Trichoglossus haematodus (Linnaeus 1771)

La lori dels cocoters (Trichoglossus haematodus) és una espècie d'au de la família dels lloros (Psittacidae) que es distribueix per Nova Guinea, Indonèsia, illa de Timor, Vanuatu, Illes Salomó i la costa oriental d'Austràlia, on habita des de Queensland fins a Austràlia Meridional; es troba també en regions insulars properes i en el nord-est de Tasmània. És possiblement el més estès de la subfamília Loriinae. Presenta una vintena de subespècies, que es distingeixen pels patrons de coloració del plomatge. Viu en tot tipus d'hàbitats, especialment les selves plujoses, matollars costaners i zones boscoses, formant esbarts de 5 a 20 exemplars. Mesura de 25 a 32 cm de llarg, segons la subespècie. És frugívor principalment, complementant la seva dieta amb insectes i llavors. Nia en buits dels troncs dels arbres, ponent de mitjana dos ous, de color blanc, que incuba entre 23 i 26 dies.

A Wikimedia Commons hi ha contingut multimèdia relatiu a: Lori dels cocoters

Aderyn a rhywogaeth o adar yw Loricît amryliw (sy'n enw gwrywaidd; enw lluosog: loricitiaid amryliw) a adnabyddir hefyd gyda'i enw gwyddonol Trichoglossus haematodus; yr enw Saesneg arno yw Rainbow lory. Mae'n perthyn i deulu'r Lorïaid (Lladin: Loridae) sydd yn urdd y Psittaciformes.^[1]

Talfyrir yr enw Lladin yn aml yn T. haematodus, sef enw'r rhywogaeth.^[2]

Genws

Mae'r loricît amryliw yn perthyn i'r genws Trichoglossus, yn nheulu'r Lorïaid (Lladin: Loridae). Dyma aelodau eraill y genws:

Rhestr Wicidata:

rhywogaeth enw tacson delwedd Lorîcit amryliw Trichoglossus haematodus Loricît brongennog Trichoglossus chlorolepidotus Loricît Johnstone Trichoglossus johnstoniae Loricît melyn a gwyrdd Trichoglossus flavoviridis Loricît patrymog Trichoglossus ornatus Loricît perffaith Trichoglossus euteles Loricît Ponapé Trichoglossus rubiginosus

Gweler hefyd

• Rhestr Goch yr IUCN

Cyfeiriadau

Lori mnohobarvý (Trichoglossus haematodus) je výrazně zbarvený pták z čeledi Psittaculidae (občas bývá řazen i do čeledi papouškovití). Jedná se také o velmi oblíbený druh chovaný v zajetí. V červeném seznamu IUCN je uveden jako málo dotčený druh s velkou populací.^[2]

Popis

Lori mnohobarvý, jak už z jeho samotného názvu vyplývá, je velmi výrazný pták, na jehož opeření nalezneme téměř všechny barvy duhy. Dorůstá 25 – 30 cm a v rozpětí křídel dosahuje zhruba 17 cm. Váží kolem 133 gramů. Ačkoli se jednotlivé poddruhy ve zbarvení viditelně liší, jejich společným znakem je modrá hlava a břicho, výrazný oranžový pruh na hrudi, zelená svrchní strana těla a oranžový nebo červený zobák. U některých poddruhů se na oranžově zbarvené hrudi objevuje také tmavé pruhování. Zobák a duhovka dospělce jsou oranžové až červené, nohy šedavé. Mláďata jsou tmavší, zobák mají hnědočerný a duhovku hnědou.^[3]

Způsob života

Lori mnohobarvý žije v párech, které se občas shlukují do hejn. Většinou obývá tropické deštné pralesy, narazit na něj lze i v otevřené krajině, v parcích a na zahradách ve městech. Někdy bez strachu zaletuje, na krmítka, kde je turistickou atrakcí. Často migruje za potravou, stále se drží v korunách stromů. Při střežení svého hnízdiště a potravního teritoria je přitom velmi agresivní a dokáže odsud vypudit i ptáky větší velikosti, než je on sám (např. flétňáka australského).

Živí se zejména nejrůznějším ovocem,bobulemi a plody, požírá také pyl a nektar, jehož sběr mu usnadňuje zvláštně přizpůsobený jazyk.

Hnízdo si buduje nejčastěji v dutinách stromů v různou roční dobu, samice snáší 2-3 vejce, která sama zahřívá. Oba rodiče krmí mláďata po dobu 60 dnů.^[3]

Rozšíření

Obývá Austrálii, území východní Indonésie (souostroví Moluky a Západní Novou Guineu), Papuy Nové Guiney, Nové Kaledonie, Šalamounových ostrovů a Vanuatu. V Austrálii je běžný podél východního pobřeží, v rozmezí od Queenslendu po Jižní Austrálii a severozápadní Tasmánii.

Jako nepůvodní druh se dnes vyskytuje také v Perthu, západní Austrálii, Aucklandu, na Novém Zélandu a v Hong Kongu. Jeho přirozeným biotopem jsou lesy různého druhu.

Historie

Jako první je dovezl do Evropy botanik Joseph Banks, doprovázející v letech 1768 až 1771 slavného mořeplavce Jamese Cooka na jeho objevitelských cestách. Také u nás byl lori mnohobarvý vystavován velice dávno, na prvních slavných pražských výstavách exotických ptáků v letech 1879 až 1881. Chov se dlouho nedařil kvůli nárokům na krmivo. Dnes je možné sehnat aklimatizované ptáky, kteří přijímají náhradní krmivo, nevadí jim ani občasné poklesy teploty k bodu mrazu a při dobré péči se rozmnožují. U nás je s úspěchem rozmnožovali např. v Zoo Praha.^[3]

Reference

V tomto článku byl použit překlad textu z článku Rainbow Lorikeet na anglické Wikipedii.

1. ↑ Červený seznam IUCN 2018.1. 5. července 2018. Dostupné online. [cit. 2018-08-11]
2. ↑ IUCN Red List - Trichoglossus haematodus [online]. [cit. 2015-11-27]. Dostupné online.
3. ↑ ^{a b c} http://papousci.chovzvirat.com/druhy/lori-mnohobarvy.html

Externí odkazy

• Obrázky, zvuky či videa k tématu lori mnohobarvý ve Wikimedia Commons
• Galerie lori mnohobarvý ve Wikimedia Commons
• Taxon Trichoglossus haematodus ve Wikidruzích

Regnbuelorien (Trichoglossus moluccanus) er en papegøjeart, som lever i Australien. Den er almindelig langs østkysten fra det nordlige Queensland til South Australia. Den holder til i regnskov, åbne skovområder og i villakvarterer.

Regnbuelorier er indført til Perth i Western Australia,^[2] Tasmanien,^[3] Auckland i New Zealand^[4] og Hong Kong.^[5]

Taksonomi

Regnbuelorier er ægte papegøjer i overfamilien Psittacoidea i ordenen Psittaciformes. Regnbuelorien blev tidligere regnet for en underart af bjerglorien (Trichoglossus haematodus),^[6] men er nu udskilt som en selvstændig art. Arten omfatter tre underarter: Swainsons lori (Trichoglossus moluccanus moluccanus), Lake Eyre lori (T. m. eyrei) og den nordmolukkanske lori (T. m. septentrionalis).^[7]

Rødnakket lori (T. rubritorquis) har længe været regnet for en underart til regnbuelorien, men i dag anser de fleste større autoriteter dem for at være to forskellige arter.^[8][9] Derudover førte en gennemgang i 1997 til en anbefaling om at udskille nogle af de mest markante varianter fra De små Sundaøer som selvstændige arter: rødbrystet lori (T. forsteni), marigoldlori (T. capistratus) og floreslori (T. weberi).^[10][11] Denne anbefaling følges af stadig flere større autoriteter.^[8][9]

Beskrivelse

Regnbuelorien er en mellemstor papegøje med en længde, inklusiv halen, på 25 til 30 cm. Vægten ligger mellem 55 og 157 g. Fjerdragten er i meget klare farver. Hovedet er dybt blåt med en gulgrøn nakke, mens resten af oversiden (vinger, ryg og hale) er grøn. Brystet er orange og bugen blå. I flugten ses et gult bånd på de røde undervinger.

Der er næsten ingen synlig forskel på kønnene, men det er muligt for en erfaren iagttager at se forskel. Hannen har en koncentreret orange farve på brystet i modsætning til hunnen som har lidt gult iblandet det orange. Hannen har også et mere firkantet hoved end hunnen.

Ungfugle har et sort næb, som gradvist bliver orange hos de voksne fugle.

Levevis

Regnbuelorier færdes ofte parvis men samles nogle gange i flokke for derefter at spredes i par igen. Om aftenen samles regnbuelorierne og overnatter i store flokke, som kan tælle titusinder af fugle.^[12] Regnbuelorien forsvarer sine fødesteder og redeområde aggressivt mod andre regnbuelorier og andre fuglearter. De jager ikke kun mindre fugle som hvidpandet bjældefugl og buskhonningæder væk, men også større fugle som australsk fløjtefugl.

Føde

Regnbuelorien lever fortrinsvis af frugt, pollen og nektar, og dens tunge er tilpasset denne føde. Tungespidsen har en gruppe fine hår, som er tilpasset indsamling af pollen og nektar fra blomster.^[13] Nektar fra eucalyptus, Pittosporum, Grevillea, Spathodea campanulata (afrikansk tulipantræe) og Metroxylon sagu (sagopalme) er en vigtig fødekilde.^[14] Regnbuelorien spiser frugter fra figentræer, trema, Mutingia, såvel som papaya og mango allerede åbnet af storflagermus. De spiser også afgrøder som æbler, majs og sorghum.^[14] De er hyppige gæster ved fodersteder i haver, hvor de i bedste fald får nektar (indkøbt i forretninger), solsikkefrø og frugt som æbler, pærer og vindruer. Mange fodrer dog med brød eller brød med honning. Det har ikke tilstrækkeligt med næringsindhold, vitaminer og mineraler og kan føre til problemer med helbredet og fjerdannelsen hos ungfugle.^[15]

Mange steder, heriblandt campingpladser og forstadshaver, er vilde lorier så vant til mennesker, at de kan håndfodres. Dyreparker som Currumbin Wildlife Sanctuary og Lone Pine Koala Sanctuary i Queensland er kendt for deres mange lorier, som publikum kan håndfodre.

