Menyanthes ye un xéneru monotípicu de planta de flor na familia Menyanthaceae. La especie ye Menyanthes trifoliata, ye una planta circumboreal d'Europa y Norteamérica que s'atopa en marjales y banzaos. La forma que s'atopa n'América denominar como Menyanthes trifoliata var. minor Michx. con fueyes trifoliaes emerxentes.
Menyanthes trifoliata ye una yerba perenne, rizomatosa, glabra, acuática, que se caracteriza pola so rizoma horizontal con fueyes trifoliaes alternes, largamente peciolaes. La inflorescencia ye erecta con flores blanques hermafrodites, actinomorfes, pentámeras. El so frutu ye una cápsula.
Utilícense les fueyes de Menyanthes trifoliata, que s'ensuguen a la solombra con corriente d'aire a una temperatura que nun supere los 50 °C.
Contienen de principios activos: un glucósido, taníns y sustances minerales sobremanera yodu y manganesu. Menyanthes trifoliata ta emparentáu cola genciana.
Menyanthes trifoliata forma parte de delles composiciones farmacéutiques y de herborísteria que s'utilicen na regularización de los procesos dixestivos, nos qu'amás ayuda la so aición colagoga. Emplégase tamién na industria de los llicores. El so estractu utilizar en cosmética como tensor facial.
Menyanthes trifoliata describióse por Carlos Linneo y espublizóse en Species Plantarum 1: 145. 1753.[1]
Menyanthes: nome xenéricu que vien de les pallabres griegues menyein = "sopelexar", y anthos = "flor", un términu usáu por Teofrasto pa referise a la socesiva apertura de recímanos tal como asocede en Menyanthes.
trifoliata: epítetu llatín que significa "con tres fueyes".
Esta páxina forma parte del wikiproyeutu Botánica, un esfuerciu collaborativu col fin d'ameyorar y organizar tolos conteníos rellacionaos con esti tema. Visita la páxina d'alderique del proyeutu pa collaborar y facer entrugues o suxerencies. Menyanthes ye un xéneru monotípicu de planta de flor na familia Menyanthaceae. La especie ye Menyanthes trifoliata, ye una planta circumboreal d'Europa y Norteamérica que s'atopa en marjales y banzaos. La forma que s'atopa n'América denominar como Menyanthes trifoliata var. minor Michx. con fueyes trifoliaes emerxentes.
Üçyarpaq suyoncası (lat. Menyanthes trifoliata)[1] — suyoncası cinsinə aid bitki növü.[2]
El trèvol d'aigua (Menyanthes trifoliata L), també anomenat meniant, trèvol lluent, o trifli lluent, és una planta aquàtica de la família de les Menyanthaceae. És freqüent trobar-la en zones pantanoses d'humitat significativa: és per aquest motiu que no és freqüent trobar-la al Principat.
La paraula Menyanthes procedeix de les paraules gregues menyein, 'divulgar' i anthos, 'flor', nom utilitzat pel savi grec Teofrast (deixeble d'Aristòtil) per a referir-se a la successiva obertura dels raïms, tal com succeeix a la planta. El seu nom en llatí és el mateix.
Segons Umberto Quattrocchi, Menyanthos era un nom grec per a referir-se a una planta aquàtica, i ell suggeria que es derivava de mene ('lluna', 'lluna creixent') i anthos ('flor') o de minyos ('petit', 'diminut') i anthos.
És una planta aquàtica perenne de 15 a 30 cm d'alçada. La seva tija és gruixuda, carnosa, de longitud variable i està rodejada per fulles que s'uneixen formant una espècie de beines. Les fulles presenten un llarg pecíol carnós i ample, que quan s'uneix a la fulla queda enfundat. Estan dividides en tres folíols ovalats (trifoliades), de marge sencer o lleugerament dentat. Pel que fa a les flors, aquestes presenten un color rosat o blanc, amb cinc sèpals i cinc pètals (pentàmeres), i són hermafrodites. La corol·la està fusionada (simpètala), i té forma d'embut. Als pètals apareixen una sèrie de pèls blancs que donen a la flor un aspecte característic. L'androceu té cinc estams rogencs inserits en el tub de la corol·la o entre els lòbuls. El gineceu consta d'un ovari unilocular que es desenvolupa per sobre del calze, i que quan madura origina un fruit. El fruit és una càpsula ovada que s'obre en dues valves i està plena de llavors grogues. Les tiges i fulles tenen un sabor molt amarg.
Aquesta planta, la trobem en pantans, llacunes, i estanys de pràcticament tots els continents: Àfrica (concretament al nord), Àsia temperada (en països com la Xina, Japó, Rússia...), Àsia tropical (Índia), Europa i l'Amèrica del Nord (Canadà i els EUA). A Europa és poc freqüent, i en alguns països fins i tot es tracta d'una espècie protegida. A l'estat espanyol, la trobem en zones pantanoses de la part nord de l'estat, és a dir, des de Galícia fins al Pirineu oriental. Es troba realment en diverses localitats de la muntanya de Burgos, a Briviesca, Hontoria del Pinar…
La part que utilitzem farmacològicament d'aquesta planta és la fulla (Menyanthidis trifolita folium), tot i que a vegades també s'utilitza la planta sencera.
Altres constituents: carotè, alcohol cerílic, enzims (per exemple, emulsina, invertina), alfa-espinasterol (que és una mescla de cinc esterols dels quals l'alfa-espinasterol i l'estigmast-7-enol són els compostos majoritaris).
S'afirma que el trèvol d'aigua té propietats com a tònic amarg i propietats diürètiques. S'ha utilitzat per a tractar el reumatisme, l'artritis reumatoide i, especialment, el reumatisme muscular associat amb l'astènia general. D'altra banda, també està indicat per tractar l'anorèxia, la dispèpsia i els seus símptomes associats (aerofàgia, flatulència, espasme abdominal, i la sensació de plenitud gàstrica). Finalment i de manera més tradicional, també s'utilitza per a tractar la febre.
Els principis amargs són responsables de l'acció tònica, aperitiva, digestiva, i colerètica. En aquesta planta, els àcids cafeïc i ferúlic són els responsables de l'acció colerètica, i s'ha documentat també una acció secretora estomàtica dels àcids protocatèquic i p-hidroxibenzoic, que estimula la sensació de gana. Els alcaloides produeixen un efecte hepatoprotector, així com colerètic, i l'escopoletina presenta una acció espasmolítica a nivell digestiu. Conté també flavonoides i alcaloides no ben estudiats encara, que podrien explicar les seves propietats febrífugues i laxants. S'utilitza en estat gripals. Els secoroides són antiinflamatoris. Els efectes del trèvol d'aigua són similars als de la genciana, tot i que el seu índex d'amargor és força menor (4.000-10.000 IA, enfront dels 10.000-30.000 IA de la genciana). El seu extracte conté activitats antibacterianes.
S'afirma que, a dosis elevades, el trèvol d'aigua és purgant i emètic, és a dir, pot ser irritant per al tracte gastrointestinal i provocar diarrea, còlics, nàusees o vòmits. S'ha aïllat d'aquesta planta una substància no identificada que presenta activitat homolítica. En l'administració d'un fàrmac que contingui trèvol d'aigua, cal tenir en compte el contingut alcohòlic de l'extracte fluid i de la tintura. És per això que no es recomana prescriure formes de dosificació orals durant el període d'embaràs, lactància, a nens menors de dos anys i a persones en procés de deshabilitació etílica. D'altra banda, està contraindicat a qualsevol persona que presenti hipersensibilitat a algun dels components.
El trèvol d'aigua s'utilitza en fitoteràpia des del segle XVI, ja que en no ser una planta mediterrània, no va ser coneguda pels metges de l'antiga Grècia.
El Consell d'Europa ha inclòs el trèvol d'aigua en la llista de fons naturals de condiments alimentaris (categoria N2). Aquesta categoria estableix que poden afegir-se quantitats petites als aliments, amb la possible limitació d'un principi actiu (encara sense especificar) en el producte final.
El trèvol d'aigua (Menyanthes trifoliata L), també anomenat meniant, trèvol lluent, o trifli lluent, és una planta aquàtica de la família de les Menyanthaceae. És freqüent trobar-la en zones pantanoses d'humitat significativa: és per aquest motiu que no és freqüent trobar-la al Principat.
Vachta trojlistá (Menyanthes trifoliata, latinské Menyanthés bývá odvozováno z řeckého menýein – odhaliti se, ukazovati se, a anthos – květina, zřejmě pro nápadné květy) je bíle kvetoucí pionýrská rostlina z čeledi vachtovité, jediný zástupce rodu vachta. Dosahuje výšky 15–30 cm. V ČR je chráněna zákonem.[3] Lidový název je hořký jetel (díky hořké chuti a listům, které tvarem připomínají právě listy jetele).
Vachta trojlistá je asi 15-30 centimetrů vysoká vytrvalá bylina hořké chuti.
