Heracleum sphondylium L.

Heracleum sphondylium, of bereklou, is ’n kruidagtige, twee- of meerjarige gewas in die familie Apiaceae. Dit is inheems aan Europa en Asië. Die plante word so genoem na aanleiding van die rangskikking van hul blomme.

Beskrywing

’n Nabyskoot van die blomme van H. sphondylium.

Die plante word gemiddeld 50-120 cm hoog, met ’n maksimum van 2 m. Die blare kan tot 50 cm lank word. Hulle is veeragtig en harig, en verdeel in segmente van drie tot vyf lobbe.

Die plant het pienkerige of wit blomme met vyf kroonblare. Hulle is gerangskik in groot blomskerms van tot 20 cm in deursnee. Die plant blom gewoonlik tussen Junie en Oktober. Die eindpuntblomskerms is plat bo en die buitenste kroonblare vergroot.^[1]

Die blomme word deur insekte bestuif, veral vlieë.^[2]

Verspreiding en gebruik

Die plante kom in Europa en Asië voor, asosok in Noord-Afrika. Die Slawiërs het ’n sop daarvan gemaak wat die voorloper van die moderne borsjt met ’n beetbasis was. Die Slawiese naam vir die plant was Борщевик обыкновенный (Borsjtsjewik obiknowjenni), en dit is waar die sop se naam vandaan kom. Die plant groei in klam graslande en is as voer en menslike kos gebruik – van Oos-Europa tot Siberië en Noordwes-Amerika.^[3][4]

Die Slawiërs het bereklou in Mei bymekaargemaak en die stamme, blare en blomskerms opgekap. Dit is op ’n warm plek in water laat lê om te gis. Ná ’n paar dae was dit ’n "mengsel tussen bier en suurkool".^[5] Dit is dan gebruik om ’n sop met ’n suur smaak en skerp reuk te kook.^[6]

In sommige Oos-Europese lande, veral Roemenië, word dit as ’n seksstimuleermiddel gebruik asook om probleme soos onvrugbaarheid en impotensie te behandel. Dit word ook soms vir epilepsie aanbeveel. Daar is egter geen kliniese studies wat die doeltreffendheid van die plant vir enige van hierdie probleme bewys nie.

Verwysings

Bronne

• Pignatti S. - Flora d'Italia – Edagricole – 1982, Vol. II, pag. 237
• Tutin, T. G. & al. (ed.) (1968). Flora Europaea. (vol.2) Cambridge University Press, Cambridge. [p.365]
• Łuczaj, Łukasz (2013). Dzika kuchnia (in Polish). Warszawa: Nasza Księgarnia. ISBN 978-83-10-12378-7. Onbekende parameter |trans_title= geïgnoreer (help)AS1-onderhoud: Onbekende taal (link)
• (1986) “Cow-parsnip (Heracleum lanatum Michx.): an indigenous vegetable of native people of northwestern North America”. Journal of Ethnobiology 6 (2): 309–324.
• Dumanowski, Jarosław; Jankowski, Rafał, reds. (2011). Moda bardzo dobra smażenia różnych konfektów [A Very Good Way of Frying Various Confections]. Monumenta Poloniae Culinaria (in Polish). vol. 2. Warszawa: Muzeum Pałac w Wilanowie. ISBN 978-83-60959-18-3.AS1-onderhoud: Onbekende taal (link)

Eksterne skakels

• Wikimedia Commons het meer media in die kategorie Heracleum sphondylium.

• Wikispecies het meer inligting verwant aan: Heracleum sphondylium
• Hierdie artikel is vertaal uit die Engelse Wikipedia

Heracleum sphondylium, el badullu^[1], la branca ursina, espondilio o pie d'osu, ye una planta biañal natural d'Europa, sacante Islandia y Asia. Ta bien estendida por praderíes y pacionales, al pie de carreteres, sebes y montes.

Ilustración

Descripción

Yerba bien robusta bienal o perenne de vida curtia. Tien el tarmu buecu y algama los 6 a 12 dm d'altor con fueyes pinnaes y peloses, estremaes en 5-7 lóbulos agudos o compuestos por 3-5 segmentos; tien umbeles d'hasta 20 cm de diámetru de flores blanques. Frutos pequeños elípticu a arrondáu esplanáu, glabro, ampliamante aláu. Floria a final de primavera y nel branu.

Usos

Heracleum sphondylium contién como ingredientes activos un zusmiu irritante ( furanocumarina ) y un aceite esencial, que puede ser utilizáu na medicina herbal como hipotensor, estimulante y dixestivu. Puede preparar como fervinchu , decocción o tintura .

Na cocina puede preparar a los biltos n'ensalaes. Les granes pueden faese macerar n'alcohol pa preparar un llicor prestosu.

N'Europa del Este les fueyes lleldar pa llograr dalgún tipu de cerveza (o Parst bartsch).

Taxonomía

Heracleum sphondylium describióse por Carlos Linneo y espublizóse en Species Plantarum 1: 249. 1753.^[2]

Citoloxía

Númberu de cromosomes de Heracleum sphondylium (Fam. Umbelliferae) y táxones infraespecíficos = Heracleum sphondylium L.

^[3] n=11.^[4]

Sinonimia

• Heracleum alpinum subsp. benearnense Rouy & Y.G.Camus in Rouy & Foucaud
• Heracleum alpinum subsp. pyrenaicum (Lam.) Rouy & Y.G. Camus in Rouy & Foucaud
• Heracleum alpinum var. pyrenaicum (Lam.) Pers.
• Heracleum austriacum var. elegans Crantz
• Heracleum ceretanum Sennen
• Heracleum granatense Boiss.
• Heracleum longifolium Jacq.
• Heracleum montanum Schleich. ex Gaudin
• Heracleum panaces sensu Lange in Willk. & Lange
• Heracleum pyrenaicum Lam.
• Heracleum setosum var. granatense (Boiss.) Rouy & Y.G. Camus in Rouy & Foucaud
• Heracleum setosum Lapeyr.
• Heracleum sibiricum subsp. longifolium (Jacq.) Arcang.^[4]

Propiedaes

• Tien propiedaes hipotensoras, estimulantes y dixestives.
• El zusmiu de la planta puede provocar irritación y angüeñes na piel al esponese al sol (fotosensibilización).
• En poblaciones d'Europa oriental y Asia preparaben una cerveza colos tarmos lleldaos, llamaos el parst o'l bartsch de los polacos.

Flores.