Yngleforhold

Regnbuelorien yngler normalt om foråret (september til december), men det kan variere fra region til region afhængigt af fødemængden og klimaet. Den bygger sin rede i f.eks. huller i høje træer som eucalyptus, palmestammer eller udhængende klipper.^[16] Regnbuelorien kan godt have sin rede i samme træ som andre regnbuelorier eller andre fuglearter.^[16] Hunnen lægger 1 - 3 æg, som hun udruger på omkring 25 dage.^[14]

Regnbuelorier er fortrinsvis monogame og danner par i lange perioder og ofte for hele livet.^[17]

Status

Generet er regnbuelorien vidt udbredt og mange steder almindelig. I følge den årlige Birdlife Australia fugletælling, er det den hyppigst observerede fugl i Australien.^[18] Den har derfor status som ikke truet hos BirdLife International.

Som skadedyr

Regnbuelorier blev i 1960'erne ved et uheld sluppet løs i den sydvestlige del af Western Australia nær University of Western Australia. De har siden da været betragtet som skadedyr i denne del af Australien.^[2] Regnbuelorien er en alvorlig konkurrent til lokale arter både når det gælder føde og redehuller.^[16] Arter som blåkronet lori, smalnæbbet ravnekakadu,^[16] og ringparakit er hårdt ramt eller helt fortrængt.

I New Zealand havde en bestand af regnbuelorier etableret sig efter at en beboer i Auckland illegalt slap et betydeligt antal fugle fri, som var opdrættet i fangenskab.^[19] I 1999 havde en bestand på 150–200 fugle etableret sig, og vist at de kunne klare sig i New Zealands klima og miljø.^[20] Department of Conservation, som varetager naturbeskyttelse i New Zealand, frygtede at regnbuelorien ville udkonkurrere lokale honningædere og at den kunne være en trussel for den oprindelige natur på steder som Little Barrier Island. Fuglene blev indfanget i 2000-2002. Siden har man indfanget mindre flokke andre steder i New Zealand, men der er ikke længere levedygtige bestande af vilde regnbuelorier.^[21]

Mange frugtplantageejere anser regnbuelorien for at være et skadedyr, da de ofte flyver i flok og kan rydde hele træer for frugt. I bebyggede områder er de upopulære hos nogle, fordi de støjer og klatter på udendørs områder og biler.^[16]

Referencer

Kilder

• Artiklen er helt eller delvis oversat fra Wikipedia på engelsk

Eksterne henvisninger

• Wikimedia Commons har flere filer relateret til Trichoglossus moluccanus

Der Allfarblori (Trichoglossus haematodus) ist eine Art aus der Familie der Eigentlichen Papageien.

Merkmale

Der Allfarblori misst 25–30 cm in der Länge und wiegt etwa 109–137 g. Der Schnabel ist orangerot, der Kopf dunkelblau und geht am Hals in braun über. Er hat einen gelben Kragen und grüne Oberpartien. Die Brust ist rot mit blauschwarzer Bänderung und der Bauch ist grün mit gelber Bänderung. Der Schwanz ist oben grün und unten grün-gelb gestreift. Die Iris des Männchens ist leuchtend rot, während sie beim Weibchen orangerot ist.^[1]

Wie alle Loris besitzt auch der Allfarblori eine lange, schmale Zunge, deren Spitze dicht mit Papillen besetzt ist. Wenn ein Lori seine Zunge in eine Blüte steckt, richten sich diese Papillen auf. Dadurch wird der Nektar, wie mit einem Schwamm, aufgesogen. Zieht der Vogel die Zunge zurück in den Schnabel, wird der Nektar an Hautfalten im Gaumen ausgedrückt.

Der Flug der Allfarblori ist schnell und gradlinig. Wenn sie größere Distanzen überwinden, fliegen sie häufig in beträchtlichen Höhen. Charakteristisch für ihre Flugsilhouette sind die langen, spitz auslaufenden Flügel und der lange Schwanz.

Verbreitung und Lebensraum

Der Allfarblori kommt in Indonesien, Neukaledonien, Papua-Neuguinea, auf den Salomon-Inseln und Vanuatu vor.^[2] Die Art hat ein breites Spektrum von Habitaten sowohl im Tiefland als auch auf bewaldeten Hügeln bis zu einer Höhe von 2'440 m und ist im Mangrovenwald, Regenwald, Nipapalmenwald, gemischtem Wald, Sümpfen und Savannen zu finden. Den Allfarblori findet man auch auf Kulturland wie auf Kokosnussplantagen oder landwirtschaftlich genutzten Flächen.^[3]

Lebensweise

Verhalten

Allfarbloris leben wie andere Lori-Arten hauptsächlich von Pollen und Nektar. Sie fressen außerdem aber auch Blüten und Knospen, Blattspitzen, Früchte, Samen und Beeren sowohl von heimischen als auch in ihrem Verbreitungsgebiet eingeführten Pflanzenarten.^[4]

Neben der speziellen Form der Nahrungsaufnahme zeichnen sich die Allfarbloris noch durch ihr agiles Verhalten aus. Obwohl sie bei der Nahrungssuche am Tag bis zu 50 km fliegend zurücklegen können, gelten sie nicht als ausgesprochen gewandte Flieger, wohl aber als die beweglichsten Kletterer unter den Papageien. Die paarweise oder in Schwärmen von bis zu einigen hundert Exemplaren lebenden Vögeln verraten sich stets durch ihr schrilles, für das menschliche Ohr eher unangenehme Krächzen.^[5]

Fortpflanzung

Allfarbloris leben in lebenslanger Einehe. Während der Balz hüpft das Männchen unter ständigem Wiegen des Kopfes um das Weibchen. Spielerisches Balgen, bei dem die Partner auch des Öfteren auf dem Rücken liegen, geht den häufigen Begattungen voraus. Das Ganze wird von permanentem Geschrei begleitet. Als Höhlenbrüter suchen sie sich einige Wochen nach der Paarung hohle Äste oder Baumhöhlen in bis zu 25 m Höhe. Das Weibchen legt in das mit morschem Holz ausgepolsterte Nest zwei bis drei Eier, die es 23 bis 26 Tage bebrütet. Während der Brut sind die Vögel auffallend ruhig. Beide Eltern übernehmen die sieben bis acht Wochen dauernde Aufzucht der Jungen, die mit etwa zwei Jahren selbst geschlechtsreif werden.^[6]

Taxonomie

Der britische Naturforscher George Edwards beschrieb den Allfarblori erstmals 1758 in seinem Buch „Gleanings of Natural History“. Er gab ihm den Namen „Rotbrustsittich“ (red-breasted parrakeet). Zuvor hatte er ein ausgestopftes Exemplar erhalten, das aus Ostindien stammend in einem China-Lagerhaus in London aufgetaucht war.^[7] 1760 nahm der französische Zoologe Mathurin Jacques Brisson eine Beschreibung des Allfarbloris in seine Ornithologie auf, das auf einem Exemplar von der Insel Ambon in Indonesien beruhte. Er verwendete den französischen Namen „La perruche variée d'Amboine“ (Der vielfältige Sittich aus Ambon) und die lateinische Bezeichnung Psittaca amboinensis varia.^[8] Obwohl Brisson lateinische Namen geprägt hat, entsprechen diese nicht dem binomischen System und werden deshalb von der Internationalen Kommission für Zoologische Nomenklatur nicht anerkannt.^[9]

Carl Linnaeus beschrieb den Allfarlori 1771 offiziell als Psittacus haematod, wobei er anerkannte, dass beide früheren Autoren über dieselbe Art geschrieben hatten.^[10] Er hatte das kleingeschriebene Epitheton, das vollständig haematodus geschrieben sein sollte, abgekürzt, damit er im Druck nicht auf die nächste Zeile überschwappte. Die verkürzte Form wurde über viele Jahre beibehalten.^[11]

Für viele Jahre war der Allfarblori mit mindestens 20 Unterarten verbunden und war als Regenbogenlori bekannt.^[12] Heute wird dieser Name auf die ostaustralische Population angewandt, die als eigene Art Trichoglossus moluccanus klassifiziert ist.^[13]

Für die Liste der nachfolgend aufgeführten Unterarten des Allfarbloris sind folgende taxonomischen Organisationen zugezogen worden:

• Clements Checklist
• HBW Checklist/BirdLife International
• IOC/IOU

Gemäß den aufgeführten Behörden besteht eine Einigkeit bei sechs Unterarten, die dem Allfarblori zugewiesen werden können:^[14]

• Molukken Blauwangenallfarblori (T. h. haematodus (Linnaeus, 1771))^[15] – Südliche Molukken, Norden von Neuguinea und Westneuguinea^[16]
• Allfarblori (massena) (T. h. massena Bonaparte, 1854)^[17] – östliches Neuguinea, Karkar, Bismarck-Archipel, Salomonen und Vanuatu^[16]
• Allfarblori (deplanchii) (T. h. deplanchii J. Verreaux & Des Murs, 1860)^[18] – Neukaledonien und Loyalitätsinseln^[16]
• Allfarblori (nesophilus) (T. h. nesophilus Neumann, 1929)^[19] – Ninigo-Inseln und Eremiteninseln^[16]
• Allfarblori (flavicans) (T. h. flavicans Cabanis & Reichenow, 1876)^[20] – Lavongai und Admiralty Island^[16]
• Allfarblori (nigrogularis oder brooki) (T. h. nigrogularis G. R. Gray, 1858)^[21] – Kai-Inseln, Aru-Inseln und südliches Neuguinea^[16]