Oddenek je dlouhý, válcovitý, plazivý, 10–15 mm tlustý, plný, větvený s šupinovitými, později opadavými listy. Z úlomku oddenku může vyrůst nová rostlina.[L 1]
Dolní části lodyh jsou vystoupavé, nesou vždy několik listů. Listy jsou pochvaté, dlouze řapíkaté, trojčetné, s lístky téměř přisedlými nebo podlouhle obvejčitými, 4–8(–12) cm dlouhé a 1,7–3,0(–5,5) cm široké. Lístky jsou tupé, celokrajné až mělce chobotnatě vroubkované, s vyniklou zpeřenou žilnatinou. Pochva je 3–5 cm dlouhá, řapík až 20 (25) cm dlouhý, plný, s aerenchymatickým pletivem a nápadnými cévními svazky.[L 1]
Vachta trojlistá kvete v květnu až červnu. Stopky květenství vyrůstají z úžlabí dolních listů (listenů) a jsou 15–30(–35) cm dlouhé. V horní části s 3–7 cm dlouhým hustým pravidelným hroznem vyrůstá v úžlabí široce kopinatých listenů 10–20 oboupohlavných květů. Květní stopky jsou 5–10 mm dlouhé. Květy jsou různočleněné. Kalich je pětičetný, 2–3 mm dlouhý, s kratičkou květní trubkou a vejčitě kopinatými tupými cípy, stejně dlouhým|i jako korunní trubka. Cípy mají na vnitřní straně má dlouhé, husté a měkké brvité třásně, vně růžové, uvnitř bílé. Tyčinek je 5, se střelovitými fialovými prašníky, čnělka je nitkovitá s dvojklanou bliznou, semeník je svrchní.[L 1]
Plodem je široce elipsoidní až vejcovitá, jednopouzdrová tobolka dlouhá 8–12 mm. Tobolky mají dvě chlopně a nepravidelně pukají. Semena jsou zploštělá, elipsoidní až čočkovitá, hladká, světle hnědá, až 2,5 mm v průměru. Semena dobře klíčí, mohou dlouhodobě plovat na vodní hladině. Vyklíčit mohou i po projití trávícím traktem živočichů.[L 1]
Rašelinné a jiné mokré louky, pramenné mísy, vodní příkopy, okraje tůní, někdy i zatemňované břehy rybníků a prosvětlené bažinné vrbové křoviny na rašelinných půdách. Vachta trojlistá je světlomilná rostlina žijící na zbahnělých půdách často i přeplavených vodou, většinou chudých na živiny. Preferuje kyselé substráty (Hewett (1964) uvádí ze severního Walesu rozpětí pH 4,7 - 7,1). Snáší plné oslunění.[L 1]
Cirkumboreální druh rozšířený hlavně v tempetárním a boreálním pásu Eurasie a Severní Ameriky, jižněji v horách, na severu nejdále v arktické Sibiři, na jihu nejdále v jižním Japonsku.[L 1]
Roste od planárního do montálního stupně, těžiště výskytu se však nachází v od kolinního do submontálního stupně, výškově od 300 do 650 m max. (1200 m – Krušné hory, Klínovec; Šumava, úpatí Blatného vrchu). Vyšší frekvencí výskytu se vyznačuje například Ašský výběžek, Slavkovský les, Český les, Třeboňská pánev, polovina Českomoravské vrchoviny, Žďárské vrchy, Železné hory aj.[L 1]
Jako fylogeneticky starý druh a v systému dosti izolovaný taxon jeví poměrně malou proměnlivost. V rámci celkového areálu nejnápadnější odchylkou je menšími květy odlišná Menyanthes trifoliata var. minor Rafin, charakteristická pro východní část Severní Ameriky, Hultén však uvádí malokvěté a bělokvěté rostliny i např. z Tibetu a provincie Jün-nan v Číně. Jen za stanovištními poměry podmíněné ekomorfózy lze považovat ponořenou Menyanthes trifoliata var. submersa Glück, terestickou Menyanthes trifoliata var. terrensis Glück a velkolistou Menyanthes trifoliata var. macrophylla Bolzon
Užívá se list, který se sbírá v době květu. Suší se rychle ve stínu nebo jen krátce na slunci, v případě umělého sušení za teplot nepřesahujících 50 °C. Droga obsahuje glykosidní hořčiny menyanthin a meliatin, cholin, pektin, třísloviny, organicky vázaný jód, vitamín C, flavonoidy, rutin, třísloviny, organické kyseliny, saponiny, sacharidy, silici, fytoncidy a snad i alkaloid gentianin, dále cholin, invertní cukr a kyselinu fosforečnou. Vachta zlepšuje trávicí funkce, zvyšuje sekreci trávicích šťáv, ovlivňuje střevní peristaltiku, příznivě působí na činnost jater a žlučníku, tlumí pocity nevolnosti spojené se zvracením, působí mírně projímavě a příznivě ovlivňuje krvetvorbu. Podává se obvykle buď ve formě prášku (4× denně na špičku kulatého nože) nebo ve formě nálevu (2 až 3 polévkové lžíce drogy na šálek vody, pije se 1 šálek denně až obden). Při leukémii nebo během léčby ozařováním se také osvědčila směs z vachty (50 %), bazalky (30 %) a zeměžluče (20 %), z níž se připravuje rovněž nálev. Protože se jedná o drogu potenciálně mírně toxickou (možná přítomnost alkaloidů), není vhodná pro těhotné a kojící ženy. Vachta trojlistá, stejně jako ostatní amara, nesmí být použita při zvýšené kyselosti žaludečních šťáv a při zánětlivých onemocněních žaludku a střev.[L 2]
V dnešní době se využívá především homeopaticky a jako okrasná vodní rostlina v zahradách.
Vachta je zařazena mezi ohrožené rostliny (C3) a je chráněna zákonem. Neměla by se tedy ve volné přírodě trhat.
Trpí hlavně úbytkem stanovišť vhodných k růstu (meliorace, těžba rašeliny, vysušování zamokřených luk).[5]
Menyanthes trifoliata var. trifoliata
Menyanthes trifoliata var. minor Rafin
Menyanthes trifoliata var. submersa Glück
Menyanthes trifoliata var. terrensis Glück
Menyanthes trifoliata var. macrophylla Bolzon
Obrázky, zvuky či videa k tématu vachta trojlistá ve Wikimedia Commons
Galerie vachta trojlistá ve Wikimedia CommonsVachta trojlistá (Menyanthes trifoliata, latinské Menyanthés bývá odvozováno z řeckého menýein – odhaliti se, ukazovati se, a anthos – květina, zřejmě pro nápadné květy) je bíle kvetoucí pionýrská rostlina z čeledi vachtovité, jediný zástupce rodu vachta. Dosahuje výšky 15–30 cm. V ČR je chráněna zákonem. Lidový název je hořký jetel (díky hořké chuti a listům, které tvarem připomínají právě listy jetele).
Bukkeblad (Menyanthes trifoliata) er en 15-30 cm høj, flerårig urt med hvide blomster, der vokser fladedækkende i lavvandede vandområder eller på meget fugtige enge. Den bruges en del som haveplante omkring damme og vandhuller.
Bukkeblad er en flerårig, urteagtig plante med en fladedækkende vækst. De grundstillede blade er trekoblede med ovale eller omvendt ægformede, tykke småblade, der har en bugtet eller tandet rand. Begge bladsider er lysegrønne og hårløse.
Blomstringen foregår i maj-juni, hvor man finder blomsterne samlet i endestillede klaser på særskilte, oprette skud. De enkelte blomster er 5-tallige og regelmæssige med hvide (eller svagt lyserøde), frynsede kronblade. Frugterne er kapsler med flere frø.
Rodsystemet består af vandret krybende eller frit flydende jordstængler og trævlede rødder.
Højde x bredde og årlig tilvækst: 0,25 x 1,00 m (25 x 10 cm/år), heri ikke medregnet planter, der dannes ud fra jordstænglerne.
Bukkeblad er udbredt i Nordafrika, mellemøsten, kaukasus, centralasien, det Indiske subkontinent, sibirien, østasien, Nordamerika og det meste af Europa. I Danmark findes den spredt overalt i landet på meget fugtige steder. Arten er knyttet til lavvandede områder, men den er ikke kræsen og findes både i næringsfattige og næringsrige søer og damme.
På moseområdet Breivikmarka i Øygarden Kommune, hordaland, norge, findes arten sammen med bl.a. benbræk, blåtop, børstesiv, dværgtranebær, engviol, hedelyng, hirsestar, hvid nøkkerose, klokkelyng, mangestænglet sumpstrå, mosepors, multebær, Myriophyllum alternifolium (en art af tusindblad), smalbladet kæruld, stjernestar og tuekogleaks[1]
Arten dækker bredzonen omkring søer og damme effektivt i sammenhængende tæpper, hvad der gør den velegnet som bunddækker langs kunstige og naturlige vandhuller. Under haveforhold kan den dog let blive for aggressiv.
Bukkeblad (Menyanthes trifoliata) er en 15-30 cm høj, flerårig urt med hvide blomster, der vokser fladedækkende i lavvandede vandområder eller på meget fugtige enge. Den bruges en del som haveplante omkring damme og vandhuller.
Der Fieberklee oder Bitterklee (Menyanthes trifoliata) ist die einzige Pflanzenart der monotypischen Gattung Menyanthes in der Familie der Fieberkleegewächse (Menyanthaceae). Diese Sumpf- oder Wasserpflanze ist auf der Nordhalbkugel weit verbreitet. Die Loki Schmidt Stiftung kürte den Fieberklee zur „Blume des Jahres“ 2020.
Der Fieberklee wächst als ausdauernde, krautige Pflanze, die Wuchshöhen von bis zu 30 cm erreicht. An den Knoten der kriechenden, etwa fingerdicken Rhizome stehen die Laubblätter. Die Laubblätter sind in einen 12 bis 20 (selten bis 30) cm langen, basisnah verbreiterten Blattstiel und eine dreizählig gefiederte Blattspreite gegliedert. Die drei fast sitzenden Blättchen sind elliptisch und ganzrandig.
In den Blattachseln stehen auf einem 20 bis 30 cm langen, blattlosen Schaft die aufrechten, traubigen Blütenstände. Die zwittrigen Blüten sind radiärsymmetrisch und fünfzählig mit doppelter Blütenhülle. Die fünf kleinen, grünen Kelchblätter sind am Grunde verwachsen. Die fünf schmalen Kronblätter sind bis etwa 1,5 cm lang und außen anfangs häufig lebhaft rosa, so dass die knospigen Blütenstände insgesamt rosa erscheinen. Innen sind die Kronblätter von vielen kräftigen, langen Fransenhaaren bedeckt und von sehr hell rosa bis fast rein weißer Farbe. In voller Blüte sind sie leicht nach hinten zurückgerollt. Die fünf violetten, abwechselnd zu den Kronblättern stehenden Staubblätter öffnen sich längs, spreizen die Pollensäcke pfeilförmig ab und entlassen orangefarbenen Pollen. Zwei Fruchtblätter sind zu einem oberständigen Fruchtknoten verwachsen, der einen fadenförmigen Griffel mit zwei Narbenästen trägt. Diese Art ist heterostyl (verschiedengrifflig).
