Pinus uncinata o pinu negru ye un árbol perteneciente a la familia de les pinacees.
Ye un árbol pocu eleváu que raramente supera los 20 metros d'altor, con copa xeneralmente cónica o piramidal y xamasca bien trupa y escuru. Tueru derechu, columnar, salvu en situaciones bien espuestes o aventexos, en que s'arquiar pol pesu de la nieve, ramificáu casi dende la base, con corteza gris escura o pardu-abuxada. Fueyes aciculares, color verde-escuru, de 3 a 8 cm de llongura por 1,5 a 2 mm de grosez, con cantu aspru, en disposición bien trupa sobre les cañes y arrexuntaes por pareyes; caltener de 2 a 5 años y son daqué ríxides pero pocu punchantes. Piñes casi sentaes, aovaes o aovado-cóniques, asimétriques, de color pardu daqué polencu, con escames provistes d'un escudete, recurváu escontra tras, ganchudu, miden de 5 a 7 cm por 2 ó 3 d'anchu. Piñones de color pardu-buxu o coritos de 4 a 5 mm, largamente alaos (con nala d'hasta 1,6 cm).
El floriamientu producir de xunu a xunetu y maurecen les sos piñes nel branu, dos años dempués, tremando na primavera siguiente.
Nes montes elevaes, principalmente ente los 1600 y 2400 metros, anque xube n'exemplares aisllaos hasta los 2700 y puede baxar hasta los 1400 m. Ye l'árbol qu'algama mayor altitú na península ibérica, colonizando tou tipu de terrenes y substratos, inclusive los canchales y resquiebros de la roques; soporta perbién los fríos intensu y enllargar y rique un suelu daqué húmedu, nun aguantando les seques branices.
Entemecer nel so nivel inferior col pinu albar y con abetos y fayes; sobre suelos acedos convive frecuentemente con arándanos (Vaccinium myrtillus, Vaccinium uliginosum) y rododendros (Rhododendron ferrugineum) y sobre suelos caliares con sauce pirenaicu (Salix pyrenaica) y otros parrotales del pisu subalpino.
Distribuyir de forma natural na zona occidental de los Alpes, los Vosgos y los Pirineos, teniendo como llende meridional n'España les sierres de Gúdar (Teruel) y Cebollera (Soria y La Rioxa). Les sos meyores mases alcuéntrase nes provincies de Girona, Huesca y Lleida. Usóse dacuando pa repoblaciones forestales nel Macizu Central español, nel Moncayo y n'otres zones. En feches históriques escastóse nel Cordal Cantábricu como demuestren la persistencia d'individuos de pinu montés autóctonos híbridaos con esta especie nel Pinar de Lillo, nel Cordal Cantábricu, taxon híbridu al que se denomina Pinus x rhaetica. Esti híbridu caracterizar por tener apófisis ganchuda.
Especie autóctona de tol norte d'España, nel cordal Cantábricu ocuparía principalmente faxes cimeres del monte y hábitats adversos pa otres coníferes autóctones, como turberas, trampales, zones bien nivosas como nichos de nivación y formes perinivales y otros medios adversos. Emplegar en diverses repoblaciones forestales del Cordal como en Pardomino o Puertu de San Glorio, con escelentes resultancies, tantu pa recuperar la cubierta vexetal como pa restaurar la biodiversidá. El so desaparación en Cantabria, Asturies y Llión, al igual que la del pinu montés nel Cordal, ta enllazada cola espansión de la cultura megalítica en toles camperes altes del cordal Cantábricu, como demuestren los múltiples dólmenes, menhires y megalitos del Altu Campoo, Liebana o Monte Lleonés.
Dellos botánicos consideren al pinu negru como una subespecie de "Pinus mugo". Entós, si sigue esi criteriu, tendría de denominase "Pinus mugo subsp. uncinata" y asina ye como apaez el pinu negru en delles publicaciones. Sicasí'l Pinus mugo ye una especie rastrera ente que Pinus uncinata ye un árbol.
El so nome específicu deriva del axetivu llatín uncinatus, que significa "ganchudu" y alude a la uña revuelta que presenten les escames de les sos piñes. Ye un pinu de crecedera lenta y llarga vida, puede superar los 600 años. La so madera ye compacta, de granu finu, llixera y bono de trabayar, resinosa calidable munches vegaes cimera a la del pinu albar, pero menos emplegada pola so escasez.
Poles sos esixencies ecolóxiques, ye insustituible pa repoblar nel pisu subalpino, onde desempeña de forma natural un importante papel protector del suelu ya inclusive colonizador.
Pinus uncinata describióse por Raymond ex A.DC. y espublizóse en Flore Française. Troisième Édition 3: 726. 1805.[1]
Pinus: nome xenéricu dadu en latin al pinu.[2]
uncinata: epítetu llatín que significa "agabitáu" o ganchudu.[3]
Pinus uncinata o pinu negru ye un árbol perteneciente a la familia de les pinacees.
