, depending upon the age of the individual. Common swifts are black-brown in color with the exception of a white to cream colored chin and throat (located directly underneath the beak). In addition, the topside of the flight feathers is a paler brown-black color in comparison to the rest of the body. Apus apus can also be distinguished by its moderately forked tail feathers, its narrow, sickle-shaped wings, as well as its shrill, screaming call. Apus apus is frequently mistaken for a swallow or a hummingbird. Apus apus is larger and has very a different wing shape and flight pattern than do hummingbirds or swallows. All members of the family Apodidae possess a unique morphological characteristic, a lateral “grasping foot” in which toes one and two are opposed by toes three and four. This allows the common swift to occupy areas such as walls of rock, chimneys, and other vertical surfaces that would be difficult for other types of birds to inhabit. Apus apus is a sexually monomorphic species, meaning that the males and females look alike. There has been no seasonal or geographical variation reported in the appearance. However, it is possible to distinguish juveniles from adults in the slight difference in richness and uniformity of their coloration, as it is common for juveniles to be blacker in color, as well as to have a pale forehead, white-fringed feathers, and a starker white patch under the beak. This distinction is best observed at close range.
Average length: 16-17 cm.
Range wingspan: 42 to 48 cm.
Other Physical Features: endothermic ; homoiothermic; bilateral symmetry
Sexual Dimorphism: sexes alike
Average mass: 44.9 g.
Average basal metabolic rate: 0.4372 W.
Most notable among the anti-predator adaptations of A. apus is its aerial mastery, allowing these birds to avoid most of their natural predators, including Eurasian hobbies (Falco subbuteo), sparrowhawks (Accipiter nisus), and buzzards (Buteo buteo), by taking to the air. In addition, the choice of nesting sites on vertical surfaces such as rock walls and chimneys makes it difficult for common swifts to be preyed upon because of the level of difficulty associated with accessing the nest area. The plain coloration of Apus apus also is advantageous for predator evasion as it makes them difficult to see when they are not in the air.
Known Predators:
Apus apus usually first breeds at two years of age, but the age of the first breeding can vary based upon the availability of nesting sites. The common swift is a monogamous species, meaning that it typically has one partner in a lifetime, and that the bond between the pair is maintained from year to year. The male A. apus typically chooses the nest site. Upon the arrival of the female shortly thereafter (usually within a period of days), the nesting site is protected by the pair. The nest is typically composed of grass, leaves, hay, straw, and flower petals (among other things). The nesting site usually includes the nest itself and the areas directly surrounding the nest. Courtship, some copulation, and the rearing of the chicks all occur at this site. Colonies of A. apus typically include 30-40 nest sites, reflecting the gregarious nature of the common swift mating system. Apus apus is more likely to fight to defend a nesting site than it is to defend a mate. Males attract their female partners through attainment of a good nesting site prior to their meeting. Upon their first meeting it is not unusual for the initial responses of the potential mates, both male and female, to be hostile. If interested and unpaired, the female will enter the nest site tentatively, thereby inviting her potential partner to stroke her chin with its bill. If this encounter is successful, the female may also invite her potential partner to allopreen. Allopreening is the process by which birds smooth or clean each others feathers with their beak or bill. This mutual action begins the pair-bonding process.
Mating System: monogamous
Common swifts typically breed from late April to early May through mid-September when the young are fledged. One of the most unique characteristics of A. apus is its ability to mate while in flight, although they also can mate while perched. Mating occurs every few days following the arrival of suitable weather, until a few days after the young have fledged. Following a successful copulation, anywhere from one to four white eggs may be laid, however a clutch size of two is most common. Eggs must then be dutifully incubated for 19-20 days while the embryos develop. Both parents participate in the incubation of the clutch. After the young hatch, it can take an additional 27-45 days before fledging occurs.
Breeding interval: Apus apus breeds once yearly.
Breeding season: Common swifts breed from late April to early May through mid-September
Average eggs per season: 2.
Range time to hatching: 19 to 20 days.
Range fledging age: 27 to 45 days.
Average age at sexual or reproductive maturity (female): 2 years.
Average age at sexual or reproductive maturity (male): 2 years.
Key Reproductive Features: iteroparous ; seasonal breeding ; gonochoric/gonochoristic/dioecious (sexes separate); sexual ; oviparous
Both parents take turns incubating the clutch following fertilization and prior to hatching. For the duration of the first week following hatching, the clutch is typically brooded all day long. During the second week, the young are brooded for approximately half of the day. For the remainder of the time, until the clutch is fledged, they are rarely brooded during the day, but are almost always covered at night. Both parents participate equally in all aspects of the raising of the young. In the event that unusually bad weather persists or food sources become scarce during the time shortly after the hatching of the young, the young possess the ability to become semi-torpid, a hibernation-like state, thereby reducing the energy demands of their rapidly growing bodies. This adaptation allows young A. apus to survive with little food for 10-15 days. During the time from hatching until fledging, the young are fed almost exclusively in the nest. The young are fed food-balls consisting of insects gathered by the parents during flight and held together with a salivary gland product, creating the food bolus. While the young are smaller, they will share a food bolus among them. However, once young are larger they become able to swallow an entire food bolus on their own.
Parental Investment: altricial ; pre-fertilization (Provisioning, Protecting: Female); pre-hatching/birth (Provisioning: Female, Protecting: Male, Female); pre-weaning/fledging (Provisioning: Male, Female, Protecting: Male, Female)
Regular passage visitor.
Die Europese windswael (Apus apus) is 'n algemene trekvoël en kom dikwels in groot swerms voor. Hierdie swaeltjies kan tot nege maande aaneen vlieg en stop net om nes te maak. Hulle kan ook eet en slaap terwyl hulle vlieg. in Engels staan die voël as die Common swift bekend.
Die voël is 17 cm lank en 30 - 44 g groot.
Kuiken
Jong voël
Video van 'n geveg tussen twee Europese windswaels oor 'n nes-boks.
Die Europese windswael (Apus apus) is 'n algemene trekvoël en kom dikwels in groot swerms voor. Hierdie swaeltjies kan tot nege maande aaneen vlieg en stop net om nes te maak. Hulle kan ook eet en slaap terwyl hulle vlieg. in Engels staan die voël as die Common swift bekend.
Apus apus[2] ye una especie d'ave apodiforme de la familia Apodidae mesma de Eurasia y África.
El cirriu ye un ave especialmente afecha pal vuelu, con ales falciformes, cola curtia de forqueta pocu fonda, boca bien ancha y grande rematada con un picu pequeñu, pates bien curties ensin pulgar oponible y garres pequeñes pero de presa extraordinariamente fuerte que-y dexen garrar se a superficies verticales. El so plumaxe ye coritu con un pequeñu llurdiu ablancazáu o gris clara nel gargüelu, solo visible a curtia distancia. El andarón común tien un llargor corporal de 16–17 cm, ente que'l so valumbu alar ye de 42–48 cm,[3] lo qu'en vuelu apurre a les sos ales la so carauterística figura d'amplia media lluna.
El cirriu foi descritu científicamente por Carlos Linneo en 1758 na décima edición de la so obra Systema naturae, col nome de Hirundo apus,[4] que significa «golondrina ensin pies». En 1777 foi treslladáu como especie tipo al xéneru Apus por Giovanni Antonio Scopoli. Reconócense dos subespecies:[5]
apus pekinensis - ocupa Asia dende Irán hasta Mongolia y China, pasa l'iviernu n'África oriental. La etimoloxía del so nome científicu, Apus apus, provién del griegu antiguu, onde apous (άπους) significa «ensin pies», en referencia a los so costumes aérees. El so nome n'español «andarón» vien de la corrupción del so antiguu nome oncejo, por tracamundiu cola pallabra «andarón» que significa «lligadura, llazu».[6] De la mesma oncejo provenía de focete,[7] n'alusión a la forma de la so figura en vuelu.
Dende los mesmos oríxenes de la zooloxía abarruntábase lo qu'a finales de la década de los 1960 constatóse: que los cirrios pasen la mayor parte de la so vida nel aire: comen, duermen y copulan volando. Namái pósense pa poner los güevos, guaralos y criar a los sos pitucos. Permanecen en vuelu ininterrumpíu mientres nueve meses del añu. Les críes abandonen el nial una mañana volando sópitamente, ensin necesidá d'aprendizaxe previu, y nun retornen a él enxamás. De nueche, estes aves alzar hasta los 2.000 m d'altor y ellí duermen, volando. Mientres el suañu l'aletéu amenorgar de los habituales 10 movimientos per segundu a tan solo 7. Por cuenta de los sos estraños vezos aéreos, entá se desconocen bien de coses de la vida d'estes aves. Añeren en riscos elevaos, parés verticales y sitios elevaos dende los que reemprende el vuelu, yá que si cai al suelu esperimenta gran dificultá en remontar el vuelu pol so especial morfoloxía alar y curties pates, y precisa faelo dende un sitiu eleváu.
Ye una ave migratoria qu'a mediaos de la primavera boreal (seronda austral) apaez por cuasi toa Europa, norte d'África y Asia Central, ente que nel iviernu boreal (branu austral) alcuéntrase-y nel sur d'África. Nel campu, añera gregariamente en talud pero ta especialmente afechu a los asentamientos humanos. Forma los sos niales so cornises y bistechos d'edificios y cases. Suel ser fiel al so llugar de anidamiento; vuelve a él y reconstruyir cuando fai falta.
El andarón común alimentar de minúsculos inseutos voladores qu'atrapa col so ampliu picu que caltién costantemente abiertu al volar. Tamién recueye al vuelu los materiales colos que constrúi'l nial.
Tocantes a la so reproducción, son de vezu monogámico y presenten un solu periodu de reproducción al añu, nes árees de migración braniza. Mientres el periodu de nidificación, cada pareya de reproductores fai una sola puesta de 2 a 3 güevos que bazcuyen ente los 3,2 y 4,2 gramos. El tiempu d'incubación ye de 19 a 21 díes. Les críes abandonen el nial escontra los 35 a 59 díes de la eclosión. Los xuveniles abandonen el nial volando y de manera definitiva. El maduror reproductivu algamar a los dos años d'edá.
El desarrollu de los mozos nidícolas ye diferencial. Los órganos internos (fégadu, reñones y intestíns) son los primeres n'algamar los sos pesos definitivos. El sistema esquelética y muscular sígen-y nel procesu, y el plumaxe de vuelu (remeres y rectrices) ye lo que más tardienta y marca el final del periodu nidícola. So bones condiciones alimentarias y de desarrollu, los mozos andarones abandonen el nial con un llixeru sobrepesu de 6-7 gramos con al respective de los adultos. Esta reserva déxa-yos encarar les primeres dificultaes de la vida aérea, yá que l'abandonu del nial ye definitivu.
Ye interesante constatar tamién que'l desarrollu de los xuveniles nel nial ta rellacionáu en gran midida cola temperatura ambiente. La entrada de frentes fríos o de mal tiempu nes árees de nidificación mengua considerablemente la presencia d'inseutos voladores. Esto trai a un alloñamientu temporal de los andarones escontra zones de mayor ufierta o específicamente a los cantos de la zona de baxa presión. Esti movimientu evasivu dase sobremanera nos individuos d'un añu, yá que inda nun han nidificado y, por tanto, nun tán amestaos a un allugamientu fixu; pero inclúi tamién individuos en nidación. Estos movimientos pueden ser de cientos de kilómetros. Los xuveniles nidícolas en condiciones normales pueden sobrevivir a l'ausencia parental mientres cuatro díes o más, entrando nun letargo qu'amenorga'l ritmu cardiacu de 90 a 20 llatíos per minutu y la temperatura corporal de 36-39 °C a cerca de 20 °C.
.
Esta páxina forma parte del wikiproyeutu Aves, un esfuerciu collaborativu col fin d'ameyorar y organizar tolos conteníos rellacionaos con esti tema. Visita la páxina d'alderique del proyeutu pa collaborar y facer entrugues o suxerencies. Apus apus ye una especie d'ave apodiforme de la familia Apodidae mesma de Eurasia y África.
Ar glaouer du (liester : glaouered du)[2] a zo ur spesad evned, Apus apus an anv skiantel anezhañ.
Tremen a ra al labous e vuhez a-bezh en aer koulz lavaret ha bevañ a-strolladoù.
Gouest eo Apus apus da chom war nij e-pad dek mizvezh e-maez e brantad gouennañ[3].
Bevañ a ra diwar aerblankton (artropoded peuvuiañ) hag a bak er gwiskadoù izelañ eus an troposfer.
Ar spesad a gaver an daou isspesad[4] anezhañ :
a vo kavet e Wikimedia Commons.
El falciot negre, falcia[1]o falcija, gingola o vinjola a les Balears i falcilla al Segrià (Apus apus) és el falciot més corrent al nostre país, sobretot en el medi urbà. S'alimenta d'insectes que caça al vol i, com tots els falciots, que són les aus més adaptades a la vida aèria, pràcticament passa la vida a l'aire, on no sols caça, sinó que fins i tot hi dorm i s'aparella. Només posa en l'època de reproducció, per fer el niu i criar els pollets. És migrant transsaharià.
Té les ales molt llargues, en proporció a la mida del cos, i poc articulades, i té les potes molt curtes, que li serveixen només per a agafar-se quan aterra vora el niu, que sol construir en cavitats naturals de parets rocoses o en buits dels edificis. Aquesta anatomia, molt bona per a mantenir-se a l'aire, li impedeix envolar-se per si sol si arriba a caure a terra. Si trobem un falciot al terra no provar de llençar-lo a l'aire a veure si vola doncs una caiguda li podria provocar danys irreparables. A Catalunya es pot trucar als Agents Rurals per a la seva recollida o portar-lo a un centre de recuperació.
És tot d'un color marró molt fosc, amb una taca clara a la gola, però observat contra el cel (que és on se'l sol observar sempre) sembla totalment negre. Sovint vola en grups, caçant i deixant anar aguts i sorollosos crits "xriiii".
És fàcil confondre'l amb el seu parent el ballester (Apus melba), menys freqüent, menys urbà i més gros (aproximadament 60 cm d'envergadura contra uns 40 del falciot negre), i que volant té un aire una mica més "encarcarat", ja que sovint el falciot negre fa vibrar les ales, mentre que el ballester té el batec més lent, com correspon a la seva mida més gran. A més, el ballester té el pit i la panxa clars, a diferència del falciot, que els té negres, però aquest detall no sempre és fàcil d'apreciar a simple vista en un ocell en vol.
Es podria confondre també els falciots amb les orenetes, però se'ls distingeix fàcilment perquè les orenetes, més petites, tenen les ales proporcionalment més curtes i amples i la cua més forcada (sobretot l'oreneta comuna) i una manera més "despenjada" de volar. A més, les orenetes, menys urbanes, solen volar més a la vora de terra i, de prop, tenen més àrees blanques o crema i colors menys foscos, i no solen niar en forats, sinó que fan nius de fang, visibles sovint sota els ràfecs.
A Catalunya està molt estès, excepte a les zones de muntanya.[2] A Menorca li diuen ginjola. "Mes feliç que un gínjol"[cal citació]
El falciot negre, falciao falcija, gingola o vinjola a les Balears i falcilla al Segrià (Apus apus) és el falciot més corrent al nostre país, sobretot en el medi urbà. S'alimenta d'insectes que caça al vol i, com tots els falciots, que són les aus més adaptades a la vida aèria, pràcticament passa la vida a l'aire, on no sols caça, sinó que fins i tot hi dorm i s'aparella. Només posa en l'època de reproducció, per fer el niu i criar els pollets. És migrant transsaharià.
Té les ales molt llargues, en proporció a la mida del cos, i poc articulades, i té les potes molt curtes, que li serveixen només per a agafar-se quan aterra vora el niu, que sol construir en cavitats naturals de parets rocoses o en buits dels edificis. Aquesta anatomia, molt bona per a mantenir-se a l'aire, li impedeix envolar-se per si sol si arriba a caure a terra. Si trobem un falciot al terra no provar de llençar-lo a l'aire a veure si vola doncs una caiguda li podria provocar danys irreparables. A Catalunya es pot trucar als Agents Rurals per a la seva recollida o portar-lo a un centre de recuperació.
És tot d'un color marró molt fosc, amb una taca clara a la gola, però observat contra el cel (que és on se'l sol observar sempre) sembla totalment negre. Sovint vola en grups, caçant i deixant anar aguts i sorollosos crits "xriiii".
És fàcil confondre'l amb el seu parent el ballester (Apus melba), menys freqüent, menys urbà i més gros (aproximadament 60 cm d'envergadura contra uns 40 del falciot negre), i que volant té un aire una mica més "encarcarat", ja que sovint el falciot negre fa vibrar les ales, mentre que el ballester té el batec més lent, com correspon a la seva mida més gran. A més, el ballester té el pit i la panxa clars, a diferència del falciot, que els té negres, però aquest detall no sempre és fàcil d'apreciar a simple vista en un ocell en vol.
Es podria confondre també els falciots amb les orenetes, però se'ls distingeix fàcilment perquè les orenetes, més petites, tenen les ales proporcionalment més curtes i amples i la cua més forcada (sobretot l'oreneta comuna) i una manera més "despenjada" de volar. A més, les orenetes, menys urbanes, solen volar més a la vora de terra i, de prop, tenen més àrees blanques o crema i colors menys foscos, i no solen niar en forats, sinó que fan nius de fang, visibles sovint sota els ràfecs.
A Catalunya està molt estès, excepte a les zones de muntanya. A Menorca li diuen ginjola. "Mes feliç que un gínjol"[cal citació]
Aderyn a rhywogaeth o adar yw Gwennol ddu (sy'n enw benywaidd; enw lluosog: gwenoliaid duon) a adnabyddir hefyd gyda'i enw gwyddonol Apus apus; yr enw Saesneg arno yw Eurasian swift. Mae'n perthyn i deulu'r Coblynnod (Lladin: Apodidae) sydd yn urdd y Apodiformes.[1] Dyma aderyn sydd i'w gael yng ngwledydd Prydain, ond nid yng Nghymru.
Talfyrir yr enw Lladin yn aml yn A. apus, sef enw'r rhywogaeth.[2]
Heblaw wrth y nyth, nid yw'r Wennol Ddu byth yn glanio o'i bodd; yn hytrach mae'n treulio ei holl fywyd yn hedfan. Mauersegler neu "mur-gydiwr" yw'r gair Almaeneg amdani, sy'n adlewyrchu'r ffaith ei bod yn aml yn cydio mewn boncyff coeden gyda'i thraed pitw.
Aderyn mudol ydyw, yn nythu yn Ewrop a rhan helaeth o Asia, ac yn gaeafu yn rhan ddeheuol Affrica. Defnyddir adeiladau ar gyfer nythu fel rheol. Mae'n aderyn gweddol gyffredin mewn cynefinoedd addas yng Nghymru.
Ceir nifer o hen enwau arni, llawer ohonynt yn ymwneud â chyfriniaeth neu grefydd: coblyn, gwrach yr ellyll, asgell hir, aderyn yr eglwys, aderyn du'r llan, y biwita (the bewitched one), y folwen, sgilpen, marthin du (black bird of St. Martin), y wennol ddu fawr, gwennol y dŵr (ardal Llandysul), gwennol fuan.[3]
Mae'r gwennol ddu yn perthyn i deulu'r Coblynnod (Lladin: Apodidae). Dyma rai o aelodau eraill y teulu:
Rhestr Wicidata:
rhywogaeth enw tacson delwedd Corgoblyn Awstralia Aerodramus terraereginae Corgoblyn Lowe Aerodramus maximus
Aderyn a rhywogaeth o adar yw Gwennol ddu (sy'n enw benywaidd; enw lluosog: gwenoliaid duon) a adnabyddir hefyd gyda'i enw gwyddonol Apus apus; yr enw Saesneg arno yw Eurasian swift. Mae'n perthyn i deulu'r Coblynnod (Lladin: Apodidae) sydd yn urdd y Apodiformes. Dyma aderyn sydd i'w gael yng ngwledydd Prydain, ond nid yng Nghymru.
Talfyrir yr enw Lladin yn aml yn A. apus, sef enw'r rhywogaeth.
Heblaw wrth y nyth, nid yw'r Wennol Ddu byth yn glanio o'i bodd; yn hytrach mae'n treulio ei holl fywyd yn hedfan. Mauersegler neu "mur-gydiwr" yw'r gair Almaeneg amdani, sy'n adlewyrchu'r ffaith ei bod yn aml yn cydio mewn boncyff coeden gyda'i thraed pitw.
Aderyn mudol ydyw, yn nythu yn Ewrop a rhan helaeth o Asia, ac yn gaeafu yn rhan ddeheuol Affrica. Defnyddir adeiladau ar gyfer nythu fel rheol. Mae'n aderyn gweddol gyffredin mewn cynefinoedd addas yng Nghymru.
Rorýs obecný (Apus apus) je malý stěhovavý pták z řádu svišťounů (Apodiformes), patřící k nejlepším letcům vůbec.
O málo větší než vlaštovka (nepatří však do řádu pěvců).
Černohnědě zbarvený se světlým hrdlem, dlouhými srpovitými křídly, vidličitým ocasem, nápadně krátkým zobákem a zakrslými končetinami. Poříz uvádí, že vrch těla má kovově nazelenalý lesk, vrch křídel namodralý lesk. Obě pohlaví mají zbarvení shodné, mladí ptáci mají světlejší lemy per na hlavě a na křídelních krovkách, peří je bez lesku; prachový šat chybí.[2][3][4]
Let je nápadně rychlý, svištivý, prudký, s rychlými rázy křídel. Často létá ve skupinách v kruzích nad domy; zejména po vyvedení mláďat naletují skupiny k budovám. Za letu se ozývá, a to i v noci.
Hlas: Dungel s Hudcem uvádějí pronikavé „cíízíí-cíízíí“[2], Dierschke uvádí pronikavé „sríí“[3], Černý pronikavé ostré a protáhlé sríí-sríí, zpravidla vícehlasé.
Hnízdí téměř v celé Evropě, v severní Africe a na rozsáhlém území Asie.[2][3]
Na jihu a západě Evropy žije velmi podobný rorýs šedohnědý (A. pallidus) a rorýs velký (Tachymarptis melba), který vzácně zaletuje i na území České republiky a který se od rorýse obecného liší bílým zbarvením břicha.[3]
V letech 2001–2003 hnízdil na území České republiky v počtu 60 000–120 000 párů.[2] Podle Červeného seznamu je rorýs obecný zařazen do kategorie „LC – málo dotčený“, přičemž v letech 2000 až 2015 bylo zaznamenáno hnízdění v celé České republice.[5]
Přísně tažný druh. Zimuje v Africe, jižně od rovníku; do střední Evropy se začíná vracet v dubnu. Na území ČR přilétá koncem dubna a v květnu, do zimovišť odlétá od konce července do září. Hnízdí od nížin po nejvyšší polohy, létá i nad horskými hřebeny, za deštivých dnů nízko nad vodou řek a nádrží.
Rorýs obecný se s výjimkou hnízdního období téměř neustále zdržuje ve vzduchu, kde spí, pije a páří se, přičemž střídá svižný let s plachtěním, během kterého nabírá výšku okolo jednoho až dvou kilometrů, aby během klesání mohl spát. Během klesavého letu upadá do mikrospánku, kdy „vypíná“ jednu polovinu mozku, přičemž druhá kontroluje let.[6] Rorýsové nocují za letu v hejnech.[6] Ve vzduchu létá průměrnou rychlostí 35 km/h, ačkoli může dosáhnout i rychlosti přesahující 200 km/h.[7] Minimální pohyb po pevném povrchu dokazují také jeho zakrnělé končetiny, díky kterým druh získal binomické jméno (Apus apus – z řeckého „apous“ čili „bez nohou“).[8]
Živí se výhradně členovci létajícími aktivně (hmyz) i pasivně[pozn. 1] vzduchem (zpravidla do velikosti 10 mm).
Původně hnízdil ve štěrbinách na skalách a v dutinách stromů, se vznikem zděných budov, věží atp. se adaptoval i na hnízdění v otvorech a skulinách zdiva lidských staveb. Ve městech hnízdí na vysokých budovách, jeho hnízdiště ale ohrožuje proces zateplování budov (tomuto lze předejít instalací speciálních budek, tzv. rorýsovníků). Hnízdní materiál (stébla, vlákna, vlasy, vlna, peří, žíně atp.) slepuje slinami, které na vzduchu tuhnou, a proto je hnízdo většinou pevně přilepeno k podkladu. Umístěno je v tmavých dutinách (v ČR z 90 % na budovách, zbytek v budkách, ve skalách a v dutinách stromů).[4]
Hnízdí jednou ročně, v rozmezí od května do července. Samička snáší 2–3 vejce, na kterých sedí oba rodiče. Mláďata se líhnou po 18–21 dnech, a protože jejich vývoj je velice pomalý, zůstávají na hnízdě 42–43 dní, při nedostatku potravy až téměř dva měsíce. Rodiče krmí mláďata chuchvalci nalovených členovců slepených slinami (chuchvalce obsahují 90–800, max. až 1500 jedinců). Při nepříznivém počasí, a tedy nedostatku potravy mohou mláďata snížením teploty těla zpomalit růst, díky čemuž přežijí i jedno- až dvoutýdenní nedostatek potravy. Pohlavně dospívají koncem druhého roku života. Nejvyšší věk u kroužkovaného ptáka je 21 let.[9][10][3]
Dospělí ptáci mají vzhledem ke svým výborným manévrovacím schopnostem v letu jen malé množství predátorů, mezi které patří zejména ostříž lesní (Falco subbuteo) a sokol stěhovavý (Falco peregrinus). Mláďata jsou v nepřístupných hnízdech obvykle dobře chráněna, ohrozit je dokáže např. poštolka obecná (Falco tinnunculus).[11]
V České republice je zvláště chráněn jako ohrožený druh.[12] Je chráněn ve všech svých vývojových stádiích. Chráněna jsou jím užívaná přirozená i umělá sídla a jeho biotop.[13] Orgány ochrany přírody s působností krajských úřadů jsou oprávněny postupem podle § 56 zákona č. 114/1992 Sb. na žádost udělovat výjimky ze zákazů stanovených v § 50 zákona č. 114/1992 Sb. Orgány ochrany přírody s působností krajských úřadů obvykle postupují podle Metodického pokynu Sekce ochrany přírody a krajiny Ministerstva životního prostředí postupu orgánů ochrany přírody při zajišťování ochrany hnízdní populace rorýse obecného (Apus apus) podle zákona č. 114/1992 Sb., o ochraně přírody a krajiny, ve znění pozdějších předpisů.
Jsou popsány dva poddruhy:
Obrázky, zvuky či videa k tématu rorýs obecný ve Wikimedia Commons
Galerie rorýs obecný ve Wikimedia Commons
Rorýs obecný (Apus apus) je malý stěhovavý pták z řádu svišťounů (Apodiformes), patřící k nejlepším letcům vůbec.
Mursejleren (latin: Apus apus) er en fugleart.
Den bliver 16-17 cm lang, og selvom den minder om svalearterne er den en fugleart i ordenen af sejlere. Deres ligheder er et resultat af, at deres levestil minder om hinanden. Etymologien af dens videnskabelige navn Apus apus hidrører fra oldgræsk, hvor apous (άπους) betyder , fodløs, uden fødder, under henvisning til dens meget korte ben der medfører, at den kun med besvær kan lette fra jorden. Til gengæld er de velegnede til at hage sig fast i lodrette flader, såsom klippeflader, træer eller husmure. Mursejleren menes oprindeligt at yngle i sprækker og huler i klipper samt aflagte spættehuller, men efterhånden som menneskets byggeri har sat sig præg på verden, har mursejleren udnyttet de muligheder, som dette gav, og er rykket ud af skovene og ind i byerne. Det ses dog stadig, at musejlere yngler i træhuller, dog kun sjældent i Danmark. Mursejlerens afhængighed af menneskeskabte nicher og huller til redested kan skabe et problem for den, efterhånden som kvaliteten i byggeriet forbedres. Allerede nu er den, ligesom gråspurven, på talmæssig tilbagegang.
Mursejleren er en trækfugl; om sommeren holder den til i Nordeuropa, mens vinterkvarteret trækker den til det sydlige Afrika.
Mursejleren er udbredt ynglefugl over hele Danmark bortset fra Vestjylland. Dette skyldes dog ikke mangel på redepladser, men derimod mangel på føde, idet den stærke vestenvind blæser insekterne væk fra de højder, som mursejleren jager i. Dens jagtrevir, luftrummet, gør den ellers meget fleksibel som ynglefugl, og den stiller da heller ikke store krav i valg af redeplads. Mursejleren bygger sin rede i nicher ved hjælp af fjer og tørt græs, som limes sammen af fuglens spyt, hvorfor spytkirtlerne vokser i yngletiden.
Mursejleren jager flyvende insekter, ligesom bysvalen og landsvalen. Disse tre fugle har dog, til en vis grad, delt luftrummet op imellem sig, Landsvalen jager tættest på jorden, bysvalen jager noget højere oppe og mursejleren går endnu højere op. Flyvende insekter er mursejlerens eneste bytte, og da disse kan forsvinde i kolde og regnfulde perioder, har mursejleren tilpasset sig. Den kan gå i dvale og på den måde klare sig uden føde i 5-6 dage. Ungerne kan blive i dvale helt op til 10-12 dage.
Mursejleren lægger normalt 2 (undtagelsesvist 3) æg med en dags mellemrum. Udrugningen varer 18-20 dage, og ungerne befinder sig i reden mellem 37 og 56 dage, afhængigt af vejret. Normalrugetiden er 40-42 dage. I gode år bliver op imod 95% af ungerne flyvefærdige, men det er helt ned til 31% i dårlige år. Mursejlere yngler i en alder af 2-4 år og kan blive over 20 år gamle. Den ældste ringmærkede mursejler, som man har fundet, var 21 år.
Mursejleren er en formidabel flyver, jagthastigheden er 40 km/t, og den kan på korte stræk nå op over 100 km/t. De er ofte blevet observeret om natten i stor højde, mellem 1000 og 2000 meter oppe, hvor mursejleren desuden menes at kunne sove i kortere tidsrum ad gangen. Tilbringes natten på den måde, er mursejleren i sikkerhed fra rovdyr.
Der Mauersegler (Apus apus) ist eine Vogelart aus der Familie der Segler. Er ähnelt den Schwalben, ist aber mit diesen nicht näher verwandt; die Ähnlichkeiten beruhen auf konvergenter Evolution. Der Mauersegler ist ein Langstreckenzieher. Er hält sich hauptsächlich von Anfang Mai bis Anfang August zur Brutzeit in Mitteleuropa auf. Seine Winterquartiere liegen in Afrika, vor allem südlich des Äquators.
Mauersegler sind extrem an ein Leben in der Luft angepasst. Außerhalb der Brutzeit halten sie sich für etwa zehn Monate nahezu ohne Unterbrechung in der Luft auf.[1][2] Im Hochsommer sind die geselligen Vögel im Luftraum über den Städten mit ihren schrillen Rufen sehr auffällig. Bei ihren Flugmanövern können sie im Sturzflug Geschwindigkeiten von mehr als 200 km/h erreichen.[3]
Der Mauersegler ist die einzige Seglerart, die in Mitteleuropa ausgedehnt verbreitet ist. Im deutschsprachigen Raum gibt es zahlreiche regionale Namen für den Vogel, sehr verbreitet sind hierbei „Spyre“ oder ähnliche Bezeichnungen, beispielsweise in der Schweiz oder in Tirol.
Die Gestalt ist schwalbenähnlich, jedoch ist der Mauersegler etwas größer als die europäischen Schwalben. Die Flügel sind im Vergleich zum Körper lang, und ihre Sichelform ist im Gleitflug gut zu erkennen. Der Schwanz ist relativ kurz und gegabelt. Männchen und Weibchen sind äußerlich nicht zu unterscheiden. Das Gefieder ist ruß- bis bräunlichschwarz mit Ausnahme des grauweißen Kehlflecks, der im Flug allerdings schwer zu erkennen ist. Das Gesicht wirkt, von vorne gesehen, rundlich; die Augen sind relativ groß, und die Iris ist tiefbraun. Der kleine, schwarze Schnabel ist leicht abwärts gebogen. Die kurzen Füße sind schwärzlich fleischfarben. Die vier Zehen enden in scharfen Krallen; sie sind wie bei allen Seglern alle nach vorn gerichtet.
Erwachsene Mauersegler wiegen im Mittel etwa 40 Gramm, das Gewicht variiert allerdings recht stark mit dem Ernährungszustand. Nichtbrüter und soeben am Nistplatz eingetroffene Mauersegler sind meist etwas schwerer als Brutvögel. Die Rumpflänge beträgt durchschnittlich 17 Zentimeter, beim Anlegen der Flügel kreuzen sich diese und überragen den Schwanz um etwa vier Zentimeter. Die Flügelspannweite liegt zwischen 40 und 44 Zentimetern. Dabei sind die Handschwingen im Vergleich zu anderen Vogelarten stark verlängert; Ober- und Unterarm sind kurz und kompakt.
Das Jugendkleid ist dunkler und weniger glänzend, das Weiß der Kehle ist ausgedehnter und reiner als bei adulten Vögeln. Zudem unterscheiden sich Jungvögel durch die weißen Federsäume von den Altvögeln, die an den Achselfedern, den Flügeldecken, dem Großgefieder und vor allem an der Stirn am auffallendsten sind. Nur die Säume der Stirnfedern erhalten sich bis zur Jugendmauser, während die anderen weißen Säume durch Abnutzung recht bald verschwinden. Einjährige sehen wie adulte Mauersegler aus; sie sind am besten noch am abgetragenen juvenilen Großgefieder zu erkennen, bei dem vor allem die Enden der Schwanzfedern stärker gerundet sind.[4][5][6]
Die Jugendmauser erfolgt im afrikanischen Winterquartier und ist eine Teilmauser, wobei die Schwung- und ein Teil der mittleren Schwanzfedern erhalten bleiben. Die zehn Handschwingen, die die wesentliche tragende Fläche des Flügels bilden, werden erstmals während der nächsten Jahresmauser gewechselt und haben dann schon zwei Reisen nach Afrika hinter sich.