Bestand und Gefährdung

Die aktuelle taxonomische Einordnung des Allfarblori hat dazu geführt, dass die Art auf der Roten Liste gefährdeter Arten zwar als „nicht gefährdet“ (Least Concern) eingestuft wird, dass die Population aber eine sinkende Tendenz im Bestand aufweist. Das hat auch mit dem ausgedehnten internationalen Handel zu tun. Von 1981 bis 2005 sind 100'388 Individuen im Handel gezählt worden. Allerdings wurde die Zählung vor der taxonomischen Neuordnung durchgeführt.^[22]

Handel

Die Kontrolle des Handels wird über CITES Anhang II^[23] geregelt. Die Ein- und Ausfuhr sowie die Wiederausfuhr erfordert eine Genehmigung oder Bescheinigung des jeweiligen Ausfuhrstaates.^[24]

Haltung als Ziervogel

Allfarbloris werden immer noch häufig als Ziervögel gehalten. Als Ersatz für Nektar erhalten sie ein spezielles Futter, die sogenannte Lori-Suppe, die im Handel erhältlich ist. Außerdem sind zusätzlich Pollen, Obst, stärkehaltige Samen und Zweige mit Knospen zu reichen.

Allfarbloris sind sehr anfällig für die Psittacine Beak and Feather Disease (PBFD; engl. für „Feder- und Schnabelkrankheit der Papageien“). Dies ist eine hoch ansteckende virale Infektion, die bei Papageienvögeln auftritt. Sie ist die häufigste Viruserkrankung bei Papageienvögeln in Deutschland und betrifft mittlerweile nicht mehr nur Großpapageien, sondern auch Wellensittiche und andere kleine Papageienvögel.

Der Erreger der PBFD ist das Beak and Feather disease virus (BFDV) aus der Virusgattung Circovirus. Es handelt sich dabei um kleine, 12–21 nm große, unbehüllte DNA-Viren. Circoviren sind sehr hoch ansteckend. Sie weisen eine hohe Tenazität in der Umwelt auf und werden nur durch wenige Desinfektionsmittel (z. B. Glutaraldehyd) sicher inaktiviert. Die Infektion erfolgt durch orale Aufnahme des Virus oder über eine aerogene Tröpfcheninfektion. Durch die hohe Tenazität ist auch die indirekte Übertragung durch unbelebte Vektoren (Käfigmobiliar, Kleidung, Krallenschere etc.) möglich. Die Inkubationszeit, also der Zeitraum von der Infektion bis zur eigentlichen Erkrankung, kann sich über Monate oder sogar Jahre hinwegziehen. Daher ist bei Tierzukäufen ein sehr hohes Risiko für eine Einschleppung der Erkrankung in eine Vogelhaltung gegeben.

Während PBFD bei vielen Papageienarten tödlich verläuft, verlieren Allfarbloris meist nur ihr Gefieder. Offenbar haben Allfarbloris eine natürliche Resistenz gegen diese Erkrankung. Das Virus, das sie befällt, unterscheidet sich auch genetisch von dem Virus, das andere Papageienarten befällt. Um die Bestände jedoch frei von dieser Viruserkrankung zu erhalten, wird ein sofortiges Töten der erkrankten Loris dringend empfohlen.^[25]

Literatur

• Bruce M. Beehler, Thane K. Pratt: Birds of New Guinea. Distribution, Taxonomy, and Systematics. Princeton University Press, Princeton, New Jersey 2016, ISBN 978-0691164243.
• Joseph M. Forshaw, illustriert von William T. Cooper: Australische Papageien. 1. deutschsprachige Auflage. Band 1: Kakadus und Lories. Arndt-Verlag, Bretten 2003, ISBN 978-3-9808245-1-4.
• Peter J. Higgins (Hrsg.): Handbook of Australian, New Zealand & Antarctic Bird. Band 4: Parrots to Dollarbird. Oxford University Press, Oxford 1999, ISBN 0-19-553071-3.
• Stan Sindel, James Gill: Australian Lorikeets. Singil Press, 2007, ISBN 9780958772785.

Einzelnachweise

1. ↑ HBW Checklist. Abgerufen am 28. Januar 2021.
2. ↑ IUCN Trichoglossus haematodus. Abgerufen am 28. Januar 2021.
3. ↑ HBW Trichoglossus haematodus. Abgerufen am 28. Januar 2021.
4. ↑ Sindel und Gill, S. 64.
5. ↑ Helmut Dost & Wolfgang Grummt: Sittiche und andere Papageien. Urania, Leipzig / Jena / Berlin 1982.
6. ↑ Helmut Dost & Wolfgang Grummt: Sittiche und andere Papageien. Urania, Leipzig / Jena / Berlin 1982.
7. ↑ George Edwards: Gleanings of Natural History. London 1758. S. 45–46. Online
8. ↑ Mathurin Jacques Brisson: Ornithologie, ou Méthode contenant la division des oiseaux en ordres, sections, genres, especes & leurs variétés. Band 4. Paris 1760. S. 364–366. Online
9. ↑ J. A. Allen: Collation of Brisson's genera of birds with those of Linnaeus. In: Bulletin of the American Museum of Natural History. Band 28, Artikel 27. S. 317–335. Online
10. ↑ Carl Linnaeus: Mantissa Plantarum. Stockholm 1771. S. 524. Online
11. ↑ James A. Jobling: The Helm Dictionary of Scientific Bird Names. London 2010. S. 184. Online
12. ↑ Michael P. Braun, Matthias Reinschidt, Thomas Datzmann, David Waugh, Rafael Zamora, Annett Habich, Luis Neves, Helga Gerlach, Thomas Arndt, Claudia Mettke-Hofmann, Hedwig Sauer-Gurth, Michael Wink: Influences of oceanic islands & the Pleistocene on the biogeography & evolution of two groups of Australasian parrots (Aves: Psittaciformes: Eclectus roratus, Trichoglossus haematodus complex). Rapid evolution & implications for taxonomy & conservation. In: European Journal of Ecology. Band 3, Nummer 2. 2017. S 47–66. Online
13. ↑ Frank Gill, David Donsker (Hrsgs.): Parrots cockatoos. World Bird List Version 9.1. International Ornithologists' Union. Online
14. ↑ Avibase – Die Weltvogel-Datenbank. Abgerufen am 26. Januar 2021.
15. ↑ Avibase – Die Weltvogel-Datenbank. Abgerufen am 27. Januar 2021.
16. ↑ ^{a b c d e f} IOC World Bird List. Abgerufen am 27. Januar 2021.
17. ↑ Avibase – Die Weltvogel-Datenbank. Abgerufen am 27. Januar 2021.
18. ↑ Avibase – Die Weltvogel-Datenbank. Abgerufen am 27. Januar 2021.
19. ↑ Avibase – Die Weltvogel-Datenbank. Abgerufen am 27. Januar 2021.
20. ↑ Avibase – Die Weltvogel-Datenbank. Abgerufen am 27. Januar 2021.
21. ↑ Avibase – Die Weltvogel-Datenbank. Abgerufen am 27. Januar 2021.
22. ↑ IUCN Trichoglossus haematodus. Abgerufen am 27. Januar 2021.
23. ↑ CITES Appendices. Abgerufen am 21. Februar 2021.
24. ↑ CITES Regeln. Abgerufen am 20. Februar 2021.
25. ↑ Sindel und Gill, S. 45 und S. 46.

Шишкуйрук лорикет (лат. Trichoglossus haematodus, L. 1771) — бабыргантотулардын бир түрү.

Колдонулган адабияттар

• А. А. Алдашев. Биология терминдеринин жана айбанат аттарынын орусча-кыргызча сөздүгү. - Бишкек, 1998. ISBN 9967-11-027-9

வானவில் கிளி (Rainbow Lorikeet, Trichoglossus haematodus) என்பது ஆஸ்திரலேசியாவில் உள்ள ஒரு வகைக் கிளியாகும். இது கிழக்கு சீபோட், வடக்கு குயின்ஸ்லாந்து முதல் தெற்கு ஆஸ்திரேலியா, தாசுமேனியா ஆகிய இடங்களில் பொதுவாகக் காணப்படுகிறது. இதன் வாழ்விடங்களாக பொழில், கடற்கரையோரப் புதர், மரக்காடு ஆகிய பகுதிகள் உள்ளன. வானவில் கிளிகள் பேர்த், மேற்கு ஆஸ்திரேலியா;^[2] ஓக்லாந்து, நியூசிலாந்து;^[3] ஆங்காங் ஆகிய இடங்களுக்கு அறிமுகப்படுத்தப்பட்டன.^[4]

உசாத்துணை

The coconut lorikeet (Trichoglossus haematodus), also known as the green-naped lorikeet, is a parrot in the family Psittaculidae. Seven species of lorikeets now recognised were once lumped together under Trichoglossus haematodus.^[1]

Taxonomy

In 1758, English naturalist George Edwards described this species as the red-breasted parrakeet in his work Gleanings of Natural History. He had obtained a stuffed specimen from a China warehouse in London, that had come from the East Indies. "It is a parrakeet, equal to any I have seen for beauty; and I believe hath never been described or figured until now."^[2] In 1760 the French zoologist Mathurin Jacques Brisson included a description of the coconut lorikeet in his Ornithologie based on a specimen collected on the island of Ambon in Indonesia. He used the French name La perruche variée d'Amboine and the Latin name Psittaca amboinensis varia.^[3] Although Brisson coined Latin names, these do not conform to the binomial system and are not recognised by the International Commission on Zoological Nomenclature.^[4]