Nome común

• Castellanu: aperauchi grande, belleraca, blanca ursina falsa, branca ursina, branca-ursina alemana, branca-ursina espuria, branca ursina falsa, caliborcia, cancuera, cáncula, cañaheja, copa garbancera, cornases, esfondilio, espondilio, yerba de Hércules, fueyes, lampaza, lampazo, patagallina, pie d'osu, ramaza, talapraos, tanecas, trébole d'osu, tuero, ursina, zebuoda.^[4]

Referencies

Bibliografía

• BATTANDIER, J. A. & TRABUT, M. (1888). Flore de l'Algérie. Dicotyledones. [1-184] Monocotyledones par L. Trabut. [p.370]
• JAHANDIEZ, Y. & R. MAIRE (1932). Catalogue des Plantes du Maroc. [vol. 2] Minerva, Lechevalier éds., Alger. [p.547]
• QUÉZEL, P. & S. SANTA (1963). NOUVELLE FLORE DE L'ALGÉRIE et des régions désertiques méridionales. vol. [2] CNRS., Paris. [p.670]
• TUTIN, T. G. & al. (ed.) (1968). Flora Europaea. (vol.2) Cambridge University Press, Cambridge. [p.365]
• CASTROVIEJO S. & al. (ed.) (2003). Flora Iberica. Real Xardín Botaníco, C.S.I.C. Serviciu de Publicaciones. Madrid. [p.365]

Enllaces esternos

• Wikimedia Commons acueye conteníu multimedia sobre Heracleum sphondylium.

Adi baldırğan (lat. Heracleum sphondylium) — çətirkimilər fəsiləsinin baldırğan cinsinə aid bitki növü.

Sinonimləri

• Heracleum alpinum subsp. benearnense Rouy & E.G.Camus
• Heracleum alpinum subsp. pyrenaicum (Lam.) Rouy & E.G. Camus
• Heracleum alpinum var. pyrenaicum (Lam.) Pers.
• Heracleum austriacum var. elegans Crantz
• Heracleum ceretanum Sennen
• Heracleum granatense Boiss.
• Heracleum longifolium Jacq.
• Heracleum montanum Schleich. ex Gaudin
• Heracleum panaces sensu Lange
• Heracleum pyrenaicum Lam.
• Heracleum setosum var. granatense (Boiss.) Rouy & E.G. Camus
• Heracleum setosum Lapeyr.
• Heracleum sibiricum subsp. longifolium (Jacq.) Arcang.

Yarımnövləri

• Heracleum sphondylium subsp. chloranthum (Borbás) Neumayer
• Heracleum sphondylium subsp. elegans (Crantz) Schübl. & G. Martens
• Heracleum sphondylium subsp. glabrum (Huth) Holub
• Heracleum sphondylium subsp. orsinii (Guss.) H. Neumayer
• Heracleum sphondylium subsp. pyrenaicum (Lam.) Bonnier & Layens
• Heracleum sphondylium subsp. sibiricum (L.) Simonk.
• Heracleum sphondylium subsp. sphondylium
• Heracleum sphondylium subsp. trachycarpum (Soják) Holub

İstinadlar

{K{İstinad siyahısı}}

Xarici keçidlər

• Biolib
• Plants.USDA

La bellerenca (Heracleum sphondylium) és una espècie de planta bienal natural d'Europa i Àsia molt difosa per praderies i pastures. Té el tija buit i aconsegueix els 6 a 12 dm d'altura amb fulles pinnades i peloses, té umbel·les amples de flors blanques.

Bolševník obecný (Heracleum sphondylium) (lidově zvaný bršť) je rostlina z čeledi miříkovitých vyskytující se ve Středomoří a mírném pásu Evropy a Asie. Někdy se udává i Severní Amerika; závisí to na tom, zda autor nahlíží na jediného tamního zástupce rodu bolševník jako na samostatný druh (Heracleum maximum Bartram, 1791), nebo zda jej považuje za pouhý poddruh bolševníku obecného (Heracleum sphondylium subsp. montanum (Schleicher ex Gaudin) Briquet, 1905, resp. H. sphondylium var. lanatum (Michaux) Dorn, 1988, resp. H. sphondylium subsp. lanatum (Michaux) A. Löwe & D. Löwe, 1982). Obvyklejší je však pojetí amerického zástupce jakožto samostatného druhu.

Synonyma

• Pastinaca sphondylium (L.) Calestani, 1905

Poddruhy

• Heracleum sphondylium subsp. sphondylium – bolševník obecný pravý
• Heracleum sphondylium subsp. trachycarpum (Soják) Holub, 1964 (syn. Heracleum sphondylium var. trachycarpum Soják, 1963) – bolševník obecný karpatský
• Heracleum sphondylium subsp. glabrum (Huth) Holub, 1997 (syn. Heracleum sphondylium var. glabrum Huth, 1882) – bolševník obecný žlutavý
• Heracleum sphondylium subsp. chloranthum (Borbás) Neumayer, 1923 (syn. Heracleum chloranthum Borbás, 1884) – bolševník obecný zelenokvětý

Mezi jednotlivými poddruhy existuje řada přechodných forem, zřejmě kříženců.

Vzhled

Heracleum sphondylium

Jde o 0,5–2 metry vysokou dvou až víceletou rostlinu (závisí na podnebí a tuhosti zimy). První rok pouze vytvoří přízemní listy (mohou být až 60 cm velké) a střádá zásoby do vřetenovitého hlavního kořene. Na druhý rok vyžene lodyhu s okoličnatým květenstvím, které je tvořeno zpravidla 10–25 okolíčky (může jich být ale ještě více). Přízemní listy jsou tří až pětičetné, dlouze řapíkaté. Listy na lodyze jsou podstatně menší (u vzrostlé rostliny maximálně 20 cm). Lodyha je dutá, hranatě rýhovaná, chlupatá. Květy jsou oboupohlavné, barva bílá, nazelenalá, narůžovělá nebo nažloutlá. Plody jsou dvounažky. Semena si zachovávají klíčivost přes 7 let.

Kromě bolševníku obecného se v Česku uchytil nebezpečný invazní druh bolševník velkolepý (Heracleum mantegazzianum), který se svému příbuznému dost podobá. Není vyloučeno, že se v místech společného výskytu oba druhy kříží; z Velké Británie a Německa byl již výskyt kříženců Heracleum sphondylium × mantegazzianum hlášen.