Es wird eine zweiklappige Kapselfrucht gebildet, die einen Durchmesser von 6 bis 7 mm aufweist. Sie enthält mehrere glatte, braune, eiförmige Samen, die einen Durchmesser von 2 bis 2,5 mm aufweisen.
Die Art hat die Chromosomenzahl 2n = 54[1].
In Mitteleuropa reicht die Blütezeit von Ende April bis Juni, die Fruchtreife von Juni bis Juli.
Der Fieberklee ist als Wasserpflanze ein Wasserwurzler oder eine Sumpfpflanze. Er weist folgende Anpassungen an den Sumpfstandort auf: Stängel und Blattstiele sind hohl und dienen der Durchlüftung am sauerstoffarmen Sumpfstandort und dem Auftrieb. Der Gehalt an Gerbstoffen beträgt bis zu 7 %, was der Fäulnisbildung entgegenwirkt.
Blütenbiologisch handelt es sich um homogame „Große Trichterblumen“. Die Fransen der Kronblätter sind morphologisch haarförmige Emergenzen, die als Sperrhaare für kleine Insekten dienen und zugleich die Schauwirkung erhöhen. Die Nektarabsonderung erfolgt am Grunde der Fruchtknoten. Die Blüten reagieren auf Berührungs- und Temperaturreize. Bestäuber sind Hummeln und andere Bienen. Die Kapselfrüchte wirken als Windstreuer. Die Samen unterliegen der Schwimmausbreitung.
Der Fieberklee ist eine Pionierpflanze, die in Flachwasser vordringt, zur Verlandung beiträgt und so den Lebensraum für andere Arten bereitet, von denen er schließlich verdrängt wird. Als häufige Begleiter treten Braun-Segge (Carex nigra), Sumpf-Blutauge (Potentilla palustris), Sumpf-Veilchen (Viola palustris) und Schmalblättriges Wollgras (Eriophorum angustifolium) auf.
Der Fieberklee hat eine weite zirkumpolare Verbreitung auf der Nordhalbkugel und gilt als arktisch-nordisches Florenelement.[2] Vom Flachland bis in subalpine Höhenstufen wächst er in Feuchtgebieten terrestrisch und halb untergetaucht schwimmend ins Flachwasser hinein. Typische Standorte sind Quellsümpfe von Flüssen, Bruchwälder, Zwischenmoore und die Ränder von Hochmooren. Er gedeiht vor allem in Zwischenmoor- und Schlenken-Gesellschaften (Scheuchzerietalia palustris)[1].
In den Allgäuer Alpen steigt er im Hochalpsee am Widderstein im Kleinen Walsertal bis zu 2000 m Meereshöhe auf[3].
Da viele dieser natürlichen Standorte jedoch trockengelegt wurden, gilt der Fieberklee in Deutschland als gefährdet. Er steht gemäß Bundesartenschutzverordnung unter besonderem Schutz und darf nicht ohne Genehmigung aus der Natur entnommen werden.
Die Gattung Menyanthes wurde 1753 durch Carl von Linné mit der Typusart Menyanthes trifoliata in Species Plantarum aufgestellt.[4] Ein Synonym für Menyanthes L. ist Limnanthemum S.G.Gmel.[5] Ihren botanischen Namen Menyanthes trifoliata (von griechisch: direkt übersetzt „dreiblättrige Monatsblüte“) erhielt diese Art wegen ihrer typischen drei Teilblätter und wegen der früher verbreiteten Annahme, die Pflanzen würden nur für einen Monat im Jahr blühen.
Den getrockneten Blättern der blühenden Pflanze wird eine heilende Wirkung nachgesagt.
Wirkstoffe sind: Bitter schmeckende Secoiridoidglykoside wie Dihydrofoliamenthin und Iridoidglykoside wie Loganin; Monoterpenalkaloide wie Gentianin entstehen wohl erst bei der Aufarbeitung der Pflanze; Flavonoide, Cumarine, Phenolcarbonsäuren und Gerbstoffe.
Als Bittermittel fördert die Droge die Speichel- und Magensaftsekretion und wird deshalb bei Appetitlosigkeit und Verdauungsstörungen sowie bei Völlegefühl oder Blähungen eingesetzt. Auch in bitteren Kräuterlikören und -schnäpsen sind gelegentlich Auszüge enthalten. Fieberkleeblätter werden überwiegend in Teemischungen verwendet.
Die früher übliche Einnahme gegen Fieber kann auf Grund der Inhaltsstoffe nicht nachvollzogen werden.
Heutige Zubereitungsvorschriften sind im Homöopathischen Arzneibuch (HAB) aufgeführt.[6] Im 19. Jahrhundert wurde der frisch ausgepresste Saft der „eben zur Blüte aufbrechenden ganzen Pflanze“ mit der gleichen Menge Weingeist gemischt.[7]
Alle Pflanzenteile sind kaum giftig. Hauptwirkstoffe sind Alkaloide wie Gentianin.[8]
Als Auswirkung können unangenehme Kopfschmerzen auftreten. Große Dosen können Erbrechen und Durchfall bewirken, was aber nur bei Missbrauch des alten Volksheilmittels zu erwarten ist.[8]
Der Fieberklee oder Bitterklee (Menyanthes trifoliata) ist die einzige Pflanzenart der monotypischen Gattung Menyanthes in der Familie der Fieberkleegewächse (Menyanthaceae). Diese Sumpf- oder Wasserpflanze ist auf der Nordhalbkugel weit verbreitet. Die Loki Schmidt Stiftung kürte den Fieberklee zur „Blume des Jahres“ 2020.
Kukówczëna kapùsta (Menyanthes trifoliata L.) – to je roscëna z rodzëznë bòbkòwatëch. Czedës na Kaszëbach bëło wicy tich roscënów na łąkach.
Menyanthes is a monotypic genus o flouering plant in the faimily Menyanthaceae containin the single species Menyanthes trifoliata. The name Menyanthes comes frae the Greek wirds menyein, meanin "disclosin", an anthos, meanin "flouer", in reference tae the sequential openin o flowers on the inflorescence. The North American furm is eften referred tae as M. trifoliata var. minor Michx. It is kent in Inglis bi the common names bog-bean an buckbean.
Poplaiškė (luotīnėškā: Menyanthes trifoliata) ī tuokis ondens augals, katruo lapā ėšruod panašē kap popas. Poplaiškė prigol prī poplaiškiniu augalū (Menīanthaceae) šeimuos.
Tasā augals daugiametis ī, būn 15-33 cm aukštoma. Toria ėlga, šliaužonti stombri. Lapā so ėlgās kuotās, sosided ėš trėjū daliū, toria kartoma. Žėidā sogolė̄ i tuokė poukštė, balti ė rožavi.
Žīdia poplaiškė nug gegožė lėg lėipas. Aug ana stuovintiam ondenī, balūs, liūnūs, griuoviūs. Tasā augals nie rets.
Sausinti poplaiškė lapā, katrėi nuognē karti ī, ēn kap liekvarsts. Anās gīda drogi, kuosoli, oždegėmus, ruonas, nėižus, šėrdėis sonkoma. Poplaiškė doud ka pagerietom jiedroms. Seniau anou lapus liuob rūkītė kap tabuoka. Poplaiškė laiškūs ė onkšties dara rodā.
Бабок трылісьцёвы (Menyanthes trifoliata) — від расьлінаў зь сямейства Бабковыя.
Сьцябло-корань ляжачы, зялёны, вузлаваты, лісьце патройнае, лісточкі прадоўжна яйкаватыя, падобныя да лісточкаў звычайнага бобу (дзеля чаго расьліна і завецца бабком); верхавіннае, кветкавае сьцябло бязьлістае, вышынёй 15-30 см. Кветкі сабраны ў прадоўжную гронку, белавата ружовыя, нібы пушыстыя ад фрэнзьлікаў, якія акрываюць пялёсткі зь сярэдзіны. Насенныя пушачкі круглыя з буйнымі гладкімі зярнятамі. Красуе раньняй вясной. Паху кветкі ня маюць[1]. Плады 6-7 мм у дыямэтры. Зярняты круглявыя, 2-2.5 мм у дыямэтры, гладкія[2].
Марока, Эўропа, поўнач Азіі, ЗША, Канада, Грэнляндыя[3][4].
Вельмі распаўсюджаная па ўсей Беларусі расьліна, якой густа зарастаюць балоты[5]
Расьліна
Лісьце
Кветкі
Плоды
Ілюстрацыя
Кондыз үләне, өчьяфрак (лат. Menyanthes trifoliata L., 1753[1]) — кондыз үләнлеләр гаиләлегенә караган үсемлекләр төре.
Кондыз үләне, өчьяфрак (лат. Menyanthes trifoliata L., 1753) — кондыз үләнлеләр гаиләлегенә караган үсемлекләр төре.
Панжозь цеця[1], лиякс дрифольтикше[2] — (лат. Menyánthes, руз. Ва́хта) — тикшень касовкс Панжозь цецянсетнень (Menyanthaceae).
Лемесь саеви (кез.-грек. μηνύω, руз. «открываю, раскрываю») ды (ἄνθος, руз. «цветок». Рузонь раськень лемтне: женский жабник, лихорадочник, чахотошная трава[3].
Касовксось
Цецясь
Цецянь пурнавкс
Нетксень керявкс
Вахта үләне (рус. Ва́хта, лат. Menyánthes) —Вахта үләне (Menyanthaceae) ғаиләһенән күп йыллыҡ үлән үҫемлек, бейеклеге 30см-ға етә, май-июнь айҙарында аҡһыл зәңгәр сәскә ата, орлоғо июль-август айҙарында өлгөрә.
Төньяҡ ярымшарҙың уртаса климат зонаһында таралған. Башҡортостанда Эҫем, Ағиҙел һылғаларының һаҙлыҡлы ярҙарында күпләп осрай. Дыуан, Асҡын, Салауат райондарында байтаҡ.
Вахта үләне (рус. Ва́хта, лат. Menyánthes) —Вахта үләне (Menyanthaceae) ғаиләһенән күп йыллыҡ үлән үҫемлек, бейеклеге 30см-ға етә, май-июнь айҙарында аҡһыл зәңгәр сәскә ата, орлоғо июль-август айҙарында өлгөрә.