Borovice zobanitá (Pinus uncinata Ramond ex DC., 1805) je taxon borovice z taxonomicky složitého okruhu druhů borovice kleče (Pinus mugo agg.), některými taxonomy pojímaný jako samostatný druh, jinými jako pouhý poddruh (Pinus mugo subsp. uncinata). Od kleče se liší především monokormním růstem, tj. jedním vzpřímeně rostoucím kmenem (na rozdíl od poléhavé či vystoupavé a vícekmenné kleče).[2]
Celý agregát borovice kleče je složitá taxonomická skupina zahrnující tři výchozí taxony a množství kříženců a přechodných forem. Vedle kleče (Pinus mugo subsp. mugo) je to právě borovice zobanitá, u níž se rozlišují dva poddruhy, ve starší literatuře brané i jako samostatné druhyː
Determinace jednotlivých taxonů je ovšem obtížná vzhledem k morfologické proměnlivosti, ekologické plasticitě a především snadné hybridizaci jak jednotlivých poddruhů, tak kříženců navzájem; složité hybridní roje vznikají také tam, kde se připojuje ještě borovice lesní.[3]
Je to vzpřímeně rostoucí menší strom, 10–15(–20) m vysoký, s pravidelnou košatou korunou a zpravidla rovným průběžným kmenem. Borka je i v horní části kmene tmavá. Jehlice jsou dlouhé 3–5 cm a vyrůstají ve svazečcích po dvou;[4] na rozdíl od blatky jsou poněkud kratší a tmavší. Samičí dozrálé šišky jsou 4–5 cm dlouhé, kuželovité, asymetrické, výstředně stopkaté, pupek je excentrický. Apofýzy s nápadně hákovitými štítky vyčnívají na volné straně více než na straně obrácené k větvi. Vyskytuje se v Pyrenejích, západních Alpách a západním Švýcarsku až do nadmořské výšky 2300 m, s optimem 1500 – 2200 m. V Česku se přirozeně nevyskytuje. Na rozdíl od borovice blatky roste na minerální půdě (vápence, metamorfované usazeniny) až k horní hranici lesa a dorůstá do větších výšek. V kontaktních zónách s borovicí lesní se vyskytují četné mezidruhové hybridy.
Hospodářské využití není známé, v Česku bývá v poslední době hojně využívána pro svůj kompaktní habitus v okrasných zahradách a parkových výsadbách.
Středoevropský endemit, který se vyskytuje jen v prostoru podél severního úpatí a dále na sever od masívu Alp, s těžištěm v jihozápadních a jižních Čechách V České republice se přirozeně vyskytuje na Třeboňsku, na šumavských rašeliništích a ve Slavkovském lese, na Moravě na Rejvízu v Hrubém Jeseníku. Jde o poddruh specializovaný na rašeliniště zejména přechodového typu.
Pokud není ovlivněna mezidruhovou hybridizací, je to v dospělosti strom střední výšky (12–20 m), monokormní, vzpřímený, s kuželovitou a kompaktní korunou. Šišky jsou 2,7–5,4 cm dlouhé, kuželovité až vejčité, slabě zygomorfní. Pupek (umbo) má krátký se slabě zahnutým ostnem. Na rozdíl od borovice lesní a jejích kříženců, u kterých je stopka koneletů (jednoletých šištic) ohnutá, mají její konelety přímou stopku.
Borovice zobanitá (Pinus uncinata Ramond ex DC., 1805) je taxon borovice z taxonomicky složitého okruhu druhů borovice kleče (Pinus mugo agg.), některými taxonomy pojímaný jako samostatný druh, jinými jako pouhý poddruh (Pinus mugo subsp. uncinata). Od kleče se liší především monokormním růstem, tj. jedním vzpřímeně rostoucím kmenem (na rozdíl od poléhavé či vystoupavé a vícekmenné kleče).
O pin negro (Pinus uncinata) ye una especie de pin de montanya centroeuropea. A suya altaria ye asobén inferior a os 20 metros.
Se troba en os Vosgos, os Alpes, os Pireneus, con representacions relitas en o Sistema Iberico (Sierra Cebollera y Sierra de Gúdar, que ye a suya muga meridional en a Peninsula Iberica). Gosa ocupar o piso subalpín, en altarias de 1.600 dica 2.400 metros.
O pin negro (Pinus uncinata) ye una especie de pin de montanya centroeuropea. A suya altaria ye asobén inferior a os 20 metros.
Pyskowa chójna (Pinus uncinata) jo bom ze swójźby chójcowych rostlinow (Pinaceae).
Pyskowa chójna (Pinus uncinata) jo bom ze swójźby chójcowych rostlinow (Pinaceae).
Pinus mugo, known as bog pine, creeping pine,[3] dwarf mountain pine,[4] mugo pine,[5] mountain pine, scrub mountain pine, or Swiss mountain pine,[6] is a species of conifer, native to high elevation habitats from southwestern to Central Europe and Southeast Europe.
The tree has dark green leaves ("needles") in pairs, 3–7 centimetres (1+1⁄4–2+3⁄4 inches) long.
The cones are nut-brown, 2.5–5.5 cm (1–2+1⁄8 in) long.
Pinus mugo subsp. rotundata, Swiss National Park
On Jakupica mountain, Republic of North Macedonia
There are three subspecies:
An old name for the species, Pinus montana, is still occasionally seen, and a typographical error "mugho" (first made in a prominent 18th-century encyclopedia) is still often repeated.
Pinus mugo is native to the subalpine zones of the Pyrenees, Alps, Erzgebirge, Carpathians, northern and central Apennines, and higher Balkan Peninsula mountains – Rila, Pirin, Korab, Accursed Mountains, etc. It is usually found from 1,000–2,200 m (3,281–7,218 ft), occasionally as low as 200 m (656 ft) in the north of the range in Germany and Poland, and as high as 2,700 m (8,858 ft) in the south of the range in Bulgaria and the Pyrenees. Also in Kosovo it is found in the Bjeshkët e Nemuna National Park.
In Scandinavia, Finland and the Baltic region, P. mugo was introduced in the late 1700s and the 1800s, when it was planted in coastal regions for sand dune stabilization, and later as ornamental plants around residences. In Denmark, Norway and Sweden, the species has naturalised and become invasive, displacing fragile dune and dune heath habitats. In Estonia and Lithuania P. mugo only occasionally naturalises outside plantations, sometimes establishing in raised bogs.[7]
Pinus mugo is classed as a wilding conifer, and spreads as an invasive species in the high country of New Zealand, coastal Denmark, and other areas of Scandinavia.