Základní rozdíly – bolševník obecný proti bolševníku velkolepému:

• má menší a více rozvolněné květenství
• je celkově podstatně menší
• má listy méně ostře a ne tak hluboko vykrajované
• je podstatně méně jedovatý

Rozšíření

Bolševník obecný se přirozeně vyskytuje v celém mírném pásu Evropy a západní Sibiře, včetně severních částí Pyrenejského, Apeninského a Balkánského poloostrova, severních částí Turecka a části Kavkazu.

Ekologie

Bolševník obecný je nitrofilní rostlina libující si na vlhkých hnojených loukách či pastvinách, rumištích, příkopech kolem cest a zanedbaných zahradách. Vyhovuje mu těžší půda s neutrálním pH (nicméně dobře snáší i mírně kyselé či mírně zásadité půdy). V Česku kvete od června do září.

Obsahové látky

Nejvýznamnější účinnou složkou obsaženou v celé rostlině jsou fototoxické furanokumariny; jejich koncentrace ve šťávě rostliny je však podstatně menší.

Alkoholy

• methanol
• ethanol
• n-oktanol

Karboxylové kyseliny

• kyselina kaprinová
• kyselina laurinová

Estery

• n-hexylbutyrát
• n-oktylacetát

Furanokumariny

• pimpinellin
• isopimpinellin
• bergapten
• isobergapten
• sphondin

Jedovatost

Bolševník obecný obsahuje stejně jako bolševník velkolepý fototoxické furanokumariny, jejich koncentrace ve šťávě rostliny je však podstatně menší. I přes to není vhodné se příliš potřísňovat jeho šťávou, která může u citlivých jedinců vyvolat podráždění kůže (zrudnutí) až otoky a puchýřnatění pokožky. Celá rostlina je jedovatá, nejjedovatější jsou nezralé plody.^[1]

Využití

V léčitelství

V léčitelství se tinktura z bolševníku obecného používá jako antiepileptikum a antihysterikum. Droga snižuje krevní tlak, má celkově povzbudivé účinky a v minulosti se považovala i za afrodisiakum. Dnes se ale již prakticky nepoužívá pro nepříjemné vedlejší účinky (silná projímavost a nutnost vyhýbat se přímému slunci po jejich aplikaci). Sbírá se nať a někdy i kořen.^[1]

Ve včelařství

Bolševník obecný je výborná nektarodárná bylina. Druhový bolševníkový med je světle či tmavě žlutý, má pronikavou vůni a škrablavou příchuť. Krystalizuje do matně šedivožluté barvy. Obsahuje vitamín B1 a u citlivých osob může způsobit alergické reakce.^[2] Častěji však bývá bolševníkový med součástí smíšených letních medů.^[2]

Rousky pylu bolševníku bývají žlutě zbarvené.^[2]

V gastronomii

Dříve patřil ve východní Evropě k hojně využívané zelenině zejména k přípravě boršče. Odtud pocházejí také jeho pojmenování v polštině - barszcz a v ruštině borščevik. Dále se mladé listy používaly jako špenát nebo i do salátů. Kořen a listy se používaly k přípravě zeleninových bujónů.

V zemědělství

Jako pícnina je oblíben zejména u ovcí a skotu, ale také u králíků. Na druhé straně znehodnocuje seno tím, že stvoly a dužnatá žilnatina listů špatně schnou a při skladování plesniví.

Reference

1. ↑ ^{a b} http://botanika.wendys.cz/kytky/K10.php
2. ↑ ^{a b c} HARAGSIM, Oldřich. Včelařské byliny. Praha: Grada, 2008. 108 s. ISBN 978-80-247-2157-6. S. 18. (česky)

Literatura

Květena České republiky, díl 5 / B. Slavík (Ed.). – Praha : Academia, 1997. – S. 387–392.

Externí odkazy

• Obrázky, zvuky či videa k tématu bolševník obecný ve Wikimedia Commons
• Galerie bolševník obecný ve Wikimedia Commons
• Slovníkové heslo bolševník obecný ve Wikislovníku
• Taxon Heracleum sphondylium ve Wikidruzích
• Bolševník obecný na stránkách botanického herbáře
• Bolševník obecný na biolibu
• Bolševník obecný na stránkách www.kvetenacr.cz

Almindelig bjørneklo (Heracleum sphondylium) er en toårig plante i skærmplante-familien. De furede og hårede stængler er uden røde pletter til forskel fra kæmpebjørneklo. Planten har en ubehagelig lugt.

Beskrivelse

Almindelig bjørneklo har 80-200 centimeter høje, hule, furede og hårede stængler. Bladene er enkelt fjersnitdelte med groft tandede eller lappede afsnit. Til forskel fra kæmpebjørneklo er storsvøb kun undtagelsevist til stede. Frugten er glat. Delfrugterne har kraftigt udviklede vingekanter, der muliggør vindspredning.

To underarter i Danmark

Der findes to underarter af almindelig bjørneklo i Danmark:

• Heracleum sphondylium subsp. sphondylium

Nominatformen af almindelig bjørneklo (subsp. sphondylium) har flade småskærme med hvide (eller rødlige) blomster. De ydre kroner i skærmen er ensymmetriske, idet de udadvendte, dybt kløvede kronblade er langt større end de kronblade, der vender ind mod skærmen. Den er almindelig i Østjylland, mens den findes hist og her i den østlige del af landet.

• Heracleum sphondylium subsp. sibiricum

Den anden underart, grønblomstret bjørneklo (subsp. sibiricum), har hvælvede småskærme med grønlige blomster, der er symmetriske, også i randen. Den er almindelig i den østlige del af landet og temmelig sjælden i Jylland.

Udbredelse

Arten er udbredt i Europa og Asien. Almindelig bjørneklo vokser i skove og krat samt på skrænter, enge og vejkanter. Den blomstrer i juni til august.^[1]

Kilder og eksterne henvisninger

1. ^ Signe Frederiksen et al., Dansk flora, 2. udgave, Gyldendal 2012. ISBN 8702112191.

• Arne og Anna-Lena Anderberg: Den virtuella floran, Naturhistoriska riksmuseet (svensk)
• M. Skytte Christiansen og Henning Anthon: Danmarks Vilde Planter, Branner og Korchs Forlag 1958.