Die Jahresmauser adulter Vögel ist eine Vollmauser und kann schon im Juli mit dem Wechsel des Kleingefieders beginnen. Die Mauser der Schwingen beginnt Mitte August oder Anfang September und zieht sich schrittweise und auf beiden Seiten synchron über 6 bis 7 Monate hin, so dass die Flugfähigkeit immer gewährleistet bleibt. Zuletzt fällt bei normaler Mausersequenz die 10. Handschwinge aus.[7][4][8]
Der Körperbau des Mauerseglers ermöglicht einen schnellen, wendigen Gleitflug, bei dem die Flügel fast horizontal gestreckt werden und nur leicht abwärts gebogen sind. Bei starker Thermik können Mauersegler auch segeln, normalerweise wechseln aber Schlag- mit Gleitphasen jeweils unterschiedlicher Länge. Charakteristisch ist zudem ein häufiges Kippen um die Längsachse, das in Gleitphasen stellenweise eingestreut wird. In Verbindung mit den ebenfalls typischen Wendungen kann das den Eindruck vermitteln, der Flügelschlag erfolge asynchron.[3] Auch bei engen Flugkurven halten Mauersegler ihren Kopf horizontal, so dass sie ihre Umgebung stets umfassend in gleichbleibender Orientierung wahrnehmen können.[9] Um größere Höhenverluste zu vermeiden, werden während des Gleitflugs Schlagphasen eingestreut, die von 0,5 bis 22 Sekunden andauern können, die mittlere Dauer beträgt ungefähr 4 Sekunden. Die Schlagfrequenz liegt meist zwischen 7 und 8 Schlägen pro Sekunde. Im Gleitflug werden gewöhnlich 20 bis 50 km/h, im Kraftflug 40 bis 100 km/h erreicht, bei Flugspielen sind über 200 km/h möglich. In der Luft übernachtende Tiere fliegen durchschnittlich mit 23 km/h. Das beste Verhältnis zwischen Energieaufwand und zurückgelegter Strecke liegt für ziehende Vögel bei einer Durchschnittsgeschwindigkeit von ungefähr 32 km/h.[3]
Mauersegler passen die Form der Flügel den Flugbedingungen an. Voll ausgestreckte Flügel ermöglichen dabei den besten langsamen Gleitflug und um bis zu 60 Prozent mehr Distanz als in der Grundstellung. Zurückgezogene Flügel dienen dem Flug bei hohem Tempo und schnellen Kehren, bei anderer Stellung der Flügel würden diese sonst dem Winddruck nicht standhalten.[10]
Vor allem in Gesellschaft und bei Kämpfen sind Mauersegler außerordentlich ruffreudig. Am auffallendsten ist das hohe, schrille, oft gereiht vorgetragene „srieh srieh“, mit dem die Vögel auch den Verkehrslärm in Städten übertönen können. Daneben äußern Mauersegler einige weitere ein- oder zweisilbige Rufe wie „sprieh“ oder „sriiü“. Die Rufe werden verschieden gedehnt, manchmal höher oder zweisilbig vorgetragen. Einander jagende Vögel geben ein individuelles und nach Höhe und Länge unterschiedliches „sirrr“ oder ein stakkatoartiges „sisisisi“ von sich. Die Frequenz ihrer Rufe liegt zwischen 4000 und 7000 Hertz, in einem hohen, aber für das menschliche Gehör gut wahrnehmbaren Frequenzbereich.[11][12]
Eine besondere Bedeutung hat auch das sogenannte „Duettieren“ am Brutplatz. Ein Mauerseglerpaar ruft dort gemeinschaftlich „swii-rii“; dabei stammt das hellere „swii“ vom Weibchen und das etwas tiefere „rii“ vom Männchen. Dieses Verhalten stellt die beste Möglichkeit zur Unterscheidung der Geschlechter dar. Daneben hat dieses Duett für die Vögel selbst eine noch bedeutendere Funktion, denn es dient einem effizienten Aufteilungsverfahren der oft knappen, geeigneten Brutnischen. Schon lange kennt man in diesem Zusammenhang das sogenannte „Banging“, bei dem einzelne Vögel kurz die Eingänge möglicher Nistplätze touchieren und sich so bemerkbar machen. Oft verharren die Vögel dabei nur kurz, um ohne ein Inspizieren der Bruthöhle wieder weiterzufliegen. Falls ein einzelner Vogel bereits die im Inneren meist dunkle Bruthöhle besetzt hält, macht sich dieser durch seinen geschlechtsspezifischen Ruf bemerkbar, und der anfliegende Vogel erfährt so schnell, ob er ein potentieller Kandidat zur Gründung einer Familie sein kann.[11][12][13]
In Mitteleuropa jagen vor allem Rauch- und Mehlschwalben in ähnlicher Weise wie der etwas größere Mauersegler in der Luft nach Insekten, manchmal kommen auch gemischte Gruppen vor. Beste Unterscheidungskriterien der verschiedenen Arten sind folgende:[6]
Innerhalb der Familie der Segler überschneiden sich die Brutgebiete von Mauersegler und Alpensegler am weiträumigsten, doch ist der Alpensegler erheblich größer und durch die weiße Kehle und Bauchseite sehr gut gekennzeichnet. Erheblich schwieriger ist die Unterscheidung vom gleich großen Fahlsegler im Mittelmeerraum und im Mittleren Osten, wo sich die Brutgebiete überschneiden und die Vögel oft gemeinsam auf Insektenjagd sind. Der Mauersegler wirkt dabei im Vergleich „schnittiger“, der Körper ist schlanker, die Flügelenden sind stärker gespitzt und der Schwanz ist etwas tiefer gegabelt. Das Gefieder des Fahlseglers ist etwas heller und eher olivbraun im Vergleich zum Schwarzbraun des Mauerseglers. Am größten ist die Gefahr einer Verwechslung zwischen der dunkelsten Unterart des Fahlseglers (A. pallidus illyricus) und der im Vergleich zur Nominatform etwas helleren Subspezies A. a. pekinensis des Mauerseglers, die einander auf dem Zug und im Winterquartier begegnen.
Vor allem während des Weg- und Heimzugs stellt auch der auf Madeira und den Kanarischen Inseln vorkommende Einfarbsegler eine Verwechslungsmöglichkeit dar, auch gibt es im afrikanischen Winterquartier mit Maussegler, Schouteden-Segler, Kapsegler, Sokotrasegler, Damarasegler und Braunsegler eine Reihe afrikanischer Seglerarten, die nicht immer leicht vom Mauersegler zu unterscheiden sind.[5]
Das Brutgebiet erstreckt sich über große Teile der paläarktischen Region. Auf den Inseln des Mittelmeers und in Europa brütet der Mauersegler überall außer in den nördlichsten Gebieten – Island, dem Norden Skandinaviens und den Tundren Russlands. Er fehlt auch im nördlichsten Teil Schottlands, auf den Färöer-Inseln, in den südlichen Gebirgsregionen Skandinaviens und Teilen der Alpen und des Balkans. Ganz im Nordwesten Afrikas brütet der Mauersegler nahe der Mittelmeerküste und kürzlich wurden einigen Berichten zufolge verschiedene kanarische Inseln besiedelt und markieren nun den südwestlichen Endpunkt des Brutgebietes. Im Nahen Osten kommt der Mauersegler in Kleinasien, an der Mittelmeerküste und vereinzelt in Syrien als Brutvogel vor. In Asien reicht das Brutgebiet im Norden bis zum 60. Breitengrad. Die östliche Grenze des Gebiets bilden der Fluss Oljokma in Sibirien, der Große Chingan im Nordosten der Inneren Mongolei sowie die chinesischen Provinzen Liaoning und Shandong. Die südliche Grenze des asiatischen Brutgebiets verläuft ungefähr entlang des 35. Breitengrads, allerdings fehlt der Mauersegler im zentralasiatischen Steppengürtel.[5][14][15]
Während des Winters auf der Nordhalbkugel „übersommert“ der Mauersegler zwischen Äquatorial- und Südafrika, von der Nordgrenze der tropischen Tiefland-Regenwälder und dem Äquator in Ostafrika bis zum Südrand des Orange-River-Beckens in Südafrika.[2]
In Mitteleuropa brütet der Mauersegler hauptsächlich an mehrgeschossigen Altbauten, darunter Wohnhäuser, Kirchtürme, Fabrikgebäude oder Bahnhöfe. An solchen Gebäuden werden vielerlei Hohlräume an Dächern und Fassaden genutzt, etwa Traufen oder Rollladenkästen. Neubauten mit dichter Außenhaut bieten kaum Brutmöglichkeiten. Bedingt durch die Verfügbarkeit geeigneter Brutplätze siedeln die Mauersegler häufig nur an wenigen Orten, etwa in Ortszentren, Industrie- oder Hafenanlagen, in Kleinstädten oft ausschließlich an Kirchen oder anderen historischen Gebäuden.[17]
Mauersegler waren ursprünglich überwiegend Felsbrüter, heute sind diese in Mitteleuropa selten und nur aus wenigen Regionen bekannt, wie beispielsweise dem Elbsandsteingebirge. Es wird vermutet, dass sich der Übergang vom Fels- zum Gebäudebrüter im Mittelalter vollzogen hat. Möglicherweise stellten aus grobem Naturstein errichtete Burganlagen das Bindeglied dar, über das sich die Vögel menschlichen Bauwerken annäherten und zum Kulturfolger wurden.[17][18]
Mauersegler kommen auch als Baumbrüter vor, in Mitteleuropa allerdings nur vereinzelt. In Deutschland trifft dies beispielsweise nur auf ein Prozent der Brutpaare zu, davon finden sich einige im Harz, wo die ökologischen Zusammenhänge gut erforscht wurden. Solche „Baumsegler“ benötigen über 100 Jahre alte Baumbestände, um dort verlassene Spechthöhlen als Seglerhöhlen nutzen zu können. Im Norden Fennoskandinaviens sowie in manchen Gegenden Russlands meidet der Mauersegler Ortschaften und bewohnt ausschließlich den Wald.[17][19]
Sowohl im Brutgebiet als auch im Winterquartier kommt der Mauersegler dabei in allen Höhenbereichen vor, in denen die klimatischen Verhältnisse ein ausreichendes Angebot an Insekten gewährleisten. Die höchsten Brutplätze finden sich im Verbreitungsgebiet der Unterart A. a. pekinensis zwischen 1500 und 3300 Metern, solche Vögel wurden in mehr als 4.000 Metern bei der Nahrungssuche beobachtet, die höchsten beobachteten ziehenden Vögel befanden sich auf einer Höhe von 5700 Metern bei Ladakh.[5]
Mauersegler verbringen sowohl im Brutgebiet als auch im südafrikanischen Winterquartier nicht mehr als 3 bis 3½ Monate, die restliche Zeit des Jahres beanspruchen Weg- und Heimzug. Der Wegzug erfolgt kurz nach dem Ausfliegen der Jungvögel, in Mitteleuropa meist in der zweiten Julihälfte oder Anfang August. Erfolglose Brutvögel, Jungvögel und die noch nicht geschlechtsreifen Einjährigen wandern gewöhnlich zuerst ab, danach verpaarte Männchen und zuletzt die Brutpartnerinnen. Der längere Aufenthalt der Weibchen am Brutplatz dient dem Wiederaufbau der Fettreserven. Der Zeitpunkt des Aufbruchs ist offenbar photoperiodisch determiniert und beginnt bei Unterschreitung einer Tageslänge von ungefähr 17 Stunden inklusive Dämmerungsphasen. Deshalb brechen weiter nördlich brütende Vögel später auf, beispielsweise in Finnland erst in der zweiten Augusthälfte. Durch die rapide sinkende Tageslänge durchqueren diese Nachzügler dann Mitteleuropa sehr rasch und werden deshalb feldornithologisch kaum bemerkt.
Die vorherrschende Zugrichtung von Mitteleuropa aus ist Südwest bis Süd, die Alpen bilden dabei keine Barriere. Vor allem bei schlechtem Wetter folgen die Mauersegler Flussläufen, an denen ein besseres Nahrungsangebot zu finden ist. Die west- und mitteleuropäischen Populationen ziehen vorwiegend über die Iberische Halbinsel und Nordwestafrika. Am beträchtlichen Durchzug im östlichen Mittelmeerraum sind hauptsächlich Vögel aus Südosteuropa und Russland beteiligt, die Lage der Zugscheide und des Mischgebiets ist unklar. Weiter folgen die westlich ziehenden Segler größtenteils der nordwestafrikanischen Atlantikküste, teilweise wird die Sahara auch direkt überflogen. In den Feuchtsavannen Afrikas angekommen, scheint sich die Zugrichtung nach Südosten zu ändern, bis die Hauptüberwinterungsgebiete erreicht werden. Diese liegen umso weiter südlich, je weiter südlich sich das sommerliche Brutgebiet der Vögel befindet. In Deutschland brütende Mauersegler ziehen beispielsweise bis in das süd-östliche Afrika, in Schweden brütende dagegen nur bis zum mittleren Westafrika.[1][2]
Während des „Übersommerns“ in Afrika folgt offensichtlich eine große Zahl von Mauerseglern ständig der Innertropischen Konvergenzzone (ITCZ), die dem Gebiet des Sonnenhöchststands mit einmonatiger Verzögerung nachfolgt. In den dortigen Trockengebieten bewirken diese saisonalen Niederschläge vorübergehend ein reichhaltiges Angebot an Insekten, das die während dieser Zeit nahezu ununterbrochen in der Luft befindlichen Mauersegler konsequent nutzen.[2][13]
Einige Mauersegler, wahrscheinlich ein Teil der einjährigen Vögel, verbleiben in Afrika. Der Großteil der heimziehenden Vögel zieht nun nordwärts durch Afrika, wobei die Zugrichtung etwas östlicher verläuft als beim Wegzug.[5] Auch ziehen die Vögel beim Heimzug bevorzugt auf der Vorderseite von Tiefdruckgebieten, um die südwestliche Strömung im Warmsektor des Tiefs auszunutzen. Im Gegensatz dazu nutzen sie während des Wegzugs die nordöstlichen Winde auf der Rückseite eines Tiefs.[2][20]
In Mitteleuropa treffen die Mauersegler in der Hauptsache in der zweiten Aprilhälfte und im ersten Maidrittel ein, und zwar in Niederungen und Gewässernähe eher als in höheren Lagen. Auch in nördlicheren Gebieten treffen die Vögel später ein. Das Wetter während des Zuges hat großen Einfluss auf die Zugdauer, so dass der Ankunftszeitpunkt auch lokal um etwa drei Wochen variieren kann.[2]
Aufkommendem Regenwetter begegnen Mauersegler durch so genannte zyklonale Wetterflüge. Bei Annäherung eines Tiefdruckgebiets, auch Zyklon genannt, ziehen viele Mauersegler vor dessen Wetterfronten her. Sie starten in vielen Fällen bereits, wenn die Kaltfront noch 500 bis 600 km entfernt ist. Die Vögel bilden rasch Trupps, die zunächst in den Warmsektor des Tiefs ziehen, wo sie selbst bei Regen noch genügend Nahrung finden. Später fliegen sie gegen den Wind durch die Kaltfront des Tiefdruckgebiets hindurch und sind so die kürzestmögliche Zeit den stärksten Regenfällen ausgesetzt. Meist umwandern die Mauersegler dabei das Zentrum des Tiefs im Uhrzeigersinn und kehren oft erst nach 1000 bis 2000 Kilometern wieder zum Ausgangspunkt zurück. Regelmäßig vermischen sich durch solche Wetterfluchten aber auch die Individuen verschiedener Regionen vorübergehend.
An den Wetterflügen nehmen besonders die nicht brütenden Vögel teil, also vor allem die Einjährigen. Aber auch die Brutvögel beteiligen sich oft an den Wetterfluchten. Die Jungvögel überdauern die Abwesenheit der Eltern meist in einer Art Hungerschlaf (siehe Hungerstarre).[2]
Mauersegler ernähren sich als Luftjäger ausschließlich von Insekten und Spinnen. Die regionale Häufigkeit bestimmter Beute im Luftraum und das Nahrungsspektrum der dortigen Vögel stimmen weitestgehend überein, so dass davon auszugehen ist, dass Mauersegler nicht wählerisch sind und alle erreichbaren Objekte geeigneter Größe verwerten. In Europa sind über 500 Arten als Beute nachgewiesen, wobei von einer wesentlich höheren Zahl auszugehen ist, da die bisherigen Untersuchungen hierzu sich nur auf recht wenige Standorte beschränken. Hauptbeute sind wohl Blattläuse, Hautflügler, Käfer und Zweiflügler, häufig spielen auch fliegende Ameisenstadien und in Afrika zudem Termiten eine wichtige Rolle. Bei Wahlmöglichkeit werden Beutetiere mit einer Körperlänge von mehr als 5 Millimetern bevorzugt, zu den größten als Beutetier nachgewiesenen Tieren zählt die Hausmutter, ein Eulenfalter mit einer Körperlänge von 26 bis 29 Millimetern.[21]
Der Nahrungserwerb erfolgt praktisch ausschließlich in der Luft, ein Ablesen von Nahrung an Dachrinnen, Vordächern oder Ähnlichem ist selten. Je nach Wetter und Verteilung des Angebots jagen Mauersegler in wechselnden Gebieten und Höhen, bei niedrigen Temperaturen oft in geringem Abstand zur Vegetation. Normalerweise liegt die Flughöhe zwischen 6 und 50 Metern, an warmen Tagen oft aber auch über 100 Meter über dem Boden. Auch folgen Mauersegler ihrer Beute, wenn diese in der aufsteigenden Thermik hochgespült wird. So jagen sie auch in Höhen bis zu den Wolkenuntergrenzen von Kumuluswolken. In Mitteleuropa sind dies Höhen von bis zu etwa 3.000 m. Segelflugzeugpiloten nutzen Schwärme von jagenden Mauerseglern als Thermikindikatoren: Wo sich Mauersegler in größeren Höhen aufhalten, sind mit hoher Wahrscheinlichkeit auch aufsteigende Luftströmungen zu finden. Der größte Jagderfolg ergibt sich vermutlich bei windstiller und warmer Witterung. Die Nahrungssuche erfolgt im Wechsel zwischen Schlag- und Gleitflug mit raschen Richtungsänderungen; dabei wird der Schnabel erst beim Zuschnappen geöffnet. Allerdings erreichen Mauersegler nicht die extreme Wendigkeit der Schwalben, die zudem auch gezielt größere Insekten ergreifen als Mauersegler. Die Luftjagd der Schwalben gilt als wesentlich effektiver. Bei der Nahrungssuche halten voneinander entfernt fliegende Vögel optisch Kontakt, so dass sich bei Aufsteigen schwärmender Ameisen oft binnen weniger Minuten Hunderte von Mauerseglern einfinden.[22][23][24]
Die Nestlingsnahrung unterscheidet sich nicht wesentlich vom sonstigen Beutespektrum der Altvögel, sie besteht fast ausschließlich aus Objekten von 2 bis 10 Millimetern Länge. Brutvögel sammeln die Nahrung im Kehlsack, bis eine definierte Menge beisammen ist, was bei gutem Wetter bereits in knapp 40 Minuten erledigt sein kann, bei schlechter Witterung aber erheblich länger dauert. Ein fütterndes Brutpaar kann bei guten Bedingungen an einem Tag 50 Gramm Futter herbeischaffen, was mehr als 20.000 Insekten oder Spinnentieren entspricht.[21][23]
Das Trinken erfolgt in einem schnellen, geraden Gleitflug, wobei der Körper einen Winkel von etwa 20 bis 35 Grad zur Wasseroberfläche bildet. Die Flügel werden dabei in V-Stellung gehalten. Der Schnabel taucht auf einer Strecke von ungefähr einem halben Meter ein und nahezu gleichzeitig mit dem Öffnen des Schnabels werden die Schwanzfedern abwärts gedrückt.[22]
Ältere, befiederte Nestlinge können durch Schlechtwetterperioden und Wetterflucht der Altvögel verursachten Nahrungsmangel überstehen, indem sie torpide werden. Dabei werden alle Körperfunktionen auf ein Minimum heruntergefahren, Herzschlag und Atmung verlangsamen sich. Die Körpertemperatur sinkt vom ungefähr bei 39 °C liegenden Normalwert nach einer Weile nachts bis knapp über die Umgebungstemperatur ab. Zunächst werden die Fettreserven verbraucht, zuletzt auch Körpergewebe angegriffen, vor allem die Muskulatur oder die Leber. Auf diese Art können die Nestlinge ein bis zwei Wochen ohne Nahrung überdauern. Wenn die Körpertemperatur 20 °C unterschreitet, tritt in der Regel der Tod ein.[25]
Auch Altvögel können in beschränktem Maße torpide werden, aber dabei nur drei bis vier Tage ohne Nahrung überstehen. Wenn die Tiere bei einer Wetterflucht nicht in Gegenden mit besseren Bedingungen gelangen, sammeln sie sich dicht gedrängt und bewegungslos an Mauern und Felswänden. Beobachten kann man die Mauersegler in diesem Zustand kaum, da sie sich in geschützte Nischen zurückziehen, weil sie aufgrund stark reduzierter Reflexe sonst Feinden hilflos ausgeliefert wären.[25][24]
Mauersegler werden frühestens am Ende des zweiten Lebensjahres geschlechtsreif, die einjährigen Vögel verbringen also nach der Rückkehr aus Afrika die erste Saison im Brutgebiet noch ohne sich fortzupflanzen. Teilweise werden aber schon potentielle Bruthöhlen inspiziert und auch besetzt. Adulte Mauersegler führen eine monogame Ehe zumindest für eine Saison, in der Regel aber über viele Jahre. Die partnerschaftliche Treue basiert auf einer ausgeprägten Nistplatzbindung. Die Partner treffen nicht gemeinsam, sondern meist im Abstand von etwa 10 Tagen im Brutgebiet ein.[26]
Die nur etwa dreimonatige Brutperiode ermöglicht nur eine Jahresbrut, Ersatzbruten bei Gelegeverlust gibt es dennoch häufig, meist im selben Nest. Der Bruterfolg ist stark wetterabhängig. Wegen der hohen Lebenserwartung des Mauerseglers beeinflussen jedoch selbst Jahre ohne Nachwuchs den Bestand kaum.[26][27]
Die gesellig in Kolonien brütenden Mauersegler bevorzugen Neststandorte in dunklen, größtenteils horizontalen Hohlräumen mit der Möglichkeit eines direkten Anflugs. Die meist 6 bis 30 Meter hoch gelegenen Höhleneingänge werden mittels einer sogenannten Unterfliegungslandung[28] angeflogen, bei der ein erheblicher Teil des Schwungs durch einen kurzen Steigflug vor der Landung abgebremst wird. Das Nest befindet sich im Regelfall in der hinteren Höhlenecke, möglichst weit vom Eingang entfernt. Zwischen Höhleneingang und Nest können gegebenenfalls Röhren mit mindestens 10 Zentimetern Durchmesser und einer Länge von bis zu 70 Zentimetern kriechend bewältigt werden. Im Gegensatz zum Alpensegler, bei dem sich mehrere Paare einen Eingang teilen können, beansprucht jedes Mauerseglerpaar normalerweise einen separaten Eingang.
Der Nestbau erfolgt durch beide Partner und kann schon einen Tag nach der Verpaarung beginnen. Das Sammeln von Nistmaterial erfolgt dabei im Flug, mit gelegentlichen Unterbrechungen aufgrund der Windabhängigkeit. Die Objekte, die aerodynamisch keinen allzu großen Widerstand leisten dürfen, werden meist im Schnabel transportiert, seltener im Kehlsack oder mit den Füßen. Je nach Angebot werden so Halme, Blätter, Knospenschuppen, Samen, Fasern, Haare, Federn, Textil- und Papierfetzen verbaut. Das Nest bildet eine unordentliche, flache Schale mit einer zentralen Vertiefung, die mit klebrigem, rasch erhärtendem Speichel überzogen wird. Häufig wird ein Nest viele Brutperioden nacheinander benutzt und alljährlich nur ergänzt und neu eingespeichelt, wobei der Durchmesser von 9 Zentimetern bei Neuanlage auf 15 Zentimeter anwachsen kann. Vorgefundene Bauten anderer Höhlenbrüter wie Star, Haussperling oder Hausrotschwanz werden gelegentlich gewaltsam übernommen und überbaut, manchmal samt Eiern oder Jungvögeln. Überbaute Nester verursachen so mitunter erheblichen Gestank, was die Mauersegler offensichtlich nicht stört.[26][19]
Die Flugbalz beginnt bei gutem Wetter unmittelbar nach Ankunft im Brutgebiet, kann aber auch bereits im Winterquartier ab Anfang November beginnen. Beim Balzflug verfolgen sich zwei Segler im Abstand von einem bis zehn Meter, vermutlich handelt es sich beim Verfolger um das Männchen, das mit einer typischen V-Stellung der Flügel überfallartig versucht, das Weibchen zu erreichen. Dieses Balzfliegen wirkt animierend, so dass weitere Vögel sich anschließen oder die Jagd auf einen anderen Vogel eröffnen. Häufig geht eine solche kollektive Flugbalz recht unvermittelt in die Nahrungssuche über.[29]
Manchmal kommt es auch zur Paarbildung am Nistplatz, insbesondere das Zusammenfinden früherer Partner erfolgt oft in der Bruthöhle. Der Eindringende wird dabei zunächst vom Höhlenbesitzer mit lauten Schreien und heftigen Drohgesten empfangen. Die sehr erregten Tiere richten sich mehrfach auf, was als Beschwichtigungsgeste zu interpretieren ist, nur langsam entspannt sich die Situation und eine gegenseitige Gefiederpflege schließt sich an. Handelt es sich beim Ankömmling um den Partner aus dem Vorjahr, sind die Drohgesten schwächer und der Übergang zum gegenseitigen Putzen erfolgt erheblich schneller.[29]
Kopulationen erfolgen sowohl in der Bruthöhle als auch in der Luft. Bei der Vereinigung am Nistplatz hält sich das Männchen mit dem Schnabel im Genick und mit den Füßen im Gefieder der ruhig liegenden Partnerin fest. Während das Weibchen den Schwanz hebt, windet das Männchen seinen Hinterleib abwärts. Gewöhnlich folgen drei bis vier Begattungen aufeinander. Die offenbar nur bei gutem Wetter vollzogenen Flugkopulationen beginnen in einer Höhe von etwa 80 Metern und erinnern an die Flugbalz. Das zunächst ruhig geradeaus fliegende Weibchen beginnt mit den Flügeln zu vibrieren und verliert an Fahrt. Das folgende Männchen steigert sein Tempo, schwebt schräg von oben auf die Partnerin und verkrallt sich im Rückengefieder. Während der Begattung bleiben die Flügel ruhig. Bei der Kopulation verliert das Paar an Höhe und Geschwindigkeit und trennt sich im Normalfall nach zwei bis vier Sekunden wieder.[29]
Die evolutionäre Bedeutung solcher Begattungen „on the wing“ ist schwer zu erklären, da es nachgewiesenermaßen auch zu Kopulationen in der Bruthöhle kommt und sich die Frage stellt, welchen Grund es haben kann, dass sich die Vögel dabei einem solchen Risiko aussetzen. Aber die Flugkopulationen sind durch zahlreiche wissenschaftliche Quellen belegt, auch bei anderen Seglerarten.[30] Die Vermutung, dass Flugkopulationen für das Weibchen eine Möglichkeit der sexuellen Selektion darstellen könnten, ist nicht haltbar, da die Häufigkeit einer außerpartnerschaftlichen Vaterschaft bei Mauerseglern selbst für einen „normalen“ Koloniebrüter ausgesprochen niedrig zu sein scheint.[31][19]
Die Eier sind länglich elliptisch, aber ungleichhälftig. Sie messen 25 × 16 Millimeter, die Schale ist weiß und glanzlos, die grauen Flecken stammen vom Kot der Seglerlausfliege. In mehr als 90 Prozent der Fälle besteht das Gelege aus 2 bis 3 Eiern, gelegentlich aus nur einem Ei und sehr selten aus 4 Eiern. Üblicherweise erfolgt die Eiablage in Mitteleuropa in der zweiten Maihälfte, meist während des Vormittags.
Sowohl die Gelegegröße als auch die im Durchschnitt 19 Tage dauernde Bebrütungszeit sind stark witterungsabhängig, die Brutdauer kann zwischen 18 und 27 Tagen liegen. Eine solche zeitliche Variabilität und Länge stellt eine Besonderheit bei einem Vogel dieser Größe dar. Die Partner wechseln sich beim Brüten ab und brüten offenbar zu annähernd gleichen Teilen, bei witterungsbedingten Brutpausen sind die Eier gegen Auskühlung resistent.[26][32][19]
Geschwister schlüpfen meist innerhalb von zwei Tagen, sie sind dabei blind und völlig nackt. Die Nestlingszeit ist wie die Brutdauer stark witterungsabhängig und kann zwischen 38 und 56 Tagen liegen, meist sind es knapp über 40 Tage. In den ersten 2 bis 7 Tagen hudern die Altvögel nahezu ständig, später bei günstiger Witterung nur noch nachts. Die Nahrung wird von den Eltern im Kehlsack gesammelt und mit Speichel zu einer haselnussgroßen Kugel geformt, in der viele Kleintiere noch am Leben sind. Nur in den ersten Tagen wird der Ballen in Portionen an die Nestlinge verteilt, später als Ganzes an die rufend mit Schnabelschwenken bettelnden Jungen übergeben. Frische Exkremente werden von den Altvögeln anfangs verschluckt, später im Kehlsack fortgetragen.[26][32]
Nach 2 bis 3 Wochen hopsen die Jungen in der Brutnische flatternd umher, wobei sie sich anfänglich nach wenigen Sekunden wieder ausruhen. Mit etwa einem Monat stemmen sie mit gestreckten Flügeln ihren Körper hoch, so dass die Füße abheben, diese Stellung können sie vor dem Ausfliegen 10 oder mehr Sekunden halten. Auch nachts vollführen Nestlinge typische Flugbewegungen.[32]
Unter optimalen Bedingungen können Nestlinge, die beim Schlüpfen ungefähr drei Gramm wiegen, ihr Höchstgewicht von bis zu 60 Gramm in nicht einmal drei Wochen erreichen, sie wiegen dann das Anderthalbfache eines Altvogels. Erst ein paar Tage bevor sie flügge werden, stellen sie das Betteln ein und magern auf das optimale Fluggewicht von etwa 40 Gramm ab. Untersuchungen haben ergeben, dass selbst auf den Rücken geklebte Zusatzgewichte oder gestutzte Flügelspitzen nicht die Fähigkeit der Jungvögel beeinträchtigen, ihr Gewicht optimal auf den Tag des Ausfliegens abzustimmen. Man geht davon aus, dass die oben beschriebenen „Liegestütze“ in diesem Zusammenhang auch die Bestimmung des Verhältnisses von Körpergewicht und Flügelfläche ermöglichen.[33][34]
Am Tag des Ausfliegens verbringen die Nestlinge den größten Teil des Tages am Flugloch. Es vergehen oft viele Stunden, in denen der Vogel mit gespreizten Flügeln und ausgebreitetem Schwanz immer wieder den Kopf hinausstreckt. Die Eltern sind beim Ausfliegen nicht zugegen, bei Spätbruten befinden sie sich unter Umständen bereits auf der Reise ins Winterquartier. Vermutlich zum Schutz vor Beutegreifern erfolgt das Ausfliegen meist in den Abendstunden. Die Jungvögel sind sofort selbstständig und verbringen gleich die erste Nacht in der Luft, wie mit Telemetriesendern nachgewiesen wurde.[32][26][13]
Mauersegler weisen eine hohe Lebenserwartung und eine unter Vögeln ungewöhnliche Altersstruktur auf, in denen höhere Lebensalter noch gut vertreten sind. Die jährliche Sterberate adulter Vögel wird im Mittel auf 20 Prozent geschätzt. Die mittlere Lebenserwartung erwachsener Vögel liegt zwischen 4,3 und 6,2 Jahren, für flügge Jungvögel liegt sie bei ungefähr 2,4 Jahren. Ein Alter von 10 und mehr Jahren ist keine Seltenheit, einige Male konnte durch Beringung schon ein Alter von mehr als 20 Jahren nachgewiesen werden.
Der direkte oder indirekte Einfluss des Wetters auf die Lebenserwartung ist erheblich. Bei anhaltend nasskaltem Wetter mit Temperaturen tagsüber unter 10 bis 12 Grad ist die Existenz ganzer Populationen bedroht, wenn eine solche Wetterlage zudem großräumig ist oder eine weitere Wetterflucht durch Barrieren verhindert wird. Ein solches Massensterben adulter Tiere kann eine Population nachhaltig dezimieren, wohingegen ein einjähriger Brutausfall in Folgejahren normalerweise kompensiert werden kann.[35][36]
Die natürlichen Feinde des Mauerseglers sind in Mitteleuropa vor allem Baumfalke und Wanderfalke, die den Mauersegler auch häufig im freien Luftraum erbeuten. Für einige andere Greifvogelarten wie Turmfalke und Sperber sowie für Eulen sind Mauersegler eher eine seltenere Gelegenheitsbeute, vor allem wenn die Tiere aufgrund anhaltend nasskalter Witterung durch Nahrungsmangel geschwächt sind. Bei schlechtem Wetter gelingt es auch Hauskatzen mitunter, die dann niedrig fliegenden Vögel zu ergreifen. In der Bruthöhle stellen Steinmarder und Wiesel gelegentlich eine Bedrohung dar.[35]
Besonders hervorzuheben ist die Mauerseglerlausfliege (Crataerina pallida), ein auf diese Art spezialisierter Parasit. Der Lebenszyklus der Lausfliegen ist mit dem der Segler synchronisiert, die in der Bruthöhle abgelegten Larven schlüpfen mit den Vogelnestlingen. Die bevorzugt an Hals und Bauch Blut saugenden, 6 bis 10 Millimeter großen Parasiten können Jungvögel schwächen. Ob hierdurch die Sterblichkeit des Mauerseglers beeinflusst wird, ist nicht bekannt. Bis zu 12 Lausfliegen können sich im Gefieder eines Nestlings befinden; bei einem Altvogel können es bis zu 20 sein. Die Parasiten werden, wenn sie erreichbar sind, offenbar nur entfernt, aber nicht gefressen. Die Mauerseglerlausfliegen können selbst nicht mehr aktiv fliegen, sondern nur noch segeln.[35][36][25]
Neben Lausfliegen kommen auch andere Parasiten wie Bandwürmer, Milben, Wanzen und Läuse vor. Ihr Einfluss auf die Sterblichkeit und Lebenserwartung ist unklar.[36]
Der Beginn der Aktivität ist stark wetterabhängig. Die im Nest nächtigenden Brutvögel verlassen dieses im Juni am mitten durch Deutschland verlaufenden 50. Breitengrad durchschnittlich 15 Minuten vor Sonnenaufgang; am 60. Breitengrad, der durch Südfinnland verläuft, hingegen eine Stunde vor Sonnenaufgang aufgrund der längeren Dämmerung. Bei Bewölkung, stärkerem Wind und niedriger Temperatur begeben sich die Vögel oft wesentlich später und erst bei weit größerer Helligkeit in die Luft, bei sehr schlechter Witterung unternehmen sie keine oder nur unregelmäßige, sporadische Ausflüge. Das Aktivitätsende ist hingegen weit weniger vom Wetter beeinflusst und liegt beispielsweise am 50. Breitengrad im Juni bei klarem Wetter ungefähr bei einer halben Stunde nach Sonnenuntergang. Zur besseren Ausnutzung des Tageslichts erfolgen Nahrungsflüge auch über Anhöhen, während die in den Tälern liegenden Brutplätze noch oder schon im Dunkeln liegen.[37]
Mauersegler steigen häufig im Laufe der Abenddämmerung innerhalb etwa einer halben Stunde auf Höhen von 2000 bis 3000 m auf. Da die Vögel bei Tagesanbruch ebenfalls einen solchen Steigflug absolvieren, ist die lange gehegte Vermutung, dieser Steigflug stünde im Zusammenhang mit der Übernachtung in der Luft, nicht mehr haltbar. Sowohl beim abendlichen als auch beim morgendlichen Aufsteigen erreichen die Mauersegler die größte Höhe etwa während der nautischen Dämmerung. Die dabei erreichte Höhe scheint einen Zusammenhang zur Lufttemperatur aufzuweisen, nicht aber mit der Wolkenuntergrenze, der Feuchtigkeit oder dem Vorhandensein von Insekten. Am Abend dauert der sich an den Aufstieg anschließende Sinkflug etwa doppelt so lang wie der Aufstieg, am Morgen ist es genau umgekehrt, dort ist die Steiggeschwindigkeit nur etwa halb so groß wie die Sinkgeschwindigkeit.[38] Das gleiche Verhaltensmuster zeigen die Vögel auch während der luftgebundenen Lebensweise im afrikanischen Winterquartier.[1]
Vermutet wird, dass diese Steigflüge zwei Gründe haben könnten: Zum einen könnte sein, dass die Mauersegler dabei ihren Magnetsinn kalibrieren, denn während der Dämmerung sind Polarisationsmuster gut erkennbar und die Sterne bereits zu sehen, zudem ermöglicht die große Höhe einen guten Überblick über die Landschaft und eine ungestörte Wahrnehmung des Erdmagnetfelds. Zum anderen könnten die Mauersegler mit den Steigflügen einen Überblick über das Wetter und die Bedingungen in der Atmosphäre gewinnen, wie Windstärke und -richtung sowie Temperatur in verschiedenen Höhen.[38]
Bereits im 18. Jahrhundert war von Lazzaro Spallanzani vermutet worden, dass Mauersegler in der Luft nächtigen, da er oft abends beobachten konnte, wie sie sich immer höher schraubten. Obwohl diese Schlussfolgerung so wohl nicht stimmt, da der abendliche Steigflug andere Gründe zu haben scheint (siehe voriger Abschnitt), ist mittlerweile erwiesen, dass Mauersegler, insbesondere die nicht brütenden Vögel, häufig fliegend übernachten. Die Nacht verbringen die Segler in Höhen zwischen 400 und 3600 Metern.[3] einzeln oder in Schwärmen und sind meist stumm.[25]
Zu Beginn der Nacht ist eine Phase mit vermindertem Flügelschlag zu beobachten, wenn die Vögel nach dem abendlichen Steigflug im Gleitflug allmählich wieder an Höhe verlieren. Für den Rest der Nacht scheinen die Gleitphasen kürzer als am Tage, was auf die geringere Thermik zurückzuführen sein könnte. Diese Beobachtung steht allerdings im Widerspruch zum beobachteten Verhalten des Alpenseglers, bei diesem scheinen die Gleitphasen nachts grundsätzlich länger zu sein.[1]
Offenbar versuchen die Vögel, möglichst stationär zu bleiben, und fliegen vergleichsweise langsam gegen den Wind, so dass sie bei stärkeren Winden sogar rückwärtig abgetrieben werden und morgens zurückfliegen müssen, um wieder zum Ausgangspunkt zu gelangen. Unklar ist, wie sich Mauersegler nachts erholen, da die Miniaturisierung der zur Forschung erforderlichen Telemetrieausrüstung noch nicht ausreichend ist, um sie für Vögel dieser Größe zu verwenden. Man vermutet eine Art Halbhirnschlaf, wie er ähnlich von anderen Tierarten bekannt ist.[39][13]
Über die evolutionären Vorteile des Nächtigens in der Luft wird viel spekuliert und diskutiert. Selbst für einen so gut an das Leben in der Luft angepassten Vogel stellt die Übernachtung im Flug einen beträchtlichen energetischen Mehraufwand gegenüber der Nächtigung am Boden dar. Sicher ist, dass die Vögel nicht zur nächtlichen Insektenjagd in der Luft verbleiben, da sie hierfür nicht ausreichend sehen können. Ein Erklärungsversuch unterstellt als Ausgangspunkt einen Mangel an geeigneten Schlafgelegenheiten, insbesondere im afrikanischen Winterquartier, wo geeignete Nist- und Schlafplätze bereits durch 20 andere dort brütende einheimische Seglerarten beansprucht werden. Dieser Theorie zufolge hat der Mauersegler im übertragenen Sinn aus der Not eine Tugend gemacht, denn mit dem Verzicht auf eine bodengebundene Schlafmöglichkeit ist es ihm möglich, dem sich verlagernden größten Nahrungsangebot in der innertropischen Konvergenzzone (siehe auch Wanderungen) konsequent zu folgen.[39][13]
Außerhalb der Brutzeit befinden sich die Mauersegler für den Zeitraum von zehn Monaten über 99 % der Zeit in der Luft. In Afrika südlich der Sahara, wo die Vögel sich während der nordhemisphärischen Wintermonate aufhalten, sind bisher keine Schlaf- oder Rastplätze bekannt. Um das Verhalten der Mauersegler außerhalb der Brutzeit zu erforschen, wurden einige in Südschweden brütende Vögel zwischen 2013 und 2014 mit Bewegungssensoren und Datenloggern versehen. Bei insgesamt 13 Individuen war nach Wiederfang eine Auswertung der Daten möglich, bei 5 davon für beide Jahre. Für einen Mauersegler wurde dabei während 314 Tagen lediglich eine inaktive Phase von zwei Stunden registriert. Einige andere Vögel befanden sich wie dieser praktisch ununterbrochen in der Luft, bei manchen wurden allerdings auch sich wiederholende nächtliche Ruhephasen festgestellt, die jedoch selten länger als zwei Stunden dauerten. Da einige Individuen praktisch ohne Flugpausen auskamen und es nur wenige die ganze Nacht andauernde Ruhepausen gab, ist zu vermuten, dass solche Pausen für Mauersegler physiologisch nicht notwendig und die wenigen registrierten Pausen möglicherweise auf schlechtes Wetter zurückzuführen sind.[1]
Mauersegler sind das ganze Jahr über gesellig und leben zur Brutzeit im Regelfall in Kolonien, in denen viele Aktivitäten synchron erfolgen. Besonders auffallend sind die nur bei gutem Wetter vorwiegend abends zu sehenden sozialen Flugspiele, die sogenannten „Screaming Parties“, die von lauten Rufen begleitet werden. Dabei bilden die Vögel einen mehr oder weniger geschlossenen Schwarm, der zeitweilig in großer Höhe kreist und wiederholt mit rasanter Geschwindigkeit dicht an den Nistplätzen vorbeifliegt. Daran beteiligen sich alle Vögel der Kolonie, auch die Brutvögel und im Spätsommer die flüggen Jungen. Bei diesen Flugspielen sind sehr komplexe Flugmanöver zu sehen, teilweise erinnern diese an die Balzflüge. Auf die „Screaming Parties“ folgt oft unmittelbar der abendliche Steigflug. Besonders intensiv sind die Flugspiele kurz vor dem Wegzug; möglicherweise dienen sie der sozialen Synchronisation.[24]
Ein Aspekt der extremen Anpassung des Mauerseglers an den Luftraum sind auch die kleinen Füße, die sich für Bodenlandungen und die Fortbewegung am Boden nicht sonderlich eignen. Am Boden steht er auf den Krallen und Fersengelenken; mit leicht gesenktem Kopf und weit ausholender Bewegung der etwas gespreizten Füße vermag der Mauersegler eidechsenartig zu laufen, was einen recht unbeholfenen Eindruck macht. Mittels der vier nach vorn gerichteten Krallen vermögen erwachsene Vögel ausgezeichnet zu klettern. An Zweigen oder Stangen können Mauersegler hängen, nicht aber darauf sitzen.