Pinus mugo is widely cultivated as an ornamental plant, for use as a small tree or shrub, planted in gardens and in larger pots and planters. It is also used in Japanese garden style landscapes, and for larger bonsai specimens. In Kosovo, its trunk is used as construction material for the vernacular architecture in the mountains called "Bosonica".
Numerous cultivars have been selected. The following have been given the Royal Horticultural Society’s Award of Garden Merit:[8]
Cultivars with seasonal changes in foliage color include Pinus mugo 'Wintergold' and Pinus mugo 'Ophir'.
A recent trend is the increase in use of the mugo pine in cooking. Buds and young cones are harvested from the wild in the spring and left to dry in the sun over the summer and into autumn. The cones and buds gradually drip syrup, which is then boiled down to a concentrate and combined with sugar to make pine syrup.[13][14] The syrup is usually sold as "pinecone syrup"[15] or "pine cone syrup".[16]
Pinus mugo (subsp. mugo) habitat. Rila National Park in Bulgaria.
Pinus mugo, known as bog pine, creeping pine, dwarf mountain pine, mugo pine, mountain pine, scrub mountain pine, or Swiss mountain pine, is a species of conifer, native to high elevation habitats from southwestern to Central Europe and Southeast Europe.
Pinus uncinata, de nombre común pino negro, es un árbol perteneciente a la familia de las pináceas. Es característico de las principales regiones de alta montaña de Europa como los Alpes, los Cárpatos o los Pirineos.
Es reconocido como una sola especie por algunos autores, sin embargo, otros diferencian entre dos subespecies, que son: Pinus mugo subsp. uncinata en Europa Occidental y Pinus mugo subsp. rotundata en Europa Oriental.[1]
Es un árbol poco elevado que raramente supera los 20 m de altura, con copa generalmente cónica o piramidal y follaje muy denso y oscuro. Tronco recto, columnar, salvo en situaciones muy expuestas o ventisqueros, en que se arquea por el peso de la nieve, ramificado casi desde la base, con corteza gris oscura o pardo-grisácea. Hojas aciculares, color verde-oscuro, de 3 a 8 cm de largo por 1,5 a 2 mm de grosor, con borde áspero, en disposición muy densa sobre las ramas y agrupadas por parejas; se mantienen de 2 a 5 años y son algo rígidas pero poco punzantes. Piñas casi sentadas, aovadas o aovado-cónicas, asimétricas, de color pardo algo lustroso, con escamas provistas de un escudete, recurvado hacia atrás, ganchudo, miden de 5 a 7 cm por 2 o 3 de ancho. Piñones de color pardo-grisáceo o negruzcos de 4 a 5 mm, largamente alados (con ala de hasta 1,6 cm).
Es una especie monoica.
La floración se produce de mayo a julio y sus piñas maduran de finales de septiembre a octubre. Entre 15 a 17 meses después se abren, o durante la primavera siguiente.[2]
Se distribuye de forma natural en la zona occidental de los Alpes, los Vosgos, Macizo Central francés y los Pirineos, teniendo como límite meridional en España la Sierra de Gúdar (Teruel) y Sierra Cebollera (Soria y La Rioja). Sus mejores masas se encuentran en los Pirineos. Se ha usado ocasionalmente para repoblaciones forestales en el Sistema Central, en el Moncayo y en otras zonas. En fechas históricas se ha extinguido en la Cordillera Cantábrica como demuestran la persistencia de individuos de pino silvestre autóctonos híbridados con esta especie en el Pinar de Lillo, al que se denomina Pinus x rhaetica. Este híbrido se caracteriza por poseer apófisis ganchuda.
Especie autóctona de todo el norte de España, en la cordillera Cantábrica ocuparía principalmente fajas superiores de la montaña y hábitats adversos para otras coníferas autóctonas, como turberas, trampales, zonas muy nivosas como nichos de nivación y formas perinivales y otros medios adversos. Se emplea en diversas repoblaciones forestales de la Cordillera como en Pardomino o Puerto de San Glorio, con excelentes resultados, tanto para recuperar la cubierta vegetal como para restaurar la biodiversidad. Su desaparación en Cantabria, Asturias y León, al igual que la del pino silvestre en la Cordillera, está enlazada con la expansión de la cultura megalítica en todos los pastos altos de la cordillera Cantábrica, como demuestran los múltiples dólmenes, menhires y megalitos del Alto Campoo, Liebana o Montaña Leonesa.
En las montañas elevadas, principalmente entre los 1600 y 2400 msnm, aunque sube en ejemplares aislados hasta los 2700 y puede descender hasta los 1400 msnm. Es el árbol que alcanza mayor altitud en la península ibérica, colonizando todo tipo de terrenos y substratos, incluso los canchales y grietas de la rocas; soporta muy bien fríos intensos y prolongados y requiere un suelo algo húmedo, no aguantando las sequías estivales.
Se mezcla en su nivel inferior con el pino albar y con abetos y hayas; sobre suelos ácidos convive frecuentemente con arándanos (Vaccinium myrtillus, Vaccinium uliginosum) y rododendros (Rhododendron ferrugineum) y sobre suelos calcáreos con sauce pirenaico (Salix pyrenaica) y otros arbustos del piso subalpino.[3]
Algunos botánicos consideran al pino negro como una subespecie de Pinus mugo. Entonces, si se sigue ese criterio, debería denominarse Pinus mugo subsp. uncinata y así es como aparece el pino negro en algunas publicaciones. No obstante el Pinus mugo es una especie rastrera mientras que Pinus uncinata es un árbol.