Acknowledging both previous authors as having written about the same species, Carl Linnaeus formally described the coconut lorikeet in 1771 as Psittacus haematod.(us).^[5] He had abbreviated the name to avoid it spilling over onto the next line. The shortened form was followed for many years. The specific epithet is from the Ancient Greek haimatōdēs for "blood-red".^[6] Hence the translation of its binomial name is "bloody hair-tongue".^[7]

For many years, the species was broadly defined with 20 or 22 subspecies recognised, and was known as the rainbow lorikeet.^[8] This name has been reapplied to eastern Australian populations, now classified as a distinct species Trichoglossus moluccanus.^[9] Also recognised as distinct species are the sunset lorikeet (T. forsteni), leaf lorikeet (T. weberi), marigold lorikeet (T. capistratus), red-collared lorikeet (T. rubritorquis), and Biak lorikeet (T. rosenbergii).^[8]

Six subspecies are recognised:^[9]

• T. h. haematodus – the nominate subspecies, is found in the southern Moluccas, west Papuan islands, and in the west and north coast of New Guinea.
• T. h. massena – found in eastern New Guinea, Karkar Island, the Bismarck Archipelago, the Solomon Islands and Vanuatu
• T. h. nesophilus – found on Ninigo and Hermit Islands (Admiralty Islands)
• T. h. flavicans – New Hanover and the Admiralty Islands
• T. h. deplanchii, also known as Deplanche's lorikeet – is found on New Caledonia and the Loyalty Islands
• T. h. nigrogularis – Kai and Aru Islands, and southern New Guinea. This includes the former subspecies caeruliceps and resembles the rainbow lorikeet (T. moluccanus).^[9] Molecular analysis using mitochondrial cytochrome b confirms this subspecies as more closely related to the latter taxon.^[8]

"Coconut lorikeet" has been designated as the official common name for the species by the International Ornithologists' Union (IOC).^[9]

Description

The coconut lorikeet measures 25–30 cm (10–12 in) in length and weighs around 109–137 g (3.8–4.8 oz). The bill is orange-red, and the head dark blue fading to brown at the neck. It has a yellow collar and green upperparts. The breast is red with blue-black barring, and the belly is green with yellow barring. The tail is green above and barred in green and yellow below. The male's iris is bright red, while in the female it is orange-red.^[10]

Distribution and habitat

Trichoglossus haematodus is found in eastern Indonesia, on Buru, Seram, Misool, Waigeo, Numfoor, Yapen and the Aru Islands, in Indonesia and Papua New Guinea on New Guinea, in the Bismarck Archipelago, the Solomon Islands, Vanuatu and New Caledonia.^[11]

The species occupies a wide range of lowland and wooded hill habitats, including mangroves, rainforest, nypa forest, swamps, savanna and woodland. It also occupies human-modified areas including coconut plantations, gardens, agricultural land and disturbed forest. It is found from sea level up to as high as 2,440 m (8,010 ft); this upper altitude level varies by location.^[10]

Biology

These lorikeets have on the tip of their specialized tongue a small brush, which is actually the tongue's extended papillae. With the help of the tongue, they are able to feed on nectar and pollen from flowers.^[12] They mainly feed on nectar and pollen, but they also eat other parts of the flowers, as well as seeds, fruits, berries, insects, and larvae. They usually make a huge noise during flight, emitting screeching calls (e.g. “peaow-peaow-peaow”), at regular intervals.^[10]

Coconut lorikeets are monogamous birds, choosing only one partner for their whole life. They are diurnal birds living in very large bands. In the evening, they join their fellows in a dormitory tree. These birds may breed throughout most of year, depending on the region. Usually they breed in the spring, from July to December. They usually raise one brood a year, sometimes two.

Nests are usually located in holes in decaying wood, such as hollows of eucalyptus trees,^[12] at a height of 25 metres (82 ft) above the ground. Females lay two matte white, round eggs and incubate them for 23–25 days. Parents feed the chicks for 7–8 weeks,^[12] after which they leave the nest and after another 2–3 weeks they become completely independent.^[13]

Gallery

• 

  Trichoglossus haematodus haematodus

• 

  T. h. caeruleiceps

• 

  T. h. deplanchii

• 

  T. h. nigrogularis

• T. haematodus video clip

References

Retrieved from "https://en.wikipedia.org/w/index.php?title=Coconut_lorikeet&oldid=1139017788"

Trichoglossus haematodus estas tre bela multkolora birdo de familio papagedoj. Trichoglossus haematodus apartenas al ŝatataj birdoj de multaj birdobredistoj, kvankam ili ne "parolas" multe, ili kapablas lerni nur kelkajn vortojn. Estas pli ol 30 subspecioj. Ili povas vivi pli ol 20 jarojn^[1].

Bazaj informoj ^[2]

Geografia disvastiĝo

Nordo kaj oriento de Aŭstralio, Nov-Gvineo kaj kelkaj indoneziaj insuloj.

Kresko

Longeco estas 26 ĝis 30 centimetroj, longeco de vosto estas 9,3 ĝis 11,8 centimetroj, longeco de aloj estas 13,5 ĝis 15 centimetroj.

Reproduktiĝo

Inbesto metas du aŭ tri ovojn en neston en arba kavo. Ŝi kovas ilin dum 25 tagoj.

El lori de cocotero (Trichoglossus haematodus)^[2]​ es una especie de ave psitaciforme de la familia Psittaculidae que se distribuye por Nueva Guinea, Indonesia, Timor, Vanuatu, Islas Salomón y Nueva Caledonia. Presenta unas seis subespecies, que se distinguen por los patrones de coloración del plumaje. Vive en todo tipo de hábitats, en especial en las selvas lluviosas, matorrales costeros y zonas boscosas, formando bandadas de 5 a 20 ejemplares.

Mide de 25 a 32 cm de largo, según la subespecie. Es frugívoro principalmente, complementando su dieta con insectos y semillas. Anida en huecos del tronco de los árboles, poniendo en promedio dos huevos, de color blanco, que incuba entre 23 y 26 días ^{[cita requerida]}.

Taxonomía

Tiene numerosas subespecies descritas:^[3]​^[4]​^[5]​

• T. h. haematodus (Linnaeus, 1771) - Islas sur de las Molucas, oeste de las islas de Papúa, y oeste de Nueva Guinea.
• T. h. nesophilus Neumann, 1929 - Islas del Almirantazgo.
• T. h. flavicans Cabanis & Reichenow, 1876 - Islas del Almirantazgo e isla Nuevo Hanover.
• T. h. massena Bonaparte, 1854 - Archipiélago Bismarck, islas Salomón y Vanuatu.
• T. h. deplanchii Verreaux,J & Des Murs, 1860 - Nueva Caledonia e islas de la Lealtad.
• T. h. nigrogularis Gray,GR, 1858 o caeruleiceps Albertis & Salvadori, 1879 - Este de las islas Kai, islas Aru y sur de Nueva Guinea. En ocasiones consideradas subespecies diferentes.^[5]​

Referencias

Ostadar loriketa (Trichoglossus haematodus) Trichoglossus generoko animalia da. Hegaztien barruko Psittacidae familian sailkatua dago.

Erreferentziak

• World Bird Names

Ikus, gainera

• Trichoglossus
• Psittacidae

Sateenkaariluri (Trichoglossus haematodus) on Australaasiassa asuva sateenkaarilurien sukuun kuuluva kaija. Sen luonnolliseen elinympäristöön kuuluvat sademetsät sekä rannikoiden pensaikkoiset ja metsäiset alueet. Sateenkaarilurlla on monta alalajia, joita ovat:

• Trichoglossus haematodus haematodus (Linnaeus, 1771)
• T. h. caeruleiceps (Albertis & Salvadori, 1879)
• T. h. deplanchii (Verreaux & Des Murs, 1860)
• T. h. eyrei (Mathews, 1912)
• T. h. flavicans (Cabanis & Reichenow, 1876)
• T. h. intermedius (Rothschild, 1901)
• T. h. massena (Bonaparte, 1854)
• T. h. moluccanus (Gmelin, 1788)
• T. h. nesophilus (Neumann, 1929)
• T. h. nigrogularis (G.R. Gray, 1858)
• T. h. rosenbergii (Schlegel, 1871)
• T. h. septentrionalis (Robinson, 1900)^[2]

Viime aikaisten luokittelumuutosten takia alalajien määrä on supistunut aikaisemmasta 21:stä edellä mainittuihin.^[3]

Kuvaus

Sateenkaariluri kasvaa 25–30 senttimetrin pituiseksi ja sen siipien kärkiväli on noin 17 senttimetriä. Sateenkaarilurit ovat hyvin värikkäitä. Koko, mittasuhteet ja väritys vaihtelevat merkittävästi sen mukaan, mihin alalajiin yksilö kuuluu.