Auch wenn Mauersegler es nach Möglichkeit vermeiden, auf flachem Boden zu landen, können gesunde Tiere entgegen anders lautenden Behauptungen mühelos vom Boden starten, sofern eine ausreichende freie Strecke für den Start vorhanden ist. Mit den Füßen kann sich der Vogel dabei 30 bis 50 Zentimeter vom Boden hochkatapultieren oder sich nach einem Sprunglauf von 3 bis 5 Schritten in die Luft erheben. Obwohl die Spitzen der Handschwingen bei einem solchen Start den Boden berühren, stößt sich der Mauersegler nie mit den Flügeln vom Untergrund ab. Insbesondere geschwächte Tiere klettern auch Wände und Bäume empor, um sich von dort in den Luftraum fallen lassen zu können.[3]
Zur Gefiederpflege werden Brust und Schultern sowie die Flügeldecken bis zur Handmitte im Flug mit dem Schnabel bearbeitet, nötigenfalls wird der betreffende Flügel kurz angelegt. Das Reinigen der mit dem Schnabel nicht erreichbaren Gefiederteile und das Ordnen der Schwungfedern geschieht durch rasches, alternierendes Vor- und Zurückziehen der Schwingen entlang der Flanken. Auch der sogenannte „Flattersturz“, bei dem der Vogel mit den Flügeln schlagend abwärts wirbelt, ist offenbar eine Reaktion auf störende Reize im Gefieder, wahrscheinlich dient es auch dem Abschütteln von Lausfliegen. In der Höhle sitzende Tiere verbringen die meiste Zeit mit Putzhandlungen. Dank der enormen Drehbarkeit des Kopfs werden sämtliche Körperzonen erreicht. Wirklich alle Gefiederteile – natürlich mit Ausnahme von Kopf, Hals und Nacken – erreichen Mauersegler aber nur hängend.[25][36]
Gegenüber unbekannten Artgenossen verhalten sich Mauersegler in der Bruthöhle sehr aggressiv. Der Höhlenbesitzer bewegt sich drohend mit gestreckten und angehobenen Flügeln auf den Eindringling zu und stellt zudem durch Anheben des zugewandten Flügels und Seitwärtskippen des Körpers seine Füße als „Waffen“ zur Schau. Reagiert der eindringende Vogel mit dem gleichen Verhalten, kämpfen die Vögel ineinander verkrallt mit Flügelschlägen und Schnabelhieben. Solche heftigen von lauten Rufen begleiteten Auseinandersetzungen dauern inklusive gelegentlicher Unterbrechungen häufig über 20 Minuten, manchmal sogar 2 bis 5 Stunden. Dabei können auch Eier und Jungvögel aus dem Nest fallen. Die Auseinandersetzungen mit artfremden Nistplatzkonkurrenten wie Star oder Haussperling ähneln intraspezifischen Auseinandersetzungen, nur wird der Gegner in diesem Fall nicht selten verletzt oder getötet.[40]
Bei Erscheinen eines Baumfalken und anderer größerer Greifvögel bilden Mauersegler einen Schwarm, oft auch gemeinsam mit Schwalben. Sie kreisen dann gemeinschaftlich über und hinter dem Angreifer und schrauben sich wie dieser in die Höhe. Gelegentlich erfolgen vermutlich auch Scheinangriffe. Entfernt sich der Feind, wird er noch eine Weile verfolgt. Unter normalen Bedingungen gelingt es Greifvögeln wohl nur in Ausnahmefällen, einen Mauersegler aus dem Schwarm zu erbeuten.[40]
Obwohl der Mauersegler derzeit nicht in seinem Bestand bedroht ist, wurde die Art im Jahr 2003 in Deutschland und Österreich zum Vogel des Jahres gewählt,[41] in der Schweiz war er dies im Jahr 2005.[42] Der Mauersegler sollte dabei als Sympathieträger auf die Probleme seines Lebensraums aufmerksam machen, stellvertretend auch für andere gebäudebrütende Arten.[18]
Der europäische Bestand wird auf 4,0 bis 4,9 Millionen Vögel geschätzt[43], die weltweite Population soll aus ungefähr 25 Millionen Individuen bestehen. Bei diesen Bestandszahlen handelt es sich aber nur um grobe Schätzwerte, da diese in den einzelnen Gebieten meist aus der maximalen Zahl fliegender Individuen abgeleitet werden und verlässliche Angaben für größere Gebiete kaum vorliegen. Dies zeigt sich auch daran, dass die von BirdLife International veröffentlichten Zahlen für den europäischen Bestand mehr als dreimal so hoch[44] sind wie die oben genannten, die 1997 von Boano und Delov veröffentlicht wurden.[5][45]
Obwohl hierzu keine genauen Zahlen vorliegen, ist von einer Zunahme der Populationen im 20. Jahrhundert auszugehen, weil der Mauersegler von der Urbanisierung und den zu jener Zeit vorherrschenden Baustilen profitiert hat. Heutige Gebäude und modernisierte Fassaden bieten jedoch weit weniger als Brutplätze geeignete Nischen als ältere Gebäude, möglicherweise wirkt sich die Brutorttreue des Mauerseglers hier noch zusätzlich nachteilig aus, denn aus dem Winterquartier zurückkehrende Segler stehen nach einer Modernisierung oft „vor verschlossener Tür“.[46] In den letzten Jahren scheint sich so trotz der für den Mauersegler eigentlich günstigen klimatischen Entwicklung in Mitteleuropa ein leichter Bestandsrückgang abzuzeichnen. Ein weiterer beobachteter Effekt ist das Verschwinden aus den Zentren von Großstädten wie London. Hier geht man davon aus, dass nicht die Verunreinigung der Luft ursächlich ist, sondern die zunehmende Entfernung zu den Freiflächen und Gewässern des Umlands.[27][18][5]
Am Bodensee und in Vorarlberg wurde per Mitte Mai 2018 ein deutlich geringeres Auftreten von Mauerseglern als in den 8 Jahren davor beobachtet.[47]
Von den weltweit über 90 Seglerarten ist der Mauersegler die einzige, die in Mitteleuropa eine ausgedehnte Verbreitung aufweist. Die meisten anderen Seglerarten sind in den tropischen Regionen beheimatet.[48]
Für den Mauersegler werden zwei Unterarten unterschieden: Neben der Nominatform Apus apus apus ist dies Apus apus pekinensis. Letztere unterscheidet sich von der Nominatform vor allem durch ein bräunlicheres Gefieder, die Flügel und besonders die Armschwingen wirken zudem graubraun. Die Stirn ist bräunlichgrau und von der übrigen Oberseite deutlich abgesetzt, das Weiß der Kehle ist reiner und ausgedehnter. A. a. pekinensis besiedelt vom Iran ausgehend die östlichen Teile des Verbreitungsgebiets, das Winterquartier liegt in der und um die Kalahari-Wüste.[49]
Der Name „Mauersegler“ ist auf das Verhalten der Vögel zurückzuführen, entlang oder in der Nähe von Mauern zu segeln. Auf Englisch werden Segler als Swifts bezeichnet; das Adjektiv swift bedeutet so viel wie „flink“ oder „eilig“ und passt sehr gut zur Flugweise der Segler.[50][6] Im Volksmund werden sie in Deutschland auch „Spirschwalbe“, im Mittelhochdeutschen wie in der Schweiz, im Elsass oder in Tirol auch „Spire“ oder „Spyr“ genannt. Etymologen sind sich uneinig darüber, ob diese Bezeichnung die langen spitzen Flügel der Vögel oder die bevorzugt bewohnte Turmspitze meint. Wiederum andere deuten es lautmalerisch bezogen auf die charakteristischen lauten Rufe. Aus vielen weiteren regional üblichen Bezeichnungen wie „Turmschwalbe“, „Mauerschwalbe“, „Kirchschwalbe“ oder „Quieckschwalbe“ wird deutlich, dass man früher Mauersegler den Schwalben zurechnete.[6][51] Im romanischen Sprachraum der Surselva steht die Aussichtsplattform Il spir, welche nach dem lokalen romanischen Namen des Mauerseglers benannt ist. Im Engadin lehnt sich das Romanisch näher an das Italienische an, weshalb der Name Radurel Pitschen[52] näher beim italienischen Namen liegt.
In der Naturalis historia werden die Segler Apoda genannt. Diese und auch die durch Carl von Linné für die Gattung und Art eingeführte wissenschaftliche Bezeichnung Apus leitet sich aus dem Griechischen her: άπους (ápus) bedeutet „ohne Füße“ – tatsächlich sind die Beine sehr kurz und während des Fluges tief im Gefieder verborgen und somit nicht zu sehen.[33]
Obwohl Mauersegler in Städten und kleinen Ortschaften schon lange Zeit zu Hause sind, haben sie keine besondere Aufmerksamkeit seitens der Bevölkerung erhalten; es gibt vergleichsweise wenige Hinweise auf mythische Eigenschaften dieser Vögel. In einigen Gegenden Englands standen die Mauersegler im Ruf, „Teufelsvögel“ zu sein („devil birds“ oder „screech devils“). Ihr plötzliches Auftreten zu Beginn des Sommers, zusammen mit dem schwarzen Gefieder und dem lauten Geschrei, war den Menschen unheimlich. Im Gegensatz dazu bewerteten die Tiroler die Mauersegler positiv, denn dort galten sie als Glücksbringer und schlüpften in die Rolle, die in Deutschland Rauch- und Mehlschwalben zugedacht war. Von Plinius ist auch eine Nutzanwendung aus der Volksmedizin überliefert[53], und zwar sollte Bauchgrimmen mit in Wein eingelegten Mauerseglern therapiert werden können.[6]
Früher bewohnten Mauersegler Hohlräume in Gebäuden, die sich früher vielfach bei der Konstruktion des Dachstuhls ergaben. Die Nistplätze konnten in der Regel nur beim Ein- und Ausflug der Vögel entdeckt werden, da den Vögeln ein schmaler Schlitz zum Einflug genügt. Zur Herstellung einer luftdichten Gebäudehülle werden moderne Dächer meist hermetisch abgeschlossen. Lüftungsöffnungen werden mit Gittern und Netzbändern vor dem Eintritt von Tieren geschützt. Dadurch reduzieren sich die Nistmöglichkeiten für Höhlenbrüter drastisch.[54]
Beim Neubau oder der Sanierung von Gebäuden ist es einfach möglich, Nistmöglichkeiten für Mauersegler zu schaffen.[55] Zimmerleute oder Dachdecker können Traufbretter oder Dachkasten mit Langlöchern von etwa 33 × 60 mm Größe versehen, die nur Mauerseglern und Meisen den Einflug erlauben. Bohrungen mit 50 mm Durchmesser erlauben auch dem Haussperling die Nutzung. Es sind auch fertige Brutkästen erhältlich, die statt eines Mauersteins in die Wand gesetzt oder in die Dämmebene integriert werden. Nach dem Verputzen der Wand sind die Einflugöffnungen kaum noch zu erkennen. Im Gegensatz zu Schwalben, welche ihre Nester aus Lehmklümpchen herstellen, verschmutzen Mauersegler die Fassade nicht. Durch die nur 40 Gramm schweren Mauersegler fallen keine nennenswerten Mengen an Kot an. Eine regelmäßige Reinigung der zum Brüten genutzten Hohlräume ist nicht notwendig.[56]
Die Brutperiode dauert von Ende April bis Ende Juli oder spätestens Mitte August.
Der Mauersegler (Apus apus) ist eine Vogelart aus der Familie der Segler. Er ähnelt den Schwalben, ist aber mit diesen nicht näher verwandt; die Ähnlichkeiten beruhen auf konvergenter Evolution. Der Mauersegler ist ein Langstreckenzieher. Er hält sich hauptsächlich von Anfang Mai bis Anfang August zur Brutzeit in Mitteleuropa auf. Seine Winterquartiere liegen in Afrika, vor allem südlich des Äquators.
Mauersegler sind extrem an ein Leben in der Luft angepasst. Außerhalb der Brutzeit halten sie sich für etwa zehn Monate nahezu ohne Unterbrechung in der Luft auf. Im Hochsommer sind die geselligen Vögel im Luftraum über den Städten mit ihren schrillen Rufen sehr auffällig. Bei ihren Flugmanövern können sie im Sturzflug Geschwindigkeiten von mehr als 200 km/h erreichen.
Der Mauersegler ist die einzige Seglerart, die in Mitteleuropa ausgedehnt verbreitet ist. Im deutschsprachigen Raum gibt es zahlreiche regionale Namen für den Vogel, sehr verbreitet sind hierbei „Spyre“ oder ähnliche Bezeichnungen, beispielsweise in der Schweiz oder in Tirol.
Èn airtchî (on dit eto årbalestrî, årbalesse, albatrijhe, mårtinet, mårtea di schayteu)[1], c' est èn oujhea ki rshonne ås orondes cwand i vole, mins k' a ene cogne foirt diferinne, come ene årbalesse.
No d' l' indje e sincieus latén : Apus apus.
Mins gn a des ôtes sôres
Famile : : airtchidîs (apodifômes)
Payis d' acovaedje : tote l' Urazeye, et l' Afrike bijhrece, Moyén Levant ki waite ki Mîtrinne Mer (Liban, Palestene). Tins d' l' ivier del Dimeye Bole bijhrece, i s' va reschandi e l' Afrike nonnrece.
Eneviè les orondes, il a ene pus coûte cawe, et des pus longuès aiyes ki prindèt li cogne d' èn air cwand i vole.
L' airtchî n' vént nén al tere: i hape des moxhes, et minme doirmi et si rprodure tot volant.
Èn airtchî (on dit eto årbalestrî, årbalesse, albatrijhe, mårtinet, mårtea di schayteu), c' est èn oujhea ki rshonne ås orondes cwand i vole, mins k' a ene cogne foirt diferinne, come ene årbalesse.
No d' l' indje e sincieus latén : Apus apus.
Mins gn a des ôtes sôres
Famile : : airtchidîs (apodifômes)
Ang pangkaraniwang mabilis (Apus apus) ay isang katamtamang sukat na ibon, na napakaliit na katulad ng layang-layang o martin ngunit medyo mas malaki, bagaman hindi mula sa mga species ng passerine, na nasa order ng Apodiformes.
Ang lathalaing ito ay isang usbong. Makatutulong ka sa Wikipedia sa nito.
Apus apus (cran, harlie, swallae-hawk, black mairtin, pick-heid, broun swallae, cran-swallae) is a medium-sized bird in the order Apodiformes.
Apus apus (cran, harlie, swallae-hawk, black mairtin, pick-heid, broun swallae, cran-swallae) is a medium-sized bird in the order Apodiformes.
Feigdarsveimari (frøðiheiti - Apus apus) er svartur um allan kroppin, uttan undir øsinum hevur hann ein hvítan blett, og hann er torførur at síggja. Gamlir fuglar eru eisini eitt sindur ennihvítir. Sum sagt er um sveimararnar, so flýgur hann á eyðkendan hátt við stinnum veingjum, og tað stendst av tí sermerkta veingjarskapinum. Velið er stutt og sýlt. Hann flýgur ofta ógvuliga skjótt, ella hann sveimar leingi. Floglátið er høg og langdrigin skríggj, og tað hoyrist mest á reiðurstaðnum. Av tí at sveimarar flúgva so fram úr væl, koma onnur sveimarasløg av og á, tó sjáldan, í Norðuratlantshav. Til dømis alpusveimari úr Suðurevropa er størri og ljósari. Hann er eisini nógv hvítari um búkin. Feigdarsveimarin er vanligur búfuglur víða um í Ásia, Evropa og Norðurafrika. Hann er flytifuglur, um veturin er hann í Suðurafrika. Hann eigur ikki í Norðuratlantshavi, men er vanliga at síggja her um summarið frá mai mánaði út í september (teir flestu í juni-juli). Feigdarsveimari kemur heilt norður til Íslands. Hann flýgur vanliga fram við fuglabjørgum, tí har tekur hann nógv flogkykt á flogi heitar summardagar. Fuglabjørgini líkjast nógv bústaði hansara í Evropa, býum við høgum húsum.
Feigdarsveimari (frøðiheiti - Apus apus) er svartur um allan kroppin, uttan undir øsinum hevur hann ein hvítan blett, og hann er torførur at síggja. Gamlir fuglar eru eisini eitt sindur ennihvítir. Sum sagt er um sveimararnar, so flýgur hann á eyðkendan hátt við stinnum veingjum, og tað stendst av tí sermerkta veingjarskapinum. Velið er stutt og sýlt. Hann flýgur ofta ógvuliga skjótt, ella hann sveimar leingi. Floglátið er høg og langdrigin skríggj, og tað hoyrist mest á reiðurstaðnum. Av tí at sveimarar flúgva so fram úr væl, koma onnur sveimarasløg av og á, tó sjáldan, í Norðuratlantshav. Til dømis alpusveimari úr Suðurevropa er størri og ljósari. Hann er eisini nógv hvítari um búkin. Feigdarsveimarin er vanligur búfuglur víða um í Ásia, Evropa og Norðurafrika. Hann er flytifuglur, um veturin er hann í Suðurafrika. Hann eigur ikki í Norðuratlantshavi, men er vanliga at síggja her um summarið frá mai mánaði út í september (teir flestu í juni-juli). Feigdarsveimari kemur heilt norður til Íslands. Hann flýgur vanliga fram við fuglabjørgum, tí har tekur hann nógv flogkykt á flogi heitar summardagar. Fuglabjørgini líkjast nógv bústaði hansara í Evropa, býum við høgum húsum.
Jaskùlc (Apus apus) - to je wanożny ptôch z rodzëznë jaskùlcòwatëch (Apodidae). Te ptôchë mają gniôzda i młodé na Kaszëbach, ale òb zëmã jich tu ni ma.
Jaskùlc (Apus apus) - to je wanożny ptôch z rodzëznë jaskùlcòwatëch (Apodidae). Te ptôchë mają gniôzda i młodé na Kaszëbach, ale òb zëmã jich tu ni ma.
Leahttospálfu (Apus apus) ii namas fuolatkeahttá gula spálffuide, baicce lea cihralottiide gullevaš loddešládja. Gohčojuvvu muhtumin maid stohkkespálfun.
De Spyr (Apus apus; alemanischi Näme) isch e Zugvogel, wo in Mitteleuropa nu chorz bliibt zom Brüete. De Spyr isch an vo de letschte Zugvögel wo nördlich vo de Alpe iitreffet, nämli erst im iigende Mai und er zücht im uusgeende Juli as erste wider ab. I de Alpe chunnt er bis 2100 müM vor. Öberwintere tüend Spyre z Afrika. De Spyr werd hüüffig mit de Schwalbe verwechslet.
De Spyr isch e schwarzbruune Vogel mit lange sichelförmige Flögel. Er het e wiissi Brust und e chorze gablete Schwanz. Mandli und Wiibli gsiend gliich uus. Spyre wered 16 bis 18 cm groos und hend de Spannwiiti vo 40 bis 44 cm. Si wöget 36 bis 50 Gramm.
Spyre lebet so vil si chönd i de Luft und verbringet au d Nacht hööch i de Luft und schloofet sogäär bim Flüüge, sogär paare tüend si sich i de Luft. Im Summer chönd si wiit obe im Himmel - bis zo 3000 Meter - i groose Gruppe biobachtet und ghört were, wie si Insekte jaget. S werd gsait, as s Wetter guet weri, wenn si hööch flüügit und schlecht, wenn si tüüf flüügit. Spyre chönd notfalls zee Tag oni Naarig sii.
Brüete tuet er i Sidlige und baut sis Nest so hööch as er cha, under em Tach, i Nische oder i Löcher i de Muur.
De Spyr (Apus apus; alemanischi Näme) isch e Zugvogel, wo in Mitteleuropa nu chorz bliibt zom Brüete. De Spyr isch an vo de letschte Zugvögel wo nördlich vo de Alpe iitreffet, nämli erst im iigende Mai und er zücht im uusgeende Juli as erste wider ab. I de Alpe chunnt er bis 2100 müM vor. Öberwintere tüend Spyre z Afrika. De Spyr werd hüüffig mit de Schwalbe verwechslet.
Meččypiäčköi,[1] korbipiäčköi[2][3] libo mustupiäčköi[4] (Apus apus) on piirrättäjien heimoh kuului lindu.
Meččypiäčköi, korbipiäčköi libo mustupiäčköi (Apus apus) on piirrättäjien heimoh kuului lindu.
U Rundonu cumunu (Apus apus) hè una spezia d'aceddu chì faci parti di a famiglia di l'Apodidae.[1] U rundonu cumunu hè un aceddu di taglia media, suparficialamenti simuli à a rundinedda rustica, ma unu pocu più maiori, bench'eddu ùn pruvinissi micca di 'ssi spezii di passari, essendu di l'ordini di l'Apodiformi. I sumiglianzi trà i gruppi sò divuti à un'evuluzioni cunvirghjenti, chì currispondi à un'evuluzioni cuntistuali simili.
U so nomu scentificu Apus hè a parola latina par "rapitu", cunsidaratu à tempi antichi com'è un tipu di rundinedda senza peda (u grecu anticu α significheghja"senza", è πούς, "pedi").
'Ssi rundona ani i zampi assà corti ch'eddi apradani par u più par appiccà si à i suparficii virticali. Ùn si calani mai vuluntariamenti in terra, induva eddi risicariani l'accidenti o a pridazioni. Difatti, l'individui non ripruduttori poni passà sinu à deci mesa in bulu di cuntinuu.
U rundonu cumunu era una di i numarosi spezii discritti da u naturalistu svedesu Carl Linnaeus in u 1758 in a dicesima edizioni di u so Systema Naturae. Hà intraduttu u nomu binuminali Hirundo apus. U genaru attuali Apus hè statu prupostu da u naturalistu talianu Giovanni Antonio Scopoli in u 1777 annantu à u basamentu di a tautunimia. A parola apus hè a parola latina par dì rapitu. Hè dirivata da u grecu anzianu α, chì voli dì "senza", è πούς pà "pedi". 'Ssu nomu hè basatu annantu à a cridenza ch'è 'ssi aceddi erani una forma di rundinedda senza peda.
U pridicissori di a sottuspezia d'Auropa cintrali chì hà vissutu mentri l'ultima ghjaciazioni hè statu discrittu com'è Apus apus palapus.
U rundonu cumunu hè longu 16-17 cm incù un'apartura alari di 38-40 cm ed hè intiriamenti brunu o neru, eccituatu una piccula tacca bianca o grisgiu chjaru annantu à u baveddu chì ùn hè micca visibuli da luntanu. T'ani una corta coda furcata è assà longhi ali inclinati à daretu chì si assumigliani à un curnettu o à un boomerang.
U so gridu hè un brionu forti in dui tunalità diffarenti, chì a più alta hè quidda di a femina. Facini à spessu "sissioni urulanti" mentri i sirati d'istati, quandu 10 à 20 rundona si cuncoglini in bulu intornu à a so aria di nidificazioni, briunendu è fendu si risponda da i rundona chì nichjani. Più grandi "sissioni urulanti" si formani à l'altitudini più alti, masimu in fini di a staghjoni di ripruduzioni. U scopu di 'ssi festi hè incertu, ma pò cuncirnà l'ascinsioni par dorma annantu à l'ala, quandu l'adulti ripruduttori ani tindenza à passà a notti in u nidu.
I rundona poni nichjà in l'anziani tani di pichji chì si trovani in anziani furesti, com'è i 600 aceddi chì nichjani in a furesta Białowieża di u nordestu di a Polonia, o in a piccula culonia truvata in una cumbinazioni di tafona di pichji è d'appuddatoghji annantu à a riserva di u RSPB in a furesta caliduniana d'Abernethy, in Scozia. Bench'è i tafona d'arburi è i scuglieri aghjini pussutu custituiscia a so risorsa storica di nidificazioni, u ritiru guasgi cumplettu di a furesta anziana di a so aria di nidificazioni hà inghjinnatu un'adattamentu à i siti artificiali. I rundona custruiscini i so nidi di matiriali aerii pigliati in bulu, incuddati incù a so saliva, in i ciottuli di i bastimenti apprupriati, com'è sottu à i teguli, in i spazii sottu à l'arrembi di balcona è, par u più, sottu à l'avanti di i tetti è in i capimonti.
I rundona formani coppii chì poni accuppià si mentri l'anni è l'anni, è voltani à spessu à listessu situ di nidificazioni è à listessu partinariu ogni annu, riparendu cusì a digradazioni subita mentri a so assenza migratoria di 40 sittimani. L'insetti com'è i manghjazzona, l'insetti di i tappetti è i dermestidi di u lardu poni cunsumà tutti l'elementi di u nidu, fora di i più indighjesti, di solitu i stiglioli di piumi.
I ghjovani rundona poni sopravviva uni pochi di ghjorna senza cibu, calendu a so tampiratura curpurali è u so tassulu metabolicu è intrendu in un statu di turpidezza.
Eccituatu in u mentri di a nidificazioni, i rundona passani a so vita in aria, campendu da l'insetti pigliati in bulu. Biini, manghjani, s'accoppiani è dormini à spessu annantu à l'ala. Certi individui passani 10 mesa senza calà si in terra. Nisciunu altru aceddu ùn passa tantu di u so tempu in bulu. A so vilucità di bulu urizuntali massima hè di 111,6 km à l'ora. In cori di una vita, poni parcorra i milioni di chilomitri.
I gruppi nutridori poni essa assà numarosi in i zoni ricchi in insetti, com'è i zoni umiti. Ùn hè micca raru di veda sinu à 2000 rundona nutriscia si in i ghjarguli, i lavi è di i delti padulosi inundati, ciò chì pò ripprisintà un'intrata di rundona in un raghju chì pò aghjunghja 100 km. Si pensa ch'è i rundona nichjendu in u punenti di a Scozia s'avvinturani à Lough Neagh in Irlanda di u Nordu par nutriscia si di a "mosca di u lavu Neagh".
A rundinedda cumuna è a rundinedda biculori caccighjeghjani l'insetti in suspinsioni in l'aria in modu simuli à quiddu di u rundonu chì hè appena più maiori, è calchì volta i gruppi misti di i dui spezii si formani. I diffarenzi i più nutevuli trà i trè spezii sò :
U rundonu cumunu hè ancu chjamatu u sbirru cumunu.
U Rundonu cumunu (Apus apus) hè una spezia d'aceddu chì faci parti di a famiglia di l'Apodidae. U rundonu cumunu hè un aceddu di taglia media, suparficialamenti simuli à a rundinedda rustica, ma unu pocu più maiori, bench'eddu ùn pruvinissi micca di 'ssi spezii di passari, essendu di l'ordini di l'Apodiformi. I sumiglianzi trà i gruppi sò divuti à un'evuluzioni cunvirghjenti, chì currispondi à un'evuluzioni cuntistuali simili.
U so nomu scentificu Apus hè a parola latina par "rapitu", cunsidaratu à tempi antichi com'è un tipu di rundinedda senza peda (u grecu anticu α significheghja"senza", è πούς, "pedi").
'Ssi rundona ani i zampi assà corti ch'eddi apradani par u più par appiccà si à i suparficii virticali. Ùn si calani mai vuluntariamenti in terra, induva eddi risicariani l'accidenti o a pridazioni. Difatti, l'individui non ripruduttori poni passà sinu à deci mesa in bulu di cuntinuu.
De Toerswel (Apus apus; yn't Frysk ek: Gierswel, Gûlswel, Piipswel, Tongerswel) is in fûgel út de famylje fan de toerswelfûgels. De 16,5 sm grutte fûgel is hast hielendal swart. By syn kiel hat er wat wite fearren mar dat is faak net te sjen. De fûgels briede yn hiel Jeropa en oerwinterje yn it suden fan Afrika. Hoewol de toerswel in protte op de swellen liket stiet er der taksanomysk in hiel ein fanôf.
De toerswellen sjogge jo hast allinnich yn de loft at se rûnfleane, se binne te werkennen oan harren silhûet mei de smelle lange wjukken en de foarkefoarmige sturt. Toerswellen hawwe hiele lytse poatsjes dy't net brûkber binne om te rinnen. It latynske Apus betsjut dan ek sûnder poatten. In toerswel dy't op de grûn bedarret kin út himsels hast net wer op de wjukken komme. De poatsjes fan de toerswel kin er wol brûke om him oan muorren en rotsen fest te hâlden.
De toerswel is in echte ynsekteniter. Syn iten fynt er wylst er troch de loft jachtet. Syn bek kin foar dat doel in hiel ein iepen. Ôfhinklik fan it waar en it plak dêr't de fûgels it bêste ynsekten fine kinne, fleane se soms wol hûnderten kilometers fan harren koloanje om iten te sykjen. Foar harren jongen sammelje se wol in grut tal lytse ynsekten dy't se as in bal nei harren nêst bringe.
De toerswel komt begjin maaie yn Fryslân. Se sykje dan harren nêst op, meast ûnder de pannen fan it dak fan âldere huzen. De 2-3 aaien wurde yn 18-20 dagen útbret. De jongen bliuwe dan noch sa'n 6 wiken op it nêst. De âlden soarchje derfoar dat er iten komt. At de jongen útfleane kinne se harren selsstannich rêde en de hiele dei yn de loft bliuwe.
De Toerswel (Apus apus; yn't Frysk ek: Gierswel, Gûlswel, Piipswel, Tongerswel) is in fûgel út de famylje fan de toerswelfûgels. De 16,5 sm grutte fûgel is hast hielendal swart. By syn kiel hat er wat wite fearren mar dat is faak net te sjen. De fûgels briede yn hiel Jeropa en oerwinterje yn it suden fan Afrika. Hoewol de toerswel in protte op de swellen liket stiet er der taksanomysk in hiel ein fanôf.
Tekst üüb Öömrang At türnswaalk ((mo.) törnswulken, tormswulken) (Apus apus) as en fögel ütj at famile faan a siilern (Apodidae). Hat het so, hiart oober ei tu a swaalken (Hirundinidae).
Türnswaalk
Aier faan Apus apus.
Wikimedia Commons hää bilen of filmer tu: 
Wikispecies hää en artiikel tu: At türnswaalk ((mo.) törnswulken, tormswulken) (Apus apus) as en fögel ütj at famile faan a siilern (Apodidae). Hat het so, hiart oober ei tu a swaalken (Hirundinidae).
Η μαυροσταχτάρα ή μαυροσταχτούρα (Apus apus - Άπους ο άπους) είναι αποκλειστικά εντομοφάγο πτηνό. Έχει μικρά πόδια και το μήκος του φτάνει στα περίπου 16 με 17 εκατοστά. Είναι κοινό στην Ελλάδα.
Έχει πολύ κοντά πόδια τα οποία χρησιμοποιεί να σκαρφαλώνει σε κάθετες επιφάνειες όπως οι τοίχοι. Η επιστημονική του ονομασία προέρχεται από το Ελληνικό άπους (από το στερητικό α και το πους), δηλαδή αυτός που δεν έχει πόδια.
Ενώ εμφανισιακά μοιάζει με χελιδόνι, τα δύο ανήκουν σε διαφορετικές οικογένειες πτηνών.
Περνά ένα εξαιρετικά μεγάλο τμήμα της ζωής του στον αέρα, μεγαλύτερο από οποιοδήποτε άλλο πουλί. Μπορεί να τρώει, ακόμα και να κοιμάται εν πτήσει. Τα έντομα με τα οποία τρέφεται, τα πιάνει κι αυτά εν πτήσει. Πατάει στη έδαφος μόνο για να ζευγαρώσει και να εκκολάψει τα αυγά του.
Μπορεί να το βρει κανείς σε δάση αλλά έχει προσαρμοστεί και κυρίως ζει σε πόλεις. Χτίζει τη φωλιά του σε κουφάλες κτηρίων, κεραμοσκεπές, καμινάδες κι αλλού.
Είναι αποδημητικό και τον χειμώνα ταξιδεύει στη Νότιο Αφρική.
Кара карлыгач (лат. Apus apus) – карлыгачтар тукумуна кирген чоң эмес чымчык.
Кара карлыгачтын узундугу 18 см, канаттарынын чабыты - 40 см, канатынын узундугу - 17 см, куйругунун узундугу - 8 см. Куйругу айры, өңү кара-күрөң болуп жашгылт тартып турат. Богогу менен моюну ак темгил; көздөрү кара-күрөң, тумшугу кара, буттары ачык-күрөң. Ургаачысы менен эркеги өңү боюнча айырмаланышпайт. Балапандарынын өңү ачыгыраак келет да, чалгындарынын учу киргилт-ак жээктүү болот.
Ортоңку Европада, Түндүк жана Орто Азияда таралган. Оруссияда батыш чекарасынан тартып чыгышында Байкалга чейин. Африкадажана түштүк Индияда кышташат.
Кара карлыгач эң ылдам сызып учкан канаттуу, анын ылдамдыгы - 120-180 км/с чейин жетет.[2].
XIX к. аягында эле Түштүк Европада кара карлыгачтын балапандарынын эти "абдан даамдуу" деп эсептелип, алардын уялары массалык түрдө бузулуучу. [3].
Малата пиштарка (науч. Apus apus) е средно голема птица, надворешно многу слична на селската или градската ластовичка, но малку поголема. Таа е сосема неповрзана со овие врапчевидни видови и спаѓаат во посебен ред Apodiformes (пиштарковидни). Сличноста произлегува од животниот стил кој е речиси ист. Научното име произлегува од старогрчките α „без“, и πούς, „нозе“. Овие птици имаат многу кратки нозе кои ги користат за качување по вертикални гребени. Доброволно тие никогаш не се на земја, каде се многу ранливи на несреќи и од предатори.