Menyanthes is a monotypic genus of flowering plants in the family Menyanthaceae containing the single species Menyanthes trifoliata. The North American form is often referred to as M. trifoliata var. minor Michx. It is known in English by the common names bogbean[1] and buckbean.
Menyanthes trifoliata has a horizontal rhizome with alternate, trifoliate leaves. The inflorescence is an erect raceme of white flowers.
The species occurs in fens and bogs in Asia, Europe, and North America. In eastern North America, it is considered to be a diagnostic fen species.[2] It sometimes creates big quagmires with its thick roots.
The name Menyanthes comes from the Greek words menyein, meaning "disclosing", and anthos, meaning "flower", in reference to the sequential opening of flowers on the inflorescence.
One fossil seed of Menyanthes trifoliata has been extracted from borehole samples of the Middle Miocene fresh water deposits in Nowy Sacz Basin, West Carpathians, Poland.[3]
The species is protected in the United States.[4]
The rootstock can be ground into an unpalatable flour for emergency use.[4] The plant has a characteristic strong and bitter taste, which can be used in schnapps.
In China, the plant is known as "Sleeping herbs 睡菜" or "Herbs that calm consciousness 暝菜": Guangdong Xing Yu (1678), a Qing dynasty book by Chiu-Da-Jun, records: "Eat [Menyanthes trifoliata;] makes people sleep well." The Compendium of Materia Medica records: "[Treats] insomnia, restlessness".
A bog-bean dominated habitat in Ayrshire, Scotland Menyanthes is a monotypic genus of flowering plants in the family Menyanthaceae containing the single species Menyanthes trifoliata. The North American form is often referred to as M. trifoliata var. minor Michx. It is known in English by the common names bogbean and buckbean.
Menyanthes es un género monotípico de planta de flor en la familia Menyanthaceae. Su única especie es el trébol de agua (Menyanthes trifoliata), una planta circumboreal de Europa y Norteamérica que se encuentra en marjales y pantanos. La forma que se encuentra en América se denomina como Menyanthes trifoliata var. minor Michx. con hojas trifoliadas emergentes.
El trébol de agua se considera una planta medicinal por sus diversos usos farmacológicos. Asimismo, se emplea en la industria de los licores y, en formato de extracto, se utiliza en cosmética como tensor facial.
Menyanthes trifoliata es una hierba perenne, rizomatosa, glabra, acuática, que se caracteriza por su rizoma horizontal con hojas trifoliadas alternas, largamente pecioladas. La inflorescencia es erecta con flores blancas hermafroditas, actinomorfas, pentámeras. Su fruto es una cápsula.
El trébol de agua fue usado para vencer una epidemia de escorbuto de 1918, obteniendo excelentes resultados.[1]
El trébol de agua tiene varias propiedades medicinales, entre las cuales, tónico amargo para digestiones dificultosas como la dispepsia entre otras, así como para la falta de apetito (inapetencia) o las jaquecas provocadas por el dolor estomacal.[1] Favorece la secreción de jugo gástrico y pancreático.[2] También tiene acción purgante o depurativa en todo el tracto digestivo (colagoga), y es útil contra la reuma y los dolores de todo tipo. Los principios activos de esta planta son glucósido, taninos y sustancias minerales sobre todo yodo y manganeso.[2] En grandes cantidades, el trébol de agua es emético (propicia la vomitera).[1]
Del trébol de agua se aprovechan sus hojas, recolectadas en primavera y verano, y sus rizomas, recolectados en otoño. Las hojas se secan a la sombra con corriente de aire a una temperatura que no supere los 50 °C; El rizoma se emplea fresco o seco (en polvo). Para su conservación, se guarda en tarros limpios y herméticos, lejos de toda humedad y luz solar.[1] El herbólogo italiano Aldo Poletti, en su libro Plantas y flores medicinales (1979),[1] recomienda los siguientes modos de empleo:
Menyanthes trifoliata fue descrita por Carlos Linneo y publicado en Species Plantarum 1: 145. 1753.[3]
Trébol de río, trébol de agua, trébol acuático, trébol de castor, trébol fibrino.[4]
Menyanthes es un género monotípico de planta de flor en la familia Menyanthaceae. Su única especie es el trébol de agua (Menyanthes trifoliata), una planta circumboreal de Europa y Norteamérica que se encuentra en marjales y pantanos. La forma que se encuentra en América se denomina como Menyanthes trifoliata var. minor Michx. con hojas trifoliadas emergentes.
El trébol de agua se considera una planta medicinal por sus diversos usos farmacológicos. Asimismo, se emplea en la industria de los licores y, en formato de extracto, se utiliza en cosmética como tensor facial.
See artikkel räägib liigist; perekonna kohta vaata artiklit Ubaleht (perekond) Ubaleht (Menyanthes trifoliata L.) on ubaleheliste sugukonda ubalehe perekonda kuuluv mitmeaastane ühekojaline rohttaim. [1]
Tema rahvapärased nimetused on metsuba, kolmleht, jõeuba, raakelehed, seakapsas, tanuroos, ubahein, vesijuurik, vesiuba, vesiherned. [2]
Kasutatakse peamiselt seedimise soodustamiseks ja söögiisu suurendamiseks. [3]
Ubalehe levila on lai – kasvab kogu põhjapoolkera metsavööndis, lisaks Kesk-Aasia soodes, Väike-Aasias, Kagu-Aasias ja Põhja-Ameerikas. Eestis on taim tavaline. Ubaleht kasvab madal- või siirdesoodes, järvede, jõgede ja kraavide kallastel. Levinud lodu- ja soometsas ning märgadel lamminiitudel. Sage kasvukoht on ka kinnikasvavate järvede õõtsik ja turbapinnas. [1]
Ubalehe kõrgus on 15–30 cm. Maa-alune risoom on 1–1,5 cm läbimõõduga, harunenud ja kaetud soomusjate alalehtedega, tipuosas läheb risoom üle tõusvaks maapealseks varreks. Pikarootsulised lehed kasvavad välja otse risoomist ning kinnituvad varrele vahelduvalt. Koos rootsuga võib lehe pikkus olla kuni 30 cm. Leherootsud moodustavad alusel pika kileja tupe. Lehed on kolmetised karvadeta liitlehed, koosnevad elliptilistest või äraspidimunajatest tömbi või veidi teritunud tipuga lehekestest.[1]
Õie läbimõõt on kuni 1,5 cm. Õied on viietised ja mõlemasugulised, väikeste kandelehtedega. Õiekroon on seest valge ja väljast roosa, sisemiselt küljelt tihedalt narmastunud ja karvane. Õied paiknevad lehtedeta varre tipul rohkeõielise kobarana. Ubalehe viljaks on ühepesaline oataoline avatult kahe poolmega kupar. Seemneid on vähe, need on suured, elliptilised ja puitunud läikivpruuni kestaga. Ubaleht on putuktolmleja ning õitseb maist või juunist juulini.[1]
Paljuneb seemnetega ja risoomiharude abil vegetatiivselt. [1]
Ubalehe droogiks on lehed (Menyanthidis folium). Täielikult välja arenenud lehti kogutakse õitsemise ajal koos lehevarrega (kuni 3 cm). Samast kohast kogutakse lehti uuesti alles 2–3 aasta pärast. Lehti kuivatatakse temperatuuril 40–50 °C. Keskmine päevane annus on 1,5–3 grammi droogi. [4]
Lehed sisaldavad monoterpenoide - iridoidseid mõruglükosiide (loganiin, sverosiid, foliamentiin jt.) ja flavonoide (rutiin, hüperosiid, triboliin). [3] Lisaks ka väikeses koguses alkaloide (gentianiin) ja tanniine. [4]
Ubalehe lehtedest valmistatud teed tarvitatakse meditsiinis seedehäirete korral, maksa ja sapiteede haiguste ning soolepõletike ja isutuse puhul. Eesti rahvameditsiinis on taime kasutatud palavikku alandava ja higistama ajava vahendina.[1] Ubalehte tuntakse ka uriinieritust suurendava, menstruatsiooni ja seedimist soodustava ning põletikuvastase toimega ravimtaimena. Rootsi rahvameditsiinis kasutatakse ubalehte neeruvaagnapõletiku korral. Homöopaatias kasutatakse väikeses koguses ubalehte närvivalu leevendamiseks. [4]
Veterinaarias kasutatakse veiste punakusesuse ja lammaste maksahaiguste ravimisel. [1]
Tee valmistamiseks võtta 1 supilusikatäis peenestatud droogi, valada üle 1 klaasi keeva veega ning jätta 15 minutiks tõmbama. Kurnata. Droogi tarvitamiseks söögiisu suurendamise ja seedetegevuse soodustamise eesmärgil piisab vaid ubaleheteega suu loputamisest lonkshaaval 3–4 korda päevas. Teed ei peaks mee ega suhkruga magustama. Seedetegevuse veelgi tõhusamaks korrastamiseks juua 1/2 klaasi tõmmist 3 korda päevas 20–30 minutit enne sööki. Üleannustamisel võib põhjustada iiveldust ja oksendamist. [3]
Ubaleht sobib seisva veega niiskete alade haljastamiseks, sest on õitsemise ajal väga dekoratiivne. [1] Mõru maitse tõttu on taime kasutatud humala asemel õlle valmistamisel. [4]
Mall:Koolitöö 16.aprillil 2019
Ubaleht (Menyanthes trifoliata L.) on ubaleheliste sugukonda ubalehe perekonda kuuluv mitmeaastane ühekojaline rohttaim.
Tema rahvapärased nimetused on metsuba, kolmleht, jõeuba, raakelehed, seakapsas, tanuroos, ubahein, vesijuurik, vesiuba, vesiherned.
Kasutatakse peamiselt seedimise soodustamiseks ja söögiisu suurendamiseks.
Raate (Menyanthes trifoliata) on monivuotinen märkien paikkojen kasvi, sukunsa ainoa Suomessa esiintyvä laji.
Raatteella on pitkä, mehevä maavarsi, josta nousee kolmisormisia lehtiä, kuin isoja apilanlehtiä. Kukinto on valkoisten tähtimäisten kukkien muodostama pystypäinen terttu. Raate kukkii keskikesällä kesä- ja heinäkuussa.