Esiintyminen

Sateenkaariluri on hyvin yleinen ja laajalle alueelle levinnyt papukaija. Se esiintyy Australian kaakkois-, itä- ja pohjoisrannikoilla, Tasmaniassa, Uudessa-Seelannissa, Uudessa-Guineassa, Indonesian etelä- ja kaakkoisosan saarilla sekä Tyynenmeren saarilla. Osa esiintymispaikoista on syntynyt, kun lintuja on kulkeutunut ihmisen mukana. Sateenkaarilurit yöpyvät puissa suurina, joskus jopa tuhansien yksilöiden parvina.^[3]

Sateenkaarilurin esiintymisalueen laajuus on 1–10 miljoonaa neliökilometriä ja lajin kanta on elinvoimainen. Lajia pyydystetään suuria määriä lemmikkieläinkauppaan. Vuodesta 1981 lähtien on lemmikkikaupassa liikkunut vähintään 100 388 luonnosta pyydystettyä sateenkaariluria.^[4]

Lisääntyminen

Laji on ilmeisesti yksiavioinen. Pesintää tapahtunee ympäri vuoden, Floresissa enimmäkseen helmi-elokuussa ja Australiassa elo–tammikuussa, Pohjois-Australiassa myös huhti-toukokuussa. Pesä on melko korkealla puunkolossa. Munia on 2, joskus 3. Ilmeisesti vain naaras hautoo, vaikka koiras viettääkin yönsä pesäkolossa. Haudonta kestää 25 päivää ja molemmat emot osallistuvat poikasten hoitoon. Poikaset jättävät pesän 7–8 viikon ikäisinä, mutta palaavat vielä yöpymään pesäkoloon muutaman päivän ajan.^[3]

Ravinto

Sateenkaarilurit syövät siitepölyä, mettä, kukkia ja silmuja, hedelmiä, marjoja, siemeniä ja sekä hyönteisiä ja niiden toukkia. Ruokailevat parvet liikkuvat meluisina puiden latvoissa. Ne syövät mielellään myös esimerkiksi omenia ja päärynöitä aiheuttaen paikoitellen taloudellisia menetyksiä viljelijöille.^[3] Sateenkaarilurit ovat tärkeitä kookospalmun pölyttäjiä.^[5]

Lähteet

Trichoglossus haematodus

Le Loriquet à tête bleue (Trichoglossus haematodus) est une espèce d'oiseaux, l'espèce la plus bruyante et la plus colorée du genre Trichoglossus^[1]. Les oiseaux de cette espèce sont dotés d'une langue en forme de pinceau pour aspirer le nectar des fleurs.

Liste des sous-espèces

D'après la classification de référence (version 5.1, 2015) du Congrès ornithologique international, cette espèce est constituée des huit sous-espèces suivantes (ordre phylogénique) :

• Trichoglossus haematodus haematodus (Linnaeus, 1771) (incluant T. h. intermedius Rothschild & Hartert, 1901) ;
• Trichoglossus haematodus nigrogularis G.R. Gray, 1858 ;
• Trichoglossus haematodus caeruleiceps Albertis & Salvadori, 1879, établie au nord du détroit de Torrès^[1] ;
• Trichoglossus haematodus micropteryx Stresemann, 1922 ;
• Trichoglossus haematodus massena Bonaparte, 1854 ;
• Trichoglossus haematodus nesophilus Neumann, 1929 ;
• Trichoglossus haematodus flavicans Cabanis & Reichenow, 1876 ;
• Trichoglossus haematodus deplanchii J. Verreaux & Des Murs, 1860.

Plusieurs sous-espèces que l'on plaçait traditionnellement dans cette espèce ont été séparées après que des études phylogéniques ont montré quelles étaient des espèces distinctes :

• T. h. rosenbergii Schlegel, 1871, est devenue Trichoglossus rosenbergii – Loriquet de Biak ;
• T. h. moluccanus (Gmelin, 1788) (incluant T. h. eyrei Mathews, 1912) et T. h. septentrionalis Robinson, 1900 sont devenues Trichoglossus moluccanus – Loriquet arc-en-ciel ;

Le Loriquet de Weber (Trichoglossus weberi) était aussi parfois considéré comme la sous-espèce Trichoglossus haematodus weberi.

Description

Il mesure 25 à 30 cm de long et a une envergure de 17 cm. Il pèse 75 à 160 g. Son plumage est particulièrement reconnaissable : une tête et un ventre bleu foncé, un dos et une queue verts, une poitrine et un bec orange. Les juvéniles ont un plumage plus terne et le bec noirâtre^[2].

Distribution et habitat

On le trouve en Australie, dans l'Est de l'Indonésie (dans les îles Moluques et en Nouvelle-Guinée occidentale), en Papouasie-Nouvelle-Guinée, en Nouvelle-Calédonie, dans les îles Salomon et au Vanuatu. En Australie, il est commun dans les zones côtières de l'Est du pays depuis le Queensland jusqu'en Australie-Méridionale. Il vit dans les régions boisées, fréquentant aussi bien la forêt humide, la forêt d'eucalyptus ou de Melaleuca, la forêt claire, le maquis côtier de banksia ou la mangrove^[2].

Il a été importé dans la région de Perth, en Australie occidentale, à Auckland, en Nouvelle-Zélande (où il est considéré comme nuisible en raison des dégâts causés aux arbres fruitiers) et à Hong Kong en Chine.

Alimentation

Il se nourrit surtout de fruits, de nectar et de pollen, en couples ou en bandes, très souvent de manière bruyante. En zone urbaine, il investit les arbres des rues ou les arbres fruitiers des particuliers de façon intrépide, lorsqu'il a repéré des fruits mûrs.

Mode de vie

C'est un animal diurne vivant en très grandes bandes. Il ne choisira toutefois qu'un seul partenaire pour toute sa vie. Il possède un vol très rapide, et son passage très bref laisse l'impression d'un oiseau aux ailes courtes rejetées en arrière et à la longue queue pointue^[2]. Le soir, il rejoint ses congénères dans un arbre dortoir, et la bande mène un tapage, qui peut être assourdissant si la bande est nombreuse, jusqu'au coucher du soleil.

Reproduction

Il se reproduit au printemps, de juillet à décembre, selon la région. Il fait en général une seule nichée par an, parfois deux. Il fait son nid dans le creux d'un tronc d'arbre, souvent à une très grande hauteur, exploitant une cavité naturelle comme l'emplacement d'une ancienne branche pourrie et tombée^[3]. Les œufs, au nombre de deux, sont déposés sur un lit de poussière de bois, de 0,5 à 1,5 mètre de l'entrée. Ils sont blancs mat, de forme ronde, mesurant environ 27 mm x 23 mm^[3].

Références

Galerie

• Images de sous-espèces
• T. h. caeruleiceps

• T. h. deplanchii

• T. h. moluccanus

• T.h. moluccanus

• T. h. haematodus

Zelenoleđi lori (lat. Trichoglossus haematodus) je vrsta austroazijskog papagaja iz porodice Psittaculidae.

Obitava u državama kao što su: Australija, Indonezija, Papua Nova Gvineja, Salomonski Otoci i Vanuatu. U Australiji obitava duž istočne obale Queenslanda od Južne Australije i Tasmanije na sjeverozapadu. Unešen je i na područje Novoga Zelanda i Hong Konga.

Prirodni okoliš ove papige su: šume, priobalni travnjaci i prašume. Dijeli se u nekoliko podvrsta.

Zelenoleđi lori je živih, šarenih boja. Perje ima gotovo sve dugine boje, a svaka podvrsta ima svoje kombinacije. Preteže jarko zelena boja, pogotovo na leđima, po kojoj je i dobio ime. Perje ima i nijanse jarkocrvene, ljubačaste, žute, narančaste i modre boje.

Lori je velika šarena papiga. Njegova duljina je oko 25-30 cm, a raspon krila je oko 17 cm.

U Australiji, parovi se gnijezde od rujna do prosinca, često u vrhovima stabala eukaliptusa.

• Podvrste
• T. h. deplanchii

• T. h. moluccanus

• T. h. rosenbergii

• T. h. haematodus

Lorikeet pelangi, Trichoglossus haematodus adalah salah satu spesies dari kakatua Australasia yang dapat ditemukan di Australia, Indonesia timur, Papua Nugini, Kaledonia Baru, Kepulauan Solomon dan Vanuatu. Di Australia, biasanya lorikeet pelangi berada di daerah timur, dari Queensland sampai South Australia dan Tasmania barat laut. Habitatnya terletak di hutan hujan dan semak-semak pantai. Lorikeet Pelangi telah diperkenalkan ke Perth, Western Australia,^[2] Auckland, Selandia Baru^[3] dan Hong Kong.^[4] - China

Taksonomi

Rainbow Lorikeet merupakan Burung Beo dalam keluarga Psittacidae dalam urutan Psittaciformes

Rainbow Lorikeet sering termasuk Red-collared Lorikeet (T. rubritorquis) sebagai subspesies, tetapi sekarang sebagian besar otoritas utama menganggapnya sebagai khas.^[5][6] Selain itu, tinjauan pada tahun 1997 menyebabkan rekomendasi pemisahan dari beberapa taksa yang paling khas dari Sunda Kecil sebagai spesies yang terpisah, Scarlet-breasted Lorikeet (T. forsteni), Marigold Lorikeet (T. capistratus) dan Lorikeet Flores (T. weberi).^[7] Hal ini semakin diikuti oleh otoritas besar.^[5][6] Dengan spesies terpisah, Rainbow Lorikeet meliputi subspesies sebagai berikut (guna untuk Taksonomi) sebagian besar nama umum yang tercantum di bawah hanya digunakan dalam peternakan burung.

• Shawl-collared, Rosenberg atau Biak Lorikeet, T. h. rosenbergii - Pulau Biak, Indonesia. Sangat khas, dan mungkin layak pengobatan sebagai suatu spesies terpisah.^[6]
• Blue-faced Lorikeet, T. h. intermedius. - Utara pantai New Guinea. Tidak selalu dianggap berbeda dari T. h. haematodus.
• Green-naped Lorikeet, T. h. haematodus - selatan Maluku, Papua Barat dan barat pulau New Guinea.
• Dark-throated Lorikeet, T. h. nigrogularis - Kepulauan Kai, Kepulauan Aru dan selatan New Guinea. Jika T. h. caeruleiceps dikenali, T. h. nigrogularis terbatas pada Kai dan Aru Kepulauan.
• Brook Lorikeet, T. h. brooki - Pulau Spriti di Kepulauan Aru. Tidak selalu dianggap berbeda dari T. h. nigrogularis.
• Pale-kepala Lorikeet, T. h. caeruleiceps - selatan New Guinea. Tidak selalu dianggap berbeda dari T. h. nigrogularis.
• Southern Green-naped Lorikeet, T. h. micropteryx - timur New Guinea.
• Ninigo Lorikeet, T. h. nesophilus - Ninigo dan Kelompok Pertapa, sebelah barat Pulau Manus, New Guinea.
• Olive-green Lorikeet, T. h. flavicans - Pulau New Hanover, Kepulauan St Matthias dan Kepulauan Pelayaran.
• Massena atau Coconut Lorikeet, T. h. Massena - timur New Guinea, Kepulauan Louisiade, Pulau Karkar, Kepulauan Bismarck, Kepulauan Solomon dan Vanuatu.
• Deplanche Lorikeet, T. h. deplanchii - Kaledonia Baru dan Kepulauan Loyalty.
• Swainson Lorikeet, T. h. moluccanus - timur Australia dan Tasmania. Populasi Cape York Peninsula dan Kepulauan Selat Torres sekarang sering diperlakukan sebagai subspesies terpisah, T. h. septentrionalis.