Малата пиштарка е една од многуте видови опишани од Карл Лине во неговата Systema naturae во 1758. Претходниците на централноевропските подвидови кои живееле за време на последното ледено доба, биле опишани како Apus apus palapus.
Малата пиштарка е долга 16-17 см и има распон на крилјата 38-40 см. [2] Тие се речиси целосно црнокафеави, освен малата бела или светла дамка кај брадата која не е видлива од далечина. Имаат кратка чаталеста опашка и многу долги наназад свиени крилја во форма на полумесечина или бумеранг.
Нивниот повик е силно врескање во два различни тона, од кои повисокиот е од женките. Често прават „врескачки забави“ за време на летните вечери кога 10-20 птици летаат околу своето место за гнездење, пискајќи и добивајќи одговор од птиците што се во гнездата. Поголеми „врескачки забави“ се формираат на поголема надморска височина, особено подоцна во сезоната на парење. Целта на овие забави не е сосема позната, но може да ја вклучува подготовката за „спиење на крило“, додека паровите сè уште ги минуваат ноќите во гнездо.
Малите пиштарки се птици преселници. Летно време се размножуваат од Шпанија и Ирска на запад, до Кина и Сибир на исток. На југ, нивната распространетост достига до северна Африка (Мароко и Алжир), и ја има на Средниот Исток, во Израел, Либан и Сирија, преку Турција, во цела Европа вклучувајќи ја и Македонија, на север сè до Норвешка и Финска. Ги нема во Индија. Мигрираат во екваторијална Африка.
Пиштарките може да гнездат во дупки од клукајдрвци во старите шуми, како што се забележани 600 птици во Биаловиеската Шума во североисточна Полска, или помала колонија во комбинирани гнезда - дупки од клукајдрвци и куќички за птици, во Шкотска. Поради намалување на природните вгнездувачки места, со уништување на шумите, сè повеќе пиштарки прифаќаат вештачки места во урбаните средини. Таму гнездата ги градат под тераси, прозорци, под стреи со природни материјали фатени во воздух и врзани со нивната плунка.
Пиштарките создаваат парови кои живеат заедно повеќе години и често се враќаат на истото место за гнездење поправајќи си ги истите гнезда што се подразрушиле за време на нивното 40-неделно отсуство за време на миграцијата.
Младенчињата може да ја спуштат својата телесна температура и метаболизам ако има потреба, за да преживеат неколку дена без храна.
Освен додека инкубираат, малите пиштарки го минуваат својот живот во воздух, ловејќи инсекти во лет, тие јадат, пијат, често и се размножуваат, па дури и спијат во лет.[3] Ниту една друга птица не поминува толку време во лет. Хранењето може да биде многу долго поради оддалеченоста, на места богати со инсекти, како што се влажните краишта. Јата од над 2000 птици не се невообичаени да се видат над поплавени земјишта, езера и мочурливи речни делти кои се собираат таму во оддалеченост од 100 км радиус.
Млада птица
Видео за тепачка меѓу две пиштарки за куќичка за птици
Малата пиштарка (науч. Apus apus) е средно голема птица, надворешно многу слична на селската или градската ластовичка, но малку поголема. Таа е сосема неповрзана со овие врапчевидни видови и спаѓаат во посебен ред Apodiformes (пиштарковидни). Сличноста произлегува од животниот стил кој е речиси ист. Научното име произлегува од старогрчките α „без“, и πούς, „нозе“. Овие птици имаат многу кратки нозе кои ги користат за качување по вертикални гребени. Доброволно тие никогаш не се на земја, каде се многу ранливи на несреќи и од предатори.
Серпик або тыж стриж (Apus apus) є малый перелїтный птах з ряду серпикоподобных (Apodiformes), якы належать міджі найлїпше лїтаючіх птахів.
Росте до 16–17 цм і в роспятю крыл мірять 42–48 цм, є щіглый, цїлый чорнобарнасто зафарбленый із світлов шыёв, довгыма серпиковыма крылами, вилковым хвостом, выразно куртым дзёбаком і мало вывинутыма ногами. Обі поглавя ся фарбами не одрізняють.
На югу і западї Европы жыє дуже подобный A. pallidus і Tachymarptis melba.
Знаме проникаве „сріі“.
Гнїздить скоро в цїлій Европі, в северній Африцї а на россяглій теріторії Азії. Є міґруючій із зимовищами на южній половинї Африкы. Там одлїтать в септембрі і до середнёй Европы ся назад зачінать вертати в марцї. Жыє переважно в містах і на валалї, рїдко і в лїсах або в скалистых областях.
Серпик з выїмков часу гнїздїня ся скоро безперерывно стримує у воздусї, де докінце і спє, пє і топтать ся, черять притім швыдке лїтаня з плахтїнём, бігом якого наберать вышку аж єден аж два кілометры, жебы потім як спє міг помаленькы слизкати ся воздухом долов. Бігом падавого лїтаня падать до мікроспаня, де одкапчать єдну половину мозґу, причім друга керує лїтаня. Серпиковы ночують в ґрупах. Середня швыдкость лїтаня є 35 км/г, але годен летїти і через 200 км/г. Мінімалне рушаня ся по певній поверьхнї доказують і ёго невывинуты ногы, дякуючі котрым здобыв біномічне імя (Apus apus – з ґрецького apous = без ніг).
Жывить ся лїтаючіма інсектами.
Спочатку гнїздив на скалах і в дуплах в стромах, в сучасности але на тот цїль хоснує переважно дїры і щербины в людьскых будовлях. Гнїздить в меджах од мая до септембра раз за рік, в єдній покладцї пак суть 2-3 чісто білы яйця, на котрый 18-20 денній інкубації ся дїлять черяво обоми родічі. В припадї неприязной погоды годны молодята знижыти теплоту тїла і спомалити так свій рост, дякуючі чому годны пережыти аж двотыжднёвый недостаток стравы.
Серпик або тыж стриж (Apus apus) є малый перелїтный птах з ряду серпикоподобных (Apodiformes), якы належать міджі найлїпше лїтаючіх птахів.
Вĕршĕн - (лат. Apus apus) шăнкăрчран пĕчĕкрех, чĕкеç евĕрлĕрех кайăк.
Йăвине хăйĕн сурчăкĕпе çыпăçтарса тăвать, çĕр çинче утаймасть. Кил-çурт тарашĕнче, вăрман хĕрринче е уçланкăра пурăнать. Çăмартисем (2) шурă тĕслĕ. Амипе аçи 15-17 кун пусса лараççĕ. Çу уйăх варринче вĕçсе килеççĕ, чĕпписем йăваран тухсанах кăнтăралла, утă уйăхĕнче, вĕçсе каяççĕ, вĕсем хыççăн темиçе кунтан - ыттисем. Чăвашра вĕсем питĕ йышлă, анчах 2 уйăха яхăн çеç пурăнаççĕ.
Хура вĕршĕн 120—180 км/сехет хăвăртлăхпа вĕçме пултарать.
Вĕршĕн - (лат. Apus apus) шăнкăрчран пĕчĕкрех, чĕкеç евĕрлĕрех кайăк.
Йăвине хăйĕн сурчăкĕпе çыпăçтарса тăвать, çĕр çинче утаймасть. Кил-çурт тарашĕнче, вăрман хĕрринче е уçланкăра пурăнать. Çăмартисем (2) шурă тĕслĕ. Амипе аçи 15-17 кун пусса лараççĕ. Çу уйăх варринче вĕçсе килеççĕ, чĕпписем йăваран тухсанах кăнтăралла, утă уйăхĕнче, вĕçсе каяççĕ, вĕсем хыççăн темиçе кунтан - ыттисем. Чăвашра вĕсем питĕ йышлă, анчах 2 уйăха яхăн çеç пурăнаççĕ.
Хура вĕршĕн 120—180 км/сехет хăвăртлăхпа вĕçме пултарать.
ХьэпцӀащхъуэ е Хьэбзу (лат-бз. Apus apus) — хьэпцӀащхъуэ лъэпкъым щыщ лӀэужьыгъуэщ.
Теплъэр гъуабжэ-фӀыцӀафэщ, удзыфэ мащӀэ къыщӀэуэу. КӀэ дэхащ.
Щопсэу Еуропэм, Азиэм. ЩӀымахуэр щырех Африкэм и Ищхъэрэ-КъуэкӀыпӀэм. Щогъуалъхьэ къущхьэ мэзхэм я жыггъуанэхэм, къырхэм деж, бгъуэнщӀагъ цӀыкӀухэмрэ зэгуэкӀыпӀэхэмрэ, унагъуэ псэуалъэхэм я щхьэхэм, дурэшхэм. Шырхэр абгъуэм исщ махуэ 56-рэм нэскӀэ, къилъэта нэужь, занщӀэу езыр-езыру псэууэ ирагъажьэ. Орнитологхэм зэрыкӀэлъыплъамкӀэ, хьэпцӀащхъуэхэм гъэмахуэ жэщыр уэгум лъагэу хуому щыхуарзэурэ щагъакӀуэ мэхъу.
खैरो गौंथली नेपालमा पाइने एक प्रकारको चराको नाम हो । यसलाई अङ्ग्रेजीमा "कमन स्विफ्ट" (Common Swift) भनिन्छ ।
खैरो गौंथली नेपालमा पाइने एक प्रकारको चराको नाम हो । यसलाई अङ्ग्रेजीमा "कमन स्विफ्ट" (Common Swift) भनिन्छ ।
普通楼燕（学名：Apus apus）为雨燕科雨燕属个鸟类。该物种个模式产地拉瑞典。普通楼燕包括以下亚种，普通楼燕指名亚种（学名：Apus apus apus (Linnaeus, 1758)）搭普通楼燕北京亚种（学名：Apus apus pekinensis）。
Barboutu o sbiru (apus apus) oxellu migratû, in po scimmile a-a rondanin-a, tüttu neigru, lungo 15–18 cm, cu-e ae a furma de messuiia e n'avertüa de 35–40 cm.
U numme latin apus u ven do-u gregu ἄπους ch'u vö dî "sensa pê" difæti u gh'ha e sampe mai tantu cürte ch'u pö arampinâse sciü pe-e miage ma u nu pö caminâ, e se pe sballiu u va in tæra u nu pö ciü repigiâ u xöu. Cuscì u passa a ciü gran parte da sö vitta pe l'aia, duve u s'acubbia e u dorme ascì.[1]
U migra in Eüropa de primaveja pe fâ u niu, mentre u passa l'invernu in Affrica o-u süd de l'equatû.
U fa u niu inte di pertüxi inte miage o inte rocce o inti ærbui, de dunde u pö sâtâ zü pe pigiâ u xöu.
U se çibba d'insetti.
Ben suventi u l'é ciamou ascì "rundun", foscia pe via de l'italian, ma segundu u Carvi[2], u Paganin[3] e u Cazaçça[4] in zeneize u rundun veu e proppiu u l'è u cypselus melba (ancö Tachymarptis melba), un po ciü grossu e cu-u petu giancu, ch'u se vedde ben ben ciü de ræu.
Ese per l'aia comme l'annima di sbiri [5] (ese ramengu).
Barboutu o sbiru (apus apus) oxellu migratû, in po scimmile a-a rondanin-a, tüttu neigru, lungo 15–18 cm, cu-e ae a furma de messuiia e n'avertüa de 35–40 cm.
U numme latin apus u ven do-u gregu ἄπους ch'u vö dî "sensa pê" difæti u gh'ha e sampe mai tantu cürte ch'u pö arampinâse sciü pe-e miage ma u nu pö caminâ, e se pe sballiu u va in tæra u nu pö ciü repigiâ u xöu. Cuscì u passa a ciü gran parte da sö vitta pe l'aia, duve u s'acubbia e u dorme ascì.
U migra in Eüropa de primaveja pe fâ u niu, mentre u passa l'invernu in Affrica o-u süd de l'equatû.
U fa u niu inte di pertüxi inte miage o inte rocce o inti ærbui, de dunde u pö sâtâ zü pe pigiâ u xöu.
U se çibba d'insetti.
Ben suventi u l'é ciamou ascì "rundun", foscia pe via de l'italian, ma segundu u Carvi, u Paganin e u Cazaçça in zeneize u rundun veu e proppiu u l'è u cypselus melba (ancö Tachymarptis melba), un po ciü grossu e cu-u petu giancu, ch'u se vedde ben ben ciü de ræu.
Moddu de dîEse per l'aia comme l'annima di sbiri (ese ramengu).
Referençe www.commonswift.org Girolamo Calvi - Catalogo d'ornitologia di Genova - Genova - F.lli Pagano - 1828 P. Angelo Paganini - Vocabolario domestico Genovese-Italiano con un'appendice zoologica - Genova - Schenone - 1857 Giovanni Casaccia - Dizionario Genovese-Italiano - Genova - Schenone - 1876 G. Cazaçça op.çit.Rundinone (Apus apus), est de sa Familia Apodidae. Puzone chi s'assimizada a sa rundine, unu pagu pius mannu e de colore nieddu pidigu, cun alas a punta. In sas nostras regiones arrivada in beranu e si 'ch' andada a cabidanni. Bolada tota die subra sas tzitades e sas biddas in chirca de muschittas e faghinde tzirrios.
The common swift (Apus apus) is a medium-sized bird, superficially similar to the barn swallow or house martin but somewhat larger, though not stemming from those passerine species, being in the order Apodiformes. The resemblances between the groups are due to convergent evolution, reflecting similar contextual development. The swifts' nearest relatives are the New World hummingbirds and the Southeast Asian treeswifts.
Its scientific name Apus is Latin for a swift, thought by the ancients to be a type of swallow with no feet (from Ancient Greek α, a, "without", and πούς, pous, "foot").[3]
Swifts have very short legs which they use primarily for clinging to vertical surfaces (hence the German name Mauersegler, literally meaning "wall-glider"). They never settle voluntarily on the ground, where they would be vulnerable to accidents and predation, and non-breeding individuals may spend up to ten months in continuous flight.[4]
The common swift was one of the many species described by the Swedish naturalist Carl Linnaeus in 1758 in the tenth edition of his Systema Naturae. He introduced the binomial name Hirundo apus.[5] The current genus Apus was erected by the Italian naturalist Giovanni Antonio Scopoli in 1777 based on tautonymy.[6][7] The word apus is the Latin word for a swift. It is derived from the Ancient Greek α, a, "without", and πούς, pous, "foot", based on the belief that these birds were a form of swallow that lacked feet.[3]
A Central European subspecies which lived during the last ice age has been described as Apus apus palapus.
Common swifts are 16–17 cm (6.3–6.7 in) long with a wingspan of 38–40 cm (15–16 in)[8] and entirely blackish-brown except for a small white or pale grey patch on their chins which is not visible from a distance. They have a short forked tail and very long swept-back wings that resemble a crescent or a boomerang.
Their call is a loud scream in two different tone pitches, the higher of which issues from the female. They often form "screaming parties" during summer evenings, when 10–20 swifts will gather in flight around their nesting area, calling out and being answered by nesting swifts. Larger "screaming parties" are formed at higher altitudes, especially late in the breeding season. The purpose of these parties is uncertain, but may include ascending to sleep on the wing, while still breeding adults tend to spend the night in the nest. Tracking swifts at their breeding colonies using radar has revealed that individuals often occur in flocks during evening ascent and dawn descent but not during the subsequent evening descent or prior dawn ascent, suggesting that this flocking benefits the swifts via cue acquisition and information exchange between individuals or through extending social behaviour.[9]
Swifts may nest in former woodpecker tree burrows found in ancient forests, such as some 600 reported nesting in the Białowieża Forest of North Eastern Poland, or the small colony found in a combination of woodpecker holes and tree nestboxes on the RSPB's reserve at the Caledonian Forest in Abernethy, Scotland. While tree holes and cliffs may have comprised their historical nesting resource, the almost complete removal of ancient forest from their nesting range has resulted in adaptation to man-made sites. Swifts build their nests of air-borne material caught in flight, bonded with their saliva, in suitable buildings hollows, such as under tiles, in gaps beneath window sills, and most typically under eaves and within gables.
Swifts form pairs that may couple for years, and often return to the same nesting site and partner year after year, repairing degradation suffered in their 40-week migratory absence. Insects such as clothes moths, carpet and larder beetles may consume all but the most indigestible nest elements, typically feather shafts.
Young nesting swifts are able to survive for a few days without food by dropping their body temperature and metabolic rate, entering a torpid state.
Except when nesting, swifts spend their lives in the air, living on the insects caught in flight; they drink, feed, and often mate and sleep on the wing.[8] Some individuals go 10 months without landing.[4] No other bird spends as much of its life in flight. Contrary to common belief, swifts can take flight from level ground.[10] Their maximum horizontal flying speed is 111.6 km/h (69.3 mph)[11] Over a lifetime they can cover millions of kilometers.[12]
Feeding parties can be very large in insect-rich areas, such as wetlands. Reports of as many as 2,000 swifts feeding over flooded gravel pits, lakes and marshy river deltas are not uncommon, and may represent an ingress of swifts from within as much as a 100 km (62 mi) radius; swifts nesting in Western Scotland are thought to venture to Lough Neagh in Northern Ireland to feed on the abundant and nutritious "Lough Neagh Fly".
Common swifts nest in a wider variety of sites than any other species of Apus. Swifts usually nest in buildings but they can also be found nesting in holes in trees, cliffs and crevices, and even in nestboxes. Swifts usually enter their nesting holes with direct flight, and take-off is characterized by an initial free-fall. Empty cavities are shallower than those with nests, and the entry size is smaller in the former than in the latter.[13]
Common swifts are migratory. Their summer breeding range runs from Portugal and Ireland in the West across to China and Siberia in the East. They breed as far south as Northern Africa (in Morocco and Algeria), with a presence in the Middle East in Israel, Lebanon and Syria, the Near East across Turkey, and the whole of Europe as far north as Norway, Finland, and most of sub-Arctic Russia. Swifts migrate to Africa by a variety of routes, ending up in Equatorial and Sub-Equatorial Africa, excluding the Cape. Common swifts do not breed on the Indian Subcontinent.
Subjects of a geolocator tracking study demonstrated that swifts breeding in Sweden winter in the Congo region of Africa.[14] Swifts spend three to three-and-a-half months in Africa and a similar time breeding – the rest is spent on the wing, flying home or away. Unsuccessful breeders, fledglings, and sexually immature year-old birds are the first to leave their breeding area. Breeding males follow next, and finally the breeding females. The breeding females stay longer in the nest to rebuild their fat reserves. The time of departure is often determined by the light cycle, and begins at the first day of less than 17 hours light. For this reason, birds further north, for instance in Finland, leave later in the second half of August. These latecomers are rushed through the quickly shortening days in Central Europe and are barely seen by bird watchers.
The prevailing direction of travel through Central Europe is south-by-southwest, and so the Alps do not present a barrier. In bad weather, the swifts follow rivers, because they can find a better food supply there. The population of Western and Central Europe traverses the Iberian peninsula and northwestern Africa. Swifts from Russia and southeastern Europe made a long journey over the eastern part of the Mediterranean. It is unclear where the two groups meet. The western group of swifts mostly follow the Atlantic coastline of Africa – otherwise they would have to cross the Sahara. Once they arrive at the humid savanna, they turn southeast to arrive at their winter feeding grounds. During the summer in Africa, there is a great bounty of insects for the swifts, since the region lies in the Intertropical Convergence Zone. The swifts have a nearly unbroken presence in the sky.
A few swifts, usually some of the sexually immature one year olds, remain in Africa. The majority fly northwards through Africa, then turn east towards their destinations. The birds use low pressure fronts during their spring migrations to exploit the southwestern flow of warm air, and on the return trip, ride northeastern winds on the back of the low pressure fronts.
In Central Europe, the swifts return in the second half of April and the first third of May, and like to stay in lowlands and near water rather than in high places. In more northerly regions, the swifts arrive later. The weather along the journey has an enormous influence on the arrival date, so in one region the swifts may come back at varying times year to year.
The barn swallow and house martin hunt for airborne insects in a manner similar to that of the slightly larger swift, and occasionally mixed groups of the species form. The most noticeable differences between the three types are:
Swift nests commonly support populations of the chewing louse Dennyus hirundinis and the lousefly Crataerina pallida.[15]
The heraldic bird known as the "martlet", which is represented without feet, may have been based on the swift, but is generally assumed to refer to the house martin; it was used for the arms of younger sons, perhaps because it symbolized their landless wandering.
The common swift (Apus apus) is a medium-sized bird, superficially similar to the barn swallow or house martin but somewhat larger, though not stemming from those passerine species, being in the order Apodiformes. The resemblances between the groups are due to convergent evolution, reflecting similar contextual development. The swifts' nearest relatives are the New World hummingbirds and the Southeast Asian treeswifts.
Its scientific name Apus is Latin for a swift, thought by the ancients to be a type of swallow with no feet (from Ancient Greek α, a, "without", and πούς, pous, "foot").
Swifts have very short legs which they use primarily for clinging to vertical surfaces (hence the German name Mauersegler, literally meaning "wall-glider"). They never settle voluntarily on the ground, where they would be vulnerable to accidents and predation, and non-breeding individuals may spend up to ten months in continuous flight.
La ordinara apuso aŭ Nigra apuso (Apus apus) estas tre ofta kaj disvastigata birdo, kiel la popola nomo indikas, laŭ aspekto ŝajne simila al la Domhirundo aŭ al la Murhirundo kaj pro tio multaj homoj konfuziĝas inter tiuj tri diferencaj kaj oftaj specioj kiuj pli malpli koincidas laŭ habitatoj kaj teritorioj. Tiu ĉi, tamen, estas tute nerilataj al tiuj paseroformaj specioj, ĉar apusoj estas en tute separata ordo nome Apodoformaj. La simileco inter tiuj grupoj estas konsekvenco de konverĝa evoluo respegulante similajn vivmanierojn.
La scienca nomo devenas el la greka απους, apous, signife "sen piedoj". Tiuj birdoj havas tre mallongajn krurojn kiuj ili uzas nur por pendigi sin el vertikalaj surfacoj (de tie ankaŭ la germanlingva nomo Mauersegler, laŭlitere "murŝvebanto"). Ili neniam surterigas vole surgrunden, ĉar de tie ili malfacile povas ekflugi. Foje ili falas akcidente, ekzemple kiam estas junuloj aŭ pro iu kialo; tiam ili riskas ekzemple esti frakasita de aŭto aŭ simile: se oni prenas ĝin zorge kaj sentime, kvankam ŝajne ĝi estas vundita ĉe la piedoj, kaj oni lanĉas al la aero forte supren, se ĝi ne estas vundita kaj estas jam flugulo, ĝi flugos dekomence pene sed poste reprenos sian forton kaj malaperos. Tiele sufiĉe facile oni savos ties vivon. Tamen kutime plenkreskaj kaj sanaj birdoj ĉiuj povas el senobstakla tereno ekflugi.
La ordinara apuso (Apus apus) estas tre fulgonigra (nur estas eta blanka aŭ griza makulo en mentono, malfacile videbla de malproksime) kaj malgranda birdo ĉirkaŭ 16 aŭ 17 cm longa, speciale adaptita al flugo, per siaj falĉilformaj longaj flugiloj, kun mallonga vosto forkoforma sed ne tre profunda, buŝo tre larĝa kaj granda kun tre eta beko, mallongaj kruroj kaj malgrandegaj krifoj, sed tiom fortaj kiom por alkroĉi sin al altaj lokoj.
Kiel la hirundoj, la ordinara apuso estas tute migranta. Printempe kaj somere ili estas en la tuta Eŭropo, norda Magrebo, Turkio, Kaŭkazo, Centra Azio, suda duono de Siberio, Mongolio kaj Manĉurio ĝis la Pacifiko, krom eĉ tra Irano ĝis norda Barato. La specio vintras en suda Afriko, tio estas el Kongo suden.
Tiuj apusoj eventuale loĝas en arbaro, sed ili ofte adaptiĝis al homaj lokoj kaj konstruas siajn nestojn en ĉiu taŭga truo en konstruaĵoj, sub embrazuroj de fenestroj, en anguloj de traboj de lignaj konstruaĵoj, en kamenoj, kaj en aerkondukiloj. Apusoj ĉiam revenas al la sama nestoloko jaron post jaro, rekonstruante la neston, se necese.
Ekde la komencoj de la zoologio oni suspektis kion fine de la 1960-aj jaroj oni konstatis: ke la apusoj pasas la plej parton de sia vivo en la aero; ili manĝas, dormas kaj pariĝas (post spektakla persekutado) dumfluge. Ili ripozas nur por ovodemeti, kovi kaj zorgi la idaron. Ili restas en konstanta flugo seninterrompo dum naŭ monatoj de la jaro kaj eĉ kaze de junuloj malmaturantaj eble ĝis tri jaroj. Ili flugas per rapida flugilfrapo; sed kvankam ili flugas solece ili frapetas iomete kaj ŝvebas, turniĝas iomete kaj ekfrapetas denove. La idoj abandonas la neston iun matenon flugante subite, sen neceso antaŭlerni, kaj neniam revenas. Nokte, tiuj birdoj supreniras ĝis la 2.000 m de alto kaj tie dormas, flugante. Dum ties dormo la flugfrapado malpliiĝas el la kutimaj 10 frapoj ĉiun sekundon al nur 7. Pro tiaj eksterordinaraj aerkutimoj oni ne multe scias pri la vivo de tiuj birdoj.
Ili manĝas etajn flugantajn insektojn (aera planktono), ĉefe muŝojn, muŝetojn, kulojn, skarabetojn, tineojn, ktp., kiujn prenas per sia eta beko kaj ampleksa buŝtruo kiun havas malfermitan dumfluge. Ili kolektas dumfluge ankaŭ la materialojn per kiuj ili konstruas la neston (pajlo, plumoj, herberoj, ktp.).
La apusoj elsendas akran laŭtan krion, kiun oni povas frazi kiel 'srii ....' ktp , kio en kelkaj landoj kaŭzas la nomigon de diablobirdo. Fakte temas pri du diferencaj tonoj, el kiuj la pli alta estas de la ino kaj la pli malalta de la masklo [1]. Ili tre ofte formas 'kriajn kunvenojn' ĉefe dum someraj vesperoj kie ĉirkaŭ 10-15 individuoj kuniĝas kaj flugas en rapidegaj cirkloj, kriantege unu al aliaj super tegmentoj aŭ prefere inter altaj konstruaĵoj, antaŭ preĝejoj, ktp.
Ili estas monogamaj kaj prezentas unusolan periodon de reprodukto ĉiujare, kaj ĉiam en la areoj de somera migrado. Dum la periodo de nestumado ĉiu paro de reproduktuloj faras unusolan ovodemetadon de 2 al 3 ovojn kiuj pezas inter 3,2 kaj 4,2 g. La kovado daŭras 18 al 25 tagoj. La idoj abandonas la neston 35 al 59 tagoj post eloviĝo. Junuloj abandonas la neston flugante kaj porĉiame. La reproduktan maturecon ili atingas la duan jaron.
La disvolviĝo de tiuj elnestemaj junuloj estas diferenca. La internaj organoj (hepato, renoj kaj intestoj) estas unuaj kiuj atingas siajn definitivajn pezojn. Poste venas la skeleto kaj muskoloj kaj nur poste la flugilplumoj kiuj markas la finon de la nestoperiodo. Dum bonaj kondiĉoj pri nutrado kaj de disvolviĝo, la junaj apusoj abandonas la neston kun ioma tropezo de 6-7 g kompare kun plenkreskuloj. Tiu garantio permesas ilin fronti la unuajn malfacilaĵojn de la aervivo, ĉar la abandono de la nesto estas definitiva.
Tamen estas interese konstati ankaŭ ke la disvolviĝo de la junuloj en la nesto ege rilatas kun la media temperaturo. Eniro de malvarmaj frontoj aŭ de malbona vetero en la areoj de nestumado malpliiĝas konsiderinde la ekziston de aera planktono. Tio kaŭzas portempan malproksimigon de la apusoj al zonoj de pli granda ofero de la nutrado aŭ pli precize al la bordoj de la zono de malalta premo. Tiu elmovo okazas ĉefe ĉe la unujaraj individuoj, kiuj ne dependas de nestumado, sed inkludas ankaŭ individuojn nestumantajn (tiuj movoj povas esti centoj da kilometroj). La ennestaj junuloj en normalaj kondiĉoj povas survivi la gepatran foreston dum kvar tagoj aŭ plie enirante en torporo kiu malpliigas la koran ritmon de 90 al 20 batoj ĉiuminute kaj la korpan temperaturon el 36-39 °C al ĉirkaŭ 20 °C.
La praulo de la centreŭropa subspecio kiu vivis dum la lasta glaciepoko estis priskribita kiel Apus apus palapus.
Aliaj kurioza konata subspecio estas la pekina apuso nome Apus apus pekinensis kiu reproduktiĝas nur en la Somera Palaco de Pekino. De ĉiam estis intrigo pri la migrado de tiu subspecio. Post la informo publikita en la brita retejo Rara Bird Alert, oni scias, ke studo fare de scienca kunlaborado de fakuloj el Pekino, Guangzhou, Belgio, Svedio kaj Britio, montris, ke tiuj birdoj veturas 13 000 km por atingi vintrejojn en Suda Afriko, kaj revenas la venontan printempon, kio faras rekordan jaran veturadon de 26 000 km. Tion, krom la itinerojn kaj la vintrejojn, oni scias pere de kontrolado pere de malpezegaj geolokigiloj instalitaj sur 31 pekinaj apusoj fare de Ĉina Birduma Societo.[1]
Junulo
La heraldika birdo konata kiel "martleto", kiu reprezentiĝas sen piedoj, povas esti bazita sur la apuso, sed ĝenerale rilatiĝas al murhirundo; ĝi estis uzata por la blazono de plej junaj filoj, eble ĉar ĝi simbolas sian senhejman vagadon.
La ordinara apuso aŭ Nigra apuso (Apus apus) estas tre ofta kaj disvastigata birdo, kiel la popola nomo indikas, laŭ aspekto ŝajne simila al la Domhirundo aŭ al la Murhirundo kaj pro tio multaj homoj konfuziĝas inter tiuj tri diferencaj kaj oftaj specioj kiuj pli malpli koincidas laŭ habitatoj kaj teritorioj. Tiu ĉi, tamen, estas tute nerilataj al tiuj paseroformaj specioj, ĉar apusoj estas en tute separata ordo nome Apodoformaj. La simileco inter tiuj grupoj estas konsekvenco de konverĝa evoluo respegulante similajn vivmanierojn.
El vencejo común (Apus apus)[2] es una especie de ave apodiforme de la familia Apodidae propia de Eurasia y África.
El vencejo común es un ave especialmente adaptada para el vuelo, con alas falciformes, cola corta de horquilla poco profunda, boca muy ancha y grande rematada con un pico pequeño, patas muy cortas sin pulgar oponible y garras pequeñas pero de presa extraordinariamente fuerte que le permiten agarrarse a superficies verticales. Su plumaje es negruzco con una pequeña mancha blanquecina o gris clara en la garganta, solo visible a corta distancia. El vencejo común tiene una longitud corporal de 16–17 cm, mientras que su envergadura alar es de 42–48 cm,[3] lo que en vuelo proporciona a sus alas su característica silueta de amplia media luna.
El vencejo común fue descrito científicamente por Carlos Linneo en 1758 en la décima edición de su obra Systema naturae, con el nombre de Hirundo apus,[4] que significa «golondrina sin pies». En 1777 fue trasladado como especie tipo al género Apus por Giovanni Antonio Scopoli. Se reconocen dos subespecies:[5]
La etimología de su nombre científico, Apus apus, proviene del griego antiguo, donde apous (άπους) significa «sin pies», en referencia a sus costumbres aéreas. Su nombre en español «vencejo» procede de la corrupción de su antiguo nombre oncejo, por confusión con la palabra «vencejo» que significa «ligadura, lazo».[6] A su vez oncejo provenía de hoz,[7] en alusión a la forma de su silueta en vuelo.
Desde los mismos orígenes de la zoología se sospechaba lo que a finales de la década de 1960 se constató: que los vencejos pasan la mayor parte de su vida en el aire: comen, duermen y copulan volando. Únicamente se posan para poner los huevos, incubarlos y criar a sus polluelos. Permanecen en vuelo ininterrumpido durante nueve meses al año.[8] Las crías abandonan el nido una mañana volando súbitamente, sin necesidad de aprendizaje previo, y no retornan a él jamás. De noche, estas aves se elevan hasta los 2000 m de altura y allí duermen, volando. Durante el sueño el aleteo se reduce de los habituales diez movimientos por segundo a tan sólo siete. Debido a sus extraños hábitos aéreos, aún se desconocen muchísimas cosas de la vida de estas aves. Anidan en riscos elevados y paredes verticales desde los que reemprenden el vuelo. A causa de su especial morfología alar y sus cortas patas, si caen al suelo experimentan gran dificultad para remontar el vuelo, y necesitan hacerlo desde un sitio elevado.
Es un ave migratoria que a mediados de la primavera boreal (otoño austral) aparece por casi toda Europa, norte de África y Asia Central, mientras que en el invierno boreal (verano austral) se le encuentra en el sur de África. En el campo, anida gregariamente en taludes pero está especialmente adaptado a los asentamientos humanos. Forma sus nidos bajo cornisas y aleros de edificios y casas. Suele ser fiel a su lugar de anidamiento; vuelve a él y lo reconstruyen cuando hace falta.
El vencejo común se alimenta de minúsculos insectos voladores que atrapa con su amplio pico que mantiene constantemente abierto al volar. También recoge al vuelo los materiales con los que construye el nido.
En cuanto a su reproducción, la madurez reproductiva se alcanza a los dos años de edad. Los vencejos son de hábito monogámico y presentan un solo periodo de reproducción al año, en las áreas de migración estival. Durante el periodo de nidificación, cada pareja de reproductores hace una sola puesta de 2 a 3 huevos que oscilan entre los 3,2 y 4,2 gramos. El tiempo de incubación es de 19 a 21 días. Las crías abandonan el nido hacia los 35 a 59 días de la eclosión. Los juveniles abandonan el nido volando y de manera definitiva. La selección del lugar de nidificación depende de la disponibilidad de oquedades en las paredes y aleros de los tejados, así como su distancia al suelo. [9]
El desarrollo de los jóvenes nidícolas es diferencial. Los órganos internos (hígado, riñones e intestinos) son los primeros en alcanzar sus pesos definitivos. El sistema esquelético y muscular le siguen en el proceso, y el plumaje de vuelo (remeras y rectrices) es lo que más tarda y marca el final del periodo nidícola. Bajo buenas condiciones alimentarias y de desarrollo, los jóvenes vencejos abandonan el nido con un ligero sobrepeso de 6-7 gramos con respecto a los adultos. Esta reserva les permite afrontar las primeras dificultades de la vida aérea, puesto que el abandono del nido es definitivo.
Es interesante constatar también que el desarrollo de los juveniles en el nido está relacionado en gran medida con la temperatura ambiente. La entrada de frentes fríos o de mal tiempo en las áreas de nidificación disminuye considerablemente la presencia de insectos voladores. Esto conlleva a un alejamiento temporal de los vencejos hacia zonas de mayor oferta o específicamente a los bordes de la zona de baja presión. Este movimiento evasivo se da sobre todo en los individuos de un año, ya que todavía no han nidificado y, por tanto, no están ligados a un emplazamiento fijo; pero incluye también individuos en anidación. Estos movimientos pueden ser de cientos de kilómetros. Los juveniles nidícolas en condiciones normales pueden sobrevivir a la ausencia parental durante cuatro días o más, entrando en un letargo que reduce el ritmo cardíaco de 90 a 20 latidos por minuto y la temperatura corporal de 36-39 °C a cerca de 20 °C.
Los vencejos comunes son aves migratorias. Su rango de reproducción durante el verano abarca desde Portugal e Irlanda en el oeste hasta China y Siberia en el este. Se reproducen tan al sur como el norte de África (en Marruecos y Argelia), con presencia en el Oriente Medio en Israel, Líbano y Siria, el Oriente Próximo a través de Turquía y toda Europa hasta el norte en Noruega, Finlandia y la mayoría de la Rusia subártica. Los vencejos migran al sur de África por una variedad de rutas, terminando en África Ecuatorial y Subecuatorial, excluyendo el Cabo de Buena Esperanza.
Los sujetos de un estudio de rastreo con geolocalizadores demostraron que los vencejos que se reproducen en Suecia pasan el invierno en la región africana del Congo.[10] Los vencejos pasan de 3 a 4 meses en África y un tiempo similar reproduciéndose; el resto lo pasan volando, regresando a su nido o migrando.