Su nombre específico deriva del adjetivo latino uncinatus, que significa "ganchudo" y alude a la uña revuelta que presentan las escamas de sus piñas. Es un pino de crecimiento lento y larga vida, puede superar los 600 años. Su madera es compacta, de grano fino, ligera y fácil de trabajar, resinosa de calidad muchas veces superior a la del pino albar, pero menos empleada por su escasez.
Por sus exigencias ecológicas, es insustituible para repoblar en el piso subalpino, donde desempeña de forma natural un importante papel protector del suelo e incluso colonizador.
Pinus uncinata fue descrito por Ramond ex A.DC. y publicado en Flore Française. Troisième Édition 3: 726. 1805.[4]
Pinus: nombre genérico dado en latín al pino.[5]
uncinata: epíteto latino que significa "enganchado" o ganchudo.[6]
Pinus uncinata, de nombre común pino negro, es un árbol perteneciente a la familia de las pináceas. Es característico de las principales regiones de alta montaña de Europa como los Alpes, los Cárpatos o los Pirineos.
Es reconocido como una sola especie por algunos autores, sin embargo, otros diferencian entre dos subespecies, que son: Pinus mugo subsp. uncinata en Europa Occidental y Pinus mugo subsp. rotundata en Europa Oriental.
Konksmänd (Pinus uncinata) on männiliste sugukonda männi perekonda kuuluv okaspuu. Ta kuulub kaheokkaliste mändide hulka (alamperekond Pinus).
Viimase saja aasta jooksul on paljud botaanikud ja dendroloogid diskuteerinud selle üle, kas konksmänd on iseseisev liik või mägimänni alamliik (Pinus mugo subsp. uncinata). Tänaseks päevaks pole veel ühtset seisukohta välja kujunenud, kuid viimastel aastatel on eelistatud seisukohta, et konksmänd on siiski iseseisev liik. Paljude uurimistööde tulemusena tekkis konksmänni kohta palju erinevaid teaduslikke nimetusi ja sünonüüme, mille vajalikkus on küsitav ning mis on tihti segadusse ajavad.
Viimase 20. aasta jooksul on oma uurimistöödes järgmised autorid arvanud konksmänni:[3]
Konksmänd on küllalt madal, aeglasekasvuline ja pikaealine. Puu kasvab tavaliselt 12–20[4], harva kuni 25 m[5] kõrguseks. Konksmänni eluiga küündib tavaliselt kuni 250–400, harva kuni 600 aastani[6].
Tüvi on sirge, läbimõõduga 0,5–1,0 m. Tüve koor on allosas paks, värvus hallikaspruun kuni tumehall. Võra on kuhikjaskoonilise kujuga.[4]
Okkad on kahekaupa kimbus, 2,3–7,5 cm pikkused, terava tipuga, hele kuni tumerohelised, sirged või nõrgalt kõverdunud, püsivad võrsetel (2) 4–9 (10) aastat.[4]
Pungad on munajad, 6–9 mm pikkused, punakaspruunid, väga vaigused. Võrsed on hallikasmustad kuni punakaspruunid, karvadeta, soonilised.[4]
Isasõisikud on kuni 10 mm pikkused, kollakad või punased. Käbid on 2,5–6,0 cm pikkused ja läbimõõduga 2,0–4,0 cm, mittesümmeetrilised, noorelt purpursed, valminult läikivalt tumepruunid. Seemned on 3–4 mm pikkused, mustad, helepruunide 7–12 mm pikkuste tiivakestega. Idulehti on (3) 5–7 (8).[4] 1000 seemne mass on 8,3–9,5 g.
Konksmänd on ühekojaline taim ning paljuneb seemnetega. Käbikandvus algab 18–20 aastastel puudel. Tolmlemine toimub maist kuni juulini sõltuvalt kõrgusest merepinnast. Käbid valmivad 15–17 kuud hiljem, tolmlemisele järgneva aasta septembris-oktoobris. Seemned varisevad novembrist detsembrini. Käbid võivad püsida puul 1–2 aastat peale seemnete varisemist.[4] Head seemneaastad korduvad 3–4 aasta järel. Seemnete idanevus on 75–90%.
Konksmänni levikuala ei moodusta ühtset territooriumi, vaid on hajusalt järgmistes Euroopas asuvates mägedes:[4]
Konksmänd kasvab mägedes kuni metsade levikupiirini, peamiselt 1000–2300 m kõrgusel merepinnast. Saksamaa kaguosas kasvab kohati orgudes ja rabades ka madalamal, umbes 200 m kõrgusel.[4] Keskmassiividest kogutud õitetolmu proovid näitasid, et sellesse piirkonda introdutseeriti konksmänd 18. sajandil.[5]
Levilas esineb sademeid aastas keskmiselt 800...2000 mm. Aasta keskmine õhutemperatuur on vahemikus –2...7 °C. Suvised kuu keskmised õhu maksimumtemperatuurid tõusevad kuni 8...17 °C ning talvised kuu keskmised õhu miinimumtemperatuurid langevad kuni –12...–7 °C.[5] Puu talub talvel külmakraade kuni –34...–40 °C.[7]
Konksmänd on üsna valgusnõudlik puuliik, kuid kasvupinnase suhtes mitte eriti nõudlik. Ta kasvab nii happelistel kui ka aluselistel muldadel. Kasvupinnastest domineerivad purdpinnased, mille aluspõhi koosneb lubjakivist või silikaatsetest mineraalidest. Harva kasvab ta ka madalates orgudes turvasmuldadel. Moodustab tihti puhaspuistuid ning asustab pioneerliigina puude poolt asustamata alasid mägedes. Kasvupiirkonna alampiiril konkureerib koos hariliku männiga. Alpide lääneosas kattub konksmänni levikuala mägimänni omaga. Harvem satub konksmänni metsadesse harilik kuusk (Picea abies), euroopa lehis (Larix decidua) ja keramänd (Pinus rotundata).