• Gambar subspesies
• Swainson Lorikeet
  T. h. moluccanus

• Rosenberg Lorikeet
  T. h. rosenbergii di Kebun Binatang Nashville, Amerika Serikat

• Green-naped Lorikeet
  T. h. haematodus

Catatan kaki

Pranala luar

• BirdLife Species Factsheet
• Michiana Bird Society lorikeet page
• The Dangers of Feeding Lorikeets (NSW National Parks and Wildlife Service)
• Photos of Rainbow Lorikeet

Il lorichetto dei cocchi o lorichetto arcobaleno (Trichoglossus haematodus (Linnaeus, 1771)) è un uccello della famiglia Psittaculidae diffusa nelle Molucche del sud, dalla Nuova Guinea occidentale sino alle Isole della Lealtà^[2].

Nel suo areale è molto diffuso. Vive praticamente in tutti i tipi di habitat nei quali siano abbondanti i fiori, visto che si nutre prevalentemente di nettare e polline.

Descrizione

Il lorichetto dei cocchi, o lorichetto arcobaleno, presenta una varia distribuzione dei colori sebbene questa specie abbia la schiena verde e il petto rosso con strie scure ben marcate. Può raggiungere una lunghezza (da testa a coda) di circa 25-30 centimetri.

È molto ricercato dagli allevatori. Si riproduce bene. Presenta però una marcata territorialità soprattutto durante la riproduzione.

Tassonomia

Trichoglossus haematodus è attualmente suddivisa in sei sottospecie^[2]:

• Trichoglossus haematodus haematodus (Linnaeus, 1771) - sottospecie nominale;
• Trichoglossus haematodus nigrogularis Gray, 1858
• Trichoglossus haematodus massena Bonaparte, 1854
• Trichoglossus haematodus nesophilus Neumann, 1929
• Trichoglossus haematodus flavicans Cabanis & Reichenow, 1876
• Trichoglossus haematodus deplanchii Verreaux, J & Des Murs, 1860

In passato venivano considerate anche altre sette sottospecie che oggi sono considerate specie a parte.

Note

Varavīksnes lorikets (Trichoglossus haematodus) ir papagaiļveidīgo kārtas putns, kas sastopams Austrālijā un vairākās Okeānijas un Indonēzijas salās. Tā ir ļoti variabla suga, kas sadalās aptuveni 20 pasugās.

Sugas latīniskais nosaukums atvasināts no sengrieķu vārdiem tricho- ("mati) un glǒssa ("mēle"). 1987. gadā izdotajā grāmatā "Pie pasaules putniem" loriketi latviski dēvēti par otiņmēļiem, loripapagaiļiem vai nektārpapagaiļiem.

Izskats un īpašības

Spilgts papagailis ar smailu asti. Garums 30 cm. Daudzās pasugas cita no citas atšķiras pēc lieluma vai krāsas. Knābis jaunajiem putniem ir tumšbrūns, bet pieaugušajiem — oranžs un sarkans. Apspalvojuma krāsa stipri variē. Vairumam pasugu ir zaļa mugurpuse, purpura un zili svītrota galva un oranžas krūtis ar tumšām šķērssvītrām.

Tāpat kā vairumam nektārpapagaiļu, arī varavīksnes loriketam mēles gals ir līdzīgs otai — veidots putekšņu un nektāru vākšanai no ziediem. Lidojumā, kad labi redzama spilgtā spārnu apakšpuse, šie loriketi gandrīz nepārtraukti ķērc, toties barojoties viņi klusināti tarkšķ un ziedošo koku lapotnē ir grūti pamanāmi. Pulcējas baros, kur bieži sastopami kopā ar citiem nektārēdājiem un augļēdājiem putniem.

Izplatība

Plaši izplatīta suga. Sastopams Jaungvinejā, Austrālijas austrumos un rietumos, Tasmanijā, Moluku salās, Jaunkaledonijā, Zālamana salās, Vanuatu. Apdzīvo tropu lietus mežus, piekrastes krūmājus un mežainus apgabalus.

Barība

Pārtiek no augļiem, ziedputekšņiem un nektāra. Lai izspiestu no augļa sulu un sēklas, lorikets ar knābi saspiež augļa mīkstumu. Nereti kaitē augļu dārziem un vīnogulājiem, īpaši Austrālijā.

Vairošanās

Mātīte izdēj divas baltas olas un perē tās 23 - 25 dienas. Vecāki baro putnēnus 7 - 8 nedēļas. Pēc tam tie pamet ligzdu, taču vēl nedēļas 2 - 3 ir atkarīgi no vecākiem.

Turēšana nebrīvē

Skaistā apspalvojuma dēļ šie putni bieži tiek turēti zoodārzos. Eiropas zoodārzos parādījās jau 19. gadsimta 60. gados. Šiem papagaiļiem nepieciešami svaigi augļi un nektārs, tāpēc viņu barošana ir specifiska un dārga. Arī voljērs jātīra biežāk nekā tiem putniem, kas ēd graudus. Tāpēc būrītis varavīksnes loriketiem ir nepiemērots miteklis, un tie noteikti jānodrošina ar plašāku telpu. Dzīves ilgums līdz 20 gadiem.

Pasugas

Dažas pasugas tiek klasificētas arī kā atsevišķas sugas.

Pasugas nosaukums Attēls Izplatība Nomināla pasuga T. h. haematodus Moluku salas, Jaungvinejas rietumi. T. h. deplanchii Jaunkaledonija, Lojalitātes salas. T. h. eyrei Olīzaļais lorikets (T. h. flavicans) Ņūhanoveras sala, Admiralitātes salas. Zilvaigu lorikets (T. h. intermedius) Jaungvinejas ziemeļu krasts. Kokosriekstu lorikets (T. h. massena) Jaungvinejas austrumi, Luiziādes salas, Bismarka arhipelāgs, Zālamana salas, Vanuatu. T. h. nesophilus Tumšrīkles lorikets (T. h. nigrogularis) Kai salas, Aru salas, Jaungvinejas dienvidi. T. h. septentrionalis Saulrieta lorikets (T. h. forsteni) Dažas salas Mazo Zunda salu ķēdē — Sumbava, Kalaota un citas; tiek klasificēta arī kā atsevišķa suga. T. h. (forsteni) djampeanus T. h. (forsteni) mitchelli T. h. (forsteni) stresemanni T. h. rubritorquis Austrālijas ziemeļi; tiek klasificēta arī kā atsevišķa suga. T. h. rosenbergii Biatas sala (Jaungvinejas ziemeļrietumi); tiek klasificēta arī kā atsevišķa suga. T. h. moluccanus Austrālijas austrumi un Tasmanija. T. h. capistratus Sumbas, Timoras un Vetaras salas Āzijas dienvidaustrumos; tiek klasificēta arī kā atsevišķa suga. T. h. weberi Floresas, viena no salām Mazo Zunda salu grupā; tiek klasificēta arī kā atsevišķa suga. T. h. caeruleiceps Jaungvinejas dienvidi.

Atsauces

Lorikeet Pelangi (bahasa Inggeris: Rainbow Lorikeet) atau nama sainsnya Trichoglossus haematodus adalah satu spesies burung parrot dari Australasia. Ia boleh dijumpai di Australia, timur Indonesia (Maluku dan New Guinea Barat), Papua New Guinea, New Caledonia, Kepulauan Solomon dan Vanuatu. Di Australia, ia biasanya dijumpai di sepanjang pesisir pantai timur bermula di Queensland sehingga ke Australia Selatan dan barat laut Tasmania. Habitat burung ini adalah hutan hujan, semak-samun di tepi pantai dan kawasan hutan jarang.

Lorikeet Pelangi telah diperkenalkan ke Perth, Australia Barat,^[2] Auckland, New Zealand^[3], Amsterdam, Belanda dan Hong Kong.^[4]

Taksonomi

Lorikeet Pelangi adalah parrot sebenar, dalam superfamili Psittacoidea dalam orderPsittaciformes.

Lorikeet Pelangi sering merangkumi Lorikeet leher merah (T. rubritorquis) sebagai spesies kecil, tetapi kini kebanyakan pihak berwajib utama menganggap ia spesies bersaingan.^[5][6] Tambahan lagi, penilaian semula pada tahun 1997 mendorong kepada cadangan memecahkan kebanyakan taxa menonjol dari "Lesser Sundas" sebagai spesies berasingan, ini termasuk Lorikeet Dada Merah (T. forsteni), Lorikeet Marigold (T. capistratus) dan Lorikeet Flores (T. weberi).^[7] Ini semakin diterima oleh pihak berwajib utama.^[5][6] Dengan itu dianggap spesies berasingan, Lorikeet Pelangi termasuk spesies kecil berikut (dalam aturan taxonomik); kebanyakan nama biasa disenarai di bawah hanya digunakan dalam avikultur.