Raate kasvaa Keski- ja Pohjois-Euroopassa sekä samoilla leveysasteilla Aasiassa ja Pohjois-Amerikassa. [2] Raate on yleinen koko Suomessa.
Raate kasvaa suolla ja soistuvilla rannoilla.
Raatetta on käytetty lääkerohtona mm. vatsa- ja ihovaivoihin.[3]
Raate (Menyanthes trifoliata) on monivuotinen märkien paikkojen kasvi, sukunsa ainoa Suomessa esiintyvä laji.
Menyanthes trifoliata
Le Trèfle d'eau ou Ményanthe trèfle d'eau (Menyanthes trifoliata) est une plante herbacée vivace semi-aquatique de la famille des Ményanthacées. Elle est monotypique dans son genre.
Du grec ancien μινυανθής (minuanthếs) (« qui fleurit peu de temps »), composé du verbe μινύθω (minúthô) (« diminuer ») et ἄνθος (ánthos) (« fleur »), en référence au caractère passager de sa floraison.
C'est une plante stolonifère, aux feuilles à 3 folioles entières, émergées, longuement pétiolées, aux fleurs en grappes lâches, à 5 pétales en étoile, à la face dorsale rosée, interne blanchâtre bordée de longs poils blancs.
C'est une plante commune dans toute l'Europe, des eaux peu profondes et des marais, en dessous de 1 800 m d'altitude, en Asie et en Amérique du Nord.
Elle n'a aucun rapport botanique avec les autres trèfles, plantes de la famille des Fabacées.
L'espèce est évaluée comme non préoccupante aux échelons mondial, européen et français[1]. En France l'espèce est toutefois considérée en danger critique (CR) dans la région Centre ; en danger (EN) en Haute-Normandie ; elle est considérée vulnérable (VU) en Poitou-Charentes, Nord-Pas-de-Calais et Aquitaine ; quasi menacée (NT), proche du seuil des espèces menacées ou qui pourraient l'être si des mesures de conservation spécifiques n'étaient pas prises, en Corse, Champagne-Ardennes, Picardie, Alsace, Pays de la Loire et Bourgogne.
Inflorescence
Trèfle d'eau (Lac Guichard, Savoie, France)
Menyanthes trifoliata
Le Trèfle d'eau ou Ményanthe trèfle d'eau (Menyanthes trifoliata) est une plante herbacée vivace semi-aquatique de la famille des Ményanthacées. Elle est monotypique dans son genre.
Třiłopješkaty kózlik (Menyanthes trifoliata) je rostlina ze swójby kózlikowych rostlinow (Menyanthaceae). Dalše serbske mjeno je hórki dźećel[2].
Třiłopješkaty kózlik je trajne zelo, kotrež docpěwa wysokosć wot 15 hač 30 cm.
Pjenk je tołsty, lězacy a rozhałuzowany.
Třiličbne łopjena su nahe a maja dołhe, mjasne stołpiki.
Kćěje wot meje hač julija. Kić wobsteji z 10 hač 20 běłych abo čerwjenojtych, brodatych kćenjow z wulkosć wot něhdźe 1,5 cm. Krónowe kónčki njesu trodle.
Rosće w bahnach, kotrež na suchi kraj so přeměnja, małkich jězorach, płonych tymjenjach a pochowišćach. Preferuje mokre, tež přepławjene, zwjetša małowapnite pódy.
Rostlina je w sewjernej a srjedźnej Europje, ale tež w horinach južneje Europy rozšěrjena.
Třiłopješkaty kózlik (Menyanthes trifoliata) je rostlina ze swójby kózlikowych rostlinow (Menyanthaceae). Dalše serbske mjeno je hórki dźećel.
Horblaðka eða reiðingsgras (fræðiheiti: Menyanthes trifoliata) er eina jurtin í ættkvíslinni Menyanthes. Hún er lág með jarðlægum ljósgrænum þrískiptum blöðum. Blöðin eru egglaga. Jurtin breiðir úr sér með rótarskotum neðanjarðar. Jurtin er útbreidd um allt norðurhvel jarðar, aðallega í votlendi.
Á Íslandi er horblaðka algeng á láglendi um allt land. Hún hefur þótt góð lækningajurt einkum til að lækna skyrbjúg. Hún hefur líka verið notuð til að beiskja öl þar sem hún er beisk án þess að vera barkandi. Magnús Stephensen ritar meðal annars um hana í Klausturpóstinn 1820:
Horblaðka eða reiðingsgras (fræðiheiti: Menyanthes trifoliata) er eina jurtin í ættkvíslinni Menyanthes. Hún er lág með jarðlægum ljósgrænum þrískiptum blöðum. Blöðin eru egglaga. Jurtin breiðir úr sér með rótarskotum neðanjarðar. Jurtin er útbreidd um allt norðurhvel jarðar, aðallega í votlendi.
Á Íslandi er horblaðka algeng á láglendi um allt land. Hún hefur þótt góð lækningajurt einkum til að lækna skyrbjúg. Hún hefur líka verið notuð til að beiskja öl þar sem hún er beisk án þess að vera barkandi. Magnús Stephensen ritar meðal annars um hana í Klausturpóstinn 1820:
„I humalls stad má seydi jurtarinnar brúka til ölbruggunar; gjörir þad ölid bædi heilnæmt og áþeckt því nafnfræga enska öli, er nefnist Porter.“
Il trifoglio d'acqua (Menyanthes trifoliata L., 1753) è una pianta appartenente alla famiglia Menyanthaceae. È l'unica specie del genere Menyanthes L., 1753. [1] [2] [3]
La parola Menyanthes procede dal greco menyein, "dischiudere", e anthos, "fiore", un termine usato da Teofrasto per riferirsi alla successiva apertura dei racemi.
Menyanthes trifoliata è una pianta perenne, rizomatosa, sottile, acquatica, che si caratterizza per il suo rizoma orizzontale con foglie trifoliate alterne, lungamente picciolate. L'infiorescenza è dritta con fiori bianchi ermafroditi, actinomorfi, pentameri. Il frutto è una capsula.
È una pianta circum-boreale d'Europa, Asia e Nord America, che vive in zone umide e pantani.
Si utilizzano le foglie della Menyanthes trifoliata, messe a seccare all'ombra a una temperatura che non superi i 50 °C.
Contiene i seguenti principi attivi: un glicoside, tannino e sostanze minerali, soprattutto iodio e manganese.
Menyanthes trifoliata forma parte di varie composizioni farmaceutiche ed erboristiche che si utilizzano nella regolarizzazione dei processi digestivi, nei quali aiuta grazie alla sua azione colagoga (favorendo, cioè, la produzione di bile). Viene utilizzata anche dall'industria dei liquori. L'estratto, si utilizza in cosmetica, come tonico facciale.
Il trifoglio d'acqua (Menyanthes trifoliata L., 1753) è una pianta appartenente alla famiglia Menyanthaceae. È l'unica specie del genere Menyanthes L., 1753.
Trilapis puplaiškis (lot. Menyanthes trifoliata, vok. Fieberklee) – puplaiškinių (Menyanthaceae) šeimos augalų monotipinės puplaiškio (Menyanthes) genties augalų rūšis. Pavadinimas kilo iš to, kad jo lapai panašūs į pupos lapus.
Daugiametis, 15-33 cm aukščio žolinis augalas. Šakniastiebis ilgas, apie 1 cm skersmens, šliaužiantis. Lapai pražanginiai, išauga iš šakniastiebio, ilgakočiai. Lapalakštis iki pamato suskaldytas, trilapis. Lapeliai kiaušiniški, pilkai žali, kartūs. Žiedynas tankus, su 10-30 žiedų. Vainikėlis baltas arba rausvas su smulkiais plaukeliais. Vaisius – rutulio formos dėžutė. Sėklos 6-8, gelsvos arba rudos, apie 3 mm ilgio.
Žydi gegužės – liepos mėn. Dauginasi šakniastiebiais ir sėklomis. Auga stovinčiame vandenyje, užutėkiuose, pelkėse, grioviuose. Lietuvoje dažnas visuose rajonuose. Liaudyje dar naudojami pavadinimai: ožkanagė, tilvytis, vebrė, drugio dobilas.
Puplaiškio lapai su trumpais lapkočiais skinami gegužės pabaigoje – birželio pradžioje. Skubiai džiovinami pavėsyje. Tinkamai sudžiovinti lapai yra šviesiai žalios spalvos.
Farmakaloginį poveikį sukelia kartumynai: foliamentinas (mentiafolino), lagoninas, sverozodas. Turi truputį jodo, saponinų, vitamino C.
Pastaba: nevartoti nėštumo ir žindymo metu, viduriuojant, sergant opalige ar kitomis virškinimo trakto ligomis.
Vartojamas sutrikus virškinimui, apetitui sužadinti. Dedama į tulžies sekreciją gerinančių vaistažolių rinkinius.
Kelia nuotaiką, didina darbingumą, mažina skausmą, padeda prieš uždegimus ir traukulius.
Mėginta gydyti odos ligas – spuogus, žaizdas, sumušimus, dėdavo ant skaudančių sąnarių.
Manyta, kad gydo ir drugį – liaudies medicinos ligos pavadinimas taikomas ir maliarijai – iš čia kilęs ir pavadinimas drugio dobilas.
Buvo manoma, kad mažina karščiavimą, tačiau tyrimai tokio pupalaiškio poveikio nepatvirtino.
Požymiai
Žiedynas
Augimvietė (tarp vandens lelijų)
Trilapis puplaiškis (lot. Menyanthes trifoliata, vok. Fieberklee) – puplaiškinių (Menyanthaceae) šeimos augalų monotipinės puplaiškio (Menyanthes) genties augalų rūšis. Pavadinimas kilo iš to, kad jo lapai panašūs į pupos lapus.