Konksmändi kasutatakse metsade rekultiveerimisel mägedes, haljastuses, ilupuuna parkides ja aedades ning erosiooni ja lumelaviinide tõkestamiseks (oksad on väga painduvad). Väikest kasvu konksmänni puit on peamiselt kohaliku tähtsusega. Seda kasutatakse tavaliselt küttepuudena, kergemate konstruktsioonide, nikerduste, tisleritoodete ja muusikainstrumentide valmistamiseks. Käbisid kasutatakse alkohoolsete destillaatide maitsestamisel.[5]
Konksmänd introdutseeriti Eestisse 19. sajandil, kuid on siiani üsna vähe levinud. Konksmändi iseloomustab suur külma- ja põuakindlus, ta talub hästi ka kõrgemaid temperatuure. Samas armastab ta kõrgemat õhuniiskust ning on valguslembelisem kui harilik mänd (Pinus sylvestris). Mullastiku suhtes on ta vähenõudlik ja on ise pinnaseparandaja, sest soodustab rohke varise tõttu lämmastiku kogunemist mulda. Seepärast kasvatatakse konksmändi pioneerliigina liivade kinnistamiseks ja liivadel mullastikutingimuste parandamiseks, et seal hiljem nõudlikumaid liike kasvatada (peamiselt harilikku mändi). Sel eesmärgil on konksmändi kasvatatud Hiiumaal liikuvate luidete kinnistamiseks ja eriti massiliselt Leedus Kura säärel tuiskliivade kinnistamiseks. Eestis on teda veel kasvatatud Räpinas, Olustveres, Saksil (Lääne-Virumaa), Taageperal, Tartus, Tallinnas ja mujal.[8]
Konksmänni mets Püreneedes
Kultiveeritud puu Prantsusmaal
Konksmänd (Pinus uncinata) on männiliste sugukonda männi perekonda kuuluv okaspuu. Ta kuulub kaheokkaliste mändide hulka (alamperekond Pinus).
Mendi-pinua (Pinus uncinata) Pinaceae familiaren espezie bat da, nahiko pinu txikia, normalean ez baitu 20 metroko tamaina gainditzen. Mendi garaietan hazten da, 1.600-2-400 metroko altueratan. Oso ondo jasaten du hotza eta beraz, Euskal Herrian soilik Pirinioetan hazten da.
Alpetan, Vosgetan eta Pirinioetan hazten den espezie hau aditu batzuen arabera pinus mugo espeziearen azpiespezie bat besterik ez da, Pinus mugo subsp. uncinata izen trinomiala hartuz.
Bonsaiak egiteko erabiltzen dute[1].
Mendi-pinua zuhaitz txikia da eta ez ditu normalean 20 metroak gainditzen. Adakera koniko edo piramidala du eta hostotza oso dentsoa eta iluna. Enbor zuzena du, normalean zutabekara, baina haize bortitzak dauden eskualdeetan okertu egiten da elurraren pisuaren eraginez. Oinarritik adarkatzen da eta enborrak azal gris ilun edo arrea izaten du.
Hosto azikulatuak ditu, berde ilun kolorekoak eta 3-8 cm x 1,5-2 mm-koak. Ertz latza dute eta binaka elkartzen dira, beste pinu batzuetan ez bezala adarrak ia erabat estaliz eta hosto-egitura dentsoak osatuz. 2-5 urte bitartean mantentzen dira zuhaitzean eta zurrunak dira baina ez oso zorrotzak.
Pinuak monoikoak dira, hau da, lore ar eta emeak dituzte baina zuhaitz berdinaren baitan. Pinuaren loreak kono motako infloreszentziatan multzokatzen dira, arren kasuan polen konoak eta emeen kasuan hazi konoak deiturikoak.
Kono arrak zuhaitzaren oinarrian garatzen dira eta helizean kokatzen diren mikrosporofilo ugariz eraturik daude. Mendi pinuaren polen konoak gorrixkak dira. Estamineek pedikulu txiki bat eta bi polen-zaku dituzte (mikrosparangio deiturikoak, bertan daudelarik polenaren ama zelulak). Polen aleek bi zaku aerifero dituzte.
Kono emeak (estrobiloak) ezkata obulifero batzuez eratuta daude, bakoitzak bi obulu dituelarik. Zuhaitzaren goialdean kokatzen dira eta bertan gertatzen da ernalkuntza.
Pinaburuak ia eseriak dira, aobatuak edo aobatu-konikoak eta kolore arre distiratsukoak. 5-7 x 2-3 cm neurtzen dituzte eta erabat asimetrikoak dira, alde bateko ezkatak bestekoak baino handiagoak direlarik. Pinaburu arren ezkaten apofisiak ezkutu izenekoa du, konkor txiki moduko bat, begiz ikus daitekeena. Mendi-pinuaren ezkutua kakoduna eta atzerantz kurbatua da, hortik datorkio hain zuzen ere 'uncinata izena, kakoduna esan nahi duena. Pinaziak kolore gris-arrekoak edo beltzak dira, 4-5 mm-koak eta 1,6 cm-rainoko hegala dute.