Portal:Botanik

Grant-bibeu^[1] o Bibeu^[2], Bibleu, Bibreulh ^[3], Beurèies^[4], Flate-éd-vaque^[5], Linque-éd-vaque^[6], Tàrte-éd-vaque^[7], Tàrte-às-lapins^[8], Pås`d-vaque^[9], Churs^[10], Chus^[11], Chwéles^[12], Avérdhiés^[13], Cornaÿe^[14], Cornèi^[15], Cornue, Crachou, Cralàr^[16], Férnéle^[17], Matroulhe^[18], Patroulhe^[19], Pané-batàr^[20], Pénache^[21], Rafourèis^[22] (Heracleum sphondylium )

Notes pi référinches

1. ↑ http://www.languepicarde.fr/dico.html Variantes: grands bibeus, gran bibu, grand bibeu
2. ↑ Variantes: bibeu, bibeus, bibeux, bibu
3. ↑ Variantes: bibreuil
4. ↑ Variantes: beuré, beurrées
5. ↑ Variantes: flate-de-vaque, flate éd vaque
6. ↑ Variantes: langue éd vaque
7. ↑ Variantes: tarte d'vaque, tarte dë vake, tart'-dé-vake
8. ↑ Variantes: tarte à lapin
9. ↑ Variantes: pas d'vaque
10. ↑ Variantes: churs, sur
11. ↑ Variantes: cheus, chus
12. ↑ Variantes: chouelles, chuelles, chouèles
13. ↑ Variantes: averdyé
14. ↑ Variantes: cornaille, corneille
15. ↑ Variantes: cornet, corné, cornè, korné
16. ↑ Variantes: cralard
17. ↑ Variantes: fernelle, fèrnèle
18. ↑ Variantes: matrouille
19. ↑ Variantes: patrouille, patroule, patreule
20. ↑ Variantes: pané batar
21. ↑ Variantes: pénache, panache
22. ↑ Variantes: raffourés

Theirear odharan ris an luibh Heracleum sphondylium, a tha na lus buan-mhaireannach no dà-bhliadhnach den teaghlach Apiaceae. Buinidh e don Roinn-Eòrpa agus Àisia. Is ann den aon bhuidheann ri lus an t-saoidh, costag fhiadhain, lus an easbaig agus odharan mòr a tha e, agus tha na blàthan aige a' fàs suas ann an cumadh cuaich.

Iomraidhean

1. ↑ Am Faclair Beag

Tùsan

• Joan W. Clark agus Ian MacDonald: Ainmean Gàidhlig Lusan. 1999

Pol discramiaedje des årtikes avou l' mot "Paxhnåde", loukîz cial

Li paxhnåde (on dit eto li såvadje panåjhe), c' est ene plante des tchamps, foirt corante el Walonreye.

On dene les foyes a magnî ås robetes.

No d' l' indje e sincieus latén : Heracleum sphondylium

Famile : Ombrelires

floraro de ordinara herakleo

Ordinara herakleo, Heracleum sphondylium L., estas dujara herbo el la familio Apiacoj. Ĝi altas ĝis 2 m, kun tigo larĝa ĝis 2 cm ĉe la bazo. La dunivelaj umbeloj enhavas 15-45 bazajn pedunklojn; la floroj estas blankaj.

Tiu planto vivas sur riĉa grundo en iom ombraj kaj malsekaj lokoj (en aŭ rande de arbaroj, en altherbejoj, laŭlonge de padoj), en granda parto de Eŭropo kaj Azio. Pluraj subspeciaj taksonoj estas priskribitaj.
Kiel aliaj specioj de tiu genro, la ordinara herakleo povas kaŭzi fenomenojn de fotosensemiga toksado, sed ĉe malmultaj homoj. Tradicie oni uzas tiun planton interalie kiel hipotensiigilon kaj diurezigilon.

Urdanaza edo ubitazi (Heracleum sphondylium) ginbaildunen familiako belar landare luzea da. Zurtoina sendoa, biribila eta erztuna izaten du; hostoa, esku itxurako hiru orriz osatua, txorten bilkaria duena; loreak lau hosto zuriko txikiak ditu, ginbailetan antolatuak. Leku hezeetan hazten da, batez ere.

Erreferentziak

Etelänukonputki eli ukonputki^[2][3] (Heracleum sphondylium) on monivuotinen putkikasvi ukonputkien (Heracleum) suvussa. Sen lähisukuinen laji, mahdollisesti alalaji, on idänukonputki (Heracleum sibiricum).^[4]

Kasvin käsittely voi aiheuttaa auringonvalon kanssa samantyyppisiä palovammoja iholle kuin jättiputket, tosin lievemmässä muodossa.^[5]

Etelänukonputki kasvaa 50–150 senttimetriä korkeaksi. Sen suurimmat lehdet ovat parilehdykkäisiä ja lehdykät pariliuskaisia. Kukintona on enintään 20 cm leveä sarja, pienet kukat ovat valkoisia.^[1]

Suomessa etelänukonputki on lähes koko maassa melko yleinen uustulokas.^[1]

Lähteet

Aiheesta muualla

• Laji.fi: Etelänukonputki (Heracleum sphondylium)
• Eliaksen yrittitarha (Internet Archive)
• Kasviatlas: Etelänukonputken levinneisyys Suomessa
• ITIS: Heracleum sphondylium (englanniksi)
• United States Department of Agriculture (USDA): Heracleum sphondylium (englanniksi)
• Dr. Duke's Phytochemical and Ethnobotanical Databases: Heracleum sphondylium (englanniksi)

Planda rúpach débhliantúil a fhásann 3 m ar airde is ea an feabhrán nó odhrán. Tá sé dúchasach do na réigiúin mheasartha ó thuaidh. Bíonn na duilleoga suas le 30 cm ar fhad, roinnte i dteascáin ubhchruthacha nó lansa-chruthacha, go minic liopach nó fiaclach. Na bláthanna bán nó scothbhándearg in umbail 5-15 cm ar leithead. An toradh leata leathaneiteach. Gaolmhar leis an bhfeabhrán capaill atá níos mó ná é, ag fás suas le 5 m ar airde. Sa chás seo, bíonn spotaí dearga ar na gais, agus na humbail suas le 50 cm ar leithead. Dúchasach d'iardheisceart na hÁise. Fástar mar mhaisiúchán é uaireanta, ach is féidir go gcuirfidh sé tús le greannú pianmhar craicinn má dhéantar tadhall leis i solas geal gréine.

Medvjeđi dlan (livadna šapika, obična šapika, mečja šapa; lat. Heracleum sphondylium je dvogodišnja ili višegodišnja biljka dlakave stabljike iz porodice Apiaceae. Naraste do najviše 2 metra visine. Cvjetovi su bijeli do ružičasti, javljaju se od lipnja do listopada. Ubraja se u ljekovite biljke. Raste u Europi, Aziji i sjevernoj Africi. Preferira tlo bogato dušikom, na vlažnim mjestima, uz potoke, rubove šuma i putova, po vlažnim livadama uz živice i slično.^[1]

Donji listovi su joj dugi preko 50 cm dok su gornji sve manji. Mladi listovi su i jestivi.