• Lorikeet Rosenberg atau Lorikeet Biak, T. h. rosenbergii - Pulau Biak, Indonesia. Amat menonjol, dan kemungkinannya boleh dianggap spesies berasingan.^[6]
• Lorikeet Muka Biru, T. h. intermedius. - utara pantai New Guinea. Tidak selalu dianggap berasing dari T. h. haematodus.
• Green-naped Lorikeet, T. h. haematodus - selatan Pulau Maluku, pulau Papua Barat dan barat New Guinea.
• Dark-throated Lorikeet, T. h. nigrogularis - Pualu Kai, Pulau Aru dan selatan New Guinea. Jika T. h. caeruleiceps diakui, T. h. nigrogularis terhad pada pulau Kai dan pulau Aru.
• Brook's Lorikeet, T. h. brooki - Pulau Spriti dalam kepulauan Aru. Tidak selalu dianggap berasing dari T. h. nigrogularis.
• Pale-head Lorikeet, T. h. caeruleiceps - southern New Guinea. Tidak selalu dianggap berasing dari T. h. nigrogularis.
• Southern Green-naped Lorikeet, T. h. micropteryx - timur New Guinea.
• Ninigo Lorikeet, T. h. nesophilus - kumpulan Ninigo dan Hermit, barat Pulau Manus, Papua New Guinea.
• Olive-green Lorikeet, T. h. flavicans - Pulau New Hanover, Pulau St. Matthias dan Pulau Admiralty.
• Massena's or Coconut Lorikeet, T. h. massena - timur New Guinea, Archipelago Louisiade, Pulau Karkar, Archipelago Bismarck, Pulau Solomon dan Vanuatu.
• Deplanche's Lorikeet, T. h. deplanchii - New Caledonia dan Pulau Loyalty.
• Swainson's Lorikeet, T. h. moluccanus - timur Australia dan Tasmania. Populasi Semenanjung Tanjung Cape dan Pulau Torres Strait kini sering dianggap spesies kecil berasingan, T. h. septentrionalis.

• Gambar spesies kecil
• Lorikeet Swainson
  T. h. moluccanus

• Lorikeet Rosenberg
  T. h. rosenbergii di Zoo Nashville, USA

• Lorikeet Leher Hijau
  T. h. haematodus

Pembiakan

Di Australia, pembiakan biasanya berlaku antara (September hingga Disember), tetapi boleh berbeza antara region dengan region bergantung kepada makanan yang ada dan cuaca. Tapak sarang biasanya pelbagai dan boleh termasuk lubang pada pokok tinggi seperti eucalypt, batang palma, atau batu tergantung.^[8] Satu populasi di Pulau Admiralty bersarang di lubang di tanah di pulau kecil tanpa pemangsa.^[9] Pasangan kadang-kala bersarang bersama pada pokok yang sama bersama pasangan Lorikeet Pelangi yang lain, atau spesies burung lain^[8] Kuantiti telur bagi setiap musim adalah antara sebiji hingga tiga biji yang mana akan dieramkan kira-kira 25 hari.^[10] Tugas pengeraman hanya akan dilakukan oleh burung betina.^[11]

Status

Secara keseluruhan, Lorikeet Pelangi tersebar luas dan biasa. Ia dengan itu dianggap Kurang DIbimbangkan oleh "BirdLife International". Status bagi spesies kecil tempatan lebih terancam, terutamanya T. h. rosenbergii (yang kemungkinannya boleh dianggap spesies berbeza) akibat ancaman kehilangan habitat dan penangkapan bagi perdagangan parrot.^[6][12]

Sebagai perosak

Lorikeet Pelangi terlepas ke barat daya negeri Australia Barat berhampiran Universiti Australia Barat pada tahun 1960-an dan mereka sejak itu telah dikelaskan sebagai perosak.^[2] Lorikeet Pelangi juga terdapat di New Zealand, terutama sekitar kawasan Auckland. Jabatan Pemuliharaan New Zealand telah mengistiharkan mereka sebagai perosak dan melaksanakan kaedah bagi mengawal dan menghapuskan mereka.^[3][8]

Ramai pemilik kebun buah menganggap mereka sebagai perosak, kerana mereka terbang berkawan dan menghabiskan pokok yang mempunyai buah segar. Dikawasan bandar, burung ini menghasilkan bunyi bising dan mengotorkan kawasan sekitar dan kenderaan dengan najis mereka.^[8]

Di Australia Barat, kesan utama Lorikeet Pelangi adalah persaingan dengan burung tempatan asal. Ini termasuk penguasaan sumber makanan, dan persaingan bagi ruang lubang yang terhad.^[8] Burung seperti Lorikeet Kepala Ungu Glossopsitta porphyrocephala dan Kakaktua Hitam Carnaby Calyptorhynchus latirostris teruk terjejas atau digantikan.^[8]

Rujukan

Pautan luar

Wikimedia Commons mempunyai media berkaitan: Trichoglossus haematodus. Wikispesies mempunyai maklumat berkaitan dengan Lorikeet Pelangi

Templat:Lories and lorikeets

Vogels

De regenbooglori (Trichoglossus haematodus) is een lori uit de familie Psittaculidae (papegaaien van de Oude Wereld).

Uiterlijke kenmerken

De regenbooglori is een opvallend fraai gekleurde vogel die 25 tot 30 cm lang is, met een spanwijdte (van de vleugels) van 17 cm. De kop is diepblauw met op het achterhoofd een groengele band. De vleugels, rug en staart zijn felgroen, de borst is rood met blauwzwarte, horizontale strepen. De buik is heldergroen en de bevederde bovenbenen en de stuit zijn geel met groene strepen. In vlucht wordt een gele band over de ondervleugel zichtbaar, die verder roodgekleurd is.

Verspreiding en leefgebied

Deze soort komt oorspronkelijk voor in een groot gebied: oostelijk Indonesië (de Molukken en West-Papoea), Papoea Nieuw Guinea, Nieuw Caledonië, Solomonseilanden en Vanuatu. Het leefgebied is regenwoud en andere gebieden met afwisselend bos, bosjes en struikgewas. Er zijn veel ondersoorten. Een aantal van deze ondersoorten wordt sinds de eeuwwisseling beschouwd als zelfstandige soort, zoals de lori van de blauwe bergen (die voorkomt in Australië langs de oostkust van Queensland tot het noordwesten van Tasmanië) en de roodneklori (uit Noord-Australië).

De soort telt 8 ondersoorten volgens de IOC World Bird List^[2]:

• T. h. haematodus: de zuidelijke Molukken, westelijk Papoea-Nieuw-Guinea en westelijk Nieuw-Guinea.
• T. h. nigrogularis: de Kei-eilanden, Aru-eilanden en zuidelijk Nieuw-Guinea.
• T. h. caeruleiceps: het zuidelijke deel van Centraal-Nieuw-Guinea.
• T. h. micropteryx: noordoostelijk en zuidoostelijk Nieuw-Guinea.
• T. h. massena: Karkar, de Bismarck-archipel, de Salomonseilanden en Vanuatu.
• T. h. nesophilus: Ninigo-eilanden en Hermit van de Admiraliteitseilanden.
• T. h. flavicans: Lavongai en de Admiraliteitseilanden.
• T. h. deplanchii: Nieuw-Caledonië en de Loyaliteitseilanden.

Regenbooglori's (of andere soorten die ook als ondersoort beschouwd worden) zijn geïntroduceerd in westelijk Australië, Auckland (Nieuw-Zeeland) en in Hongkong.

Naamgeving

Er is nauwelijks consensus over de indeling in soorten en ondersoorten van de regenbooglori's. Sinds de eeuwwisseling bestaat de neiging om soorten die vroeger als ondersoort werden beschreven, als aparte soort te beschouwen. De volgende soorten van de IOC World Bird List, zijn ook bekend als ondersoort.

• Timorregenbooglori (T. h. capistratus), komt alleen voor op de oostelijke Kleine Soenda-eilanden.
• Forstens regenbooglori (T. h. forsteni), komt alleen voor op de westelijke Kleine Soenda-eilanden.
• Lori van de blauwe bergen (T. h. moluccanus), komt alleen voor in het oostelijk deel van Australië (continent)|Australië)
• Biakregenbooglori (T. h. rosenbergii), komt alleen voor op het eiland Biak.
• Roodneklori (T. h. rubritorquis), komt alleen voor in het noordelijk deel van Australië.
• Floresregenbooglori (T. h. weberi), komt alleen voor op het eiland Flores.

Inmiddels heeft de IUCN deze soorten als aparte soorten geëvalueerd; de soortgroep als geheel staat als niet bedreigd op de IUCN Rode Lijst|IUCN-lijst.^[1] Naast deze taxonomische verwarring is de naamgeving ook lastig omdat diverse (onder-)soorten buiten hun oorspronkelijke verspreidingsgebied zijn uitgezet en verder bestaat er een uitgebreide handel waarbij diverse variëteiten weer namen hebben die in de siervogelhandel gebruikelijk zijn.

Voedsel

Regenbooglori's eten vruchten, stuifmeel en nectar. Hun snavel is aangepast een dit dieet en de tong heeft een speciaal uitsteeksel voor het verzamelen van nectar. In Australië vormt de nectar van diverse soorten Eucalyptusbomen een belangrijke voedselbron.

Regenbooglori's worden in tuinen vaak gevoerd met zonnebloempitten, vruchten zoals appels, peren en citrusfruit of met nectar uit speciaal daarvoor opgehangen opstellingen.

Gedrag

Regenbooglori's houden zich meestal op in paren, maar vormen soms ook groepen die plotseling weer uiteenvallen in losse paren. Paren verdedigen hun territorium tegen indringers, zowel andere regenbooglori's als andere vogelsoorten, waaronder soorten die groter zijn.