Bereziki Alpeetan eta Pirinioetan hazten da, baina Vosgeetan ere aurki daiteke. Iberiar Penintsulan Gudar (Teruel) eta Cebollera (Soria eta Errioxa) mendietan ere aurki daiteke, baina bereziki ugaria da Girona, Lleida eta Huescako mendietan.
1.600-2.400 metroko altueratan bizi da baina ale solteak ikusi izan dira 2.700 metroko altueran, baita 1.400 metrokoa. Ia edozein substratu motatan haz daiteke, baita hartxingadi eta arroka arrailetan ere. Oso ondo jasaten du hotza eta lurzoru hezea behar du, ez ditu udako lehorteak jasaten.
Loratzea ekaina eta uztaila bitartean ematen da eta pinaburuek udan lortzen dute heldutasuna. Hala ere, pinaziek bi urte behar dituzte erabat garatzeko eta udaberri horretan hozituko dira.
Hazkuntza moteleko pinua da eta bizitza luzekoa, 600 urte baino gehiago bizi daitekeelarik. Bere zura zurruna da, arina eta lantzeko erraza, erretxinatsua, baina ez da gehiegi erabiltzen zuhaitz honen eskasia dela eta. Lur subalpetarra birpopulatzeko oso erabilia izan da, lurzorua babesten eta berreskuratzen paper garrantzitsu bat betetzen baitu bertan.
Bere beheko mailan Pinus sylvestris eta izei eta pagoekin aurkitzen da. Arrunta da ere Vaccinium myrtillus, Rhododendron ferrugineum eta Salix pyrenaica-rekin aurkitzea.
Mendi-pinua (Pinus uncinata) Pinaceae familiaren espezie bat da, nahiko pinu txikia, normalean ez baitu 20 metroko tamaina gainditzen. Mendi garaietan hazten da, 1.600-2-400 metroko altueratan. Oso ondo jasaten du hotza eta beraz, Euskal Herrian soilik Pirinioetan hazten da.
Alpetan, Vosgetan eta Pirinioetan hazten den espezie hau aditu batzuen arabera pinus mugo espeziearen azpiespezie bat besterik ez da, Pinus mugo subsp. uncinata izen trinomiala hartuz.
Bonsaiak egiteko erabiltzen dute.
Puualppimänty eli alppimänty (Pinus uncinata) on Euroopassa esiintyvä mäntylaji tai vuorimännyn alalaji. Se kasvaa eteläisen Euroopan vuoristoalueilla, enemmän läntisessä osassa kuin vuorimänty. Sen levinneisyysalueeseen kuuluvat Alpit, Vogeesit, Ranskan keskinen ylänkö ja Pyrenneet. Laji risteytyy vuorimännyn kanssa, pensasalppimänty (Pinus × rotundata tai Pinus mugo ssp. × rotundata).
Alppimänty kasvaa rungolliseksi puuksi, enintään 20 metriä korkeaksi. Suomessa sen suurimmat yksilöt ovat tulleet ainakin 14 metriä korkeaksi. Varsinainen vuorimänty jää yleensä matalaksi pensaaksi, toisaalta myös sillä on olemassa puumainen, rungollinen viljelymuoto (f. arborea). Lajien tuntomerkkien ero löytyy kävystä ja käpysuomujen muodosta: alppimännyllä osa suomuista on taaksekaartunut ja kärkiosastaan kuokkumaisia.[2][3][4]
Puualppimänty eli alppimänty (Pinus uncinata) on Euroopassa esiintyvä mäntylaji tai vuorimännyn alalaji. Se kasvaa eteläisen Euroopan vuoristoalueilla, enemmän läntisessä osassa kuin vuorimänty. Sen levinneisyysalueeseen kuuluvat Alpit, Vogeesit, Ranskan keskinen ylänkö ja Pyrenneet. Laji risteytyy vuorimännyn kanssa, pensasalppimänty (Pinus × rotundata tai Pinus mugo ssp. × rotundata).
Alppimänty kasvaa rungolliseksi puuksi, enintään 20 metriä korkeaksi. Suomessa sen suurimmat yksilöt ovat tulleet ainakin 14 metriä korkeaksi. Varsinainen vuorimänty jää yleensä matalaksi pensaaksi, toisaalta myös sillä on olemassa puumainen, rungollinen viljelymuoto (f. arborea). Lajien tuntomerkkien ero löytyy kävystä ja käpysuomujen muodosta: alppimännyllä osa suomuista on taaksekaartunut ja kärkiosastaan kuokkumaisia.
Le Pin à crochets ou Pin de Briançon en France, (Pinus uncinata Ramond ex DC.) est une espèce de pins, famille des Pinaceae, vivant dans certaines régions montagneuses d'Europe.
Reconnu comme une espèce à part entière par certains auteurs, il est cependant vu comme une sous-espèce du pin de montagnes (Pinus mugo subsp. uncinata)[1] par d'autres.
Cônes matures et graines, Muséum de Toulouse
Pinus uncinata - Muséum de Toulouse
Pin des régions montagneuses centrales européennes, étage subalpin, croît de 1 500 à 2 700 mètres : en France, on le trouve essentiellement dans les Pyrénées-Orientales, où se concentre la moitié de sa surface de distribution[3], ainsi que dans les autres parties des Pyrénées et dans les Alpes, plus rarement dans le Massif central et le Jura, très rarement dans les Vosges, mais pas en Corse. On le trouve dans le reste des massifs d'Europe centrale et orientale : Alpes, Sudètes, Balkans, Carpates, jusqu'au Caucase.
Il croît en milieux très variés, en peuplement purs, là ou les autres essences d'altitude sont absentes. Il accepte des substrats divers : calcaires, gypse, schiste, etc.