Podvrste

1. Heracleum sphondylium var. akasimontanum (Koidz.) H. Ohba
2. Heracleum sphondylium subsp. algeriense (Coss. ex Batt. & Trab.) Dobignard
3. Heracleum sphondylium subsp. alpinum (L.) Bonnier & Layens
4. Heracleum sphondylium subsp. aurasiacum (Maire) Dobignard
5. Heracleum sphondylium subsp. embergeri Maire
6. Heracleum sphondylium subsp. granatense (Boiss.) Briq.
7. Heracleum sphondylium var. lanatum (Michx.) Dorn
8. Heracleum sphondylium subsp. montanum (Schleich. ex Gaudin) Briq.
9. Heracleum sphondylium var. nipponicum (Kitag.) H. Ohba
10. Heracleum sphondylium subsp. orsinii (Guss.) H.Neumayer
11. Heracleum sphondylium subsp. pyrenaicum (Lam.) Bonnier & Layens
12. Heracleum sphondylium subsp. sibiricum (L.) Simonk.
13. Heracleum sphondylium subsp. suaveolens (Litard. & Maire) Dobignard
14. Heracleum sphondylium subsp. ternatum (Velen.) Brummitt
15. Heracleum sphondylium subsp. transsilvanicum (Schur) Brummitt
16. Heracleum sphondylium subsp. trifoliolatum (Blanch.) Kerguélen
17. Heracleum sphondylium var. tsaurugisanense (Honda) H. Ohba
18. Heracleum sphondylium subsp. verticillatum (Pančić) Brummitt

Dodatna literatura

Grlić, Lj., Samoniklo jestivo bilje, Zagreb 1980.

Izvori

• 
• 
• 
• 
• 
• plod

• 
• 
• 
• 
• 
• Heracleum sphondylium var. nipponicum

• Heracleum sphondylium var. nipponicum

Lankinis barštis (Heracleum sphondylium) – viena iš Lietuvoje augančių barščių rūšių.

Lietuvoje naudojamas kaip silosinis augalas gyvulių pašarui gaminti. Užauga nuo 60 iki 120 cm. Stiebas - tuščiaviduris, išvagotas briaunomis. Lapai - skiltėti, apaugę šiurkščiais plaukeliais. Žiedynas – skėtis. Augalo skėčiai dideli plokšti, šiek tiek suapvalėję, gelsvai balti arba žalsvai geltoni, dažnai su šviesiai rožinės spalvos atspalviais.

Lankiniai barščiai auga visur: pievose, ganyklose, palaukėse, šlaituose, pamiškėse ir pakrantėse, retuose lapuočių, mišriuose ir užliejamuose miškuose. Pievose ir lankose augantys barščiai išsiskiria savo didumu.

Tuščiaviduriai stiebai, skleidžiantys morkos kvapą, smulkiai supjaustomi ir kartu su jaunais lapeliais ir ūgliais naudojami kulinarijoje.

Vikiteka

De gewone berenklauw (Heracleum sphondylium) behoort tot de schermbloemenfamilie (Umbelliferae of Apiaceae). De plant komt van nature voor in Europa.

Het is een 90-150 cm hoge (met uitschieters tot twee meter), vaste plant, die veel langs dijken en wegen en in hooilanden voorkomt. De plant is ruw behaard en heeft drievoudig gevind tot vinspletige bladeren. De stengel is kantig en gegroefd. De gewone berenklauw bloeit van juni tot oktober met witte bloemen in veelstralige schermen. Het onderstandige vruchtbeginsel is tweehokkig met twee stijlen. De stijlen hebben een kussentje aan de voet. De gevleugelde vrucht is een tweedelige splitvrucht met eenzadige deelvruchtjes.

De gewone berenklauw komt vooral voor op stikstofrijke, vochtige grond zowel in de volle zon als in halfschaduw. De plant groeit op grasland, bosschages, in bossen en in onkruidvegetaties.

Benaming

De plant wordt ook wel Onweerbloem genoemd. Als gesproken wordt over de berenklauw wordt vaak gedoeld op de invasieve exoten, de reuzenberenklauw (Heracleum mantegazzianum) en Heracleum sosnowskyi, waarvan het sap ernstige gevolgen kan hebben als het op de huid komt.

Ondersoort

De ondersoort H. sphondylium subsp. sibiricum heeft geelgroene bloemen.

Toepassingen

In Rusland, Estland, Letland en Litouwen worden de stengels in de zon te drogen gelegd. Op de stengel vormen zich dan zoete, witte kristallen. De 15-20 cm lange, jonge stengels kunnen gegeten worden en smaken naar een combinatie van zoete komkommer, kokosnoot en mandarijntjes. De stengels moeten geplukt worden voordat het blad zich gaat ontvouwen. Oudere stengels kunnen geschild gegeten worden. Bij het schillen moet dan wel handschoenen gedragen worden om huidirritatie te voorkomen. De grote, aromatische bloemknoppen zijn van mei tot augustus rauw te gebruiken in salades. De zaden van de kleine of gewone berenklauw zijn ook te gebruiken. De smaak is enigszins vergelijkbaar met die van kardemom: bergamot, citroen en kamfer. Te gebruiken bij koken maar ook gemalen in salades.

Afbeeldingen

• blad

• habitus

• blad en stengel

• Scherm en schermpjes

• Uitgebloeid

• Vruchten

Externe link

• Gewone berenklauw (Heracleum sphondylium) op SoortenBank.nl (gebaseerd op de Heukels²³, dit is de laatste uitgave)

Bjørnekjeks (Heracleum sphondylium) er ein plante i skjermplantefamilien. Han kan bli ein og ein halv meter høg og blomstrar med kvite blomar frå juni til oktober. Plantesafta av bjørnekjeks er etsande, særleg når ho blir utsett for sollys (fotosensibilisering), og kan gi kraftige utslett.^[1]

Bjørnekjeks veks i Eurasia og Nord-Afrika. Plantane er vanlege i heile Noreg, der ein også finn underartane sibirbjørnekjeks (Heracleum sphondylium sibiricum) og kystbjørnekjeks (Heracleum sphondylium sphondylium).^[2] Plantane er ueigna til dyrefôr, og er rekna som ugras i enger og beite.^[3]

• Særprega bladslire

  Foto: Frank Vincentz
• Den hole stengelen har grove hår

  Foto: Frank Vincentz
• Nedre del av ein plante

  Foto: Christian Fischer
• Blomane kjem i klasar

  Foto: Frank Vincentz
• Nærbilete av blomane

  Foto: Frank Vincentz

Fotnotar

Bakgrunnsstoff

• Björnloka i Den virtuella floran (svensk)
  Denne biologiartikkelen er ei spire. Du kan hjelpe Nynorsk Wikipedia gjennom å utvide han.