Daugiametis, 15-33 cm aukščio žolinis augalas. Šakniastiebis ilgas, apie 1 cm skersmens, šliaužiantis. Lapai pražanginiai, išauga iš šakniastiebio, ilgakočiai. Lapalakštis iki pamato suskaldytas, trilapis. Lapeliai kiaušiniški, pilkai žali, kartūs. Žiedynas tankus, su 10-30 žiedų. Vainikėlis baltas arba rausvas su smulkiais plaukeliais. Vaisius – rutulio formos dėžutė. Sėklos 6-8, gelsvos arba rudos, apie 3 mm ilgio.
Žydi gegužės – liepos mėn. Dauginasi šakniastiebiais ir sėklomis. Auga stovinčiame vandenyje, užutėkiuose, pelkėse, grioviuose. Lietuvoje dažnas visuose rajonuose. Liaudyje dar naudojami pavadinimai: ožkanagė, tilvytis, vebrė, drugio dobilas.
Het waterdrieblad (Menyanthes trifoliata) is een plant uit de watergentiaanfamilie (Menyanthaceae). Het geslacht Menyanthes is monotypisch, wat wil zeggen dat Menyanthes trifoliata de enige soort in dit geslacht is. Het waterdrieblad staat op de Nederlandse Rode Lijst van planten. In Nederland is de plant vanaf 1 januari 2017 niet meer wettelijk beschermd. De moerasplant is in laagveengebied plaatselijk vrij algemeen, maar geldt er als sterk afgenomen.
De lange wortelstok kruipt over de bodem en draagt tot 30 cm hoge bloeiende scheuten. Het blad is drietallig en 3,5-7 cm lang. Het blad is omgekeerd eirond en gaafrandig. De bladsteel is lang en heeft een schede. De bloemknoppen zijn rood maar de geopende bloem is wit en heeft een doorsnede van circa 1,5 cm. Er zijn vijf kroonblaadjes met slippen die bezet zijn met franjeachtige beharing. De plant vormt een rijk bloeiende piramidevormige bloemtros die aanwezig is van april tot juli met soms een tweede bloei in oktober. Het waterdrieblad draagt een bolvormige doosvrucht.
De plant bevat een bittere stof die vroeger gebruikt werd als tonicum en kalmeringsmiddel. De stof wordt ook in homeopathie toegepast zoals beschreven door Samuel Hahnemann in zijn Materia Medica Pura.
Waterdrieblad
Bloem van het waterdrieblad
Mediabestanden die bij dit onderwerp horen, zijn te vinden op de pagina Menyanthes trifoliata op Wikimedia Commons. Het waterdrieblad (Menyanthes trifoliata) is een plant uit de watergentiaanfamilie (Menyanthaceae). Het geslacht Menyanthes is monotypisch, wat wil zeggen dat Menyanthes trifoliata de enige soort in dit geslacht is. Het waterdrieblad staat op de Nederlandse Rode Lijst van planten. In Nederland is de plant vanaf 1 januari 2017 niet meer wettelijk beschermd. De moerasplant is in laagveengebied plaatselijk vrij algemeen, maar geldt er als sterk afgenomen.
Bukkeblad (Menyanthes trifoliata) er ei fleirårig plante i bukkebladfamilien. Arten har ei sirkumpolar utbreiing. Bukkeblad vert kring 25 cm høg og har grov grøn jordstengel. Planta har trekopla blad og skjegghåra krone som er raud utvendes og kvit innvendes. Bukkeblad blomstar kring juni månad i myr og vasskantar gjennom heile Noreg. Arten er funnen opp til 1150 m på Hardangervidda.
Bukkeblad (Menyanthes trifoliata) er ei fleirårig plante i bukkebladfamilien. Arten har ei sirkumpolar utbreiing. Bukkeblad vert kring 25 cm høg og har grov grøn jordstengel. Planta har trekopla blad og skjegghåra krone som er raud utvendes og kvit innvendes. Bukkeblad blomstar kring juni månad i myr og vasskantar gjennom heile Noreg. Arten er funnen opp til 1150 m på Hardangervidda.
Bukkeblad (Menyanthes trifoliata) er ei plante som vokser i vatn. Det er den eneste arten i slekten bukkebladslekta (Menyanthes), som tilhører familien bukkebladfamilien.
Bukkeblad er en lav staude med grunnstilte, trekobla blad. Småblada er eggforma med takka rand. Over- og underside er ensarta lysegrønn. Blomstene er hvite med frynsete kronblad. Den blomstrer allerede i slutten av mai og begynnelsen av juni. Frukta er en kapsel. Planta brer seg forøvrig teppeaktig ved hjelp av underjordiske utløpere.
Planta er knytta til fuktige områder, gjerne i tilknytning til åpent vann. Den er ikke kresen og finnes både i næringsfattige og næringsrike sjøer og dammer. Den vokser på strandbredden eller litt ute i vannet, ofte som et bredt belte med bare bukkeblad mellom den faste, tørre marka og vasskanten. Bukkeblad vokser sammen med blant annet stautpiggknopp, bekkeblom og duskmyrull.
Arten er utbredt i hele Norden og nesten hele Europa, samt Asias og Nord-Amerikas nordligere deler.
Bukkeblad (Menyanthes trifoliata) er ei plante som vokser i vatn. Det er den eneste arten i slekten bukkebladslekta (Menyanthes), som tilhører familien bukkebladfamilien.
Bukkeblad er en lav staude med grunnstilte, trekobla blad. Småblada er eggforma med takka rand. Over- og underside er ensarta lysegrønn. Blomstene er hvite med frynsete kronblad. Den blomstrer allerede i slutten av mai og begynnelsen av juni. Frukta er en kapsel. Planta brer seg forøvrig teppeaktig ved hjelp av underjordiske utløpere.
Planta er knytta til fuktige områder, gjerne i tilknytning til åpent vann. Den er ikke kresen og finnes både i næringsfattige og næringsrike sjøer og dammer. Den vokser på strandbredden eller litt ute i vannet, ofte som et bredt belte med bare bukkeblad mellom den faste, tørre marka og vasskanten. Bukkeblad vokser sammen med blant annet stautpiggknopp, bekkeblom og duskmyrull.
Arten er utbredt i hele Norden og nesten hele Europa, samt Asias og Nord-Amerikas nordligere deler.
Multimedia w Wikimedia Commons Bobrek trójlistkowy, b. trójlistny (Menyanthes trifoliata L.) – gatunek rośliny z monotypowego rodzaju bobrek Menyanthes L. należącego do rodziny bobrkowatych. Jest gęsto rozprzestrzeniony na całej półkuli północnej. Występuje w Azji, Europie, Ameryce Północnej i w Maroku[2]. W Polsce występuje na terenie całego niżu, niezbyt pospolicie.
Liście
Kwiatostan
Kwiat
Bylina, geofit, hydrofit. Kwitnie od czerwca do września. Rośnie na torfowiskach i mokrych łąkach, na bagnach i w rowach, a w górach na młakach. Można go spotkać również w zaroślach z wierzbą rokitą i w olsach. W Polsce występuje dość często. W górach sięga po regiel dolny. Najwyższe jej stanowiska znajdują się w Gorcach[3]. W klasyfikacji zbiorowisk roślinnych gatunek charakterystyczny dla klasy (Cl.) Scheuchzerio-Caricetea nigrae, All. Caricion lasiocarpae[4]. Liczba chromosomów 2n= 54[5].
Jeden z pięciu rodzajów z rodziny bobrkowatych (Menyanthaceae) z rzędu astrowców (Asterales)[1].
Gromada okrytonasienne (Magnoliophyta Cronquist), podgromada Magnoliophytina Frohne & U. Jensen ex Reveal, klasa Rosopsida Batsch, podklasa astrowe (Asteridae Takht.), nadrząd Campanulanae Takht. ex Reveal), rząd bobrkowce (Menyanthales T. Yamaz. ex Takht.), rodzina bobrkowate (Menyanthaceae (Dumort.) Dumort., podrodzina Menyanthoideae Burnett, plemię Menyantheae Dumort., rodzaj bobrek (Menyanthes L.)[6].
W Polsce od 2001 roku podlega ochronie częściowej, obecnie na podstawie Rozporządzenia Ministra Środowiska z dnia 9 października 2014 r. w sprawie ochrony gatunkowej roślin[7][8]. Nie jest zagrożony wyginięciem, jednak wiele jego stanowisk zanikło w wyniku osuszania terenu. Rośnie na terenach objętych różnymi formami ochrony, w tym w parkach narodowych: białowieskim, bieszczadzkim, pienińskim, tatrzańskim i wielkoposlkim[3].
Surowcem lekarskim bobrka są liście Folium Menyanthidis (zawartość: gorycze, glikozydy, garbniki oraz składniki mineralne, głównie jod, żelazo i mangan). Ma właściwości wzmacniające, oczyszczające i przeciwzapalne. Przeciwdziała zaparciom, wzdęciom, działa żółciopędnie. Wchodzi w skład preparatów stosowanych w leczeniu anemii, braku apetytu, niestrawności, migren oraz przy osłabieniu ogólnym organizmu[9]. Pobudza przywspółczulny układ nerwowy, spowalnia współczulny układ nerwowy. Wzmacnia działanie gruczołów wydzielania wewnętrznego. Stosowany także przeciw dermatozie, gorączce naprzemiennej, krzywicy, szkorbucie, reumatyzmie, nieregularnej menstruacji i pasożytach jelitowych.
Bobrek trójlistkowy, b. trójlistny (Menyanthes trifoliata L.) – gatunek rośliny z monotypowego rodzaju bobrek Menyanthes L. należącego do rodziny bobrkowatych. Jest gęsto rozprzestrzeniony na całej półkuli północnej. Występuje w Azji, Europie, Ameryce Północnej i w Maroku. W Polsce występuje na terenie całego niżu, niezbyt pospolicie.
O trevo-de-água, tambèm fava-de-água (Menyanthes trifoliata) é uma espécie de planta com flor pertencente à família Menyanthaceae.
A autoridade científica da espécie é L., tendo sido publicada em Species Plantarum 1: 145. 1753.[1]
Trata-se de uma espécie presente no território português, nomeadamente em Portugal Continental.
Em termos de naturalidade é nativa da região atrás indicada.
Não se encontra protegida por legislação portuguesa ou da Comunidade Europeia.