Utilisé en gemmothérapie (l'appellation couramment utilisée, à tort, est Pinus montana). On lui concède principalement des propriétés reminéralisantes et anti-inflammatoires. L'extrait de bourgeons de Pinus uncinata est aussi réputée neurotonique et stimulant immunitaire[4].
Le bois est couramment utilisé pour régénérer les terres arides (massif de l’Aigoual au XIXe siècle où l'on a semé des graines sur la neige), pour le reboisement en altitude (RTM), bois de mine, charpente, caisserie, menuiserie. La résine est utilisée pour confectionner de la poix et des torches. Il est apprécié pour faire des bonsaïs[5].
En 2014, le pin à crochets reçoit la certification en France comme matériau de construction, permettant ainsi désormais son utilisation avec garantie décennale pour les charpentes et divers éléments de structure. Son exploitation intéresse essentiellement le département des Pyrénées-Orientales (Cerdagne et Capcir) où il était utilisé principalement jusque-là pour la fabrication de palettes et de bois aggloméré[3].
Le Pin à crochets ou Pin de Briançon en France, (Pinus uncinata Ramond ex DC.) est une espèce de pins, famille des Pinaceae, vivant dans certaines régions montagneuses d'Europe.
Reconnu comme une espèce à part entière par certains auteurs, il est cependant vu comme une sous-espèce du pin de montagnes (Pinus mugo subsp. uncinata) par d'autres.
Pyskowa chójna (Pinus uncinata) je štom ze swójby chójnowych rostlinow (Pinaceae).
Pyskowa chójna (Pinus uncinata) je štom ze swójby chójnowych rostlinow (Pinaceae).
Sosna hakowata (Pinus mugo subsp. uncinata (Ramond) Domin) – drzewo iglaste, podgatunek kosodrzewiny z rodzaju sosna (Pinus), należący do rodziny sosnowatych (Pinaceae). Pierwotny areał sosny hakowatej to Pireneje i Alpy Zachodnie. W Polsce występuje w Karpatach, Sudetach (rezerwat "Torfowisko pod Zieleńcem" w Górach Bystrzyckich, oraz w Górach Stołowych), a także w rezerwacie "Torfowisko pod Węglińcem" w Borach Dolnośląskich.
Igły pozostają na drzewie średnio przez 4-9 lat. Gatunek przeważnie jednopienny, czasem zdarzają się osobniki wytwarzające tylko szyszki męskie lub żeńskie. Pylenie zachodzi od maja do lipca. Szyszki nasienne dojrzewają od września do października, 15–17 miesięcy po zapyleniu. Otwierają się wkrótce potem lub wiosną następnego roku[2].
Porasta tereny podmokłe, w Polsce głównie torfowiska wysokie i przejściowe. Występuje głównie w Pirenejach i zachodnich Alpach, na wysokościach 1000–2300 m n.p.m. Jedyne stanowisko nizinne tej sosny (190 m n.p.m.) to rezerwat "Torfowisko pod Węglińcem". Odporna na mrozy, wymaga dużej wilgotności powietrza.
Synonimy[2]: Pinus uncinata Ramond ex De Candolle, P. mugo var. rostrata (Antoine) Hoopes.
Pozycja podgatunku w obrębie rodzaju Pinus[4]:
Sosna ta uważana jest czasem za odrębny gatunek, blisko spokrewniony z kosodrzewiną.
Jako podgatunek kosodrzewiny sosna hakowata jest objęta ochroną ścisłą na terenie Polski. Zagrożeniem dla gatunku było wypalanie kosówki pod pastwiska. Obecnie gatunek nie jest zagrożony[5].
Drzewo ozdobne. Wyhodowano szereg odmian ogrodowych:
Sosna hakowata (Pinus mugo subsp. uncinata (Ramond) Domin) – drzewo iglaste, podgatunek kosodrzewiny z rodzaju sosna (Pinus), należący do rodziny sosnowatych (Pinaceae). Pierwotny areał sosny hakowatej to Pireneje i Alpy Zachodnie. W Polsce występuje w Karpatach, Sudetach (rezerwat "Torfowisko pod Zieleńcem" w Górach Bystrzyckich, oraz w Górach Stołowych), a także w rezerwacie "Torfowisko pod Węglińcem" w Borach Dolnośląskich.
Borovica pyrenejská (Pinus uncinata subsp. uncinata/rostrata, Pinus uncinata (v užšom zmysle), Pinus mugo/montana subsp. uncinata (var. rostrata)) je taxón borovice. Klasifikuje sa buď ako:
Borovica pyrenejská je monokormný strom 10-30 metrov vysoký s pravidelnou ihlanovou úzkou korunou a rovným kmeňom. Najprv bol považovaný za varietu borovice horskej Pinus mugo.[chýba zdroj] Šišky sú 2-7 cm dlhé, kužeľovité, extrémne zygomorfné (nesymetrické), výstredne stopkaté, pupok je excentrický. Apofýzy vyčnievajú na voľnej strane viac než na strane obrátenej k vetve. Od borovice barinnej sa odlišuje predovšetkým rozdielnymi ekologickými nárokmi. Na rozdiel od borovice barinnej má o niečo kratšie a tmavšie ihličie.