La dirección predominante de viaje a través de Europa Central es de sur a suroeste, por lo que los Alpes y los Pirineos no presentan una barrera. Cuando hace mal tiempo, los vencejos siguen los ríos, porque allí pueden encontrar un mejor suministro de alimentos. La población de Europa occidental y central atraviesa la península ibérica y el Magreb. Los vencejos de Rusia y el sureste de Europa realizan un largo viaje por la parte oriental del Mediterráneo. No está claro en qué punto se encuentran los dos grupos. El grupo occidental de vencejos sigue principalmente la costa atlántica de África para sortear el Sahara y el oriental surca el cauce del río Nilo. Una vez que llegan a la sabana convergen para llegar a sus áreas de alimentación de invierno. Durante el verano en África, hay una gran abundancia de insectos para los vencejos, ya que la región se encuentra en la Zona de Convergencia Intertropical. Los vencejos tienen una presencia casi ininterrumpida en el cielo.
Durante la primavera algunos vencejos, por lo general algunos de los menores de un año sexualmente inmaduros, permanecen en África. La mayoría vuela hacia el norte hacia sus destinos en Europa y Asia. Las aves usan frentes de bajas presiones durante sus migraciones de primavera para explotar el flujo de aire cálido del sudoeste y, en el viaje de regreso, cabalgan los vientos del noreste en la parte posterior de los frentes de baja presión.
Los vencejos regresan a Europa en la segunda quincena de abril y el primer tercio de mayo, y suelen preferir quedarse en las tierras bajas y cerca del agua en vez de en lugares altos. En regiones más al norte como Escandinavia o Rusia, los vencejos llegan cerca de junio. El clima a lo largo del viaje tiene una enorme influencia en la fecha de llegada, por lo que en una región los vencejos pueden regresar en diferentes momentos año tras año.
El vencejo común (Apus apus) es una especie de ave apodiforme de la familia Apodidae propia de Eurasia y África.
See artikkel on Eesti linnuliigist; perekonna Apus kohta vaata piiritaja (perekond). Piiritaja ehk piirpääsuke (Apus apus) on piiritajaliste sugukonda piiritaja perekonda kuuluv lind.
Piirpääsuke on piiritaja vananenud nimi. Seda kasutati siis, kui piiritaja välise sarnasuse põhjal arvati pääsukeste sugulaseks. Kuid nad kuuluvad isegi eri seltsidesse: piiritaja piiritajaliste seltsi, pääsukesed värvuliste seltsi[1].
Piiritajat kirjeldas esimesena teaduslikult Carl Linné aastal 1758. Linnu teaduslik nimi Apus tuleb kreeka keelest, kus α tähendab eitust ja πούς jalga, niisiis απούς tähendab 'jalgadeta'.
Piiritaja jalad on väga lühikesed. Piiritaja kasutab neid ainult mööda vertikaalseid pindu ronimiseks. Vabatahtlikult ta maapinnale ei lasku.
Piiritajad veedavad suurema osa elust lennates. Nad toituvad putukatest, mida nad lennu pealt nokaga püüavad. Nad suudavad lendamise ajal juua, paarituda ja isegi magada. Kestvate vihmaste ilmade korral, kui õhus pole toitu, võivad linnud langeda mõneks päevaks tardumusunne.
Piiritaja on Eestis tavaline rändlind, kes saabub harilikult mai keskel.
Tema pesitsusaegset arvukust Eestis hinnatakse 70 000–150 000 paarile [2].
Piiritaja ehk piirpääsuke (Apus apus) on piiritajaliste sugukonda piiritaja perekonda kuuluv lind.
Piirpääsuke on piiritaja vananenud nimi. Seda kasutati siis, kui piiritaja välise sarnasuse põhjal arvati pääsukeste sugulaseks. Kuid nad kuuluvad isegi eri seltsidesse: piiritaja piiritajaliste seltsi, pääsukesed värvuliste seltsi.
Piiritajat kirjeldas esimesena teaduslikult Carl Linné aastal 1758. Linnu teaduslik nimi Apus tuleb kreeka keelest, kus α tähendab eitust ja πούς jalga, niisiis απούς tähendab 'jalgadeta'.
Piiritaja jalad on väga lühikesed. Piiritaja kasutab neid ainult mööda vertikaalseid pindu ronimiseks. Vabatahtlikult ta maapinnale ei lasku.
Piiritajad veedavad suurema osa elust lennates. Nad toituvad putukatest, mida nad lennu pealt nokaga püüavad. Nad suudavad lendamise ajal juua, paarituda ja isegi magada. Kestvate vihmaste ilmade korral, kui õhus pole toitu, võivad linnud langeda mõneks päevaks tardumusunne.
Piiritaja on Eestis tavaline rändlind, kes saabub harilikult mai keskel.
Tema pesitsusaegset arvukust Eestis hinnatakse 70 000–150 000 paarile .
Sorbeltz arrunta (Apus apus), apodidae familiako hegazti espeziea da[1]. Uda Hegoaldeko Europan edo Asian, tartean baita Euskal Herrian ere, pasa ondoren, neguan hegoaldeko Afrikan bizi da.
16–17 cm luzera eta 38–40 cm hego-luzera[2] ditu. Lumak marroi-beltzaxkak ditu, kokotsean duen zinta zurizka izan ezik. Hegan egiten dutenean boomerang itxura dute. Bizkaieraz Meletxiko esaten zaio[3].
Bizitzaren zatirik handiena airean pasatzen dute. Hegan daudela jan, lo eta ugaltzen dira. Lurrean ezartzen dira kumatzeko soilik. Airean aukitzen dituzten intsektu kopuru handiak jaten dituzte. Habia egiteko ere airean hartzen dituzte materiaak.
Bideoa
Gaztea
Artikulu hau biologiari buruzko zirriborroa da. Wikipedia lagun dezakezu edukia osatuz. Sorbeltz arrunta (Apus apus), apodidae familiako hegazti espeziea da. Uda Hegoaldeko Europan edo Asian, tartean baita Euskal Herrian ere, pasa ondoren, neguan hegoaldeko Afrikan bizi da.
16–17 cm luzera eta 38–40 cm hego-luzera ditu. Lumak marroi-beltzaxkak ditu, kokotsean duen zinta zurizka izan ezik. Hegan egiten dutenean boomerang itxura dute. Bizkaieraz Meletxiko esaten zaio.
Bizitzaren zatirik handiena airean pasatzen dute. Hegan daudela jan, lo eta ugaltzen dira. Lurrean ezartzen dira kumatzeko soilik. Airean aukitzen dituzten intsektu kopuru handiak jaten dituzte. Habia egiteko ere airean hartzen dituzte materiaak.
Tervapääsky (Apus apus) on kiitäjälintujen (Apodiformes) lahkoon kuuluva nopealentoinen, tumma lintulaji. Se ei ole läheistä sukua varsinaisille pääskyille, vaikka ulkonäöltään muistuttaakin niitä.
Tervapääsky on 17–18,5 cm pitkä ja sen siipiväli on 40–44 cm. Sillä on pääosin tummanruskea höyhenpeite, mutta kurkku ja otsa ovat valkoiset. Tervapääskyllä on sirpinmuotoiset siivet. Käsisiipi on hyvin pitkä, kun taas kyynärsiipi lyhyt.[2]
Tervapääskyn ääni on kirkuva, laskeva "sriiiiii sriiiiii sriiiiiii".[2]
Vanhin suomalainen rengastettu tervapääsky on ollut 16 vuotta 26 päivää vanha.Levinneisyys Tervapääskyn esiintymisalue käsittää lähes koko Euroopan, Pohjois-Afrikan ja suuren osan Aasiaa. Euroopassa arvioidaan pesivän 6,9–17,0 miljoonaa paria. Koko maailman kannaksi arvioidaan 40–200 miljoonaa yksilöä.[1] Suomessa tervapääskyä tavataan koko maassa pohjoisinta Lappia lukuun ottamatta. Suomessa arvioidaan pesivän nykyään 30 000–50 000 yksilöä.[3] Tervapääsky on muuttolintu, joka muuttaa talveksi Afrikan eteläosiin.[4][1] Tervapääskyt lähtevät Suomesta elo-syyskuussa ja saapuvat takaisin toukokuussa.[4] Tervapääskyt viettävät lähes koko elämänsä lennossa ja ne myös syövät, parittelevat ja nukkuvat ilmassa eivätkä laskeudu maahan vapaaehtoisesti. Nuori tervapääsky viettää pesästä lähdettyään elämänsä ensimmäiset vuodet kokonaan lennossa ja laskeutuu kiinteälle alustalle vasta pesiessään ensimmäisen kerran 3–4-vuotiaana.[5] Tervapääskyjen alkuperäistä elinympäristöä ovat syrjäseutujen koskemattomat metsät. Nykyisin suurin osa tervapääskyistä pesii kuitenkin kaupungeissa ja taajamissa.[5][4][2][3] Tervapääsky pesii rakennuksissa, puunkoloissa ja linnunpöntöissä.[5][2] Tervapääskyt pariutuvat eliniäkseen ja palaavat pesimään samaan koloon vuodesta toiseen. Pari voi pesiä samassa pesässä yli 15 vuotta.[2] Tervapääsky munii kesäkuussa 2–3 munaa, joita kumpikin vanhemmista hautoo. Hautomisaika on 19–25 vuorokautta. Poikaset pysyvät pesässä 37–56 päivää riippuen kesän säätilasta. Kylminä ja sateisina aikoina poikaset voivat vaipua useaksi päiväksi horrostilaan, jossa ne säästävät energiaa.[4] Tervapääsky käyttää ravinnokseen ilmasta saalistettuja hyönteisiä ja hämähäkkejä.[4]
Elinympäristö
Lisääntyminen
Ravinto
Lähteet
Aiheesta muualla
Tervapääsky (Apus apus) on kiitäjälintujen (Apodiformes) lahkoon kuuluva nopealentoinen, tumma lintulaji. Se ei ole läheistä sukua varsinaisille pääskyille, vaikka ulkonäöltään muistuttaakin niitä.
Apus apus
Le martinet noir (Apus apus) est une espèce d'oiseaux de la famille des apodidés.
Cet oiseau mesure de 16 à 17 cm de longueur pour une envergure de 42 à 48 cm et une masse de 38 à 50 g.
Cette espèce se distingue aisément de l'hirondelle par ses ailes en forme de faucille, son corps plus effilé et plus grand, une coloration générale bien plus foncée et, mise à part sa gorge, l'absence de zones blanches. De même les grandes troupes qu'ils forment et les cris perçants qu'ils poussent sont caractéristiques. Ces poursuites stridentes, dans lesquelles à partir de la mi-mai on observe beaucoup de jeunes adultes non nidificateurs, marquent les limites de la colonie de martinets.
Martinet noir suspendu.
Martinet noir juvénile, reconnaissable par le plumage blanc au niveau de la tête.
Martinet noir mi-adulte Développement des ailes.
Ailes.
Jeune martinet noir.
La longévité maximale de cet oiseau est de 31 ans.
Excellent voilier, le martinet peut atteindre des vitesses de 200 km/h sur de courtes distances[1] et passe sa vie entière dans les airs (10 mois/an)[2]. Il ne se trouve à terre que par accident et, bien sûr, l'été dans des anfractuosités de toutes sortes afin d'y couver.
Sa vitesse en fait l'un des animaux les plus rapides. Extrêmement précis, il est capable de rejoindre son nid via un petit orifice de quelques centimètres de diamètre, apparemment sans diminuer son allure.
Il a été déterminé que les martinets noirs peuvent voler 10 mois entiers sans se poser une seule fois. Cela fait de lui l'oiseau ayant le record du plus long vol ininterrompu enregistré par les ornithologues[3],[4].
Le martinet noir se nourrit du plancton aérien qu'il recueille dans les couches inférieures de la troposphère. Il capture plusieurs centaines d'espèces différentes d'arthropodes qu'il est capable de reconnaître en plein vol. Si les conditions météorologiques ne permettent pas une alimentation suffisante, le martinet peut changer de région. Il dort en volant en groupe de façon circulaire ou au gré de courants aériens en recherchant des zones d'inversion de température à environ 1 500 mètres d'altitude. Le suivi par radar de ces oiseaux[5] a montré qu'ils peuvent voler de nuit jusqu’à 2,5 km d'altitude, et qu'au crépuscule et à l'aube ils effectuent des vols ascensionnels qui semblent ne pas faire partie de leur cycle de sommeil, mais qui pourraient selon des scientifiques néerlandais leur servir « à récolter des informations sur les conditions atmosphériques », peut-être pour prédire la météo de la nuit et des jours à venir afin de savoir où aller chasser les insectes dont leur survie dépend[6].
Les martinets construisent leur nid dans des anfractuosités de murs et se voient le plus souvent dans les villes et les villages. Ils sont en général fidèles à leur nid qu'ils réutilisent chaque année. Celui-ci est constitué de toutes sortes de matériaux légers recueillis au gré des vents : plumes, brins d'herbes, feuillettes et même des papillons, des demoiselles, ou des petits bouts de plastique. La maturité sexuelle est atteinte à partir de la 3e année, même si certains individus ne se reproduisent pas avant leur 4e ou 5e année.
La femelle pond deux ou trois œufs qui sont couvés pendant 18 à 21 jours. Mâle et femelle se partagent la période de couvaison et se relaient régulièrement. Les deux parents s'occupent de l'alimentation des jeunes qui quittent le nid après une longue période de 39 à 42 jours. Les adultes stockent les insectes qu'ils capturent dans leur gorge, ce n'est que lorsque cette balle atteint 1 ou 2 g qu'ils reviennent nourrir leurs petits. Ceci leur permet de nicher en ville et d'aller chasser à une distance plus ou moins grande du site de nidification, exploitant ainsi les ressources en nourriture de façon optimale. Par mauvais temps, les jeunes martinets peuvent subsister plusieurs jours sur leurs réserves de graisse, période pendant laquelle ils entrent dans une léthargie. Un nouveau-né peut ainsi rester en vie sans nourriture au moins pendant 48 heures. Des oisillons un peu plus âgés peuvent survivre à des périodes de disette de plusieurs jours.
En temps normal, la croissance des jeunes est marquée par deux périodes d'amaigrissement, au moment de la formation du plumage et au moment de l'envol. Il n'est pas rare qu'à cette date les parents aient déjà commencé leur migration vers l'Afrique. Les jeunes se débrouillent tout seuls pour apprendre à chasser. Sauf exception, ils passeront près de deux ans sans se poser.
Le martinet noir est le seul martinet présent dans presque toute l'Europe. L’aire de reproduction de cette espèce s’étend de l’Afrique du Nord à l’Asie centrale. Elle atteint 70° de latitude nord en Norvège et 68° en Russie. Deux sous-espèces ont été décrites:
Le martinet est l'un des rares oiseaux qui apprennent à voler et à se nourrir sans l'aide de ses géniteurs, lesquels peuvent entamer leur migration sans attendre que leur progéniture soit autonome.
Au bord de leur nid, bien agrippés avec leurs serres, ils entraînent leurs ailes en battements rapides. Cela peut durer plusieurs jours. Ils quittent le nid dès qu'ils se sentent prêts, vers les 42 jours et il semble qu'ils entament immédiatement leur première migration vers le grand Sud, même s'il est très probable que certains restent encore un certain temps autour de leur colonie.
Un ectoparasite fréquent du martinet noir est un diptère hématophage, la « cratérine du martinet » ou anapère pâle (Crataerina pallida), qui peut l'épuiser s'il survient par grand nombre en temps de disette[réf. souhaitée]. La cratérine passe la mauvaise saison sous forme de pupe. Elle est présente partout où le martinet se reproduit, sauf en Laponie où elle ne survit pas aux rigueurs de l'hiver.
L'espèce a été décrite par le naturaliste suédois Carl von Linné en 1758, sous le nom initial de Hirundo apus[8].
D'après Alan P. Peterson, cette espèce est constituée des deux sous-espèces suivantes :
Le martinet noir a été présenté dans des émissions de quelques pays européens : Belgique (2007), Italie.
Crna čiopa (Apus apus) ptica je iz porodice čiopa (Apodidae). Na mjesta gniježđenja dolazi kao posljednja, a napušta ih prva; za pticu svoje veličine može dostići zavidnu starost (zabilježeni su slučajevi jedinki starih 21 godinu). Loše vremenske uvjete izdržava u stanju nalik nesvjesnom.
Tamnosmeđe je boje, a vrat joj je bijel. Duga je 16-17 cm, a ima raspon krila 38-40 cm. Teška je oko 35 grama. Najveći životni vijek ove vrste je 21 godina.
Kod čiope je najzanimljivija njena prilagođenost letenju - tijelo je razvijeno upravo savršeno za let kroz zrak. Radijus leta još nije izmjeren, procijenjen na 190.000 km godišnje. Čiopa sve svoje aktivnosti izvodi u zraku, osim odgajanja mladih. Tamo nalazi hranu, igra se, čak i spava na krilima najveći dio svoga života. U zraku se pari i prikuplja materijal za izgradnju gnijezda; krila su uska, ali duga, što čiopu čini brzim i preciznim lovcem na kukce i pauke.
Crne čiope ne nose jednog po jednog kukca mladima u gnijezdo, nego ih u grlu skupljaju i sljepljuju u loptice. Svaka loptica u prosjeku sadrži oko 300 kukaca. Odrasla ptica tako dnevno u gnijezdo donese i do 3000 kukaca i pauka. Na Gibraltaru je promatrana populacija crnih čiopa – 3000 parova ulovi, što za mlade, što za sebe do 18 milijuna kukaca dnevno.[1]
Vodu također pije u letu tik iznad površine vode, a kupa se tako što zaroni kljun i prska vodu okolo. Najveća prijetnja su joj sokol lastavičar, Eleonorin sokol, mali sisavci (za vrijeme gniježđenja) i automobili (kada je vrijeme kišno i ptice lete nisko).
Čiopa se na mjesta gniježđenja vraća svake godine otprilike u isto vrijeme, početkom svibnja u Srednjoj Europi. Parovi ostaju vjerni jedno drugome godinama i uvijek se gnijezde na istom mjestu, ali u slučaju da se jedan partner ne vrati iz Afrike ili ugine, njegovo mjesto ubrzo zauzima druga jedinka istog spola. Čiope liježu 2-3 jaja a oba roditelja zajedno odgajaju i hrane mlade. U to vrijeme ptice lete sve do mraka, dok se ptice u koloniji koje se nisu parile okupljaju i lete visoko u zrak kako bi tamo spavale na krilima. Krajem srpnja mlade ptice izlijeću iz gnijezda (najčešće odmah po zalasku Sunca). Nije im potrebno vježbanje u letu pošto već poslije kratkog vremena (oko 42 dana) lete jednako dobro kao i odrasle ptice. Početkom kolovoza počinje selidba u Afriku.
Čiopa koči repnim perima prije ulaska u gnijezdo
Mlada čiopa koja još ne može letjeti
Čiopina jaja
Crna čiopa (Apus apus) ptica je iz porodice čiopa (Apodidae). Na mjesta gniježđenja dolazi kao posljednja, a napušta ih prva; za pticu svoje veličine može dostići zavidnu starost (zabilježeni su slučajevi jedinki starih 21 godinu). Loše vremenske uvjete izdržava u stanju nalik nesvjesnom.
Múrsvölungur (eða turnsvala) (fræðiheiti: apus apus) er hraðfleygur fugl af svölungaætt (Apodidae). Hann líkist svölum í útliti, en er auðgreindur frá þeim á löngum vængjum, stuttu klofnu stéli, sótsvörtum lit og hvítri kverk. Múrsvölungurinn sést sjaldan nema á flugi.
Múrsvölungar eru sjaldséðir flækingar á Íslandi.[1]
Múrsvölungur (eða turnsvala) (fræðiheiti: apus apus) er hraðfleygur fugl af svölungaætt (Apodidae). Hann líkist svölum í útliti, en er auðgreindur frá þeim á löngum vængjum, stuttu klofnu stéli, sótsvörtum lit og hvítri kverk. Múrsvölungurinn sést sjaldan nema á flugi.
Múrsvölungar eru sjaldséðir flækingar á Íslandi.
Il rondone (Apus apus Linnaeus, 1758) è un piccolo uccello migratore della famiglia degli Apodidi[2].
Il rondone è lungo 17–18 cm[3], ha un'apertura alare di 38–44 cm e non supera i 50 g di peso[4].
Le differenze morfologiche tra i maschi e le femmine sono minime. Ha il piumaggio completamente nero, tranne la gola che è biancastra.
Le ali sono falciformi e la coda leggermente biforcuta. Il becco è molto corto, con una grande apertura boccale.[3]
Spesso questa specie di uccelli viene confusa con le rondini, con cui tuttavia non sono neanche lontanamente imparentate.
Il nome scientifico Apus, senza piede, ha favorito la credenza che tali uccelli abbiano piedi atrofizzati, che gli impedirebbero di riprendere il volo una volta toccato il suolo. In realtà il piede dei rondoni è tutt'altro che atrofizzato, ed è un esempio di efficace adattamento evolutivo: le zampe posteriori sono in realtà delle robuste tenaglie, in cui tutte e quattro le dita consistono solo della falange prossimale e dell'artiglio, senza falangi intermedie. Tale conformazione anatomica consente all'uccello di aggrapparsi saldamente a pareti verticali e sporgenze e costituisce anche un importante strumento di attacco o difesa.[5]
Il rondone trascorre gran parte del tempo in aria dove caccia insetti alati, si accoppia e, addirittura, dorme. Batte velocemente le ali ed è abilissimo in picchiate, cabrate, virate.[3] È estremamente veloce e può raggiungere in volo dai 160 ai 220 km/h, un vero record per uccelli della sua taglia; velocità analoghe sono raggiunte solo da uccelli di taglia notevolmente maggiore quali il rondone maggiore (Tachymarptis melba) e il falco pellegrino (Falco peregrinus).[6]
Ha la caratteristica di riuscire a dormire in volo.[7] Si suppone che a tale scopo adotti un sonno uniemisferico, cioè che dorma solo con un emisfero del cervello mentre con l'altro controlla il volo; tuttavia tale modalità di sonno, documentata con registrazioni elettroencefalografiche in molti cetacei ed in alcune specie di uccelli, non è mai stata dimostrata direttamente nel rondone[8][9].
Si nutre esclusivamente di insetti aerei.[3]
Il nido è costruito in cavità naturali delle rocce o degli alberi, ma più spesso artificiali, come cornicioni e grondaie. La femmina depone le 2-3 uova bianche a fine primavera e le cova insieme al compagno per 19-20 giorni. Poi i nidiacei vengono allevati per una quarantina di giorni da entrambi i genitori fino a quando sono capaci di volare e procurarsi il cibo da soli.[7] Spesso formano coppie stabili nel tempo fino a quando uno dei due partner muore.[3]
Durante i voli di gruppo, frequenti soprattutto al tramonto, emette un canto stridente e prolungato, che, da maggio a metà luglio, rappresenta una delle voci animali più facilmente udibili nei centri abitati e nelle campagne europee.[10]
Il rondone è un migratore a lungo raggio: nidifica in quasi tutta Europa, dalla penisola iberica alla Scandinavia, nei paesi del Mar Mediterraneo, dal Nordafrica al Medio Oriente, e in parte dell'Asia, sino alla Cina e alla Siberia; sverna in gran parte dell'Africa subsahariana. La popolazione globale è stimata essere intorno al centinaio di milioni di individui.[1]
Vive in città e paesi soprattutto con centri storici ricchi di cavità, a volte anche su coste rocciose o altri dirupi naturali.[3]
Il rondone (Apus apus Linnaeus, 1758) è un piccolo uccello migratore della famiglia degli Apodidi.
Apus apus (e Graeco ἄπους 'sine pedibus'[1]) est avis familiae Apodidarum, in Europa et maiore Asia Africaque endemica. Ea in urbibus, ruri, et apud litora maris habitat.
Non liquet an nomen generis eandem speciem ornithologorum nomini Apodi apodi significabat.
Haec stipula ad avem spectat. Amplifica, si potes! Apus apus (e Graeco ἄπους 'sine pedibus') est avis familiae Apodidarum, in Europa et maiore Asia Africaque endemica. Ea in urbibus, ruri, et apud litora maris habitat.
Non liquet an nomen generis eandem speciem ornithologorum nomini Apodi apodi significabat.
Juodasis čiurlys (lot. Apus apus, angl. Common Swift, vok. Mauersegler) – čiurlinių (Apodidae) šeimos paukštis, panašus į kregždę. Dar vadinamas spariu, sviruliu, štaru.
Eurazijoje paplitęs nuo Geltonosios jūros iki Atlanto vandenyno, šiaurinė arealo riba eina Barenco, Baltosios jūrų pakrantėmis, Pečioros, Obės vidurupiais, Jenisiejaus, Lenos aukštupiais, toliau pietuose tęsiasi iki rytinės Kinijos, Hvanghės aukštupio, Himalajų, pietinio Afganistano, Irano, Irako, Mažosios Azijos ir Viduržemio jūros pakrančių. Taip pat gyvena Britų salose, šiaurės vakarų Afrikoje, Viduržemio jūros salose. Žiemoja Pietinėje Afrikoje.
Lietuvoje dažnas. Atskrenda gegužės pradžioje, išskrenda rugpjūtį.
Kūnas vienspalvis, tamsus, ilgais ir siaurais pjautuvą primenančiais sparnais. Kojų visi 4 pirštai nukreipti į priekį, turi stiprius riestus nagus, pritaikytus kabintis už stačių sienų. Snapas mažytis, tačiau žiotys labai plačios. Akių rainelė tamsiai ruda.
Sveria ~33 g, ilgis tarp išskleistų sparnu galų 380–400 mm[1].
Jaunikliai pilkšvi.
Minta smulkučiais vabzdžiais, kuriuos gaudo ore labai greitai skraidydami. Didžiąją laiko dalį praleidžia skraidydami, per parą čiurlys tupi tik apie 2 valandas. Iki šiol gajus mitas, kad „tai vienintelis Lietuvoje paukštis, kuris visiškai negali pakilti nei nuo žemės, nei nuo vandens – jo kojos nepritaikytos pakankamai stipriam atsispyrimui, kurio reikia, norint pakilti. Tik pasilypėjęs ant medžio, nuo stogo ar iš lizdo čiurlys pradeda skristi“. Patekę ant žemės sveiki čiurliai lengvai pakyla tiek nuo plikos žemės (tako ir pan.), tiek ir nuo vejos. Skleidžia garsą „svyrr-svyrr-svyrr“.
Gyvena didelių miestų tiek senuose, tiek ir naujuose kvartaluose, miesteliuose, kaimuose, miškuose, kur yra senų drevėtų pušų.
Lizdą daro iš sulipintos seilėmis medžiagos (plaušų, pakulų, vatos, pūkų, plaukų, atliekų) aukštų pastatų plyšiuose, inkiluose, rečiau – aukštai esančiuose uoksuose. Lizdo skersmuo 8–10 cm. Peri pavieniui arba kolonijomis. Birželio pradžioje deda 2–3 baltus kiaušinius (masė 3,6 g). Peri abu paukščiai 18–20 dienų. Esant drėgnam nepalankiam orui gali liautis perėję ir išmesti kiaušinius. Išsiritę čiurlio jaunikliai lizdą palieka po 40–50 dienų[2].
Jauniklis
Kiaušiniai
Čiurlys prie inkilo
Čiurliai skrydyje
Čiurlys atskrenda į lizdą.
Juodasis čiurlys (lot. Apus apus, angl. Common Swift, vok. Mauersegler) – čiurlinių (Apodidae) šeimos paukštis, panašus į kregždę. Dar vadinamas spariu, sviruliu, štaru.
Svīre (Apus apus) ir vidēja auguma svīru dzimtas (Apodidae) putns, kas sastopams Eiropā, Āzijā un Āfrikā. Izšķir divas pasugas.[1]
Svīre ir gājputns visā savā izplatības areālā. Tā ligzdo visā Eiropas teritorijā, sākot ar Spāniju un Īriju rietumos un beidzot ar Ķīnu un Sibīriju austrumos. Ligzdošanas areāla dienvidu robeža ir Ziemeļāfrika, ziemeļu robeža Skandināvija, Somija un lielākā daļa subarktiskās Krievijas. Arī Latvijā tā ir sastopama visā teritorijā. Ziemas periodu svīre pavada ekvatoriālajā Āfrikā, uz dienvidiem no ekvatora, izņemot Kāpas pussalu.[2]
Svīre ir slavena ar savu lidotprasmi, tās vārpstveida ķermenis ir lieliski tam piemērots. Aste īsa un dziļi šķelta, spārni smaili, šauri un gari.[3] Kad svīre apmetas uz ligzdas malas, tās sakļautie spārni ir tik gari, ka krustojas tai uz muguras.[4] Lidojumā spārni atgādina sirpjus. Svīre, medīdama kukaiņus, spēj gaisā veikt asus pagriezienus, straujus paātrinājumus, pikēt, nesakļaujot spārnus. Tās kājas un pēdas ir ļoti mazas, piemērotas, lai pieķertos pie vertikālām virsmām, visi četri pirksti ir vērsti uz priekšu.[4] Svīre ir vidēji liels svīrveidīgais putns. Tās ķermeņa garums ir 16—17 cm, spārnu plētums 38—40 cm, svars 36—52 g.[3]
Svīres apspalvojums ir tumši brūns, bet lidojumā izskatās melns. Pazode tai ir pelēcīgi balta, kas no attāluma nav redzama. Tēviņš un mātīte ārēji izskatās vienādi.[3] Bet, ja aplūko abus dzimumus tuvumā un vienu otram blakus, tad var redzēt, ka tēviņam ir izteiktāks spalvu metāliskais spīdums un tas ir nedaudz lielākas.[4] Jaunie putni ir melni, tumšāki par pieaugušajiem, un to baltās pazodes spilgtāk izceļas.[3]
No visiem putniem pasaulē svīre pavada visvairāk laika gaisā, tā visu laiku ir spārnos.[3] Svīre nolaižas tikai, lai perētu un pabarotu bērnus. Tā kā ligzdu tā vij tikai ceturtajā dzīvības gadā,[4] tad pirmos trīs gadus tā gandrīz visu laiku lido.[5] Lidojumā tā spēj veikt lielāko daļu visu dzīvībai nepieciešamo funkciju. Šis putns gaisā ēd, visbiežāk arī guļ, pat dzer un pārojas nepieskaroties zemei.[5] Svīre ir ne tikai virtuoza lidotāja, tā ir arī ļoti ātra un spēj attīstīt ātrumu 31 metrs/sekundē (112 km/stundā). Gada laikā tā nolido vismaz 200 000 km.[6] Toties pikējot tās ātrums ir 220 km/h, tādēļ svīri nomedīt spēj tikai ļoti ātrie piekūni, kuri pikē ar ātrumu 240 km/h.[5]
Svīres ir sabiedriski un skaļi putni. Mēdz ligzdot kolonijās, baroties kopā lielākā barā un visu laiku sasaukties viena ar otru.[3] Barošanās vietās, kas bagātīgas ar kukaiņiem, var izveidoties lieli svīru bari. Tās parasti ir dažādas teritorijas ūdeņu tuvumā: pie ezeriem, purvos, upju krastos un citās līdzīgās vietās. Svīrei ir ļoti laba redze, dažu minūšu laikā tās platajā knābī nonāk desmitiem vai pat simtiem dažādu kukaiņu, pārsvarā divspārņi.[4]
Svīres ligzdot sāk trešajā vai pat tikai ceturtajā gadā.[4] Tās veido monogāmus pārus, kas turas kopā daudzus gadus, bet, ja kāds no pāra iet bojā, tas tiek aizvietots jau tuvākajā ligzdošanas sezonā.[3] Svīres ligzdu vij vai nu kādā klints iedobē, vai koka dobumā, bet ļoti bieži piemērotu vietu ligzdai tās atrod cilvēku celtās konstrukcijās. Svīre labprāt ligzdo arī putnu būrīšos. Katru gadu pāris atgriežas savā vecajā ligzdošanas vietā, nepieciešamības gadījumā, būvējot ligzdu no jauna. Tai ir kausa forma un būvniecībai tiek izmantotas spalvas un dažādi augi, kas salīmēti kopā ar svīru siekalām. Vietu ligzdai izvēlas tēviņš. Latvijā svīres atgriežas maijā vai jūnija sākumā līdz ir kļuvis pietiekami silts un gaiss ir pilns ar kukaiņiem.[4]
Dējumā ir 2—3 baltas olas, kuras perē abi vecāki.[3] Sliktos laika apstākļos uz olām sēž abi putni vienlaicīgi, piespiedušies plecu pie pleca.[4] Inkubācijas periods ilgst 19—20 dienas. Mazuļi, par kuriem arī rūpējas abi vecāki, ligzdā paliek apmēram 42 dienas. Tā kā putnēni izšķiļas bez apspalvojuma, pavisam nevarīgi, abi vecāki nevar doties kukaiņu medībās. Viens no tiem paliek pie mazuļiem, tos sildot. Šādi, pārmaiņus rūpējoties par mazuļiem, paiet apmēram 2 nedēļas.[4] Katru dienu, lai pabarotu putnēnus, svīre nolido apmēram 900 km.[3] Saķertie kukaiņi ar siekalām tiek salipināti nelielā bumbiņā, un lipeklis noglabāts īpašā rīkles maisā.[4] Šādā bumbiņā ir apmēram 500 kukaiņu.[7] Vienā barošanas reizē svīre var pabarot tikai vienu putnēnu. Ja ligzdošanas laikā temperatūra pazeminās un nepietiek kukaiņu, svīres un to mazuļi spēj ieslīgt anabiozē, tādējādi to vielmaiņa palēninās un tie spēj izturēt bez ēšanas vairākas dienas.[3] Sezonas laikā svīru pāris perē vienu reizi, ļoti bieži tiek izbarots tikai viens mazulis. Ja aiziet bojā visi putnēni, svīres perēšanu neatsāk, jo tās nevar paspēt jauno perējumu līdz rudenim izbarot.[4] Svīrēm ir salīdzinoši garš mūžs, tās var sasniegt 21 gadu vecumu.[3]
Svīrei ir 2 pasugas:[1]
Svīre (Apus apus) ir vidēja auguma svīru dzimtas (Apodidae) putns, kas sastopams Eiropā, Āzijā un Āfrikā. Izšķir divas pasugas.
De gierzwaluw (Apus apus) is een vogel uit de familie der gierzwaluwen (Apodidae), en het enige lid van die familie dat in Nederland en België voorkomt.
De gierzwaluwen zijn zeer sterk op het leven in de lucht aangepast. Buiten de broedperiode houden ze zich verscheidene maanden lang hoogstwaarschijnlijk zonder onderbreking in de lucht op.[2] Bij hun vluchtmanoeuvres kunnen ze in duikvlucht snelheden van meer dan 200 kilometer per uur bereiken.[3]
De gierzwaluw behoort ondanks de naam niet tot de zwaluwen (familie Hirundinidae), waartoe de boerenzwaluw, de huiszwaluw en de oeverzwaluw behoren. De gierzwaluw behoort niet alleen tot een andere familie (Apodidae) maar ook tot een andere orde van vogels, genaamd gierzwaluwachtigen (Apodiformes). De vogel is in feite sterker verwant aan de kolibries dan aan de zwaluwen die tot de orde van de zangvogels behoren. De gierzwaluw is daarmee ook niet verwant aan de nachtzwaluw (Caprimulgus europaeus) die behoort tot de Caprimulgidae.
De totale lengte is circa 17 centimeter. De spanwijdte ongeveer 40 centimeter. Een volwassen gierzwaluw weegt gemiddeld 46 gram. Het verenkleed is roetzwart van kleur, de kin en keel zijn witachtig, maar dat is vaak niet waar te nemen. De lange, sikkelvormige vleugels hebben een blauwachtige glans. Juvenielen zijn bruiner en hebben minder glans. De gemiddelde levensduur bedraagt ongeveer 6 jaar, wat erg lang is voor een vogel van een dergelijke grootte.
Er is geen seksuele dimorfie: het mannetje en het vrouwtje zijn uiterlijk niet te onderscheiden. Sommige onderzoekers kunnen mannetjes van vrouwtjes onderscheiden op basis van de roep.
De gierzwaluw heeft in verhouding zeer lange sikkelvormige vleugels. De staart is relatief kort en gevorkt. De snavel is relatief klein en kan ver geopend worden, wat dient om beter insecten te kunnen vangen in vlucht.
De gierzwaluw is in Nederland en België een algemeen voorkomende broedvogel, met een duidelijke voorkeur voor oude stadswijken. Gierzwaluwen zijn maar drie maanden van het jaar in Nederland en België. Vandaar de naam “honderd-dagen-vogel”. Ze arriveren eind april, en massaal in begin mei en vertrekken weer begin augustus. Aprilwaarnemingen in Nederland worden vooral gedaan in Zuid- en West-Nederland.
Het vermoeden bestaat dat de stand van de gierzwaluw de laatste decennia is afgenomen, door sloop en renovatie van oude stadswijken, en door betere isolatie. Speciaal voor gierzwaluwen ontworpen nestkasten, dakpannen en gevelstenen kunnen hier wellicht soelaas bieden. Het aantal broedparen in Nederland werd in 1979 geschat op 50.000 – 85.000. Bij Breskens werden op 7 mei 1981 maar liefst 20.000 trekkende gierzwaluwen geteld. Omdat er in Scandinavië minstens enkele honderdduizenden gierzwaluwen broeden, passeren er gedurende de trek belangrijke aantallen Nederland en België.