Vos an lenga piemontèisa Për amprende a dovré 'l sistema dle parlà locaj ch'a varda sì.

Pianta erbosa bienal o ch'a viv sempe. Risòma gròss fin a 5 cm., bianch con odor aromàtich ch'a tira a odor ëd caròta. Gamba veuida, àuta fin a 250 cm., scanalà. Feuje motobin varià, a scond ëd la sot-specie, ma an sël palmà. Fior a parapieuva, ëd ragg da 10 a 40 cm., fior bianche.

Ambient

Present ant ij pra e ant ij bòsch, dzortut an montagna, fin a 2500 m. A fioriss da magg a otober.

Proprietà

A smija ch'a l'abia ëd proprietà digestive.

Cusin-a

Ant l'Euròpa oriental le feuje a ven-o fàité fërmenté per fé na specie ëd bira, ciamà parst/bartsch.

Arferiment bibliogràfich për chi a veul fé dj'arserche pì ancreuse

Heracleum sphondylium L.

Aiuto per
la lettura Ayuda para
la lectura Help for
Reading Rintré ant
la Piòla Contaté
j'Aministrator Lìber për
Amprende Coression
ortogràfica Tastadura
piemontèisa Portaj
e Proget Agiut pr'ij
Contributor Travajòt
sempi

Liście

Kwiaty

Owoce

Barszcz zwyczajny (Heracleum sphondylium L.) – gatunek rośliny z rodziny selerowatych. Występuje w całej niemal Europie, w dużej części Azji i w Maroku, rozprzestrzenił się też gdzieniegdzie poza obszarami swojego rodzimego występowania^[2]. W Polsce jest gatunkiem pospolitym^[3].

Morfologia

Pokrój

Okazała roślina, osiągająca wysokość 50-150 cm i średnicę 4-20 mm. Ma silny, specyficzny zapach.

Łodyga

Prosto wzniesiona, dęta, rozgałęziona, żebrowana i kanciasto bruzdowata, często porośnięta krótką, skierowaną w dół szczecinką. Pod ziemią grube i wielogłowe kłącze.

Liście

O bardzo zmiennym kształcie; 3-listkowe lub pierzaste. Dolne liście duże, z długimi, rynienkowatymi ogonkami, górne mniejsze, z dużą pochwą przekształconą w liściak. Szorstko owłosione, ze sztywnymi szczecinkami na nerwach od spodu. Liście mają zróżnicowane kształty, przeważnie są pierzastosieczne z 3-5 listkami jajowatymi, karbowanymi lub piłkowanymi.

Kwiaty

Kwiatostan stanowi 15-30 baldaszków różnej długości zebranych w baldach złożony. Baldaszki mają szypułki z owłosioną stroną wewnętrzną. Kwiaty promieniste, o białych płatkach, czasem czerwonawych lub żółtozielonych. Poszczególne kwiaty zbudowane są z 5 małych działek kielicha, 5 płatków korony, 5 pręcików i jednego słupka z dwiema szyjkami. Miodniki znajdują się na zalążni. Oprócz kwiatów obupłciowych zdarzają się w kwiatostanie także kwiaty męskie.

Owoce

Rozłupki zamknięte w eliptycznej lub kulistej rozłupni o długości 6-10 mm. Rozłupki na brzegu wąsko oskrzydlone, z trzema żebrami na grzbietowej stronie.

Korzeń

Gruby, wrzecionowaty, na wiosnę z zielonkawym sokiem o ostrym smaku.

Biologia i ekologia

Bylina, hemikryptofit. Występuje od niżu po tereny górskie, preferuje obszary o klimacie oceanicznym. Rośnie na łąkach, siedliskach ruderalnych, w lasach jesionowo-dębowych i w zaroślach na brzegach wielkich rzek. Na łąkach jest chwastem, gdyż wypiera inne, bardziej wartościowe paszowo rośliny. W klasyfikacji zbiorowisk roślinnych gatunek charakterystyczny dla Ass. Festucetum carpaticae i gatunek wyróżniający dla Ass. Poo-Arabidetum^[4]. Kwitnie od czerwca do września, zapylany jest głównie przez muchówki i chrząszcze. Po zmiażdżeniu barszcz zwyczajny (szczególnie owoce) wydziela specyficzny, nieprzyjemny zapach. Nadaje charakterystyczny zapach sianu i długo schnie, powodując jego pleśnienie.

Zmienność

W obrębie gatunku wyróżnia się kilka podgatunków^[2]. Jednym z nich jest barszcz syberyjski, według Krytycznej listy roślin naczyniowych Polski uznawany za odrębny gatunek.

