Cievnaté rastliny (lat. Tracheophyta; iné názvy: cievne rastliny [1][2] , vyššie rastliny, vyššie organizované rastliny, listnatostonkové rastliny - lat. Cormobionta/Cormophyta(e)/Cormophytinea, telómové rastliny - lat. Telomophyta(e)/Telomobionta) je taxón tvorený papraďorastmi (v tradičnom širšom ponímaní, čiže vrátane napr. rýniorastov a plavúňorastov) a semennými rastlinami [3][4][5][6][7][8][9]. Staršie sa niekedy do cievnatých rastlín zahŕňali aj machorasty [10][11][12](v tomto článku machorasty nie sú zahrnuté).
Cievnaté rastliny sú mnohobunkové zelené rastliny, u ktorých sú vyvinuté vodivé pletívá súvisiace s adaptáciou na súš. Primárne sú to teda suchozemské fotosyntetizujúce rastliny, z ktorých niektoré sa druhotne vrátili do vody, alebo stratili chlorofyl a stali sa heterotrofnými.
Na rozdiel od stielkatých rastlín je telo cievnatých rastlín už rozlíšené na dve základné časti: koreň a výhonok. Výhonok sa môže ďalej deliť na stonku a listy, pričom tieto časti môžu byť zmenené (metamorfované) alebo zakrpatené. Cievne zväzky v tele sú rozdelené na drevitú časť (xylém) a lykovú časť (floém). Cievy umožňujú prúdenie vodných roztokov v rastline a to hlavne v podobe transpiračného prúdu (od koreňov k vrcholu rastliny) a asimilačného prúdu (z listov do koreňov). Ich telá sú väčšinou chránené pokožkou - epidermou, ktorá obsahuje prieduchy a ktorá môže byť ešte pokrytá kutikulou. Ďalším znakom, ktorý ich oddeľuje od nižších rastlín, je prevládajúci sporofyt v životnom cykle.
Prvé cievnaté rastliny sa na Zemi objavili asi pred 420 miliónmi rokov. Boli to rýniorasty (Rhyniophyta). Ich gametofyt bol, podobne ako u niektorých doteraz prežívajúcich papradí a plavúňov, ešte nezávislý od sporofytu. Základné členenie cievnatých rastlín nastalo pred viac ako 400 miliónmi rokov oddelením vetvy Lycopodiophyta (predchodcovia dnešných plavúňov) od vetvy Euphyllophyta. S postupujúcou evolúciou sa gametofyt stále viac redukoval a u väčšiny cievnatých rastlín je obmedzený na niekoľko buniek a úplne závislý od sporofytu. Doteraz nie je úplne jasné, prečo sa sporofyt stal dominantným.
Príkladom cievnatých rastlín sú všetky známe dreviny, kry, polokry, byliny, všetky kvitnúce rastliny, paprade, prasličky a plavúne.
Cievnaté rastliny majú už dobre diferencované pletivá, čo sú skupiny buniek rovnakého pôvodu a funkcie, ktoré vykonávajú rozličné úlohy. Výživu zabezpečuje najmä asimilačné pletivo, ktoré sa nachádza v listoch a obsahuje chloroplasty zabezpečujúce výživu rastliny. Vodivé pletivá rozvádzajú roztoky v rastline a sú usporiadané do cievnych zväzkov. Krycie pletivá kryjú povrch rastliny a chránia ju proti nadmerným stratám vody. V zásobných pletivách sa ukladajú zásoby, pričom zásobná látka je škrob. Rastlinu spevňuje živý kolenchým, alebo sklerenchým skladajúci sa väčšinou z odumretých buniek.
Vďaka tomu, že sú vyvinuté cievne zväzky, rastlina pri vedení vody v svojom tele nie je odkázaná na prenos vody z bunky do bunky osmózou, ale dokáže viesť vodu špecializovanými bunkami tracheami a tracheidami, ktoré sú v podstate kapilárne trubičky. Tým sa rýchlosť pohybu vody v rastline niekoľkonásobne zvýšila z vyše jedného milimetra za hodinu, čo je maximálna rýchlosť presunu vody z bunky do bunky, na rádovo decimetre až metre za hodinu. Preto cievnaté rastliny môžu narásť do oveľa väčších rozmerov (rádovo desiatky metrov), ako organizmy bez ciev (machorasty, huby a pod.). Výnimku tvoria riasy, ktoré nemajú kutikulu a preto dokážu prijímať vodu celým povrchom tela. Nemajú teda pre príjem a vedenie vody vyvinuté špecializované pletivá a napriek tomu nie sú vo svojom raste obmedzované. Môžu dosahovať až dĺžku porovnateľnú s výškou stromov.
Zdola hore:
Prevažná väčšina cievnatých rastlín je fotoautotrofná. Znamená to, že organické látky získavajú z anorganických za prítomnosti slnečného svetla. Tento proces sa nazýva fotosyntéza. Na to, aby mohla rastlina fotosysntetizovať musí mať v bunkách prítomné chloroplasty s fotosyntetickým farbivom chlorofylom. V štádiu semena a klíčenia do vytvorenia asimilačných orgánov je rastlina odkázaná na heterotrofnú výživu zo zásob. Rovnako aj všetky nezelené časti rastliny (korene, kvety, plody, prípadne aj zdrevnatená stonka) sa vyživujú heterotrofne.
Heterotrofná výživa nemusí byť vždy len zo zásob. Poznáme rastliny, ktoré ako substrát využívajú odumretú hmotu zo živých organizmov a živia sa teda saprofyticky. Saprofytizmus cievatých rastlín môže byť viazaný len na určité obdobie života (napríklad gametofyt papraďorastov sa vyživuje saprofyticky, ale sporofyt už autotrofne). Iné druhy ostávajú saprofytmi po celý život, napr. Epipogium aphyllum.
Niektoré rastliny druhotne prešli na parazitizmus. Rozonávame hemiparazity (napr. imelo biele), ktoré síce z hostiteľa odčerpávajú živiny, ale sú sami schopné fotosyntézy a holoparazity (napr. Rafflesia arnoldi), ktoré sú vo všetkom odkázané na hostiteľskú rastlinu. Listy a ďalšie orgány holoparazitov sú často redukované alebo slabo diferencované.
Osobitným prípadom je mixotrofia. Mixotrofné cievnaté rastliny sú mäsožravé rastliny.
V starších systémoch cievnaté rastliny zahŕňali aj machorasty. Dnes sa k nim už nepričleňujú, pretože machorasty nemajú ešte dokonale vyvinuté vodivé pletivá, ich telo tvorí stielka a fotosynteticky aktívny je najmä haploidný gametofyt (u cievnatých rastlín je to diploidný sporofyt).
Systém prechádza veľkými zmenami. V slovenskej Wikipédii sa v súčasnosti používa takéto delenie:
Cievnaté rastliny (lat. Tracheophyta; iné názvy: cievne rastliny , vyššie rastliny, vyššie organizované rastliny, listnatostonkové rastliny - lat. Cormobionta/Cormophyta(e)/Cormophytinea, telómové rastliny - lat. Telomophyta(e)/Telomobionta) je taxón tvorený papraďorastmi (v tradičnom širšom ponímaní, čiže vrátane napr. rýniorastov a plavúňorastov) a semennými rastlinami . Staršie sa niekedy do cievnatých rastlín zahŕňali aj machorasty (v tomto článku machorasty nie sú zahrnuté).