In Vlaams-Brabant werd onder andere de gierzwaluw in 2009 tot 'koesterbuur' uitgekozen.
Door huizen als rotskliffen te gaan beschouwen hebben gierzwaluwen lang geleden hun oorspronkelijk broedareaal aanzienlijk verruimd. Ze zijn sindsdien algemeen voorkomende zomergasten geworden in steden en dorpen in heel Europa. Met hun gierende vluchten geven de gierzwaluwen zonnige zomeravonden in (oude) stadswijken een speciale sfeer.
In tegenstelling tot wat vaak wordt gedacht, en ondanks zijn zeer korte pootjes (de wetenschappelijke naam komt van het Oud Griekse woord ἄπους, apous, wat "zonder voeten" betekent), kan een gierzwaluw die per ongeluk op de grond terechtkomt, wel degelijk opvliegen, als hij maar een vlakke ondergrond heeft met een paar meter aanloopafstand. Met behulp van zijn vleugels kan hij zich in een paar slagen voldoende afzetten om hoogte te nemen. Een (gezonde, volwassen) gierzwaluw laat men vrij door hem voorzichtig vanaf een hoog uitgestrekte hand te laten wegvliegen.
Doordat hij voor zijn voedselvoorziening volledig afhankelijk is van het aeroplankton, is de gierzwaluw zeer gevoelig voor ongunstige weersomstandigheden. Als er bij koud weer onvoldoende insecten rondvliegen, kunnen jonge gierzwaluwen in slaaptoestand betere tijden afwachten (vergelijkbaar met winterslaap), waarbij hartslag en ademritme zich drastisch verlagen en ze bijna de omgevingstemperatuur aannemen. Ook volwassen exemplaren kunnen dat, zij het in mindere mate en meestal in de nestholte zelf. Niet broedende vogels kunnen in extreme weersomstandigheden hangend aan hun korte pootjes betere tijden afwachten maar kiezen er meestal voor om naar gebieden met beter weer te trekken, om pas terug te keren bij de kolonie als de omstandigheden daar zijn verbeterd.
Gierzwaluwen zijn in landen als Nederland en België voor hun voortplanting gebonden aan (stedelijke) bebouwing, doordat ze nestelen onder daken en tegenwoordig ook in nestkasten en andere kunstnesten, die door beschermers met veel succes in het stedelijk milieu worden opgehangen. Gierzwaluwen verorberen grote hoeveelheden insecten - tot 15.000 insecten per dag.
De gierzwaluw leeft in kleinere en grotere troepen, vaak foeragerend met boeren-, huis- en oeverzwaluwen. In het voorjaar en de hoogzomer vinden onstuimige achtervolgingen plaats. De gierzwaluw broedt in losse kolonies.
Om de (beste) nestplaatsen vindt een felle concurrentiestrijd plaats. Eerstejaarsvogels broeden niet, maar houden zich wel in en om de kolonie op. Zo kunnen zij de bezette en/of geschikte nestholtes inspecteren die zij zullen overnemen zodra (een van de) broedvogels in de lente niet meer komen opdagen. Zij kunnen zo soms 3 tot 4 jaar ongepaard door het leven gaan.
De gierzwaluw is een van de weinige dieren die zich vrijwel permanent in de lucht bevinden, en kan zich op de grond slechts uiterst moeizaam voortbewegen. De vogel kan zich daarentegen goed vasthouden aan loodrechte muren. De vleugelslag is zeer snel en stijf, de vlucht is cirkelend, wentelend en glijdend.
In feite vliegen gierzwaluwen vrijwel altijd. Alleen als ze zich op het nest bevinden als jong, of als volwassen vogel om te broeden of de jongen te verzorgen, vliegen ze niet. Tijdens de 10 maanden dat ze daar niet mee bezig zijn, brengen ze meer dan 99% van de tijd al vliegend door; sommige gierzwaluwen landen in die periode zelfs helemaal niet.[4][5] Gierzwaluwen brengen ook de nacht in de lucht door en wel op een gemiddelde hoogte van 1.500 m. Hoewel de paring meestal in de broedholte gebeurt, kunnen ze zeer waarschijnlijk ook succesvol in de lucht copuleren, als de soms zeer nauwe holte daar de ruimte niet voor heeft.
De luidruchtige, snelle vluchten van groepen gierzwaluwen langs de daken in het broedseizoen zijn zeer kenmerkend. Alsof ze elkaar allemaal achternazitten. Het geluid is een schel doordringend en aangehouden gierend ‘srie-srie’ of ‘skrieeh’. Op het nest kan ook een vlug getjilp worden geproduceerd.
Tegenwoordig is de gierzwaluw voor zijn voortplanting bijna uitsluitend gebonden aan menselijke bewoning, en komt hij in de zomer veelal in grotere dorpen en steden voor. Maar het eigenlijke biotoop van de gierzwaluw zijn de lagere lagen van de troposfeer. Deze regio van de dampkring is constant in beweging, gierzwaluwen moeten bijgevolg tijdens hun permanente vlucht rekening houden met hoge- en lagedrukgebieden, luchtstromingen en onweders, om er maar enkele te noemen. Als geen ander weten zij uit deze fenomenen hun voordeel te halen, hetzij om voedsel te vinden, hetzij om verder te trekken.
Het voedsel van de gierzwaluw bestaat uit allerlei kleine geleedpotigen, die hoog in de lucht, bij geschikt weer ook laag bij de grond, in de vlucht worden gevangen. Op het menu staan vooral insecten zoals tweevleugeligen (vliegen en muggen), vliesvleugeligen (bijen, wespen en vliegende stadia van mieren) en kevers. Ook spinnen worden uit de lucht geplukt; deze kunnen niet vliegen maar laten zich aan hun spinsel wegzweven in de lucht om zich zo te verspreiden, zie ook herfstdraad. Hoewel broedende exemplaren liefst zo dicht mogelijk bij het nest foerageren, worden vanuit de kolonies bij uitzondering honderden kilometers lange tochten ondernomen naar op dat moment geschikte voedselgebieden, waarbij flexibel ingespeeld wordt op de weersomstandigheden.
Het voedsel dat aan de jongen gegeven wordt bestaat uit balletjes van 300 tot 500 insecten, die met speeksel tot een geheel wordt gemaakt. De jongen kunnen tot 20 balletjes per dag krijgen. Gierzwaluwen kunnen enkele dagen zonder voedsel, ook de jongen.
De gierzwaluw broedt van de laatste helft van mei tot in juni. De broedduur bedraagt circa 18-20 dagen. Tussen het leggen van de eieren (meestal 2 tot 3) verlopen twee dagen. Mannetje en vrouwtje broeden beide en wisselen elkaar regelmatig af. Er wordt één broedsel per jaar grootgebracht. Beide vogels zorgen voor de jongen, die na 39-43 dagen uitvliegen.
Oorspronkelijk bestonden de broedplaatsen uit rotswanden (en wellicht ook oude bossen). Tegenwoordig wordt het nest gemaakt in donkere holten, onder daken of in anker- en stellinggaten van hoge gebouwen en torens, maar ook in lage huizen. Soms nog in boomholten (in Scandinavië). Over het algemeen broeden gierzwaluwen op plaatsen waar ze vrij in en uit kunnen vliegen. Daken met een paar kapotte dakpannen en muurspleten, nissen onder daklijsten, plaatsen onder en tussen de daklijsten, op zolders, in nestkasten et cetera.
Het nest is een slordig bouwsel van materiaal, dat in de vlucht is opgepikt: vrucht- en zaadpluis, draadjes, veertjes maar ook soms vlinders, waterjuffers en tegenwoordig zelfs papier en licht plastic verpakkingsmateriaal bijvoorbeeld voor snoepjes. Het wordt met speeksel aan elkaar gekleefd. Gierzwaluwen maken vaak gebruik van oude mussen- of spreeuwennesten, maar ze leggen hun eieren ook wel gewoon op de rommel die achter panlatten aanwezig is.
Het legsel bestaat meestal uit 2 eieren, soms 3, zelden 4. In koude zomers worden minder eieren gelegd. De eieren zijn langgerekt, dof wit en ongevlekt, de afmetingen zijn gemiddeld 25 x 16 mm. Gierzwaluwen zijn zeer honkvast en komen gewoonlijk elk jaar op hetzelfde nest terug waar ze al eerder gebroed hebben. Niet broedende vogels overzomeren en enten zich op een bestaande kolonie.
Het broedgebied betreft geheel Europa ten zuiden van de poolcirkel, en grote delen van Azië en Midden-Oosten, tot in Marokko, Tunis en Tripoli. Het winterverblijf bevindt zich in Afrika, ten zuiden van de evenaar.
De voorjaarstrek begint rond half april, massaal eind april of begin mei en duurt tot half juni, soms iets later voor niet-broedende exemplaren. De gierzwaluw is een dag- en nachttrekker. Er zijn enkele februariwaarnemingen.
Bij harde oostenwind treedt stuwing op langs de kust. Doortrek speelt zich vaak op grote hoogte af, en onttrekt zich dan aan de waarneming.
Afhangende van het weer kan de herfsttrek reeds in de loop van juli beginnen, vanaf de derde week is dit steeds massaal. Begin augustus zijn de meeste gierzwaluwen uit onze contreien verdwenen, al is er daarna nog zwakke trek van late broedvogels in september, zelden tot in oktober. De trekrichting is hoofdzakelijk zuidwestelijk tot zuidelijk. Er zijn enkele november- en decemberwaarnemingen.
De soort telt 2 ondersoorten:
Silhouet
Detail van de kop
Van voren gezien
Een jong exemplaar
Veerpennen
In vlucht
Zoek gierzwaluw in het WikiWoordenboek op. 
Nederlandstalige Wikisource.De gierzwaluw (Apus apus) is een vogel uit de familie der gierzwaluwen (Apodidae), en het enige lid van die familie dat in Nederland en België voorkomt.
De gierzwaluwen zijn zeer sterk op het leven in de lucht aangepast. Buiten de broedperiode houden ze zich verscheidene maanden lang hoogstwaarschijnlijk zonder onderbreking in de lucht op. Bij hun vluchtmanoeuvres kunnen ze in duikvlucht snelheden van meer dan 200 kilometer per uur bereiken.
Tårnseglar er ein fugleart i seglarfamilien. Tidlegare vart arten kalla tårnsvale på grunn av likskapen med svalene, som står fjernt med omsyn til biologisk slektskap.
Tårnseglaren er kring 18 cm lang og har eit vengespenn på meir enn 40 cm. Heile fuglen er brunsvart unnateke strupen som har ein kvit flekk. Vengene er lange og sigdforma. Fuglane er raske i lufta og kastar seg fram og attende på jakta si, eller når dei flyg rundt i flokk.
Læte er eit karakteristisk skrikande sriii som fuglane stendig tek opp att.
Fuglen hekkar i store delar av Europa, med unntak av Island, og frå Nord-Afrika austover i eit breitt belte til Bajkal og det sentrale Kina. Sørgrensa går frå Palestina austover gjennom Iran og Kashmir vidare gjennom Mongolia langs Huang He til Gulehavet. Nominatforma apus hekkar i dei nordlege og vestlege delar av utbreiingsområdet. Underarten pekingensis hekkar frå Iran og austover.
Arten er vanleg på Austlandet og nordover til Trøndelag, meir fåtalig i Nordland og på Vestlandet. I Troms og Finnmark er arten sjeldsynt, med unntak av Pasvik, der fuglen held til regelmessig. Kjerneområdet til tårnseglaren ligg i folkesette område på Austlandet og i Trøndelag der han hekkar i alle typar holrom på bygningar. I byane og tettstadane i dette området finst fuglen talrik. På Vestlandet kan fuglen vere vanleg i somme fjordstrok. Utover mot kysten finst han sjeldnare, men hekkar gjerne i byane. I Pasvik hekkar fuglane i holrom i tre, og er dermed ikkje knytt til folkesetnaden. Truleg hekkar mellom ti tusen og hundre tusen tårnseglarpar i Noreg.
Paret legg 2-3 egg i juni. Rugetida er om lag tre veker. Vêrtilhøva påverkar tilgangen på næring, som igjen avgjer korleis ungane veks. I gode år flyg ungane frå reiret etter om lag fem veker. Dårlege vêrtilhøve kan lenge reirtida med opp til tre veker. Er vêret dårleg går ungane inn i ei slags dvale, der engergibruken er liten. Dei kan då overleve opp til ti dagar utan å verte mata. Foreldra kan flyge langt vekk i slike høve.
Fuglane lever av små flygande insekt og edderkoppar, sokalla luftplankton. I hekketida samlar dei føda i små ballar på om lag eit gram. Dette fôrar foreldra ungane med. Slike ballar kan innehalde meir enn 1000 insekt og edderkoppar.
Tårnseglaren er ein trekkfugl, og ein av dei siste artane som kjem om våren. Dei første fuglane kjem til vanleg i slutten av mai i Sør-Noreg sjølv om ein og annan kjem allereie i slutten av april. Dei fleste kjem til landet dei to første vekene i juni. Hausttrekket startar i september, men dei siste fuglane dreg ofte ikkje frå landet før i november. Vinterkvarteret ligg i det sørlege Afrika. Fuglane flyg sørover om dagen, og då i stor høgde. Er vêret vanskeleg kan større grupper av fuglar finne holrom der dei legg seg tett saman og senkar kroppstemperaturen for å spare energi.
Tårnseglar er ein fugleart i seglarfamilien. Tidlegare vart arten kalla tårnsvale på grunn av likskapen med svalene, som står fjernt med omsyn til biologisk slektskap.
Tårnseiler (Apus apus) er en art i seilerfamilien og regnes som en langdistansetrekkfugl. Den har svært korte lemmer, og det vitenskapelige navnet, som er beslektet med gresk, betyr faktisk «uten bein».
Noen har hevdet at arten kan holde seg på vingene i opptil tre år, uten å lande, men dette har aldri blitt dokumentert. Det er derimot nå bevist at den kan holde seg på vingene i opp mot ti måneder i strekk.[1] Tårnseileren spiser, sover og parer seg på vingene, og lander kun for egglegging eller kortere hvile. Nominatformen hekker blant annet i Norge, hovedsakelig på Sørvest- og Nordvestlandet, Sørlandet, Østlandet og i Trøndelag.[2]
Tårnseileren blir rundt 16–18 cm lang og veier typisk 31–52 g.[3] Vingespennet utgjør cirka på 40–50 cm. Arten ble tidligere kalt tårnsvale, men siden den ikke er i slekt med svalene fikk den nytt navn.[4] I motsetning til svalene er tårnseileren mørk i buken. Den brunsvarte fargen brer seg over hele fuglens fjærdrakt, bortsett fra på strupen, der den har en lys flekk, og undersiden av vingene og stjerten, som er lysere. Stjerten som sådan er kløftet.
De sigdformede vingene er svært lange og spisse, og de undre ekstremitetene svært korte. Det gjør at fuglene ikke kan ta av fra flater, og derfor aldri lander i flatt terreng. Når den lander er det som regel på en grein, kraftledninger og andre steder der den kan gripe fast med de korte lemmene, uten at vingene når ned i underlaget.[5] Tårnseilerne er raske flygere som kaster seg fram og tilbake på insektjakt, eller på flytur med artsfrender. Lyden er et karakteristisk skrikende og gjentatt "sriii".
Tårnseiler eksisterer i kraft av to underarter.[3]
Fugler i Sørvest-Asia har av og til blitt klassifisert som en egen underart (A. a. marwitzi), men en slik inndeling savner generell aksept.[3] Den israelske populasjonen er en intermediatform mellom nominatformen og A. a. pekinensis.[3]
Tårnseileren lever av små flygende insekter og edderkopper, såkalt luftplankton. I hekketiden samler de opp insektene i små baller på ca. 1 gram som de mater ungene med. Disse ballene som oppbevares i strupen kan enkeltvis inneholde mer enn 1000 insekter og edderkopper.
Det er kun i hekketiden tårnseilerne jevnlig lander for å hvile, ruge eller mate ungene. Ellers er de normalt på vingene. De kan sove mens de flyr, ofte i høyder på opp til 3 000 moh. A. a. pekinensis i Himalaya oppholder seg typisk i høyder på 1 500–3 300 moh og de jakter føde helt opp mot 4 000 moh. I Ladakh er underarten observert helt opp til 5 700 moh, under trekk.[3]
Tårnseilere kan hekke enkeltvis eller i kolonier. Reirplassen legger den til hulrom i bygninger, under takpanner, i fuglekasser og hakkespetthull som passer, samt i klippevegger. Reiret lages med gresstrå, blader, riskvister, ull, knoppskall, frø, tråder, hår, fjær, tekstil- og papirfiber og lignende. Reiret danner en rotete, flat skål med en fordypning midt på, og bindes sammen med klissete spytt, som raskt herder til en armering. Reiret festes til murer, tårn, gamle bygninger, klipper eller hull i trær. Et reir gjenbrukes vanligvis i mange hekkeperioder etter hverandre, de bygges ut og forsterkes med mer materiale og spytt. Gjennomsnittlig diameter for et slikt reir kan øke fra 9 til 15 cm. Ofte består reiret av andre fuglers gamle reir, eksisterende reir fra f.eks. stær, gråspurv eller svartrødstjert overtas ibland med vold og bygges om, iblant også når reiret allerede inneholder egg eller unger.[trenger referanse]
Tårnseilerne kan altså iblant hekke i fuglekasser og er lite sky. Fuglekassene bør være omtrent 30×20 cm og 15 cm høye. 2-3 hvite egg ruges i tre uker før ungene klekker. Ungenes reirtid er på 5 til 8 uker, avhengig av værforhold og tilgjengelige byttedyr eller luftplankton. Ungene kan ligge i reiret i flere dager uten å få mat. Vektreduksjonen kan være enorm, noen ganger på nærmere 60%, noe som er en fysiologisk tilpasning til varierende næringstilgang. Ungen er forlatt av foreldrene etter at de forlater reiret.
Tårnseiler (Apus apus) er en art i seilerfamilien og regnes som en langdistansetrekkfugl. Den har svært korte lemmer, og det vitenskapelige navnet, som er beslektet med gresk, betyr faktisk «uten bein».
Noen har hevdet at arten kan holde seg på vingene i opptil tre år, uten å lande, men dette har aldri blitt dokumentert. Det er derimot nå bevist at den kan holde seg på vingene i opp mot ti måneder i strekk. Tårnseileren spiser, sover og parer seg på vingene, og lander kun for egglegging eller kortere hvile. Nominatformen hekker blant annet i Norge, hovedsakelig på Sørvest- og Nordvestlandet, Sørlandet, Østlandet og i Trøndelag.
Classificassion sientìfica Domini: Eukaria Regn: Animalia Phylum: Chordata Class: Aves Órdin: Apodiformes Famija: Apodidae Géner: Apus Specie: apus Nomenclatura binaria Apus apus
L'Apus apus a l'é n'osel.
Costo artìcol a l'é mach në sboss. Da finì.
Da finì.
Multimedia w Wikimedia Commons 
Hasło w Wikisłowniku Jerzyk zwyczajny, jerzyk (Apus apus) – gatunek średniego ptaka wędrownego z rodziny jerzykowatych (Apodidae). Zamieszkuje niemal całą Europę, dużą część Azji oraz północną Afrykę. Zimuje w południowej Afryce.
W Polsce średnio liczny ptak lęgowy, miejscami liczny. Występuje na terenie całego kraju – najliczniej w dużych miastach oraz na Mazurach. Na wschodzie Polski gnieździ się też w starych lasach (Puszcza Knyszyńska, Puszcza Białowieska, Puszcza Augustowska, Wielkopolski Park Narodowy[3]), a na południu – w skalistych partiach gór: Tatr, Karkonoszy i Gór Bystrzyckich oraz w Ojcowskim Parku Narodowym.
Po raz pierwszy gatunek opisał Karol Linneusz w 1758 na podstawie holotypu ze Szwecji. Autor nadał nowem gatunkowi nazwę Hirundo Apus[4]. Obecnie (2017) Międzynarodowy Komitet Ornitologiczny umieszcza jerzyka zwyczajnego w rodzaju Apus. Wyróżnia 2 podgatunki[5]. Jerzyk zwyczajny tworzy klad z siedmioma innym gatunkami jerzyków: brązowym (A. niansae), brunatnym (A. bradfieldi), afrykańskim (A. barbatus), klifowym (A. berliozi), jednobarwnym (A. unicolor), jerzykiem wyspowym (A. alexandri) i bladym (A. pallidus). Niektórzy autorzy uznawali jerzyka zwyczajnego za jeden gatunek wraz z brązowym, jednobarwnym i afrykańskim. Ptaki z południowo-wschodniej Azji opisano jako odrębny podgatunek A. a. marwitzi, jednak klasyfikacja nie przyjęła się[4].
IOC wyróżnia 2 podgatunki[5]:
Długość ciała ok. 16–18 cm[4], rozpiętość skrzydeł ok. 40–44 cm[6], masa ciała ok. 31–52 g[4]. Długość ogona 7–8 cm[6], długość czaszki: 30–32 mm, w tym dzioba: 10–12 mm[7]. Brak dymorfizmu płciowego. Skrzydła długie, wąskie, o sierpowatym kształcie, ogon nieznacznie rozwidlony. Upierzenie czarno-brązowe; na gardle można dostrzec rozmytą białawą plamę[6]. Młode ptaki mają więcej bieli na głowie oraz białe wąskie obrzeżenia piór[8].
Pierwotnie jerzyki gniazdowały w dziuplach starych drzew albo szczelinach skał[9] w stromych urwiskach i przepaściach[10]. Współcześnie lęgną się niemal wyłącznie w budynkach, nie tylko w centrach dużych miast, ale i w mniejszych miastach i na wsiach. Gniazdo ulokowane jest tam w szczelinach, np. wieży kościelnej, starej kamienicy czy bloków z wielkiej płyty[9].
Drobne owady, które chwyta w locie szeroko rozwartym dziobem. Ponad połowę zdobyczy stanowią błonkoskrzydłe, ponad 1/4 drobne chrząszcze, 10% muchówki, a ok. 3% – małe motyle[11]. Często jerzyki polują gromadnie, zwykle na dużych wysokościach. Mogą jednak również latać niżej nad łąkami (np. przed deszczem, podobnie jak jaskółki) lub też zniżać lot tuż nad powierzchnię wody, aby się napić. Zbierając pokarm dla piskląt, jerzyk gromadzi w podgardlu zbite w bryłkę owady. Przy niekorzystnej pogodzie (ochłodzenie, długotrwałe opady) może odbywać dalekie wędrówki na południe (nawet kilkaset kilometrów) w poszukiwaniu pożywienia.
Większą część życia jerzyk spędza w locie. W powietrzu zbiera pożywienie i materiał na gniazdo, pije krople deszczu, kopuluje i śpi, szybując z wiatrem na dużej wysokości (do 2,5 km). Może pozostawać w locie bez przerwy przez 2 do 3 lat. Ląduje przede wszystkim podczas okresu lęgowego, budując gniazdo i karmiąc pisklęta. Ponadto czasami odpoczywa, chwytając się pazurkami pionowej ściany skały lub budynku. Jest jednym z najszybszych ptaków spotykanych w Europie, największe szybkości osiąga w locie grupowym. W pogoni za zdobyczą osiąga prędkość 200 km/h[12]. Wbrew rozpowszechnionej opinii, dorosły zdrowy jerzyk jest w stanie wzbić się w powietrze z ziemi. Problemy z poderwaniem się do lotu mają tylko ptaki młode, z nie do końca rozwiniętymi skrzydłami[13].
W Polsce jerzyki spotykane są od końca kwietnia do połowy października, jednak przeważnie przylatują w maju i odlatują już w sierpniu[6]. Najdłuższa odnotowana długość życia u zaobrączkowanego jerzyka to 21 lat[11].
Gniazduje kolonijnie w szczelinach skał, a w miastach we wgłębieniach murów, otworach w stropodachach, pod dachówkami, w zakamarkach budynków. W niektórych rejonach, jak na przykład w Białowieskim Parku Narodowym, zakłada gniazda w dziuplach drzew[14]. Zasiedla również skrzynki lęgowe. Gniazdo jest mało rozbudowane, składa się ze złapanych w locie piór i części roślin, zlepionych śliną[11].
Okres lęgowy trwa od marca do czerwca[15]. Składa 2 (rzadziej 3) jaja w odstępach około dwudniowych[11]. Wymiary średnie dla 38 jaj: 24,24 ± 0,97 na 16,26 ± 0,63 mm; średnia masa 459 jaj: 3,54 g (blisko 8,5% masy ciała samicy). W jednym z badań trzecie jajo okazało się być zawsze dłuższe i węższe od pozostałych dwóch[16]. Jaja wysiadywane są przez okres 19–20 dni przez obydwoje rodziców[11]. Pisklęta klują się nagie. Niedługo potem pokrywają się szarym puchem. W 2. tygodniu życia otwierają im się oczy. W wieku 10 dni na skrzydłach i głowie mają już kilkumilimetrowe mieszki piór[17]. Opuszczają gniazdo po około 42–45 dniach (w razie niedostatku pokarmu – do 56 dni po wykluciu[11]). Rodzice czasem z powodu złej pogody muszą na jakiś czas opuścić teren gniazdowania. Pozostawione młode potrafią wówczas hibernować[6]. Zdolność do hibernacji posiadają również starsze osobniki. Po wylocie z gniazda młode są całkowicie samodzielne. Dojrzałość płciową osiągają w 3. roku życia[11]. Przy prawidłowym rozwoju piskląt stopniowo wzrasta ich masa ciała, aż nie przekroczy o 8–12 g normalnej masy ciała dorosłego osobnika. U młodocianych ptaków notowano masę ciała 34–56 g[17].
Nie jest zagrożony według danych IUCN (status LC – least concern)[15]. Europejska populacja, według szacunków BirdLife International, liczy 19,1–32,5 mln par lęgowych[15].
W Polsce objęty ochroną gatunkową ścisłą. Od lat 90. XX wieku obserwuje się stopniowe zmniejszanie liczebności jerzyków w miastach. Wśród przyczyn wymienia się przede wszystkim remonty i prace termomodernizacyjne oraz zastępowanie starych budynków nowymi. Powoduje to utratę miejsc lęgowych dogodnych dla jerzyków.
Ochrona jerzyków może polegać na:
Obowiązkiem każdego świadka łamania powyższych norm jest zgłoszenie zdarzenia w urzędzie miasta lub gminy oraz powiadomienie policji z wnioskiem o ściganie sprawcy zgodnie z art. 127 ust. 2 pkt e ustawy o ochronie przyrody.
Pisklęta znalezione przez człowieka należy przechowywać w pudełkach (nie klatkach) zamkniętych od góry, wyściełanych ligniną i, w kolejnej warstwie, papierem toaletowym; w jednym z kątów powinno znajdować się płytkie pudełko – sztuczne gniazdo. Jerzyki to ptaki owadożerne, więc dieta zastępcza powinna się składać z owadów[19]. Długość skrzydła powinna być wyznacznikiem w kwestii wypuszczenia ptaka tylko wtedy, gdy pomiary wskazują na zahamowanie wzrostu lotek, których ostateczna długość różni się w zależności od ptaka. W przeciwnym razie młody osobnik nie będzie w stanie polecieć. Młody jerzyk gotowy do lotu sygnalizuje to poprzez niepokój, trzepotanie skrzydłami i usilne próby wydostania się z pudełka, w którym jest przechowywany[13].
Jerzyk zwyczajny, jerzyk (Apus apus) – gatunek średniego ptaka wędrownego z rodziny jerzykowatych (Apodidae). Zamieszkuje niemal całą Europę, dużą część Azji oraz północną Afrykę. Zimuje w południowej Afryce.
W Polsce średnio liczny ptak lęgowy, miejscami liczny. Występuje na terenie całego kraju – najliczniej w dużych miastach oraz na Mazurach. Na wschodzie Polski gnieździ się też w starych lasach (Puszcza Knyszyńska, Puszcza Białowieska, Puszcza Augustowska, Wielkopolski Park Narodowy), a na południu – w skalistych partiach gór: Tatr, Karkonoszy i Gór Bystrzyckich oraz w Ojcowskim Parku Narodowym.
A Apus apus, comummente conhecida como andorinhão-preto[2], é uma espécie de ave da família dos Apodídeos.[3]
Dá ainda pelos seguintes nomes comuns: gaivão,[4] pederneira,[5] pedreiro,[6] zilro[7], zirro[8] e guincho[9] (não confundir com as espécies Chroicocephalus ridibundus e Pandion haliaetus, que consigo partilham este nome comum).
O andorinhão-preto destaca-se principalmente pela plumagem integralmente, com as coberturas infra-alares de coloração igualmente escuras, asas falciformes.[10] Destaca-se pelo seu canto, um trisso ruidoso, que facilita a sua detecção e que dá origem aos nomes onomatopaicos zirro e zilro, pelos quais também é conhecido.[11]
Tem uma silhueta que lembra a duma andorinha, sendo certo que, especialmente pelo tamanho, a distinção entre as duas espécies é sensivelmente fácil de se fazer.[11] Assemelha-se, ainda, ao andorinhão pálido (Apus pallidus), especialmente em contextos de baixa luminosidade, em que não seja possível divisar a coloração da plumagem com rigor.[10]
De acordo com estudos recentes, o andorinhão-preto chega a passar 99% do seu tempo, fora da época de acasalamento, no ar, o que totaliza 10 meses de voo.[12]
Nidifica em cavidades e recantos, geralmente em edifícios.[11] É uma ave migradora, que constrói os ninhos em toda a Europa e inverna em África.
O zilro trata-se duma espécie estival, pelo que se encontra presente em Portugal Continental de Março a Outubro.[10] Muitos dos espécimes que veraneiam em Portugal, permanecem transitoriamente, no ensejo da travessia para o Norte da Europa.
Em todo o caso, em Portugal também há expressivas populações residentes, que privilegiam os núcleos urbanos de média e grande dimensão, como locais de nidificação.[11] Em todo o caso também se têm encontrado algumas colónias de zilros em aldeias no Norte do país.[10]
A Apus apus, comummente conhecida como andorinhão-preto, é uma espécie de ave da família dos Apodídeos.
Drepneaua neagră (Apus apus) este o pasăre migratoare, asemănătoare cu rândunica, din familia apodide (Apodidae) răspândită în aproape toată Europa, în nordul Africii și Asia. Iernează în sudul Africii. În Republica Moldova și în România este oaspete de vară care pleacă în cursul decadei a doua a lunii august și revine în ultima decadă a lunii aprilie sau în primele zile ale lunii mai. Migrează noaptea, preferând, de obicei, partea a doua a acesteia, spre ziuă. În România este răspândită cu precădere în jumătatea estică a țării, în stâncării și localități și are un efectiv estimat la 15.000-60.000 de perechi cuibăritoare. Populația cuibăritoare din Republica Moldova este estimată la 800-1.200 de perechi. Este o pasăre de talie mică, cu lungimea corpului de 16–18 cm și o greutate de 31–52 g. Durata medie de viață în sălbăticie este de 9 ani. Longevitatea maximă înregistrată după datele de inelare este de 21 ani. Are capul relativ mare, ciocul foarte scurt, gâtul scurt, corpul fusiform, aerodinamic, coada scurtă, bifurcată. Picioarele sunt scurte și slab dezvoltate, cu toate cele 4 degete orientate înainte (degete pamprodactile) și dotate cu gheare ascuțite, servind doar la agățat pe suprafețele verticale aspre. Aripile sunt lungi, cu primele remige foarte lungi și înguste în formă de seceră. Datorită penajului compact, aripilor foarte lungi, ascuțite și puternice, are un zbor extrem de rapid și manevrabil. Este una dintre cele mai iuți zburătoare dintre păsările lumii, alături de drepneaua mare, capabilă să dezvolte o viteză de peste 200 km pe oră. Cea mai mare parte a vieții o petrece în aer, fiind perfect adaptată la viața aeriană, în zbor își prinde nu numai hrana, dar și se împerechează, bea, sau chiar se odihnește și doarme, plutind într-un zbor relaxat, efectuat la înălțimi mari. Intră în cuib din zbor; în caz de necesitate se agață cu dibăcie de intrarea în cuib, de aici își ia zborul lansându-se în cădere liberă de la înălțime. Practic nu se așază niciodată pe sol, deoarece cu greu se ridică în zbor de pe pământ sau din vegetația înaltă, fiindcă are picioarele scurte și slab dezvoltate, care nu sunt în stare să respingă cu putere corpul păsării de la sol în timpul decolării. Puii căzuți pe pământ nu sunt capabili să-și ia zborul de pe sol. În vremea nefavorabilă, când nu are posibilitate să se hrănească lângă locul cuibului, zboară în masă spre locuri mai favorabile, la o distanță de 40-80 km de la cuib, interval în care puii din cuib intră într-o stare de semitoropeală, cauzată de scăderea temperaturii corpului până la 20°C. Penajul este brun-negricios în întregime, dar mai deschis, alb-murdar, pe bărbie. Sexele sunt asemănătoare și nu se pot diferenția după penaj. Preferă pentru cuibărit crăpăturile mari din faleze, râpele argiloase, pereții stâncoși, pereții crăpați de la clădirile înalte; de regulă, cuibăresc în turnuri de biserici sau ocupă cuiburile părăsite ale lăstunilor de casă (Delichon urbicum), sub streșinile bisericilor înalte. Ocupă și scorburi vechi de ciocănitori, galeriile lăstunilor de mal (Riparia riparia) și cuiburile artificiale, chiar și cele pregătite pentru grauri. S-a adaptat foarte bine mediului antropic, cuibărind în colonii sub streașina clădirilor mai înalte din orașe sau sub țiglele acoperișurilor. Cuibul de forma unei mici cupe, puțin scobite, este construit din fire de iarbă, frunze, pene, lână, pe care le adună din aer. Materialul pentru cuib este lipit cu saliva proprie și așezat apoi ca așternut. Atinge maturitatea sexuală la patru ani. Este o specie monogamă, la care perechea se păstrează pentru toată viața, manifestând totodată și o fidelitate mare pentru locurile de cuibărit. Jocul nupțial al acestor păsări este o desfătare, efectuat în zboruri acrobatice în spirale, picaje, razmuturi, tonouri, uneori chiar vrii, toate parcurgându-le cu viteze foarte mari; uneori acestea pot depăși 180 km pe oră. Împerecherea are loc în zbor. Femela depune, din mai până în primele zile ale lunii iunie, o singură pontă formată din 2-3 ouă netede, albe, mate, de formă eliptică. Clocitul este asigurat pe rând, de către ambii părinți, timp de 18-23 de zile, rareori 27 zile, când condițiile climatice sunt nefavorabile. Puii sunt golași la eclozare, ei rămân în cuib 37-42 de zile în funcție de hrana adusă de către părinți, care constă aproape exclusiv din insecte. Are o capacitate uimitoare de vânătoare, în perioada de îngrijire a puilor, prinzând până la 20 de mii de insecte pe zi. Este o pasăre folositoare deoarece distruge un număr mare de diverse insecte dăunătoare zburătoare. Sunt recunoscute 2 subspecii, apus și pekinensis. În România și Republica Moldova cuibărește subspecia nominată Apus apus apus.[2][3][4][5][6][7][8][9][10][11][12][13]
Drepneaua neagră (Apus apus) este o pasăre migratoare, asemănătoare cu rândunica, din familia apodide (Apodidae) răspândită în aproape toată Europa, în nordul Africii și Asia. Iernează în sudul Africii. În Republica Moldova și în România este oaspete de vară care pleacă în cursul decadei a doua a lunii august și revine în ultima decadă a lunii aprilie sau în primele zile ale lunii mai. Migrează noaptea, preferând, de obicei, partea a doua a acesteia, spre ziuă. În România este răspândită cu precădere în jumătatea estică a țării, în stâncării și localități și are un efectiv estimat la 15.000-60.000 de perechi cuibăritoare. Populația cuibăritoare din Republica Moldova este estimată la 800-1.200 de perechi. Este o pasăre de talie mică, cu lungimea corpului de 16–18 cm și o greutate de 31–52 g. Durata medie de viață în sălbăticie este de 9 ani. Longevitatea maximă înregistrată după datele de inelare este de 21 ani. Are capul relativ mare, ciocul foarte scurt, gâtul scurt, corpul fusiform, aerodinamic, coada scurtă, bifurcată. Picioarele sunt scurte și slab dezvoltate, cu toate cele 4 degete orientate înainte (degete pamprodactile) și dotate cu gheare ascuțite, servind doar la agățat pe suprafețele verticale aspre. Aripile sunt lungi, cu primele remige foarte lungi și înguste în formă de seceră. Datorită penajului compact, aripilor foarte lungi, ascuțite și puternice, are un zbor extrem de rapid și manevrabil. Este una dintre cele mai iuți zburătoare dintre păsările lumii, alături de drepneaua mare, capabilă să dezvolte o viteză de peste 200 km pe oră. Cea mai mare parte a vieții o petrece în aer, fiind perfect adaptată la viața aeriană, în zbor își prinde nu numai hrana, dar și se împerechează, bea, sau chiar se odihnește și doarme, plutind într-un zbor relaxat, efectuat la înălțimi mari. Intră în cuib din zbor; în caz de necesitate se agață cu dibăcie de intrarea în cuib, de aici își ia zborul lansându-se în cădere liberă de la înălțime. Practic nu se așază niciodată pe sol, deoarece cu greu se ridică în zbor de pe pământ sau din vegetația înaltă, fiindcă are picioarele scurte și slab dezvoltate, care nu sunt în stare să respingă cu putere corpul păsării de la sol în timpul decolării. Puii căzuți pe pământ nu sunt capabili să-și ia zborul de pe sol. În vremea nefavorabilă, când nu are posibilitate să se hrănească lângă locul cuibului, zboară în masă spre locuri mai favorabile, la o distanță de 40-80 km de la cuib, interval în care puii din cuib intră într-o stare de semitoropeală, cauzată de scăderea temperaturii corpului până la 20°C. Penajul este brun-negricios în întregime, dar mai deschis, alb-murdar, pe bărbie. Sexele sunt asemănătoare și nu se pot diferenția după penaj. Preferă pentru cuibărit crăpăturile mari din faleze, râpele argiloase, pereții stâncoși, pereții crăpați de la clădirile înalte; de regulă, cuibăresc în turnuri de biserici sau ocupă cuiburile părăsite ale lăstunilor de casă (Delichon urbicum), sub streșinile bisericilor înalte. Ocupă și scorburi vechi de ciocănitori, galeriile lăstunilor de mal (Riparia riparia) și cuiburile artificiale, chiar și cele pregătite pentru grauri. S-a adaptat foarte bine mediului antropic, cuibărind în colonii sub streașina clădirilor mai înalte din orașe sau sub țiglele acoperișurilor. Cuibul de forma unei mici cupe, puțin scobite, este construit din fire de iarbă, frunze, pene, lână, pe care le adună din aer. Materialul pentru cuib este lipit cu saliva proprie și așezat apoi ca așternut. Atinge maturitatea sexuală la patru ani. Este o specie monogamă, la care perechea se păstrează pentru toată viața, manifestând totodată și o fidelitate mare pentru locurile de cuibărit. Jocul nupțial al acestor păsări este o desfătare, efectuat în zboruri acrobatice în spirale, picaje, razmuturi, tonouri, uneori chiar vrii, toate parcurgându-le cu viteze foarte mari; uneori acestea pot depăși 180 km pe oră. Împerecherea are loc în zbor. Femela depune, din mai până în primele zile ale lunii iunie, o singură pontă formată din 2-3 ouă netede, albe, mate, de formă eliptică. Clocitul este asigurat pe rând, de către ambii părinți, timp de 18-23 de zile, rareori 27 zile, când condițiile climatice sunt nefavorabile. Puii sunt golași la eclozare, ei rămân în cuib 37-42 de zile în funcție de hrana adusă de către părinți, care constă aproape exclusiv din insecte. Are o capacitate uimitoare de vânătoare, în perioada de îngrijire a puilor, prinzând până la 20 de mii de insecte pe zi. Este o pasăre folositoare deoarece distruge un număr mare de diverse insecte dăunătoare zburătoare. Sunt recunoscute 2 subspecii, apus și pekinensis. În România și Republica Moldova cuibărește subspecia nominată Apus apus apus.