Zastosowanie

• Roślina lecznicza: Stosowano go do zmniejszania obrzęków i przeciw biegunce.
  • Surowiec zielarski: ziele, owoce i korzeń (Herba, Fructus, Radix Sphondylii). Kłącze zawiera cukry, argininę i glutaminę. Dojrzałe owoce zawierają 3% olejku eterycznego, niedojrzałe dodatkowo alkohol metylowy i etylowy oraz heraklinę, przez co ich spożycie może powodować zatrucia zwierząt gospodarskich. W liściach i kwiatach znajdują się związki flawonowe, żywicowe i sole mineralne.
  • Zbiór i suszenie: Ziele należy zbierać tylko wiosną lub na początku lata, owoce i korzenie – jesienią.
• Sztuka kulinarna: W Europie Środkowej do XIX w. barszcz był powszechnie wykorzystywanym źródłem pożywienia, choć w Polsce wyszedł z powszechnego jadłospisu już w XVIII w.^[5]. O jego znaczeniu kulinarnym pisali między innymi: Marcin z Urzędowa – "Gdy barszcz kwaszą po polsku, dobrze ij pić w febrach, gorączkach, w pragnieniu, albowiem pragnienie i kolerę uśmierza i chciwość jedzenia pobudza swą przyprawą. Przyprawiony z jajcy a z masłem dobrze jeść takich dniów, gdy mięśniej polewki nie jedzą, bo takież czyni jako mięśnia polewka"^[6]; Szymon Syreński – "Barszcz nasz znajomy jest każdemu u nas, w Rusi, w Litwie, w Żmujdzi, aniźliby się mógł z okolicznościami swemi opisać. Do lekarstwa i stołu użyteczny jest bardzo smaczny. Tak korzeń jako i liście. Acz korzeń tylko do lekarstwa użyteczniejszy jest, liście zaś do potraw. (...) Smaczna i wdzięczna jest polewka barszcz, iako do u nas albo w Rusi i w Litwie czynią. Bądź sam tylko warzony, bądź z kapłonem albo z innemi przyprawami, jako z jajcy, ze śmietaną, z jagły. Pragnienie po przepiciu uśmierza warzony iakokolwiek pożywany. Także i surowy kwaszony w gorączkach pijąc bywa dobry^[7]; ksiądz Remigiusz Ładowski – "Prostactwo gotuie z nego supę, którą zowią Barszczem"^[8]; ksiądz Stanisław Bonifacy Jundziłł – "...u nas w Litwie tylko i w niektórych innych północnych krajach za pokarm dla ludzi iest zażywanym. Na ten koniec młode liście zbierają się, kwaszą się zwyczajem innych jarzyn naszych, i są często dla wieśniaków pokarmem. Albo ususzone w cieniu, na kształt selerów, ku dalszemu użyciu się zachowują. W Syberyi za świadectwem Gmelina, przez fermentacyą tęgi spiritusowy otrzymuią napóy, lub z wygniecionego i wygotowanego soku gatunek żółtego cukru...”^[9]. Osobną monografię barszczu napisał Józef Rostafiński opisując bogate tradycje kulinarne tej rośliny^[10]. W średniowiecznej Europie przyrządzano z niego kwaśną polewkę nazywaną barszczem^[11]. Młode pędy używane są do dziś jako składnik sałatek i przyrządzane jak szpinak. Wywar z ziela przypomina w smaku bulion.

Przypisy

Bibliografia

1. Jakub Mowszowicz: Flora jesienna. Przewodnik do oznaczania dziko rosnących jesiennych pospolitych roślin zielnych. Warszawa: WSiP, 1986. ISBN 83-02-00607-6.
2. Władysław Szafer, Stanisław Kulczyński: Rośliny polskie. Warszawa: PWN, 1953.

Navadni dežen (znanstveno ime Heracleum sphondylium) je dveletna rastlina iz družine kobulnic.

Opis

Cvetovi navadnega dežena

Navadni dežen zraste od 50 do 120 cm v višino, ponekod doseže celo do 2 m. Listi so kosmati in na robovih narezani ter razdeljeni na 3 do 5 delov. Steblo je votlo in poraščeno s kratkimi dlačicami. Cvetovi so rožnate ali bele barve in imajo pet venčnih listov, zbrani pa so v kobule, ki lahko v premeru dosežejo do 20 cm. V kobule je zbranih od 15 do 30 cvetov, ki se nahajajo na koncu dolgih stebelc. Rastlina običajno cveti med junijem in oktobrom. Z njegovim nektarjem se hranijo čebele, ose in nekatere vrste muh. Iz oplojenih cvetov se razvijejo sploščena ovalna semena s krilci, ki v dolžino dosežejo do 10 mm. Raznaša jih veter.

Razširjenost in uporabnost

Navadni dežen je razširjen po vsej Evropi, razen Islandije ter po Severni Afriki. Najpogosteje uspeva na vlažni, z dušikom bogati podlagi vse do 2500 metrov nad morjem. Pogosto raste ob poteh in na zagrmovljenih območjih.

Mladi listi so dober vir vitamina C, beta karotena in drugih vitaminov. Spodbuja prebavo, razkužuje, čistilno vpliva na ožilje, znižuje krvni tlak.

Podvrste

V Evropi obstaja osem podvrst navadnega dežena:

• Heracleum sphondylium subsp. chloranthum (Borbás) Neumayer
• Heracleum sphondylium subsp. elegans (Crantz) Schübl. & G. Martens
• Heracleum sphondylium subsp. glabrum (Huth) Holub
• Heracleum sphondylium subsp. orsinii (Guss.) H. Neumayer
• Heracleum sphondylium subsp. pyrenaicum (Lam.) Bonnier & Layens
• Heracleum sphondylium subsp. sibiricum (L.) Simonk.
• Heracleum sphondylium subsp. sphondylium
• Heracleum sphondylium subsp. trachycarpum (Soják) Holub

Galerija

• Ilustracija navadnega dežena iz knjige Atlas des plantes de France. 1891

• Odrasla rastlina

• Cvetovi navadnega dežena

• Cvetovi navadnega dežena

• Cvetovi navadnega dežena

• Listi navadnega dežena

Viri in reference

• Pignatti S. - Flora d'Italia – Edagricole – 1982, Vol. II, pag. 237
• TUTIN, T. G. & al. (ed.) (1968). Flora Europaea. (vol.2) Cambridge University Press, Cambridge. [p.365]

Björnloka (Heracleum sphondylium) även kallad Björnfloka^[1], är en art i familjen flockblommiga växter och förekommer naturligt från Europa till Kaukasus, västra Sibirien och nordvästra Afrika.

Björnlokan är en stor, grov och flerårig ört, som tämligen allmänt förekommer på ängar och vägkanter genom större delen av Sveriges floraområde, ungefär upp till polcirkeln. Den blommar under högsommaren. Den är lätt igenkänd bland de mer storväxta flockblommiga växterna genom sina vita till gröngula kronblad och breda bladflikar, i synnerhet hos de nedre bladen. Delfrukterna, som är starkt plattade, känns igen på de breda oljegångarna, som inte når ner till fruktens bas. Örtståndet är beklätt av styva hår.

Underarter

• Vit björnloka (subsp. sphondylium) - har vita blommor och kantblommorna i flocken är större än de övriga.
• Sibirisk björnloka (subsp. sibiricum) - har gulgröna blommor som alla är ungefär lika stora.
• subsp. alpinum - från Jurabergen, odlas ibland som prydnadsväxt i Sverige.

Ytterligare europeiska underarter är:

• subsp. benearnense
• subsp. elegans
• subsp. trifoliolatum

Användning

De unga bladen kan användas som kål eller spenat. Det berättas, att man förr även använde avkoket av denna växt, som är ganska sockerrikt, till bryggande av mjöd och likör.^{[källa behövs]}

Giftighet

Björnlokan kan orsaka stor sveda om den kommer i kontakt med huden hos människor^[2]. Björnloka och jätteloka innehåller furanokumariner som är irriterande på hud, särskilt om huden utsätts för solbestrålning (fotosensibilisering).^[3] Brännskadeliknande symtom med kraftig hudirritation, rodnad och blåsor, som kan bli stora och smärtsamma. Besvären kan kvarstå i veckor, eventuellt även ärrbildning och mörkfärgning av huden.