O trevo-de-água, tambèm fava-de-água (Menyanthes trifoliata) é uma espécie de planta com flor pertencente à família Menyanthaceae.
A autoridade científica da espécie é L., tendo sido publicada em Species Plantarum 1: 145. 1753.
Vachta trojlistá (Menyanthes trifoliata) je druh trvalej rastliny a jediný zástupca rodu vachta (Menyanthes).
Rastie v kyslých a na živiny chudobných pôdach[2]. Ide o svetlomilnú rastlinu rastúcu na slatiniskách, rašeliniskách a ďalších vodných biotopoch v Ázii, Európe a Severnej Amerike, až do výšky 1 000 m n. m.[3] Na území Slovenska je jej výskyt nepravidelný a vzácny, chýba hlavne v teplých oblastiach.[2] Vytvára súvislé porasty.
Rozmnožuje sa vegetatívne aj semenami (s pomocou vtákov). Patrí medzi pionierske helofyty.[4] Pestuje sa ako okrasná rastlina v záhradných jazierkach.[5]
Je vysoká 15 až 30 cm.[3] Má sympodiálny plazivý podzemok s adventívnymi koreňmi a trojpočetnými listami 3 až 7 cm dlhých na spoločnej stopke dlhej 5 cm. Kvitne strapcovitým súkvetím s bielymi kvetmi dlhými 7 až 20 cm na bezlistej stonke. Je hladká.[6]
Ľudovo sa nazýva aj ako trojlistník horký[2], trojan vodný, vodná ďatelina[3].
Obsahuje triterpény s protizápalovými účinkami. Obsahuje aj iridoidy, flavonoidy, triterpénne saponíny, lignany, fenolické kyseliny, kumaríny a sacharidy. Farmaceutická štúdia preukázala, že vývar z koreňa má u myší ochranný účinok proti akútnemu poškodeniu obličiek.[7]
Má horkú chuť a využíva sa pri liečbe tráviacich problémov[2]. Ako liečivá rastlina sa používa od stredoveku. Používa sa aj v likérnictve[3].
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vachta trojlistá
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Vachta trojlistá
Vachta trojlistá (Menyanthes trifoliata) je druh trvalej rastliny a jediný zástupca rodu vachta (Menyanthes).
Navadni mrzličnik ali grenka deteljica (znanstveno ime Menyanthes trifoliata) je trajna zel iz družine mrzličevk.
Navadni mrzličnik ima debelo, členjeno in v prerezu spužvasto koreniko, ki raste pod vodo in se dviga na vodno gladino. Tam iz luskastih zalistij poganjajo listi, nasajeni na dolge peclje, ki so sestavljeni iz treh lističev in dajejo rastlini znanstveno ime. Peclji objemajo steblo, rastlina pa razvije od tri do pet listov. Lističi so jajčaste oblike in imajo cel ali topo in poredkoma zobat rob ter močno izraženo glavno listno žilo.
Cvetovi prav tako poganjajo iz zalistja in so prav tako nasajeni na dolg pecelj - cvetno steblo. Cvetno steblo je rdečkate barve, na vrhu pa so beli ali cvetovi rožnate barve, združeni v grozdasta socvetja. Rastlina v Sloveniji cveti maja in junija.
Navadni mrzličnik je vodna rastlina, ki uspeva le v močno namočenih predelih, saj mora biti korenika pod vodo, da bi rastlina preživela. Uspeva v Evropi, Aziji in Severni Ameriki.
V ljudskem zdravilstvu so liste te rastline uporabljali za pospeševanje izločanja prebavnih sokov in za zbujanje teka. Pri slabi prebavi in pomanjkanju želodčne kisline so ljudje pili prevretek ali poparek zdrobljenih listov, ki so jih nabirali od maja do julija[1].
Vse pogosteje se uporablja kot okrasna rastlina v ribnikih.
Navadni mrzličnik ali grenka deteljica (znanstveno ime Menyanthes trifoliata) je trajna zel iz družine mrzličevk.
Vattenklöver, (Menyanthes trifoliata) är en växt som växer i vatten. Det är den enda arten i släktet vattenklövrar (Menyanthes), som tillhör familjen vattenklöverväxter.
Vattenklövern blommar redan i slutet av maj eller början av juni med korta, upprätta klasar av egendomliga vackra blommor. Kronflikarna är invändigt snövita och tätt fransade av mjuka, vita hår. Befruktningsdelarna uppvisar den dimorfism (dubbelformighet), som kallas heterostyli (stiftolikhet), d.v.s. att hos vissa individer är ståndarna längre än pistillen, hos andra tvärtom. (En annan art med denna egenskap är gullviva, Primula veris.) En blomma är alltså "longistyl" eller "långstiftig" medan en annan är "brevistyl", med kort stift och långa ståndare. Man har hos vissa växter med liknande byggnad iakttagit att en befruktning mellan de ståndarknappar och märken som når motsvarande höjd är fördelaktig för fröproduktionen. Man har vid undersökning i mycket stark förstoring kunnat se skillnader i utseendet mellan pollen från lång ståndare och pollen från kort ståndare. Detta antyder en genetisk skillnad, som då är fördelaktig för den biologiska mångfalden.
Vattenklöver kan bli dominerande i skogskärr och grunda åar och sjöar, med ganska stora bestånd. Den växer på strandbrädden av det öppna vattnet, ofta som ett brett bälte med bara denna växt mellan den fasta, torra marken och vattenkanten. Den sträcker sina vågräta, tjocka, fasta och sega stjälkar ut från stranden, dels i bottnen, dels flytande. På detta sätt kan vattendrag till slut fyllas och bli grunda av stjälkarnas täta flätverk. På landsidan blir beståndet däremot hämmat. På uppfyllda fuktställen och i småkärr som inte längre har öppet vatten påträffas endast små exemplar.
Vattenklöver är utbredd över hela Norden och nästan hela Europa samt Asiens och Nordamerikas nordligare delar.
I södra Norge når den upp till 1 150 m ö h; i Lule lappmark upp till 740 m ö h.
Menyanthes var tidigare en viktig medicinalväxt genom sina beska och magstärkande egenskaper. Bladen, Folium Menyanthis skulle helst insamlas under blomningstiden och torkas i skugga.
Nutida användning av vattenklöver är som stimulans av matsmältningen. Den ordineras även vid aptitlöshet, sura uppstötningar, förstoppning och väderspänningar. Använd växtdel är bladen. [1]
Wikimedia Commons har media som rör Vattenklöver.
Vattenklöver, (Menyanthes trifoliata) är en växt som växer i vatten. Det är den enda arten i släktet vattenklövrar (Menyanthes), som tillhör familjen vattenklöverväxter.
Acı yonca (Menyanthes trifoliata), Menyanthaceae familyasına dahil cinslerden Menyanthes içindeki tek tür olan, çok yıllık ve otsu bir çiçekli bitkidir.
Asya'nın kuzeyi, Avrupa ve Kuzey Amerika'da, sulak arazilerde ve bataklıklarda bulunan acı yoncanın Amerika'da görüleni sıklıkla bir varyete olarak kabul görür ve bilimsel olarak "M. trifoliata var. minor Michx." diye adlandırılır. Türkiye'de daha çok Kuzeydoğu Anadolu bölgesinde izlenen ve Türkçede "su yoncası" ya da "ateş yoncası" adları ile de anılabilen acı yoncanın İngilizcedeki yaygın adları "bog-bean" ve "buckbean", Almancadaki yaygın adları ise "bitterklee" ya da "fieberklee" olarak geçer.
Yatay, kalın, silindrik ve sürünücü köksaplı (rizom) ile ondan çıkan almaşık dizili, uzun saplı ve üç yaprakçıklı (trifoliate) yapraklardan oluşan acı yoncanın çiçek durumu (inflorescence), dik bir sürgün ile onun ucunda yer alan beyaz ya da pembemsi beyaz çiçeklerden oluşan bir çiçek salkımıdır. Kökleri ile kötü kokulu ve çok acı olan yapraklar tıpta kullanılır.
İki çenekliler ile ilgili bu madde bir taslaktır. Madde içeriğini geliştirerek Vikipedi'ye katkıda bulunabilirsiniz. Acı yonca (Menyanthes trifoliata), Menyanthaceae familyasına dahil cinslerden Menyanthes içindeki tek tür olan, çok yıllık ve otsu bir çiçekli bitkidir.
Asya'nın kuzeyi, Avrupa ve Kuzey Amerika'da, sulak arazilerde ve bataklıklarda bulunan acı yoncanın Amerika'da görüleni sıklıkla bir varyete olarak kabul görür ve bilimsel olarak "M. trifoliata var. minor Michx." diye adlandırılır. Türkiye'de daha çok Kuzeydoğu Anadolu bölgesinde izlenen ve Türkçede "su yoncası" ya da "ateş yoncası" adları ile de anılabilen acı yoncanın İngilizcedeki yaygın adları "bog-bean" ve "buckbean", Almancadaki yaygın adları ise "bitterklee" ya da "fieberklee" olarak geçer.
Yatay, kalın, silindrik ve sürünücü köksaplı (rizom) ile ondan çıkan almaşık dizili, uzun saplı ve üç yaprakçıklı (trifoliate) yapraklardan oluşan acı yoncanın çiçek durumu (inflorescence), dik bir sürgün ile onun ucunda yer alan beyaz ya da pembemsi beyaz çiçeklerden oluşan bir çiçek salkımıdır. Kökleri ile kötü kokulu ve çok acı olan yapraklar tıpta kullanılır.
Листки чергові, складні, трійчасті, з овальними, цілокраїми листочками (3—10 см завдовжки, і 5—3 см завширшки) на довгих черешках.
Квітки правильні, зрослопелюсткові, зібрані у китиці на верхівці довгого, безлистого стебла. Чашечка п'ятироздільна, з яйцеподібно-ланцетними, тупуватими лопатями.
Віночок (10 — 16 мм завдовжки) лійкоподібний, п'ятироздільнии, блідо-рожевий або білий. Лопаті його ланцетні, загострені, з внутрішнього боку волохаті.