Dážďovník obyčajný alebo dážďovník tmavý[3] (Apus apus) je malý sťahovavý vták z radu dážďovníkotvaré (Apodiformes), patriaci k najlepším letcom vôbec. Bol zistený ako hniezdič alebo predpokladaný hniezdič na väčšine územia Slovenska v mestách na budovách alebo na skalách či v stromových dutinách.[4] Podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov dážďovník obyčajný patrí medzi najmenej ohrozené druhy, celková populácia je stabilná, európska populácia bol v rokoch 1980 – 2013 takisto stabilná.[1]
Dorastá do dĺžky 16 – 17 cm, váhy 36 – 52 g[5] a v rozpätí krídel meria 42 – 48 cm, je štíhly, celý čiernohnedo sfarbený so svetlým hrdlom, dlhými kosákovitými krídlami, vidlicovitým chvostom (ktorý pomáha pri zmene smeru vo vysokých rýchlostiach) a zakrpatenými končatinami. Jeho zobák je nápadne krátky ale ústa sú široké a slúžia na zhromažďovanie hmyzu. Obe pohlavia sa sfarbením nelíšia. [6][7]
Jeho oko, pri prelete hmyzím rojom, vpredu chráni tuhé perie („mihalnice“). Dožíva sa 21 rokov.[8]
V Južnej a Západnej Európe žije veľmi podobný dážďovník plavý (A. pallidus) a dážďovník skalný (Tachymarptis Melba), ktorý vzácne zaletuje aj na územie Česka a Slovenska a ktorý sa od dážďovníka obyčajného líši bielym sfarbením brucha.[7]
Známe prenikavé "sríí". [7]
Hniezdia takmer v celej Európe, v Severnej Afrike a na rozsiahlom území Ázie. Je sťahovavý, so zimoviskom na južnej polovici Afriky. Sem sa sťahuje v kŕdľoch v septembri a do Strednej Európy sa začína vracať v marci. Preletí okruh dlhý cca 2 000 km.[5] Žije prevažne v mestách a na dedinách, zriedkavo aj lesných alebo skalnatých oblastiach.[6][7]
V Česku je zvlášť chránený ako ohrozený druh, v rokoch 2001 – 2003 na tomto území hniezdil v počte 60 000 – 120 000 párov.[6] V celej Európe hniezdi 7 až 17 miliónov párov a populácia trpí menším poklesom.[9]
Na Slovensku hniezdi roztrúsene po celom území 30 až 60 tisíc párov, pričom populácia i územie na ktorom sa vyskytuje vykazujú mierny nárast o 20 do 50%. Ekosozologický status v roku 1995 žiadny. V roku 1998 žiadny. V roku 2001 žiadny.[10] V roku 2014 NT* A2ac - takmer ohrozený.[2][11][12] Európsky ochranársky status nezaradený SPEC. Stupeň ohrozenia S - vyhovujúci ochranársky status.[4][9] .
Dážďovník obyčajný sa s výnimkou hniezdenia takmer neustále zdržiava vo vzduchu, kde dokonca aj spí, pije a pári sa, strieda pritom svižný let s plachtením, počas ktorého naberá výšku okolo jedného až dvoch kilometrov, aby následne počas spánku mohol klesať. Bolo zistené, že niektoré jedince sú vo vzduchu aj 10 mesiacov, čo je rekord.[13] Počas klesavého letu upadá do mikrospánku, kedy vypína jednu polovicu mozgu, pričom druhá kontroluje let.[14] Dážďovníky nocujú počas letu v kŕdľoch.[14] Vo vzduchu lieta priemernou rýchlosťou 35 km/h, hoci môže dosiahnuť aj rýchlosť presahujúcu 200 km/h (pravdepodobne rýchlosť voľným pádom).[15] Je to najrýchlejší vták na svete v rýchlosti, ktorú vyvinie iba vlastnou silou a pomocou vlastných krídel (teda nie voľným pádom). Takto mu bola nameraná rýchlosť 111,6 km/h smerom horizontálne.[16][17] Minimálny pohyb po pevnom povrchu dokazujú aj jeho zakrpatené končatiny, vďaka ktorým druh získal aj binomické meno (Apus Apus z gréckeho a pous= bez nôh). Jeho končatiny však majú silné pazúry, ktorými sa zachytáva na vertikálnych povrchoch.[5][18]
Pôvodne hniezdil na skalách a v dutinách stromov, v súčasnosti však na tento účel využíva prevažne otvory a štrbiny v ľudských stavbách. Hniezdia v rozmedzí od mája do septembra raz ročne, v jednej znáške potom bývajú 2 – 3 čisto biele vajcia, na ktorej 18 – 22 dňovej[19] inkubácii sa striedavo podieľa samec aj samica. V prípade nepriaznivého počasia dokážu mláďatá znížiť teplotu tela a spomaliť tak svoj rast (upadnúť do letargie[19]), vďaka čomu dokážu prežiť aj jedno až dvojtýždňový nedostatok potravy.[7]
Živí sa lietajúcim hmyzom a pavúkmi, ktoré loví z ich sietí.
Dospelé vtáky majú vzhľadom na svoje výborné manévrovacie schopnosti v lete len malé množstvo predátorov, medzi ktoré patrí najmä sokol lastovičiar (Falco subbuteo) a sokol sťahovavý (Falco peregrinus). Mladé vtáky v ťažko prístupných hniezdach sú dobre chránené pred predátormi, uloviť ich dokáže napr. sokol myšiar.[20]
Na tomto druhu často parazituje voš Crataerina pallida, ktorá pije jeho krv. Na tele sa môže nachádzať až 20 jedincov, ktoré sú veľké cca 7 mm.[8]
Dážďovník obyčajný bol Slovenskou ornitologickou spoločnosťou vybraný za vtáka roku 2008.[21] Česká společnost ornitologická ho vybrala za vtáka roku 2004.[22]
Typické tvary krídel za letu
Hniezdia v škárach stien, skál a v búdkach
Mláďatá vo vletovom otvore búdky
Mladý dážďovník
Kompozitná fotografia - pomôcka na ľahšie spoznanie druhu
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dážďovník obyčajný
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Dážďovník obyčajný
Dážďovník obyčajný alebo dážďovník tmavý (Apus apus) je malý sťahovavý vták z radu dážďovníkotvaré (Apodiformes), patriaci k najlepším letcom vôbec. Bol zistený ako hniezdič alebo predpokladaný hniezdič na väčšine územia Slovenska v mestách na budovách alebo na skalách či v stromových dutinách. Podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov dážďovník obyčajný patrí medzi najmenej ohrozené druhy, celková populácia je stabilná, európska populácia bol v rokoch 1980 – 2013 takisto stabilná.
Hudournik, tudi črni hudournik (znanstveno ime Apus apus), je lastovki podoben ptič iz družine hudournikov, ki gnezdi v večjem delu Evrazije in severni Afriki, pozimi pa se odseli v južno Afriko.
Od lastovk ga ločimo po temnem spodnjem delu telesa (svetlejše je samo grlo), večji telesni velikosti in srpasti obliki peruti. Doseže 17 do 18,5 cm v dolžino in ima razpon kril med 40 in 44 cm. Najbolj je podoben sorodnemu bledemu hudourniku, ki je le nekoliko svetlejši in ima opaznejši kontrast med letalnimi in krovnimi peresi na perutih.
Kot ostali hudourniki ima tudi črni hudournik zelo kratke noge, neprimerne za sedenje na veji ali hojo po tleh, zato preživi praktično celo življenje v zraku. Svoj plen, žuželke, lovi do višin 1 km ali več. V zraku lahko celo spi in se pari. Par ostane skupaj celo življenje; gnezdo si pogosto zgradita v bližini človekovih bivališč - v špranji v steni, prezračevalnem jašku, pod napuščem, v cerkvenem zvoniku ipd. ter se vračata k njemu leto za letom. V Sloveniji je pogosta gnezdilka.
Oglaša se s predirljivim kričanjem, po katerem je možno že na daleč prepoznati jato.
Hudournik, tudi črni hudournik (znanstveno ime Apus apus), je lastovki podoben ptič iz družine hudournikov, ki gnezdi v večjem delu Evrazije in severni Afriki, pozimi pa se odseli v južno Afriko.
Od lastovk ga ločimo po temnem spodnjem delu telesa (svetlejše je samo grlo), večji telesni velikosti in srpasti obliki peruti. Doseže 17 do 18,5 cm v dolžino in ima razpon kril med 40 in 44 cm. Najbolj je podoben sorodnemu bledemu hudourniku, ki je le nekoliko svetlejši in ima opaznejši kontrast med letalnimi in krovnimi peresi na perutih.
Kot ostali hudourniki ima tudi črni hudournik zelo kratke noge, neprimerne za sedenje na veji ali hojo po tleh, zato preživi praktično celo življenje v zraku. Svoj plen, žuželke, lovi do višin 1 km ali več. V zraku lahko celo spi in se pari. Par ostane skupaj celo življenje; gnezdo si pogosto zgradita v bližini človekovih bivališč - v špranji v steni, prezračevalnem jašku, pod napuščem, v cerkvenem zvoniku ipd. ter se vračata k njemu leto za letom. V Sloveniji je pogosta gnezdilka.
Oglaša se s predirljivim kričanjem, po katerem je možno že na daleč prepoznati jato.
Tornseglare (Apus apus) är en fågel inom familjen seglare och enda representant för familjen i norra Europa. Till formen påminner seglarna om svalorna, men de är inte närmare besläktade med dessa tättingar, utan likheterna beror på konvergent evolution. Istället är seglarna närmast besläktade med kolibrier och trädseglare. Tornseglaren har ett stort utbredningsområde och häckar över stora delar av Palearktis. Den är en flyttfågel och har sina vinterkvarter i Afrika, framför allt söder om ekvatorn.
Tornseglare är extremt anpassade till ett liv i luften och efter att de kläckts befinner sig många individer i luften från det att de lämnar boet tills de häckar första gången vilket sker efter två till tre år. De uppträder mycket sällan på marken och ofta påstås det att arten inte kan, eller har mycket svårt att lyfta från plant underlag. Detta är emellertid inte fallet för en frisk fågel. Utanför häckningstiden uppehåller de sig i luften under flera månader ofta utan avbrott.[4] På högsommaren är de sociala fåglarna mycket påfallande i luftrummet över städerna med sina gälla skrik. Vid sina flygmanövrer kan de i störtdykningar uppnå hastigheter på över 200 km/h.[5]
Före 1980 var dess officiella trivialnamn tornsvala men eftersom arten inte är en svala bytte SOF:s namnkommitté dess namn. Förledet "torn" har fågeln tilldelats på grund av sin vana att bygga bo i exempelvis kyrktorn.[6]
Seglarna behandlades länge som svalor. Carl von Linné var den första att beskriva tornseglaren taxonomiskt i sin Systema Naturae 1758 där han gav den det vetenskapliga namnet Hirundo apus. Hirundo är samma släkte där Linné även placerade ladusvalan (Hirundo rustica).[7] Seglarna är dock inte alls nära besläktade med svalorna och de båda familjerna tillhör inte ens samma ordning, då svalorna tillhör ordningen tättingar medan seglarna, tillsammans med kolibrier (Trochilidae) och trädseglare (Hemiprocnidae) förs till antingen den egna ordningen seglar- och kolibrifåglar eller tillsammans med exempelvis nattskärrorna i ordningen skärrfåglar. Familjernas morfologiska likheter beror i stället på konvergent evolution vilken skett på grund av att båda anpassat sig till att fånga insekter i flykten.
Av de över 90 seglararterna i hela världen är tornseglaren den enda som har en vidsträckt utbredning i norra och centrala Europa. De flesta andra seglararterna hör hemma i tropiska områden.[8]
I dag delas ofta arten in i två underarter:[9]
Se vidare Utbredning, biotop och flyttning.
Det finns även ett fossilt fynd som beskrivs som Apus apus palapus, det vill säga en förhistorisk underart till tornseglaren vilken återfunnits från tidig pleistocen i Stránská skála, Tjeckien och i Kövesvárad, Ungern och från mellersta pleistocen i Hundsheim, Österrike och i Tarkö, Ungern.[11]
Tornseglaren är svartaktigt gråbrun, med undantag från en vitaktig fläck på strupen, som dock är svår att urskilja i flykten. Den svarta näbben är lätt nedåtböjd, mycket kort, baktill mycket bred och kluven ända upp under ögonen. Vingarna är mycket långa och spetsiga. De har mycket långa handpennor, men ovanligt korta armpennor. Vingens skärlika form är lätt igenkännlig när fågeln glidflyger. Stjärten är relativt kort och kluven. Tarsen är kort och fjäderbeklädd. De korta fötterna är svartaktigt köttfärgade. Den tredje och fjärde tån har bara tre leder vardera. Alla tårna är sinsemellan fria och framåtriktade. De fyra tårna slutar i skarpa klor, som liksom hos alla seglare är riktade framåt. Klorna är hoptryckta, vassa och krökta. Den har en klängfot, som inte är tillräckligt utvecklad för att fågeln ska kunna sitta på en gren eller telefontråd men den kan klänga sig fast vid trädstammar, takrännor och andra ojämna ytor. Hanar och honor kan inte åtskiljas till det yttre. Ansiktet ser framifrån runt ut, ögonen är relativt stora och iris är mörkbrun.
Fågeln blir 16–17 cm lång. Bålens längd uppgår i genomsnitt till 17 centimeter. När vingarna sluts korsar de varandra och höjer sig ungefär fyra centimeter över stjärten. Handpennorna är starkt förlängda i jämförelse med andra fågelarters medan armen är kort och kompakt. Vingspannet mäter 40 och 44 centimeter. Adulta tornseglare väger i genomsnitt ungefär 40 gram, men vikten varierar ganska mycket beroende på näringstillgång. Icke häckande fåglar och de som nyss anlänt till boplatsen är ofta något tyngre än häckande fåglar.
Juvenilens dräkt är mörkare och mindre glänsande, det vita på strupen är mer utsträckt och renare än hos adulta fåglar. Dessutom skiljer sig juvenilen från de adulta fåglarna genom de vita fjäderkanterna, som är mest påfallande på skulderfjädrarna, vingpennorna och stjärtpennorna och framför allt pannan. Endast pannans vita bräm finns kvar tills den postjuvenila ruggningen, medan den övriga vita brämen försvinner ganska snart genom nötning. Ettåringar ser ut som adulta tornseglare, men går ibland fortfarande att identifiera på den slitna juvenila fjäderdräkten, och då främst på stjärtfjädrarnas bakkanter som starkare rundade.[12][13][14]
Den östliga underarten A. a. pekinensis skiljer sig från nominatformen genom att dess fjäderdräkt har en ljusare brunaktig ton vilket gör att den lätt kan förväxlas med blek tornseglare. Vingarna och i synnerhet armpennorna verkar dessutom gråbruna. Pannan är brunaktigt grå och skiljer sig tydligt från ovansidan i övrigt. Det vita på strupen är renare och mer utsträckt.[10]
Den postjuvenila ruggningen sker i det afrikanska vinterkvarteret och är en partiell ruggning. Vingpennorna och en del av de mellersta stjärtfjädrarna behålls. De tio handpennorna, som bildar en väsentlig bärande yta av vingen, byts först under nästa års ruggning och har då redan två resor till Afrika bakom sig.
De adulta fåglarnas årliga ruggning är komplett och kan påbörjas redan i juli med byte av fjädrarna på huvudet. Ruggningen av vingpennorna börjar i mitten av augusti eller början av september och pågår stegvis och parallellt på båda sidor under en period av 6 till 7 månader. Denna långsamma ruggning av vingpennorna garanterar att flygdugligheten inte påverkas alltför negativt. Vid en normal ruggningssekvens byts de tio handpennorna ut sist.[12][15][16]
Tornseglarens kroppsbyggnad möjliggör en snabb, lättmanövrerad flykt med snabba akrobatiska vändningar i luften. Tornseglaren växlar mellan snabba djupa vingslag och längre glidfaser där vingarna sträcks ut nästan horisontellt och endast hålls lätt nedåtböjda. Vid stark termik kan tornseglare även segla. Karakteristiskt är ett ofta upprepat vippande utmed längdaxeln under glidfasen. I samband med de typiska snabba vändningarna kan man få intrycket att vingslagen sker asynkront.
För att undvika större höjdförluster avbryts glidflykten ofta med perioder då fågeln slår snabba vingslag under 0,5 till 22 sekunder (i genomsnitt ungefär 4 sekunder). Slagfrekvensen ligger oftast mellan 7 och 8 slag per sekund. I glidflykt uppnår den vanligen en hastighet av 20 till 50 km/h, i aktiv flykt 40 till 100 km/h och i spelflykt kan hastigheten överstiga 200 km/h. När de övernattar i luften flyger de i genomsnitt med en hastighet av 23 km/h. För flyttande fåglar ligger det optimala förhållandet mellan energiåtgång och tillryggalagd sträcka vid en genomsnittshastighet på ungefär 32 km/h.[5]
Framför allt vid kolonierna och vid kamp är tornseglare utomordentligt högljudda. Det mest typiska är det höga, gälla och entoniga, ofta upprepade "srii srii", som till och med kan överrösta stadens trafiklarm. Lätet hörs särskilt tydligt under kvällar i juni-juli, då de i stora flockar i kör ger ifrån sig skrik samtidigt som de flyger tätt över hustaken. Utöver detta har de några ytterligare en- eller tvåstaviga läten som "sprie" eller "sriiy" som tänjs ut till olika längd. Fåglar som jagar varandra ger ifrån sig ett "sirr" eller ett staccatoartat "sisisisi". Frekvensen på deras läten ligger mellan 4 000 och 7 000 Hertz, i ett högt, men för den mänskliga hörseln väl förnimbart frekvensområde.[17][18]
Vid häckningsplatsen framför paret en duett som ungefär låter "svii-rii". Det ljusare "svii" kommer från honan och det något djupare "rii" från hanen. Detta beteende utgör den bästa möjligheten till åtskillnad mellan könen i fält. När en fågel letar efter potentiella häckningshålor gör den mycket snabba nästan attackliknande besök och bara touchar hålöppningen. Om en individ redan besitter häckningshålan, som inuti oftast är mörk, ger den ifrån sig sitt könsspecifika läte och den tillflygande fågeln får på sätt snabbt reda på om den kan vara en potentiell kandidat för parbildning.[17][18][19]
I Mellaneuropa jagar framför allt ladu- och hussvalor på liknande sätt som den något större tornseglaren i luften efter insekter, och ibland förekommer blandade grupper. De bästa åtskillnadskriterierna mellan de bägge taxonen är följande:[14][20]
Inom familjen seglare överlappar tornseglarens och alpseglarens (Tachymarptis melba) häckningsområden varandra, men alpseglaren är betydligt större och kännetecknas av den vita strupen och buksidan. Betydligt svårare är det att skilja tornseglaren från den lika stora blek tornseglare (Apus pallidus) i Medelhavsområdet och i Mellanöstern, där häckningsområdena överlappar varandra och fåglarna ofta ses i blandflockar då de jagar insekter. Tornseglaren verkar då i jämförelse "stiligare", kroppen är slankare, vingändarna är spetsigare och stjärten något djupare kluven. Fjäderdäkten hos blek tornseglare är något ljusare och snarare olivbrun i jämförelse med tornseglarens svartbruna. Som störst är förväxlingsrisken mellan den mörkaste underarten av blek tornseglare A. p. illyricus och den i jämförelse med nominatformen något ljusare underarten A. a. pekinensis av tornseglaren, som möter varandra under flytten och i vinterkvarteret.
Framför allt under flyttningsperioderna utgör enfärgad seglare (Apus unicolor) som häckar på Madeira och Kanarieöarna en förväxlingsmöjlighet och i de afrikanska vinterkvarteren finns det en rad afrikanska seglararter som exempelvis inyangsalangan (Schoutedenapus myoptilus), schoutedensalangan (Schoutedenapus schoutedeni), svartseglare (Apus barbatus), somaliseglare (Apus berliozi), bradfieldseglare (Apus bradfieldi) och nyanzaseglare (Apus niansae) som inte alltid är lätta att skilja från tornseglare.[13]
Häckningsområdet sträcker sig över stora delar av palearktiska regionen. På öarna i Medelhavet och i Europa häckar tornseglaren överallt utom i de nordligaste områdena, alltså Island, norra Skandinavien och tundrorna i Ryssland. Den saknas också i nordligaste delen av Skottland, på Färöarna, i Skandinaviens sydliga bergsregioner och delar av Alperna och av Balkanhalvön. I nordvästra Afrika häckar tornseglaren alldeles nära Medelhavets kust och bebor också enligt vissa rapporter kortvarigt några av Kanarieöarna, som nu markerar häckningsområdets sydvästliga gräns. I Mellanöstern förekommer tornseglaren i Mindre Asien, vid Medelhavskusten och sporadiskt i Syrien som häckfågel. I Asien räcker häckningsområdet i norr upp till 60:e breddgraden. Områdets östgräns bildas av floden Oljokma i Sibirien, stora Chingan i nordöstra Inre Mongoliet samt de kinesiska provinserna Liaoning och Shandong. Det asiatiska häckningsområdets sydgräns löper ungefär längs 35:e breddgraden, men tornseglaren saknas i stäppbältet i Centralasien.[13][21][22]
Under norra halvklotets vinterperiod, återfinns tornseglaren mellan Ekvatorialafrika och Sydafrika, från nordgränsen för de tropiska regnskogarna och ekvatorn i Östafrika till södra randen av Oranjeflodens bäcken i Sydafrika.[4]
I Sverige sträcker sig tornseglarens utbredningsområde över hela landet, till strax norr om polcirkeln och den återfinns främst i anslutning till mänsklig bebyggelse. Den är ovanlig i fjällen, fjällbjörkskogen och i ytterskärgården. Tornseglaren anländer till Sverige i maj och flyttar söderut redan i slutet av augusti och början av september, till vinterkvarter i tropiska Afrika.
Tiden som tornseglare tillbringar i häckningsområdet och i de sydafrikanska vinterkvarteren utgör tillsammans inte mer än 3-3½ månader. Resten av året tas i anspråk av flyttningen. Höstflyttningen sker kort efter att juvenilerna är utflugna. I Mellaneuropa sker detta oftast under andra hälften av juli eller början av augusti. Adulta fåglar som inte haft framgång med häckningen, årsungarna och de ännu inte könsmogna ettåringarna flyttar vanligen först, därefter häckande hanar och sist häckande honor. Honans längre uppehåll vid häckningsplatsen tjänar till att återuppbygga fettreserverna efter äggläggningen. Tidpunkten för uppbrottet bestäms av längden på dagen och höstflytten påbörjas när dagen ungefär underskrider 17 timmar. På grund av detta flyttar fåglar som häckar längre norrut senare. Exempelvis i Finland påbörjas höstflytten först under andra hälften av augusti. Dessa efterflyttare blir sedan "hetsade" genom mellersta Europa av den snabbt minskande dagslängden och noteras därför knappt av fältornitologer. Under flytten kan de hålla en medelhastighet på 300 km/dag.[23]
Den förhärskande flyttriktningen från Mellaneuropa är sydväst till syd. Alperna bildar därför inget hinder. Framför allt vid dåligt väder följer tornseglarna loppen av floder där utbudet av föda är bättre. Populationerna i västra och mellersta Europa flyttar övervägande över Iberiska halvön och Nordvästafrika. De större flockarna som flyttar över östra Medelhavsområdet består främst av fåglar från sydöstra Europa och Ryssland. Den geografiska skiljegränsen och blandningsområdet är oklara. Vidare följer de seglare som har en västlig rutt till stor del nordvästra Afrikas kust mot Atlanten. Vanligtvis passeras Sahara i en non-stopflygning. När de når Afrikas savanner, tycks riktningen ändras åt sydost, tills de når huvudövervintringsområdet.[4]
I det afrikanska övervintringsområdet följer stora mängder tornseglare den intertropiska konvergenszonen (ITCZ), som rör sig fram och tillbaka över ekvatorn beroende på solens zenitpunkter. I torra områden åstadkommer dessa säsongsvisa väderleksförändringar tillfälligt ett rikhaltigt utbud av insekter som tornseglaren tillsammans med andra fåglar utnyttjar.[4][19]
Vissa tornseglare, sannolikt en del av de ettåriga fåglarna, förblir i Afrika. Majoriteten av de hemflyttande fåglarna flyttar norrut genom Afrika. Flyttningsriktningen löper något längre österut vid hemvändandet än vid avresan.[13] Vid denna flyttning håller sig fåglarna helst på framsidan av lågtrycksområden, för att utnyttja det sydvästliga strömdraget i lågtryckets varmsektor. Vid höstflytten använder de däremot i stället de nordöstliga vindarna på baksidan av ett lågtryck.[4][24]
I Mellaneuropa anländer tornseglarna om våren i huvudsak under andra hälften av april och första tredjedelen av maj. Den anländer låglänta platser och områden i närheten av vattendrag tidigare än mer höglänt terräng. Även i nordligare områden anländer fåglarna senare. Vädret har stort påverkan på hur lång tid flyttningen tar, så att ankomsttidpunkten även lokalt kan variera på ungefär tre veckor.[4]
I Mellaneuropa häckar tornseglaren huvudsakligen vid stenbyggnader med flera våningsplan, däribland bostadshus, kyrktorn, fabriksbyggnader och järnvägsstationer. Vid sådana byggnader används många slags hålrum under tak och takfötter, exempelvis gardinlådor eller sneda tegelpannor. Nybyggnader med släta fasader används knappt. Beroende på tillgång på lämpliga häckningsmöjligheter bosätter sig tornseglaren ofta endast på få ställen, som i ortscentrum, industri- eller hamnanläggningar, i småstäder ofta uteslutande vid kyrkor eller andra historiska byggnader.[26]
Tornseglaren var ursprungligen huvudsakligen klipphäckare, men i dag är dessa ovanliga i Mellaneuropa och endast kända från några få regioner, som exempelvis Elbsandsteingebirge. Det förmodas att övergången från häckning i klippor till häckning i byggnader skedde under medeltiden. Möjligen utgjorde borgar byggda i klippor förbindelselänken till att fåglarna närmade sig mänskliga byggnadsverk och blev kulturföljare.[26][27]
Tornseglaren häckar också i träd, i Mellaneuropa dock endast sporadiskt. I Tyskland stämmer detta exempelvis endast för en procent av de häckande paren. Av dessa befinner sig några i Harz, där de ekologiska sammanhangen blivit väl utforskade. Sådana trädhäckande tornseglare använder över 100 år gamla trädbestånd, för att där kunna vidareutveckla övergivna hackspettshål till bohålor. I norra Fennoskandien samt i vissa trakter i Ryssland undviker tornseglaren mänsklig bebyggelse och häckar i stället i skogspartier.[26][28]
Både i häckningsområdet och i vinterkvarteret förekommer tornseglaren på alla höjdlägen där klimatförhållandena garanterar en tillräcklig tillgång på insekter. De högsta häckningsplatserna finns i underarten A. a. pekinensis utbredningsområde mellan 1 500 och 3 300 meters höjd. Denna underart har observerats på mer än 4 000 meters höjd vid födosöket. De högsta observerade flyttande fåglarna befann sig på en höjd av 5 700 meter vid Ladakh.[13]
Tornseglare blir oftast könsmogna vid slutet av det andra levnadsåret. De ettåriga fåglarna tillbringar alltså efter återkomsten från Afrika den första säsongen i häckningsområdet utan att få ungar. Till viss del börjar de dock redan inspektera häckningshålor och ta dem i besittning. Adulta tornseglare bildar monogama par för minst en säsong, i regel över många år. Troheten mellan partnerna baseras på en utpräglad bindning till boplatsen. Partnerna anländer inte gemensamt till häckningsområdet, utan oftast med ungefär 10 dagars skillnad.[29]
Häckningsperioden, som endast varar ungefär tre månader, möjliggör endast en årskull, men ersättningskullar när en kull har gått förlorad förekommer ofta, oftast i samma rede. Häckningsframgången är starkt beroende av vädret, men på grund av tornseglarens höga förväntade livslängd påverkas beståndet knappt ens av flera år utan tillväxt.[29][30]
Tornseglare är sociala kolonihäckare och föredrar boplatser i mörka, oftast horisontella hålrum med möjlighet till direkt inflygning. Ingången till bohålan ligger oftast på 6 till 30 meters höjd. Fågeln når ingången genom att bromsa upp en stor del av flyghastigheten med en kort stegring före landningen. Redet befinner sig i regel i det bakre hörnet av hålan, så långt bort från ingången som möjligt. Mellan hålets ingång och redet kan det ibland vara en gång med en diameter på minst 10 centimeter och en längd på upp till 70 centimeter där tornseglaren krypande tar sig fram. I motsats till alpseglare, där flera par kan dela samma ingång, använder normalt varje tornseglarpar en separat ingång.
Bobygget utförs av båda könen och kan börja redan en dag efter parbildningen. Fåglarna samlar bomaterial medan de flyger, med tillfälliga avbrott på grund av vindavhängigheten. Föremålen, som inte får göra för stort aerodynamiskt motstånd, transporteras oftast i näbben, mer sällan i strupsäcken eller med fötterna. Beroende på utbud byggs boet med grässtrån, blad, riskvistar, ull, knoppfjäll, frön, trådar, hår, fjädrar, textil- och pappersfiber och liknande. Redet bildar en rörig, flat skål med en fördjupning i mitten, som innesluts med klibbig saliv som tornseglaren utsöndrar från sina spottkörtlar och som snabbt härdar och blir till en armering. Redet klibbas fast på murar, torn, gamla byggnader, klippor eller ihåliga träd. Ett bo som används under många häckningsperioder efter varandra, vilket inte är ovanligt, byggs ut och förstärks med mer bomaterial och saliv. Genomsnittsdiametern för ett sådant bo kan öka från 9 till 15 centimeter. Ofta består boet av andra fåglars gamla bon under någon takpanna. Befintliga bon av andra hålbyggare som stare, gråsparv eller svart rödstjärt övertas ibland våldsamt och byggs om, ibland även när boet redan innehåller ägg eller ungar. Ombyggda bon orsakar på så sätt en avsevärd stank, som uppenbarligen inte stör tornseglaren.[28][29]
Tornseglare kan ibland häcka holk. Holkarna bör vara omkring 30×20 cm och 15 cm höga. Ingångshålet bör vara oval eller rektangulär med en höjd av ca 30 mm och en bredd av ca 55 mm. Öppningen ska inte ha för skarpa kanter. Holkhäckande tornseglare på eller invid fastigheter blir ofta oskygga och kan häcka på så låg höjd som 3-3,5 meter.