Förgiftningar genom förtäring av växten är inte kända hos människan.

Fotogalleri

Björnloka

Källor

1. ^ Ursing, Björn (1944). Svenska växter i text och bild. Stockholm. sid. 306
2. ^ Wigander, Millan (1976). Farliga växter. Stockholm: Almqvist & Wiksell Förlag. sid. 79. ISBN 91-20-04445-3
3. ^ H. Ibben, Derm. Beruf Umwelt 32, 134.

Externa länkar

• Den virtuella floran
• Björnloka i Carl Lindman, Bilder ur Nordens flora (andra upplagan, Wahlström och Widstrand, Stockholm 1917–1926)

• Wikimedia Commons har media som rör Björnloka.
  Bilder & media

• 1 Будова
• 2 Поширення та середовище існування
• 3 Практичне використання
• 4 Галерея
• 5 Примітки
• 6 Джерела

Heracleum sphondylium là một loài thực vật có hoa trong họ Hoa tán. Loài này được L. mô tả khoa học đầu tiên năm 1753.^[1]

Từ những năm gần đây, báo chí Hoa Kỳ và Canada thường đề cập đến những tin tức liên quan đến hiểm hoạ của một loại cỏ dại có tên là Giant hogweed hay Berce du Caucase.

Tin mới nhất cho biết người ta đã tìm thấy cỏ dại nói trên tại một vài cánh rừng ven thủ đô Ottawa và ngay cả trong Parc d’Angrignon,(Montreal) vào những tuần lể đầu tháng 7 năm 2010 vừa qua. Thật ra cỏ dại Giant hogweed đã xâm nhập vào Bắc Mỹ từ mấy chục năm nay rồi.

Hình ảnh

Lịch sử phân bố và đặc điểm

Giant hogweed là một loài thực vật đa niên có tên khoa học là Heracleum mantegazzianum và có nguồn gốc từ các vùng núi Caucasus, thuộc miền Tây Nam Á Châu (Southwestern Asia).

Được du nhập vào Hoa Kỳ như một loài kiểng (ornamental plant) từ năm 1917. Sau đó vì nhận thấy sức tăng trưởng của loại thực vật nầy quá mạnh có hại cho sinh thái cũng như nó có chứa độc tính, nên chánh phủ Hoa kỳ đã quyết định liệt kê giant hogweed vào nhóm thực vật độc hại đến sức khỏe.

Giant hogweed phải cần từ 3-5 năm để trưởng thành và chỉ ra hoa duy nhất một lần trong đời mà thôi. Tại Canada cỏ dại giant hogweed trổ hoa vào khoảng từ tháng 6 tới tháng 8.

Loại cây nầy có thể cao đến 5-6 mét. Thân rỗng nhưng rắn chắc và có đường kính từ 5 cm đến 10 cm, phần trên cao có nhiều đóm đỏ tía và nhiều lông trắng. Phía dưới gốc có màu tím hơn và đặc hơn. Lá rất to màu xanh đậm, rộng từ 1m đến1.5m, và có khuyết hình răng cưa. Mặt dưới của phiếm lá chứa nhiều lông, mặt trên trơn láng.

Hoa màu trắng nhưng cũng có thể hơi hồng hồng, kết chùm như cây dù rất đẹp mắt và có chứa cả chục ngàn hạt li ti, bay theo gió hoặc bám theo xe cộ để đến nhiễm những vùng đất mới.

Vì có sức tăng trưởng quá mạnh, nên cỏ dại giant hogweed có khuynh hướng xâm chiếm, lấn đất khiến các loài thực vật khác không thể mọc lên nổi. Người ta thường thấy giant hogweed mọc ven sông, ven suối, trên những vùng đất hoang, ven rừng, hai bên lộ... Sau khi ra hoa một lần thì cỏ dại chết đi. Hệ thống rễ của giant hogweed rất rộng nhưng không được sâu nên không đủ sức giữ đất như các loài thực vật bản xứ. Hiện tượng xói mòn đất dọc theo các bờ sông, bờ suối thưòng hay xảy ra khi cỏ dại giant hogweed chết.

Độc tính

Thân, lá và hoa giant hogweed có chứa một loại nhựa gồm có chất furocoumarins (psoralens) rất độc.Chính chất nầy làm cho da rất nhạy cảm với ánh sáng mặt trời. Khoa học gọi đây là hiện tượng cảm quang photosensibilization.

Để mủ chạm vào da, một hai ngày sau, da sẽ bị phản ứng trở nên đỏ, nóng rát, phồng lên thành những bóng nước blister, rất lâu hết, kéo dài cả tháng, thậm chí cả năm trời và có thể để lại những vết xẹo xậm màu.

Nếu mủ văng mô mắt thì rất nguy hiểm, làm xót mắt, nặng thì bị mù loà luôn. Không nên sử dụng các phần của cỏ dại giant hogweed đem phơi khô để làm trà dược thảo, rất nguy hiểm.

Chú thích

Liên kết ngoài

• MỘT HIỂM HỌA MỚI - Cỏ dại Giant hogweed
• Phương tiện liên quan tới Heracleum sphondylium tại Wikimedia Commons
• Dữ liệu liên quan tới Heracleum sphondylium tại Wikispecies

Bài viết chủ đề phân họ Cần này vẫn còn sơ khai. Bạn có thể giúp Wikipedia bằng cách mở rộng nội dung để bài được hoàn chỉnh hơn.

• x
• t
• s

• Heracleum sphondylium subsp. chloranthum (Borbás) Neumayer
• Heracleum sphondylium subsp. elegans (Crantz) Schübl. & G.Martens
• Heracleum sphondylium subsp. glabrum (Huth) Holub
• Heracleum sphondylium subsp. orsinii (Guss.) H.Neumayer
• Heracleum sphondylium subsp. pyrenaicum (Lam.) Bonnier & Layens
• Heracleum sphondylium subsp. sibiricum (L.) Simonk.
• Heracleum sphondylium subsp. sphondylium L.
• Heracleum sphondylium subsp. trachycarpum (Soják) Holub

• 1 Ботаническое описание
• 2 Примечания
• 3 Литература
• 4 Ссылки