Тичинок п'ять, маточка одна, з верхньою зав'яззю, довгим, тонким стовпчиком.
Плід — широкояйцеподібна або овальна, на верхівці звужена коробочка.
Росте бобівник у вільшняках, на лісових болотах і заболочених луках. Тіньовитривала рослина.
Поширений майже по всій Україні, у Степу рідко. Заготівля можлива у Волинській, Рівненській, Житомирській, Сумській і Харківській областях, на півночі Київської, Чернігівської областей. Запаси сировини значні.
Лікарська, харчова, медоносна, фарбувальна рослина.
У науковій медицині з лікувальною метою використовують листки бобівника — Folium Trifolii fibrini. Вони містять глікозиди меніантин і мематин, сапоніни, пектин, жирну й ефірну олію, вітамін С, дубильні та інші речовини, мікроелементи. Листки використовують длія збудження апетиту, підсилення шлункової секреції, поліпшення травлення, вони входять до складу жовчогінних, проносних і заспокійливих чаїв. Препарати бобівника призначають також для підвищення тонусу, при диспепсії, мігренях. Екстракт з листків іде для приготування пілюль.
У народній медицині листки застосовують при хворобах шлунка, туберкульозі легень, простуді, недокрів'ї, геморої, задусі, як потогінне, від проносу, при кровотечах з легень, пропасниці, проти цинги, золотухи й грижі, при жовчнокам'яній хворобі.
У ветеринарії застосовують як глистогінний засіб, напувають відваром тварин від простуди.
Листки бобівника використовують у пивоварінні для падання приємного смаку пиву та для приготування лікерів. Бобівник — непоганий літній медонос, охоче відвідується бджолами. Листки бобівника дають зелену фарбу.
Збирають листки без черешків під час цвітіння, зрізуючи їх ножами або серпами. Густі зарості скошують, після чого вибирають листки. Після попереднього пров'ялювання їх сушать на горищах під залізним [дах]ом, наметами з хорошою вентиляцією або в сушарках при температурі 50-60°, розстилаючи тонким шаром на папері, тканині або решетах. Сухі листки пакують у тюки вагою по 50 і 100 кг. Зберігають у сухих, добре провітрюваних приміщеннях. Строк зберігання — два роки.
Menyanthes trifoliata là một loài thực vật có hoa trong họ Menyanthaceae. Loài này được L. mô tả khoa học đầu tiên năm 1753.[1] Menyanthes trifoliata mọc ở các đầm lầy và bãi lầy ở châu Á, châu Âu và Bắc Mỹ. Ở phía đông Bắc Mỹ. Đôi khi nó tạo ra các bãi lầy lớn với rễ dày của chúng. Nó có một hương vị mạnh và đắng đặc trưng.
Menyanthes trifoliata là một loài thực vật có hoa trong họ Menyanthaceae. Loài này được L. mô tả khoa học đầu tiên năm 1753. Menyanthes trifoliata mọc ở các đầm lầy và bãi lầy ở châu Á, châu Âu và Bắc Mỹ. Ở phía đông Bắc Mỹ. Đôi khi nó tạo ra các bãi lầy lớn với rễ dày của chúng. Nó có một hương vị mạnh và đắng đặc trưng.
Menyanthes L., 1753
Единственный вид
Вахта́ (лат. Menyánthes) — монотипный род семейства Вахтовые (Menyanthaceae), представлен видом Вахта трёхлистная (Menyanthes trifoliáta), или Трили́стник водяно́й, или Трифо́ль, произрастает в умеренном климате Северного полушария.
Название происходит от др.-греч. μηνύω «открываю, раскрываю» и ἄνθος «цветок», указывая на последовательное раскрывание цветков в соцветии.
Народные названия: женский жабник, лихорадочник, чахотошная трава[2].
Многолетнее травянистое растение, высотой 15—35 см, с толстым, довольно длинным корневищем. Стебель ползучий, членистый, ветвящийся. зелёный, губчатый.
Листья все очерёдные, прикорневые, крупные, более или менее сидячие, длинночерешковые с тройчатой пластинкой, обратнояйцевидные, голые.
Цветки беловато-розовые, иногда сиреневатые, звёздчатые, выходят из пазух мелких прицветников, собраны в густую, продолговатую кисть на безлистном цветоносном стебельке длиной 3—7 см. Венчик удлинённый, 12—14 см, колокольчатый, внутри густоопушённый. Пять тычинок.
Формула цветка: ∗ K ( 5 ) C ( 5 ) A 5 G ( 2 _ ) {displaystyle ast K_{(5)};C_{(5)};A_{5};G_{({underline {2}})}} 
Плод — одногнёздная, округлояйцевидная коробочка, наверху заострённая, 7—8 см длиной, раскрывается двумя створками.
Цветёт в мае — июне, плоды созревают в июле — августе.
Число хромосом 2n = 54.
Произрастает в умеренном климате Северного полушария, от арктических до субтропических зон Европы, Азии и Америки.
Встречается на торфянистых и минеральных грунтах, на сфагновых болотах, по берегам стоячих и медленно текущих водоёмов, по топким окраинам зарастающих озёр и стариц. Вахта может быть одним из компонентов травяно-кустарничкового яруса болот, влажных лесов и лугов.
В качестве лекарственного сырья используют лист вахты (лат. Folium Menyanthidis). Это собранные после отцветания растения листья с остатком черешка не длиннее 3 см, высушенные при температуре 45—60° С[4]. Сбор ведут со второй половины июня; при более ранних сроках листья слишком сочные, при сушке темнеют и не отвечают нормам стандарта; при поздних сроках сбора часто встречаются листья с бурыми пятнами[5].
В листьях вахты обнаружены флавоноиды (гиперазид и рутин), горькие гликозиды логанин, сверозид, мениантин[4], расщепляющийся при кипячении с разведёнными кислотами на глюкозу и мениантол, имеющий запах горькоминдальной воды[5], витамин С, дубильные вещества (3—7 %), алкалоид генцианин, аскорбиновая кислота, жирное масло, каротин и другие вещества, в подземных частях — сапонины, дубильные вещества, следы алкалоидов, инулин, бетулиновая кислота и другие вещества.
В народной медицине применяют настой листьев при самых разнообразных заболеваниях, но без достаточных оснований[5]; вахта входит в состав желчегонных, слабительных, мочегонных, аппетитных и успокоительных чаёв и горькой настойки.
Используется для возбуждения аппетита, повышения тонуса, улучшения выделения желудочного сока и перистальтики желудочно-кишечного тракта, при недостаточной кислотности желудочного сока, а также при лечении болезней печени и жёлчного пузыря, при туберкулёзе, малярии, для возбуждения функции желёз, успокоения нервов и при малокровии. Отваром листьев промывают плохо заживающие раны. Ванны из отвара иногда назначают при диатезе (золотухе).
Обладает желчегонным, противосудорожным, обезболивающим действием.
Вахта́ (лат. Menyánthes) — монотипный род семейства Вахтовые (Menyanthaceae), представлен видом Вахта трёхлистная (Menyanthes trifoliáta), или Трили́стник водяно́й, или Трифо́ль, произрастает в умеренном климате Северного полушария.
Название происходит от др.-греч. μηνύω «открываю, раскрываю» и ἄνθος «цветок», указывая на последовательное раскрывание цветков в соцветии.
Народные названия: женский жабник, лихорадочник, чахотошная трава.
睡菜属（学名：Menyanthes）是莕菜科下的一个属，为多年生、沼生草本植物。该属仅有睡菜（Menyanthes trifoliata）一种，分布于北温带，中國东北、西南及河北、浙江等地皆有繁殖。[1]
睡菜又名暝菜，[2]为多年生沼生草本植物。其花冠洁白可爱，美觀，可进行盆栽，装点庭院。其莖部發達，亦可食用，味甘微苦，无毒，[3]具有润肺、止咳、消肿等效果。[4]食之使人好睡。[5]
植株
幼苗
地下莖
葉
花序
花
这是一篇與植物相關的小作品。你可以通过编辑或修订扩充其内容。 睡菜属（学名：Menyanthes）是莕菜科下的一个属，为多年生、沼生草本植物。该属仅有睡菜（Menyanthes trifoliata）一种，分布于北温带，中國东北、西南及河北、浙江等地皆有繁殖。
睡菜又名暝菜，为多年生沼生草本植物。其花冠洁白可爱，美觀，可进行盆栽，装点庭院。其莖部發達，亦可食用，味甘微苦，无毒，具有润肺、止咳、消肿等效果。食之使人好睡。
植株
幼苗
地下莖
葉
花序
花
ミツガシワ（三槲、Menyanthes trifoliata）はミツガシワ科ミツガシワ属の一属一種の多年草。日本を含め北半球の主として寒冷地に分布し、湿地や浅い水中に生える。
地下茎を横に伸ばして広がる。葉は複葉で3小葉からなる。4-5月に白い花を総状花序に多数つける。
亜寒帯や高山に多いが、京都市の深泥池や東京都練馬区の三宝寺池など暖帯の一部にも孤立的に自生している。これらは氷河期の生き残り（残存植物）と考えられ、これらを含む水生植物群落は天然記念物に指定されている。北海道岩内郡共和町の町の花。
睡菜（スイサイ）と称し苦味健胃薬として用いる。
ミツガシワ（三槲、Menyanthes trifoliata）はミツガシワ科ミツガシワ属の一属一種の多年草。日本を含め北半球の主として寒冷地に分布し、湿地や浅い水中に生える。
地下茎を横に伸ばして広がる。葉は複葉で3小葉からなる。4-5月に白い花を総状花序に多数つける。
亜寒帯や高山に多いが、京都市の深泥池や東京都練馬区の三宝寺池など暖帯の一部にも孤立的に自生している。これらは氷河期の生き残り（残存植物）と考えられ、これらを含む水生植物群落は天然記念物に指定されている。北海道岩内郡共和町の町の花。
睡菜（スイサイ）と称し苦味健胃薬として用いる。
_(8231710333).jpg)
_-_geograph.org.uk_-_821358.jpg)
![[3]](http://linnaeus.nrm.se/flora/di/menyantha/menya/menytrin.jpg){kind=link}