Vyskytuje sa v horách (Pyreneje, západné Alpy, a západné Švajčiarsko) až do nadmorskej výšky 2300 m. n. m. (optimálne 1500-2200 m. n. m.). Na Slovensku sa prirodzene nevyskytuje, vyskytuje v parkových a záhradných výsadbách a arborétach.[chýba zdroj]
Borovica pyrenejská (Pinus uncinata subsp. uncinata/rostrata, Pinus uncinata (v užšom zmysle), Pinus mugo/montana subsp. uncinata (var. rostrata)) je taxón borovice. Klasifikuje sa buď ako:
poddruh (či varieta) druhu Pinus uncinata v širšom zmysle (ktorý v tomto ponímaní zahŕňa ako druhý poddruh borovicu barinnú) alebo ako samostatný druh (Pinus uncinata v užšom zmysle) alebo ako poddruh (či varieta) borovice horskej (ktorý sa volá Pinus mugo subsp. uncinata resp. Pinus mugo subsp. uncinata var. rostrata) alebo ako len synonymum borovice barinnej.Сосна гачкувата (Pinus uncinata Mill. ex Mirb.) — є одним з видів гірських сосен роду сосна родини соснових.
Вид близький до сосни гірської (Pinus mugo). Відрізняється від сосни гірської одностовбурним деревовидним ростом, висота від кількох до 20 м, довшими (4-5 см) і менш вигнутими хвоїнками, тоншими і світлішими молодими пагонами, шишки часто асиметричні, апофіз лусок пірамідально-роздутий з пупком, загнутим донизу. Власне через такий вигляд апофізу шишки P. uncinata отримала свою назву — «сосна гачкувата». Деякі систематики вважають її підвидом сосни гірської (P. mugo subsp. uncinata), однак Флора Європи [1] подає Pinus uncinata Mill. ex Mirb. як вид з двома відмінами Pinus uncinata Mill. ex Mirb. var. uncinata та Pinus uncinata Mill. ex Mirb. var. rotundata (Link) Antoine.
Росте в горах Західної Європи (Альпи, Піренеї) на висоті 600–1600 (та максимальній для цього виду 2200) м. Також зустрічається в Польщі в Карпатах, Судетах (заповідник «Торфовище під Зеленцем»), у Бистрицьких горах, а також у Столових горах і в Нижній Сілезії (заповідник «Торфовище під Венґлінцем»).
Вид Pinus uncinata є типовим для асоціацій Pinetum uncinatae, у яких вона є єдиним едифікатором і єдиним характерним видом, але зазвичай супроводжується різними видами Vaccinium, а також вересом звичайним, пухівкою піхвястою, і деякими оліготрофними видами сфагнових мохів - звивистим та магелланським (Sphagnum recurvum та S. magellanicum). В Альпах і Піренеях вона росте на вологих схилах до самої верхньої межі лісу; в Альпах приурочена до західних і північно-західних макросхилів, які значно вологіші, ніж центральні та південні. Тут поряд зі сосною гачкуватою часом зростають смерека або сосна звичайна; у Піренеях смерека звичайно відсутня.[2]
Є повідомлення, що сосна гачкувата утворює рідколісся і криволісся в гірському Криму на висотах понад 900 м на межі з кримськими полонинами - яйлами, однак тут, очевидно, йдеться про сосну Коха (Pinus kochiana Klotzsch ex K.Koch, синонім Pinus hamata (Steven) Sosn.)[3], у якої також, згідно з описами, апофізи шишки витягнуті і загнуті донизу.
Сосна гачкувата (Pinus uncinata Mill. ex Mirb.) — є одним з видів гірських сосен роду сосна родини соснових.
Вид близький до сосни гірської (Pinus mugo). Відрізняється від сосни гірської одностовбурним деревовидним ростом, висота від кількох до 20 м, довшими (4-5 см) і менш вигнутими хвоїнками, тоншими і світлішими молодими пагонами, шишки часто асиметричні, апофіз лусок пірамідально-роздутий з пупком, загнутим донизу. Власне через такий вигляд апофізу шишки P. uncinata отримала свою назву — «сосна гачкувата». Деякі систематики вважають її підвидом сосни гірської (P. mugo subsp. uncinata), однак Флора Європи подає Pinus uncinata Mill. ex Mirb. як вид з двома відмінами Pinus uncinata Mill. ex Mirb. var. uncinata та Pinus uncinata Mill. ex Mirb. var. rotundata (Link) Antoine.
Pinus uncinata là một loài thực vật hạt trần trong họ Pinaceae. Loài này được Ramond ex DC. mô tả khoa học đầu tiên năm 1805.[1]
Pinus uncinata là một loài thực vật hạt trần trong họ Pinaceae. Loài này được Ramond ex DC. mô tả khoa học đầu tiên năm 1805.
Pinus uncinata Ramond ex DC. (1805)
Охранный статусСосна крючковатая (лат. Pinus uncinata) — вид растений рода Сосна (Pinus) семейства Сосновые (Pinaceae).
Пиренеи, западные Альпы, Рудные горы, обычно на высотах в 1000—2300 метров над уровнем моря.
Дерево высотой 12—20 м. Ствол прямой, крона яйцевидно-коническая. Кора от пепельно-серо-коричневого до чёрно-серого цвета. Почки яйцевидно-конические, 6—9 мм, красно-коричного цвета, очень смолистые. Листья в пучках по два (редко три), тёмно-зелёного цвета, часто с сероватым оттенком, слегка скрученные, длиной 23—75 мм, шириной 0,9—2,1 мм, листовое влагалище серого цвета, 15—18 мм. Листья стойкие, не опадают (2)4—9(10) лет. Растения, как правило, однодомные. Мужские стробилы 10 мм, жёлтые или красные. Шишки вначале фиолетовые, по мере созревания становятся блестящими, тёмно-коричневыми, сильно асимметричные, длиной 25—60 мм, шириной 20—40 мм (закрытые), 30—50 мм (открытые). Семена чёрные, 3—4 мм[1].
Сосна крючковатая (лат. Pinus uncinata) — вид растений рода Сосна (Pinus) семейства Сосновые (Pinaceae).