Flygleken börjar vid bra väder omedelbart efter ankomsten till häckningsområden, men kan även börja redan i vinterkvarteret från början av november. Vid flygleken förföljer två seglare varandra på ett avstånd av en till tio meter. Förmodligen är det hanen som förföljer honan. Med en typisk V-ställning på vingarna försöker han på ett överfallsartat sätt nå honan. Detta lekflygande verkar uppmuntrande, så att ytterligare fåglar ansluter sig eller inleder jakten på en annan fågel. Ofta övergår en sådan kollektiv flyglek ganska plötsligt i födosök.[31]
Ibland förekommer även parbildning vid boplatsen, och i synnerhet kan tidigare partner ofta finna varandra i häckningshålan. Inkräktaren blir först mottagen av hålans innehavare med högljudda skrik och häftiga hotgester. De mycket upphetsade djuren reser sig upp flera gånger, vilket kan tolkas som lugnande gester. Endast långsamt utvecklar sig situationen och övergår till ömsesidig fjädervård. Om den ankommande är en partner från fjolåret är hotgesterna svagare och övergången till ömsesidig putsning sker betydligt fortare.[31]
Parning genomförs såväl i häckningshålet som i luften. När det sker i boet håller sig hanen fast med näbben i nacken och med fötterna i fjäderdräkten på den liggande honan. Medan honan lyfter stjärten vrider hanen sin bakkropp nedåt. Vanligen följer tre till fyra parningar på varandra. Flygkopulationerna, som uppenbart bara utförs vid bra väder, börjar på en höjd av ungefär 80 meter och påminner om flygleken. Honan, som närmast lugnt flyger rätt fram, börjar vibrera med vingarna och förlorar i fart. Den följande hanen ökar sitt tempo, flyger mot honan snett ovanifrån och sätter klorna i ryggfjädrarna. Under parningen förblir vingarna lugna. Vid kopulationen förlorar paret i höjd och hastighet och åtskiljs normalt efter två till fyra sekunder.[31]
Den evolutionära betydelsen av sådana flygparningar är svår att förklara, då det bevisligen också förekommer parningar i häckningshålet och frågan inställer sig vad orsaken kan vara till att fåglarna utsätter sig för en sådan risk med detta beteende. Men flygkopulationerna är belagda i många vetenskapliga källor, även hos andra seglararter.[32] Förmodandet att flygkopulationer kunde utgöra en möjlighet till sexuell selektion för honan är inte hållbar, då frekvensen faderskap utanför parförhållandet hos tornseglare till och med för en "normal" kolonihäckare verkar vara utpräglat låg.[28][33]
Äggen är avlångt elliptiska, men med olika hälfter och med trubbig spets, för att förhindra att de faller ner. Om underlaget är slätt vävs ett nätliknande stöd för äggen av fjädrar och dylikt. Äggen mäter 25 x 16 millimeter. Skalet är vitt och glanslöst, och de gråa fläckarna kommer från avföring från svalflugor. I mer än 90 procent av fallen består kullen av 2 till 3 ägg, ibland av bara ett ägg och mycket sällan av 4 ägg. Vanligtvis sker äggläggningen i Mellaneuropa under andra hälften av maj och oftast under förmiddagen. I Norden läggs äggen i juni.[34]
Såväl kullens storlek som ruvningstiden är starkt beroende av väderleken. Ruvningen kan vara mellan 18 och 27 dagar men i genomsnitt 19 dagar. En sådan tidsmässig flexibilitet och längd utgör en ovanlighet hos en fågel av denna storlek. Föräldrarna ruvar ägget tillsammans och byts av så att de nästan alltid ruvar lika länge var. Vid väderleksbetingade pauser i ruvningen är äggen resistenta mot nedkylning.[28][29][35]
Äggen kläcks oftast under en period av två dagar. Ungarna föds blinda och fullständigt nakna. Tiden då dunungarna stannar i boet är liksom ruvningstiden starkt beroende av väderleken och kan variera mellan 38 och 56 dagar, men sällan överstiger denna period 40 dagar. Under de första 2 till 7 dagarna värmer föräldrarna dem ständigt. Senare vid gynnsammare väderlek görs detta endast nattetid. Födan samlas av föräldrarna i strupsäcken och formas med saliv till en hasselnötsstor kula, i vilken flera smådjur fortfarande är levande. Endast under de första dagarna fördelas bollarna i portioner till boungarna. Senare lämnas de som en helhet till ungarna som ropar och tigger med näbbviftningar. Färska exkrementer sväljs i början av de adulta fåglarna och bärs senare bort i strupsäcken.[29][35]
Efter 2 till 3 veckor skuttar ungarna omkring flaxande i häckningshålet, till en början bara i några sekunder åt gången. Efter ungefär en månad häver de upp kroppen med hjälp av de utsträckta vingarna, så att fötterna lyfter från underlaget. Denna ställning kan de hålla i 10 sekunder eller längre före utflygningen. Även nattetid genomför boungar typiska flygrörelser.[35]
Under optimala betingelser kan boungar, som vid kläckningen väger ungefär tre gram, uppnå sin högsta vikt på upp till 60 gram på mindre än tre veckor. De väger då en och halv gång så mycket som en adult fågel. Först ett par dagar innan de blir flygga avbryter de tiggandet och avmagrar till den optimala flygvikten på ungefär 40 gram. Undersökningar har visat att till och med när tilläggsvikter satts fast på ryggen eller när man klippt vingspetsarna inkräktar inte detta på juvenilernas förmåga att avstämma sin vikt optimalt på dagen för utflygningen. Det antas att de ovan beskrivna "armhävningarna" i detta sammanhang också möjliggör bestämning av förhållandet för kroppsvikt och vingyta.[36][37]
Dagen för utflygningen tillbringar boungarna till största delen vid flyghålet. Det förflyter ofta många timmar då de juvenila fåglarna med utspärrade vingar och utbredd stjärt hela tiden sträcker ut huvudet ur hålet. Föräldrarna är inte närvarande vid utflygningen. Vid sena häckningar befinner de sig i vissa fall redan på flyttning till vinterkvarteret. Förmodligen som skydd mot predatorer sker utflygningen oftast på kvällen. När så den lämnar hålan för första gången flyger den inte direkt upp i luften, utan faller ett par meter för att sedan få den nödvändiga hastigheten för att flyga. De juvenila fåglarna är självständiga genast efter utflygningen och tillbringar första natten i luften.[19][29][35]
Tornseglare har en hög medellivslängd och en bland fåglar ovanlig åldersstruktur, då även hög ålder är vanlig. Den årliga mortaliteten för adulta fåglar uppskattas i medeltal till 20 procent. Den genomsnittliga livslängden för adulta fåglar ligger mellan 4,3 och 6,2 år. För flygga juveniler ligger den på ungefär 2,4 år. En ålder på 10 år och mer är inte sällsynt, och vid några tillfällen har man genom ringmärkning påvisat fåglar som varit äldre än 20 år.
Vädrets direkta eller indirekta inflytande på livslängden är betydlig. Vid våtkallt väder då temperaturen dagtid är under 10 till 12 grader är hela populationers existens hotad. Speciellt om ett sådant väderläge dessutom har en stor utbredning eller att en vidare flygning vid lågtryck förhindras av någon form av barriär. En sådan massdöd av adulta djur kan decimera en population, men om populationen som överlever kan reproducera sig som normalt kompenserar detta för decimeringen, på bara ett års tid.[38][39]
Aktivitetens början är starkt beroende av vädret. Häckfåglarna, som övernattar i boet, lämnar detta i juni vid 50:e breddgraden, som löper genom i mitten av Tyskland, genomsnittligt 15 minuter före soluppgång, men vid 60:e breddgraden, som löper genom södra Finland, däremot en timme före soluppgång på grund av den längre skymningen. Vid molnighet, starkare vind och lägre temperatur ger sig fåglarna ofta ut i luften väsentligt senare och först när det blivit mycket ljusare. Vid mycket dålig väderlek gör de inga eller endast oregelbundna, sporadiska utflygningar. Aktivitetens slut är däremot mycket mindre påverkat av vädret och ligger exempelvis vid 50:e breddgraden i juni vid klart väder ungefär vid en halvtimme efter solnedgången. För att bättre utnyttja dagsljuset sker födosöksflygning även över höjder, medan häckplatserna i dalarna fortfarande eller redan ligger i mörker.[40]
Under häckningen sover paret i boet, men annars tillbringar många fåglar nätterna på runt 3000 meters höjd.[41] Redan under 1700-talet förmodade Lazzaro Spallanzani att tornseglare övernattar i luften, då han ofta kunde observera på kvällen hur de rörde sig allt högre. Därefter har detta bekräftats genom att man följt dem med sportflygplan och senare med radarlokalisering och numera är det obestritt att tornseglare, särskilt icke häckande fåglar, ofta övernattar flygande. Tornseglare är för närvarande den enda seglarart[42] om vilken det med säkerhet är känt att den tillbringar natten på detta sätt. Det anses dock vara sannolikt att även andra arter av denna familj gör detta.[43][44]
Övervägande vid vackert väder sker det kvällsliga gemensamma uppstigandet under användning av uppvindar över de varmare luftskikten. Natten tillbringar seglarna på höjder mellan 400 och 3 600 meter, ensamma eller i svärmar och oftast tysta. De slår emellanåt med vingarna, men i långsammare frekvens än på dagen. Uppenbart försöker fåglarna så mycket som möjligt förbli stationära och flyger jämförelsevis långsamt mot vinden, så att de vid starkare vindar till och med drivs bakåt och måste flyga tillbaka på morgonen för att återkomma till utgångspunkten. Det är oklart hur tornseglare vilar sig på natten, eftersom den telemetriutrustning som behövs för att genomföra forskning om detta ännu inte är tillräckligt miniatyriserad för att den ska kunna användas för fåglar av denna storlek. Man förmodar en halvsömn liknande den hos valar eller delfiner.[5][19][43][44]
Rörande de evolutionära fördelarna med övernattning i luften har mycket spekulerats och diskuterats. Även för en fågel som är så välanpassad till livet i luften utgör övernattning i flykten en ansenlig merkostnad jämfört med övernattning på marken. Det är säkert att fåglarna inte förblir i luften för att jaga insekter på natten, då de inte kan se tillräckligt bra för detta. Ett försök till förklaring tar som utgångspunkt en brist på lämpliga sovtillfällen, särskilt i det afrikanska vinterkvarteret, där lämpliga bo- och sovplatser redan tas i anspråk av 20 andra inhemska seglararter som häckar där. Enligt denna teori har tornseglaren gjort en dygd av nödvändigheten, då den genom att avstå från att sova på marken har möjlighet att konsekvent följa det största födoutbudet i intertropiska konvergenszonen (se även avsnittet Flyttning).[19][44]
När ett lågtrycksområde närmar sig, rycker många tornseglare fram framför dess väderfront. De börjar i många fall redan när kallfronten är 500 till 600 km bort. Fåglarna bildar raskt flockar, som därefter färdas till lågtryckets varmsektor, där de till och med under regn ännu finner tillräcklig föda. Senare flyger de mot vinden igenom lågtryckets kallfront och utsätts då för de kraftigaste regnfallen under kortast möjliga tid. Oftast flyger tornseglarna då förbi lågtryckets centrum medsols och återvänder vanligtvis först efter 1000 till 2000 kilometer till utgångspunkten. I sådana flygningar beblandar sig regelbundet individer från olika regioner.
Vid liknande lågtrycksflygningar deltar i synnerhet de icke häckande fåglarna, alltså framför allt de ettåriga. Men även häckfåglar deltar ofta. Juveniler överlever oftast föräldrarnas frånvaro i en sorts hungersömn.[4]
Tornseglare är sällskapliga över hela året och lever under häckningstiden i regel i kolonier, där många aktiviteter är samordnade. Särskilt uppseendeväckande är de sociala flyktlekarna, som endast är synliga vid gott väder övervägande kvällstid, de så kallade "Screaming Parties", som beledsagas av högljudda skrik. Under dessa bildar fåglarna en mer eller mindre sluten svärm, som tillfälligt kretsar på hög höjd och upprepade gånger med rasande fart förbiflyger tätt intill boplatserna. Alla fåglar i kolonin deltar, även häckfåglarna och på sensommaren de flygga juvenilerna. Vid dessa flyktlekar kan mycket komplexa flygmanövrer ses, som delvis erinrar om flygningarna vid parningsleken. Dessa "Screaming Parties" följs ofta omedelbart av uppstigning till övernattning i luften. Särskilt intensiva är flyglekarna kort före bortflyttningen. Möjligen tjänar de till social samordning.[45]
En aspekt av tornseglarens extrema anpassning till luftrummet (se Flykt) är också de små fötterna, som inte är särskilt lämpade för marklandning och förflyttning på marken. På marken står den på klorna och hällederna, med lätt sänkt huvud och med rörelse med lång sats med de något utspärrade fötterna förmår tornseglaren springa ödlelikt, vilket gör ett ganska klumpigt intryck. Med de fyra bakåtriktade klorna lyckas adulta fåglar klättra utmärkt. På grenar eller stänger kan tornseglare hänga, men inte sitta.
Även om tornseglare inte utan besvär landar på slät mark kan friska fåglar, trots påståenden om motsatsen, starta utan möda från marken, såvida en tillräcklig fri sträcka för starten finns. Med fötterna kan fågeln skjuta upp sig 30 till 50 centimeter från marken eller ta sig upp i luften efter en språngmarsch på 3 till 5 steg. Fastän handpennornas spetsar berör marken vid en sådan start, stöter sig tornseglaren aldrig upp från marken med vingarna. Det finns dock en observation där en tornseglare samtidigt med hoppet hävde sig upp med vingarna och flög iväg. Försvagade fåglar kan dock klättra uppför grenar och träd för att enklare kunna starta därifrån.[5]
Fjäderdräkten sköts genom att bröst och axlar samt vingtäckare ut till handens mitt bearbetas i flykten med näbben och om så behövs, med hjälp av en kursändring. Rengöringen av de delar av fjäderdräkten som inte nås med näbben och ordnandet av vingfjädrarna sker genom raska, alternerande fram- och tillbakadragningar av vingarna längs sidan. Ett annat beteende, då fågeln svänger omkring med vingarna slående nedåt, är uppenbart en reaktion på störande retningar i fjäderdräkten. Sannolikt görs det också för att skaka av lusflugor. Djur som sitter i bohålan tillbringar den mesta tiden med att putsa sig. Tack vare huvudets stora vridbarhet kan samtliga områden på kroppen nås, men komplett putsning av fjäderdräkten åstadkoms bara hängande.[39][43]
Tornseglare i bohålet förhåller sig mycket aggressivt gentemot obekanta artfränder. Hålets innehavare rör sig hotfullt med sträckta och höjda vingar mot inkräktaren och visar dessutom upp sina fötter som "vapen" genom att upphäva den tillvända vingen och vippa kroppen åt sidan. Om den inkräktande fågeln reagerar med samma beteende slåss fåglarna mot varandra med vingslag och näbbhugg. Sådana häftiga strider som beledsagas av högljudda skrik varar inklusive tillfälliga avbrott ofta över 20 minuter, ibland till och med 2 till 5 timmar. Strider om boplatser med artfrämmade konkurrenter som stare eller gråsparv liknar strider inom arten, men motståndaren blir i detta fall inte sällan sårad eller dödad.[46]
Om lärkfalk och andra större rovfåglar visar sig bildar tornseglare en flock, ofta även gemensamt med svalor. De kretsar då sällskapligt över och under angriparen och skruvar sig som denne i höjden. Ibland sker förmodligen även skenangrepp. Om fienden avlägsnar sig förföljs den ännu en stund. Under normala förhållanden lyckas rovfåglar endast i undantagsfall ta en tornseglare ur flocken.[46]
Tornseglare är luftjägare som livnär sig uteslutande på insekter och spindlar som de fångar i flykten på upp till en kilometers höjd. Den regionala vanligheten av bestämda byten i luftrummet och näringsspektrumet för fåglarna där stämmer i största utsträckning överens, så att man kan utgå från att tornseglare inte är kräsna och utnyttjar alla tillgängliga objekt av lämplig storlek. I Europa har över 500 arter påvisats som byte. Av detta kan man utgå från ett väsentligt högre tal, eftersom de undersökningar som hittills har utförts inskränker sig till endast ganska få vistelseorter. Huvudbyte är bladlöss, steklar, skalbaggar och tvåvingar. Ofta spelar även flygande myrstadier och i Afrika dessutom termiter en viktig roll. När det finns möjlighet att välja föredrar tornseglarna bytesdjur med en kroppslängd på mer än 5 millimeter. Ett av de största djur som påvisats som bytesdjur är större bandfly, ett nattfly med en kroppslängd på 26 till 29 millimeter.[47]
Födosöket sker praktiskt taget uteslutande i luften. Sökning efter föda på stuprör, skärmtak eller liknande är sällsynt. Efter väder och fördelning av utbudet jagar tornseglare i växlande områden och höjder, vid lägre temperaturer ofta på kort avstånd från vegetationen. Normalt ligger flyghöjden mellan 6 och 50 meter, men på varma dagar ofta även över 100 meter över marken. Det förmodligen bästa jaktresultatet sker vid vindstilla och varm väderlek. Födosöket sker i växling mellan slagflykt och glidflykt med snabba riktningsändringar. Näbben öppnas först när den hugger till. Dock uppnår tornseglare inte den extrema rörligheten hos svalorna, som dessutom inriktat fångar större insekter än tornseglare gör, och svalornas luftjakt anses vara väsentligt effektivare. Vid födosöket håller fåglar som flyger avlägset från varandra kontakt optiskt, så att när svärmande myror stiger uppåt infinner sig ofta hundratals tornseglare inom några minuter.[45][48][49]
Ungarnas föda skiljer sig inte väsentligt från de adulta fåglarnas övriga bytesspektrum. Den består nästan uteslutande av objekt från 2 till 10 millimeters längd. Häckfåglar samlar födan i strupsäcken, tills en definierad mängd är samlad, som vid gott väder redan kan vara tömd redan på knappt 40 minuter, men varar vid sämre väderlek dock betydligt längre. Ett häckande par som matar ungar kan under goda betingelser framskaffa 50 gram foder på en dag, vilket motsvarar mer än 20 000 insekter eller spindeldjur.[47][49]
De dricker genom att svepa över en vattenyta och därefter snappa åt sig vatten. Drickandet sker i en snabb, jämn glidflykt, då kroppen bildar en vinkel på ungefär 20 till 35 grader till vattenytan. Vingarna hålls därvid i V-ställning. Näbben doppas ned på en sträcka på ungefär en halv meter och nästan samtidigt som näbben öppnas trycks stjärtfjädrarna nedåt.[48]
Under ihållande lågtryck händer det att adulta fåglar tvingas stanna kvar i boet upp till en vecka utan föda och faller in i ett dvalliknande, växelvarmt tillstånd som minimerar energiåtgången. Samma sak kan hända med ungarna om föräldrarna väljer att flyga på andra sidan ett lågtryck och vara borta upp till två veckor. Äldre, befjädrade boungar kan då genomgå näringsbrist och hamna i dvala. Då blir alla kroppsfunktioner begränsade till ett minimum. Hjärtslag och andning blir långsammare. Kroppstemperaturen sjunker från normalvärdet som ligger vid ungefär 39 °C efter en tid till knappt över omgivningens temperatur. Först förbrukas fettreserverna, slutligen angrips även kroppsvävnad, framför allt muskulaturen eller levern. På detta sätt kan boungarna överleva en till två veckor utan föda. Om kroppstemperaturen underskrider 20 °C inträder i regel döden.[43]
Även adulta fåglar kan i begränsad utsträckning falla i dvala, men då endast överleva tre till fyra dagar utan föda. Om djuren vid en lågtrycksflygning inte kommer till områden med bättre förhållanden, samlar de sig tätt ihopträngda och orörliga på murar och bergväggar. Tornseglare i detta tillstånd kan knappt observeras, eftersom de drar sig tillbaka till skyddade nischer, därför att de på grund av starkt reducerade reflexer annars skulle vara hjälplöst utlämnade åt fiender.[43][45]
Tornseglarens naturliga fiender är i Mellaneuropa framför allt lärkfalk och pilgrimsfalk, som ofta jagar tornseglaren i luften. Andra rovfågelar som tornfalk och sparvhök, men även ugglor, tar mer sällan tornseglare, framför allt när bytet är försvagat av exempelvis näringsbrist. Vid dåligt väder lyckas även tamkatter ibland fånga fåglarna när de flyger lågt. I häckningshålet utgör stenmård och vessla ibland ett hot.[38]
Särskilt att framhålla är svalflugan (Crataerina pallida), en parasit som är specialiserad på denna art. Svalflugans livscykel är synkroniserad med seglarens. Larverna som läggs i häckningshålet kläcks tillsammans med fågelungarna. De 6 till 10 millimeter stora parasiterna, som föredrar att suga på halsen och buken, kan försvaga ungfåglar. Det är inte känt om tornseglarens dödlighet påverkas av detta. Upp till 12 svalflugor kan befinna sig i en bounges fjäderdräkt, och hos en adult fågel kan det vara upp till 20. Uppenbarligen plockar fåglarna bara bort parasiterna när de kan komma åt dem, och äter inte upp dem. Svalflugorna är så anpassade till tornseglarna att de inte längre aktivt kan flyga, utan endast segla.[38][39][43]
Förutom svalflugor förekommer även andra parasiter som bandmaskar, kvalster och löss. Deras inflytande på dödlighet och livslängd är oklart.[39]
Fastän tornseglaren hittills inte är hotad i sitt bestånd valdes arten år 2003 av Naturschutzbund Deutschland till "årets fågel". Tornseglaren skulle därmed fästa uppmärksamhet på problem i dess livsområde, även för andra arter som häckar i byggnader.[27]
Det europeiska beståndet uppskattas till 4,0 till 4,9 miljoner fåglar[50] och populationen i hela världen till ungefär 25 miljoner individer. Dessa beståndstal är dock endast grova uppskattningar, då dessa i de enskilda områdena oftast härleds från det maximala antalet flygande individer och tillförlitliga angivelser knappast finns för större områden. Detta visar sig också i det att de tal som BirdLife International publicerat för det europeiska beståndet är mer än tre gånger så högt[51] som de ovan nämnda, som publicerades 1997 av Boano och Delov.[13][52]
Fastän hittills inga exakta tal föreligger, utgås från en ökning av populationerna under 1900-talet, då tornseglaren har gynnats av urbaniseringen och den byggnadsstil som var förhärskande vid denna tid. Nutida byggnader och moderniserade fasader erbjuder dock betydligt färre nischer som är lämpade till boplatser än äldre byggnader. Möjligen verkar tornseglarens trohet till häckningplatsen här även till ytterligare nackdel, då seglare som kommer tillbaka från vinterkvarteret ofta efter en modernisering står framför en "stängd dörr". Under de senaste åren tycks så, trots klimatutvecklingen i Mellaneuropa som för tornseglaren egentligen är gynnsam, en lätt tillbakagång avteckna sig. En ytterligare observerad effekt är försvinnande från centrum i storstäder som London. Här utgår man från att inte föroreningen av luften är orsak, utan det tilltagande avlägsnandet av fria områden och vattendrag i omlandet.[13][27][30]
Häckfågeltaxering av tornseglare har pågått sedan 1975 och den visar att arten med säkerhet minskat med 30–49 % de senaste 30 åren. Tittar man på de senaste 10 åren så är minskningen något mindre och då talar man om 20–29 %. Den allra största minskningen har skett i norra Sverige.[53] Anledningen till minskningen är inte känd men den vara att tornseglaren får svårt att hitta boplatser som en följd av ändrad takläggningsteknik – eller av en ökad giftanvändning i Afrika. Den svenska populationen uppskattas till 200 000 – 400 000 par, vilket antagligen är en underskattning.[34] I Artdatabankens rödlista från 2015 kategoriseras den som sårbar (VU).[54]
Dess vetenskapliga namn "Apus" är en latinisering av grekiskans ἄπους apous som betyder fotlös. Detta epitet gavs tornseglaren eftersom dess ben är mycket korta och under flygningen helt dolda i fjäderdräkten.[36]
Före 1980 var dess officiella trivialnamn tornsvala men eftersom arten inte är en svala bytte SOF:s namnkommitté dess namn. Förledet "torn" har fågeln tilldelats på grund av sin vana att bygga bo i exempelvis kyrktorn.[6] Mot namnbytet har kritik riktats för dess brott mot den folkliga namngivningstraditionen och dess inkonsekventa genomförande.[55] Ett annat äldre namn är ringsvala.[56]
Bland äldre dialektala namn återfinns exempelvis regnspira i Västerbotten.[57] Andra äldre folkliga namn har varit regnsvala[58], kyrksvala[58], skogssvala[58], långvinge[58], djävulsfågel[58], nattsvala[58], svartsvala[59], gråsvala[59] och svalhök[59]. Även lärda författare använde olika trivialnamn på tornseglaren. Anders Jahan Retzius kallar den ringsvala i sin upplaga av Fauna Svecia 1800, medan Olof Rudbeck d.y. kallar den spirsvala i Rudbecks fågelbok 1693.[60] Sven Nilsson använder dock namnet tornsvala (men med alternativnamnet ringsvala) i sin Skandinavisk Fauna 1824.[61]
Trots att tornseglare häckar i närheten av människan har de inte fått någon särskild folklig uppmärksamhet. Det finns förhållandevis få antydningar om mytologiska egenskaper för denna fågel. Dock kan detta bero på att seglare i många texter blandats samman med svalor eller att äldre texter där seglare faktiskt omnämnts senare har blivit felöversatta. Ett exempel är i bibelavnittet Jesaja 38:14 som i 1917 års svenska översättning löd:
” Jag klagade såsom en svala, såsom en trana, jag suckade såsom en duva; matta blickade mina ögon mot höjden: »HERRE, jag lider nöd; tag dig an min sak. „ – Jes 38:14I den ursprungliga bibeltexten används ordet "cuc" vilket både på hebreiska och arabiska betyder "seglare".[62][63]
I vissa områden i England hade tornseglare rykte om att vara "djävulsfåglar" ("devil birds" eller "screech devils"). Deras plötsliga uppträdande vid början av sommaren, tillsammans med den svarta fjäderdräkten och det högljudda skriet, tycktes kusligt för människorna.
I motsats till detta värderade tyrolarna tornseglarna positivt. Där sågs de som lyckobringare och antog den roll som ladusvalor och hussvalor tillskrevs i Tyskland. Från Plinius är även en nyttoanvändning från folkmedicinen bevarad[64], nämligen skulle buksmärtor kunna behandlas med tornseglare som inlagts i vin.[14][65]
Inom heraldiken används en fotlös, och ibland även näbblös fågel, vilken kallas merlett. Merletten kan härstamma från tornseglaren men härleds oftast till svalorna.
Denna artikel är helt eller delvis baserad på material från tyska wikipedias artikel Mauersegler, läst 5 januari 2008, där följande källor anges:
Wikimedia Commons har media som rör tornseglare.
Tornseglare (Apus apus) är en fågel inom familjen seglare och enda representant för familjen i norra Europa. Till formen påminner seglarna om svalorna, men de är inte närmare besläktade med dessa tättingar, utan likheterna beror på konvergent evolution. Istället är seglarna närmast besläktade med kolibrier och trädseglare. Tornseglaren har ett stort utbredningsområde och häckar över stora delar av Palearktis. Den är en flyttfågel och har sina vinterkvarter i Afrika, framför allt söder om ekvatorn.
Tornseglare är extremt anpassade till ett liv i luften och efter att de kläckts befinner sig många individer i luften från det att de lämnar boet tills de häckar första gången vilket sker efter två till tre år. De uppträder mycket sällan på marken och ofta påstås det att arten inte kan, eller har mycket svårt att lyfta från plant underlag. Detta är emellertid inte fallet för en frisk fågel. Utanför häckningstiden uppehåller de sig i luften under flera månader ofta utan avbrott. På högsommaren är de sociala fåglarna mycket påfallande i luftrummet över städerna med sina gälla skrik. Vid sina flygmanövrer kan de i störtdykningar uppnå hastigheter på över 200 km/h.
Före 1980 var dess officiella trivialnamn tornsvala men eftersom arten inte är en svala bytte SOF:s namnkommitté dess namn. Förledet "torn" har fågeln tilldelats på grund av sin vana att bygga bo i exempelvis kyrktorn.
Ebabil (Apus apus), sağangiller (Apodidae) familyasından 16–17 cm boyunda, kentler ve açık alanlarda yaşayan, genellikle kırlangıçla karıştırılan bir kuş türü.
Kırlangıçlara göre kanatları daha uzun ve kavislidir. Gece-gündüz havada kalır ve uçarken uyurlar. Geceleri gören bir türdür.
Yalnızca üreme dönemlerinde yere inip, kayalıklardaki ve yüksek binaların çatılarındaki yuvalarında uyurlar. Sürüler halinde, tiz çığlıklar atarak uçarlar. Ayaklarının üstünde diğer kuşlar gibi dik bir şekilde duramazlar.
Türkiye'de ilkbaharda görülmeye başlar, sonbaharda güneye göç ederler.
Ebabil Kabe'yi yıkmaya giden Ebrehe ordusunu ayak ve gagalarından attıkları taşlarla bozguna uğratan kuşlar olarak bilinir.
Genç bir ebabil kuşu
Ebabil (Apus apus), sağangiller (Apodidae) familyasından 16–17 cm boyunda, kentler ve açık alanlarda yaşayan, genellikle kırlangıçla karıştırılan bir kuş türü.
Серпокрилець чорний має довжину тіла 16—18 см, крила — 15—18 см, розмах крил 40 см, вагу — 35—50 г. Колір у нього бурувато-чорний, у старих птахів із слабким зеленкуватим відливом. Влітку пір'я суттєво вигоряє, тому забарвлення оперення світлішає. Дзьоб та ноги чорні. На лапах всі чотири пальці спрямовані вперед.
Цей птах мешкає всюди в Європі і Азії, окрім її тундрової частини. Також серпокрилець живе у Північно-Західній Африці, селиться до озера Байкал, забайкальської області (Росія), півострова Ляодунь (Китай). Розповсюджений на північ до 62-65° північної широти, на південь до Палестини, Сирії, Гімалаїв. В Україні серпокрилець чорний поширений по всій території країни[3]. На зиму чорні серпокрильці відлітають до південної частини Африки (на південь від екватора), острова Мадагаскар. Гніздиться цей птах переважно в містах.
Це доволі численний птах, його популяцію в Європі оцінюють в 19,1-32,5 млн пар. Європейська популяції становить близько 40 % від світової. У цілому чисельність стабільна[4].
Полюбляє кам'яні забудови, але живе також у лісах. Доволі часто мешкає поряд з людиною.
Линяння у серпокрильця відбувається 1 раз на рік.
Чорні серпокрильці прилітають із зимівель в травні, невеликими зграями. Зазвичай їх приліт пов'язаний з ходою циклонів — вони йдуть за ними. Після прильоту серпокрилець чорний починає будівництво гнізда. Це триває близько 8 днів. У гніздо відкладається 2—3 яйця. Протягом року цей птах робить 1 кладку.
Висиджують пташенят самець і самка протягом 11—16 днів. Серпокрильці перебувають у гнізді досить довго й відлітають з нього на 38—39 день, а інколи у зв'язку з природними умовами й на 56. Відразу після вильоту з гнізда вони можуть літати й самостійно ловити здобич. Згідно з останніми дослідженнями за допомогою мініатюрних акселерометра та логера[en] виявлено, що серпокрильці здатні безперервно перебувати в польоті без посадки на землю 10 місяців.[5][6]
Вид внесений до Бернської конвенції[7].
Yến thông thường (danh pháp khoa học: Apus apus) là một loài chim thuộc Apodidae.[1]. Loài chim này dành nhiều thời gian trên không trung, thậm chí ngủ và giao phối khi bay. Yến thông thường dài 16–17 cm với sải cánh dài 38–40 cm[2] và hoàn toàn có màu nâu hơi đen trừ một mảng nâu nhạt hoặc trắng trên cằm không thể nhìn thấy từ xa.
Yến thông thường (danh pháp khoa học: Apus apus) là một loài chim thuộc Apodidae.. Loài chim này dành nhiều thời gian trên không trung, thậm chí ngủ và giao phối khi bay. Yến thông thường dài 16–17 cm với sải cánh dài 38–40 cm và hoàn toàn có màu nâu hơi đen trừ một mảng nâu nhạt hoặc trắng trên cằm không thể nhìn thấy từ xa.
Чёрный стриж, или башенный стриж[1] (лат. Apus apus) — небольшая птица рода стрижей семейства стрижиных.
Чёрный стриж достигает в длину 18 см, размах крыльев — 40 см, длина крыла — 17 см и хвоста — 8 см. Хвост вильчатый, оперение тёмно-бурого цвета с зеленоватым металлическим отливом, по форме стриж похож на ласточку. Подбородок и горло украшены округленным белым пятном; глаза тёмно-бурые, клюв чёрный, лапки — светло-бурые. Оперение самцов и самок не отличается, но птенцы немного светлее взрослых стрижей, а их перья имеют грязно-белые каёмки на концах. Летом перья существенно выгорают и общий цвет становится более светлым.
Горизонтальная скорость полёта у чёрного стрижа одна из самых больших среди птиц, она достигает 111 км/ч[2].
Согласно последним исследованиям, стрижи могут оставаться в воздухе на протяжении большей части года (за исключением 2 месяцев брачного периода). [3]
Обитает в средней Европе, в северной и средней Азии. В России — от западных границ до Забайкалья на востоке[4]. Зимует в Африке (при этом пролетая весь континент с севера до юга) и южной Индии. Есть свидетельства о залете зимующих птиц в страны Юго-Восточной Азии, в частности до восточного побережья Таиланда. Сейчас эту птицу можно встретить преимущественно в городах. В Финляндии и Дании чёрный стриж гнездится как в лесах, так и рядом с человеком.
Ещё в конце XIX века в Южной Европе массово разорялись гнёзда чёрных стрижей, так как мясо их птенцов «считалось очень вкусным»[5].
Так как стрижи являются очень распространенным видом птиц, горожане часто сталкиваются со «стрижиной проблемой» — их птенцы выпадают из гнезда, ещё не умея летать. Чаще это случается в дождливую погоду. Люди находят птенцов на земле и пытаются выкормить, но это не так просто. Во многих странах для таких стрижей существуют специальные центры, где их реабилитируют и выпускают обратно на волю. В России много таких центров: в Санкт-Петербурге — Реабилитационный центр «Ассоциации Любителей птиц», в Москве — Реабилитационный приют госпиталя птиц «Зелёный попугай», в Рязанской области — Реабилитационный приют «Птицы без границ» им. А. И. Куинджи, в Тверской области — Реабилитационный центр животных «Ромашка», в Калуге — Реабилитационные центры «Феникс», «Смоленское Поозерье», в Ульяновске — Симбирский центр спасения диких птиц, и многие другие. Также отдельные энтузиасты выкармливают таких стрижат самостоятельно.
Взрослые птицы (если они полностью здоровы) вопреки сложившемуся мнению, с земли взлетают. Если стриж не улетает, то он или нездоров, или на земле имеются препятствия (трава, неровности рельефа и т.п.) мешающие взлету.
В полёте клювом ловит насекомых, как сачком. В этом он похож на козодоя.
Чёрные стрижи прилетают с зимовок небольшими стаями. После прилёта чёрный стриж начинает строительство гнезда, которое длится около 8 дней. В гнездо откладывается 2-3 яйца. В течение года птица делает 1 кладку. Высиживают птенцов самец и самка в течение 11-16 дней. Маленькие стрижи находятся в гнезде достаточно долго и улетают из него на 38-39-й день, а иногда, в связи с природными изменениями, и на 56-й. Сразу после вылета из гнезда они могут летать и самостоятельно питаться.
Гнездится колониями, гнёзда устраивает в дуплах, трещинах скал, в норах по обрывам, под крышами, в щелях зданий.
Чёрный стриж, или башенный стриж (лат. Apus apus) — небольшая птица рода стрижей семейства стрижиных.
普通楼燕（学名：Apus apus）为雨燕科雨燕属的鸟类。该物种的模式产地在瑞典。[2]
普通楼燕包括以下亚种[3]
.jpg)
.jpg)
_-_Apus_apus_(036b).jpg)
|url=值 (帮助). Integrated Taxonomic Information System. [2010-11-6] （英语）. 请检查|access-date=中的日期值 (帮助) 
分類 界 : 動物界 Animalia 門 : 脊索動物門 Chordata 亜門 : 脊椎動物亜門 Vertebrata 綱 : 鳥綱 Aves 目 : アマツバメ目 Apodiformes 科 : アマツバメ科 Apodidae 属 : アマツバメ属 Apus 種 : ヨーロッパアマツバメ A. apus 学名 Apus apus
ヨーロッパアマツバメ（学名：Apus apus）は、アマツバメ目アマツバメ科に分類される鳥類の一種。
ツバメやニシイワツバメと良く似た外見の小さな鳥である。しかしこれらスズメ目の鳥と違って、アマツバメ科はアマツバメ目に分類されている。似たような生態のため、収斂進化してきたと考えられている。
学名のApusは、ギリシア語で「足がない」という意味を表す απους という語に由来する。この鳥は足がとても短く、垂直な面に立つ時にのみ足を使う。地面に降りることは滅多にない。
ヨーロッパアマツバメも渡り鳥であり、夏場はグレートブリテン島や北ヨーロッパで、冬場は南アフリカで過ごす。
時に森林に住むこともあるが、市街地で生活するのに適応しており、ビルの窪みや窓の下、煙突など、どこにでも巣を作る。毎年同じ場所に戻ってきて、必要であれば巣を作り直す。
気候が悪くて餌の虫が取れない時、ヒナは自らの体温を下げて冬眠状態になることができる。
ヨーロッパアマツバメの体長は16-17cmで、全体的に黒っぽい茶色をしており、喉には白か薄い灰色の部分がある。短い尾と三日月やブーメランの形をした長い翼を持つ。
鳴き声は、叫ぶような大きい音であり、メスは高い音、オスは低い音を出す。
夏の夕方には10-15体が集まって輪になって飛び、お互いに鳴き合う「スクリーミング・パーティー」と呼ばれる行動が見られる。
氷河期に中央ヨーロッパに住んでいたものは A. a. palapus という亜種に分類される。
Martletとして知られる鳥の模様は、しばしば紋章に現れている。これは足のない鳥として描かれることから、ヨーロッパアマツバメを基にしたと考えられる。この紋章は主に次男の武器に描かれたが、この鳥が常に定住せずにさすらっていることを象徴しているのかもしれない。
幼鳥
ヒナ
ヨーロッパアマツバメ（学名：Apus apus）は、アマツバメ目アマツバメ科に分類される鳥類の一種。
ツバメやニシイワツバメと良く似た外見の小さな鳥である。しかしこれらスズメ目の鳥と違って、アマツバメ科はアマツバメ目に分類されている。似たような生態のため、収斂進化してきたと考えられている。
学名のApusは、ギリシア語で「足がない」という意味を表す απους という語に由来する。この鳥は足がとても短く、垂直な面に立つ時にのみ足を使う。地面に降りることは滅多にない。
유럽칼새(Apus apus, Common swift)는 중간 크기의 새로, 특히 제비나 흰털발제비속과는 비슷하지만 이들의 크기는 유럽칼새 보다 조금 더 크다. 유럽칼새는 칼새목이라는 별개의 목에 속해있기 때문에 참새목과는 전혀 관련이 없다. 이 그룹들이 서로 비슷한 양상을 보이는 까닭은 서로 비슷한 생활 양식에 따른 수렴 진화로 인한 것이다. 신세계 벌새와 동남아시아 뿔칼새류가 가장 가까운 친족으로 간주된다.
유럽칼새는 린네가 1758년 《자연의 체계》라는 책에 기술한 여러 종들 가운데 하나이다.
유럽칼새의 총 길이는 16~17 센티미터에 날개 길이는 38~40 센티미터이다.[1]
.jpg)