Als kooi- en volièrevogels zijn het actieve en nieuwsgierige vogels. Als ze vanaf jonge leeftijd bij mensen zijn, kunnen ze erg tam worden, maar het blijven zeer luidruchtige vogels. Het liefst worden ze in een paartje gehouden. Ook nemen ze graag regelmatig een waterbad. Het zijn drukke vogels die graag klimmen en knagen, ook zullen ze snel om aandacht gaan roepen.

• Typische regenbooglori in een Wildlifepark in de VS.

• Regenbooglori's (waarschijnlijk lori's van de blauwe bergen) in een buitenwijk van Brisbane (Australië). Hier zijn de kleuren van de ondervleugel te zien.

• In West-Australië geïntroduceerde lori's van de blauwe bergen.

Bronnen, noten en/of referenties

Regnbuelori (latin: Trichoglossus haematodus) er en art av australasiatiske papegøyefugler. Den tilhører undergruppen Trichoglossus innenfor papegøyegruppen lorier blant sanne papegøyer innenfor superfamilien Psittacoidea. I Australia er den vanlig på østkysten, fra Queensland til Sør-Australia og det nordvestlige Tasmania. Ellers er den utbredt i Papua Ny-Guinea, Ny-Caledonia, Salomonøyene og Vanuatu. Dens habitat er regnskogene, bushen langs kystene og skoger med lav tetthet som danner åpne habitater. Arten har blitt importert til Perth i Australia,^[1] Auckland i New Zealand^[2] og Hongkong i Kina.^[3]

• Bilder av underarter
• Swainsons lori
  T. h. moluccanus

• Rosenbergs lori
  T. h. rosenbergii ved Nashville Zoo, USA

• Grønn-nakket lori
  T. h. haematodus

Referanser

Eksterne lenker

• (en) regnbuelori i Encyclopedia of Life
• (en) regnbuelori i Global Biodiversity Information Facility
• (en) regnbuelori hos NCBI
• (en) regnbuelori hos ITIS
• (en) Kategori:Trichoglossus haematodus – bilder, video eller lyd på Wikimedia Commons
• (en) Trichoglossus haematodus – galleri av bilder, video eller lyd på Wikimedia Commons
• Trichoglossus haematodus – detaljert informasjon på Wikispecies

Multimedia w Wikimedia Commons

Lorysa górska (Trichoglossus haematodus) – gatunek ptaka z rodziny papug wschodnich (Psittaculidae), zamieszkujący we wschodniej i południowo-wschodniej Australii, Nowej Gwinei i na wielu wyspach Indonezji. Została introdukowana w Perth w Australii Zachodniej, w Auckland w Nowej Zelandii oraz w Hongkongu.

Taksonomia

Po raz pierwszy gatunek opisał Karol Linneusz w 1771^[3] na podstawie holotypu z Ambon. Klasyfikacja podgatunków lorysy górskiej i ich liczba jest niejasna^[4]. Międzynarodowy Komitet Ornitologiczny (IOC) wymienia tylko 6 podgatunków – T. h. haematodus (włączono do niego T. h. intermedius), T. h. nigrogularis (włączono do niego T. h. caeruleiceps), T. h. massena (włączono do niego T. h. micropteryx), T. h. nesophilus, T. h. flavicans i T. h. deplanchii^[5]. Autorzy Kompletnej listy ptaków świata przyjęli inną klasyfikację, wedle której również i lorysa czarnobrzucha (T. (h.) rosenbergii) i lorysa niebieskobrzucha (T. (h.) moluccanus) są podgatunkami lorysy górkiej^[6]. Autorzy Handbook of the Birds of the World wyróżniają 9 podgatunków: 6 tożsamych z podgatunkami uznawanymi przez IOC, dwa włączane do T. h. haematodus i T. h. nigrogularis oraz T. h. brooki, niewyróżniany ani przez IOC, ani przez autorów Kompletnej listy ptaków świata^[4][5][6]. Niektórzy autorzy za podgatunek lorysy górskiej uznawali również lorysę większą (T. forsteni) lorysę zieloną (T. weberi) i lorysę obrożną (T. rubritorquis)^[4].

Podgatunki i zasięg występowania

Klasyfikacja podgatunków jest spora. Poniższa lista uwzględnia podgatunki wyróżnione przez IOC oraz autorów Kompletnej listy ptaków świata nie uznają za odrębne taksony^[5][6][4]:

• T. h. haematodus (lorysa górska) – południowe Moluki, zachodnia Papua oraz zachodnia Nowa Gwinea
• T. h. nigrogularis – Wyspy Kai, Wyspy Aru oraz południowa Nowa Gwinea
• T. h. massena – wschodnia Nowa Gwinea, Luizjady, Wyspy Karkar, Archipelag Bismarcka, Wyspy Salomona oraz Vanuatu.
• T. h. nesophilus – Wyspy Ninigo i Wyspy Hermit
• T. h. deplanchii – Nowa Kaledonia oraz Wyspy Lojalności
• T. h. rosenbergii (lorysa czarnobrzucha^[6]) – wyspa Biak, Indonezja
• T. h. moluccanus (lorysa niebieskobrzucha^[6]) – wschodnia Australia oraz Tasmania

Została introdukowana w Perth w Australii Zachodniej^[7], w Auckland w Nowej Zelandii^[8], w Singapurze oraz w Hongkongu^[9].

Morfologia

Wygląd zewnętrzny

Opis dotyczy podgatunku nominatywnego. Głowa brązowa lub czarna, z przodu głowy występują niebieskie lub lawendowe paski. widoczna żółta lub zielona obroża. Wierzch ciała i sterówki zielone. Pierś czerwona, przepasana niebieskoczarno. Brzuch ciemnozielony. Nogawice i pokrywy podogonowe żółtozielone. Dziób pomarańczowoczerwony, tęczówka ciemnopomarańczowa.

Rozmiary

długość ciała 25–30 cm, masa ciała 121–137 g^[4].

Ekologia i zachowanie

Zamieszkują głównie obszary nizinne, odnotowywane były jednak do 2400 m n.p.m. Zasiedlają różnorodne środowiska, w tym lasy (włączając w to dziewicze lasy deszczowe^[4]), okolice siedlisk ludzkich, sawannę, zadrzewienia eukaliptusów, namorzyny, plantacje palm kokosowych. Prowadzą nomadyczny tryb życia ze względu na swoją zależność od kwitnących drzew. Przebywają w stadach z innymi papugami. Odpoczywają w stadach liczących setki osobników; na wyspach wolnych od drapieżników także i na ziemi^[10]. Głównym pokarmem lorys górskich są pyłek kwiatowy i nektar roślin, w tym eukaliptusów^[11]. Zjadają również owoce, nasiona i owady^[12].

Lęgi

Okres lęgowy

W Indonezji, na Nowej Gwinei i w północnej Australii lęgi odnotowano przez większość roku. W południowej Australii okres lęgowy trwa od sierpnia do czerwca^[10]. Lorysy górskie są monogamiczne^[11].

Gniazda

Zakładane są w dziuplach wyściełanych wiórami drzewnymi^[12].

Jaja i wysiadywanie

Samica składa od 2 do 3 jaj o wymiarach około 27 na 22,5 mm, które są wysiadywane (wyłącznie przez samicę^[12]) około 23–25 dni (dane z niewoli)^[10].

Pisklęta

Młode po wykluciu karmione są przez obydwoje rodziców. Gniazdo opuszczają po około 60 dniach, lecz jeszcze przez okres trzech tygodni są dokarmiane przez rodziców. Młode są podobne do rodziców, maja jednak krótsze pióra ogonowe, a ich dzioby nie są jeszcze mocno czerwone.

Długość życia w niewoli wynosi 15–25 lat^[10].

Przypisy

O periquito-arco-íris, também lóris-arco-íris (nome científico: Trichoglossus haematodus) é uma espécie de ave da família Psittacidae, que é encontrada na Austrália, Indonésia, Ilhas Salomão, Nova Caledônia, Vanuatu e Papua Nova Guiné. A espécie possui um padrão de cor completamente diferente de outras espécies, tendo as penas das cores do arco-íris, o que dá origem ao seu nome. São aves bastante ativas, podendo ser encontradas em bosques, florestas tropicais e áreas urbanas arborizadas. Se alimentam de frutas, sementes, insetos e néctar, e para isso possuem uma língua especializada que é revestida por pelos. Costumam fazer um enorme barulho durante o voo, e durante a época reprodutiva, as fêmeas depositam e chocam seus ovos em buracos em madeira em decomposição. Após o nascimento da ninhada, os machos ficam responsáveis pela alimentação.^[1][2]

Referências

Lori farbistý (iné názvy: lori mnohofarebný alebo lori pestrý; lat. Trichoglossus haematodus ) je druh austroázijských papagájov, z podčeľade loriorodých a rodu Trichoglossus ktorý sa vyskytuje v Austrálii, východnej Indoneézii, Papue-Novej Guinei, Novej Kaledónii, na Šalamúnovch ostrovoch a na ostrovoch štátu Vanuatu. V Austrálii obýva územie pozdĺž východného pobrežia od Queenslandu po Južnú Austráliu a severozápad Tasmánie. Lori mnohofarebný bol introdukovaný aj na územie Perthu v Západnej Austrálii,^[1] Aucklandu, na Novom Zélande^[2] a do Hongkongu.^[3]

Prirodzeným životným prostredím tohto papagája sú lesy, pobrežné buše a dažďové pralesy. Taxón Trichoglossus haematodus je rozdelený do viacerých poddruhov.

Opis

Lori mnohofarebný je, v súlade so svojim pomenovaním veľmi pestrý, druh papagája. Jeho perie je sfarbené takmer všetkými farbami dúhy, u jednotlivých poddruhov sa menia ich kombinácie. Farebné spektrum peria je na hlave (v tvári) a v brušnej časti ohraničené výraznou sýtomodrou farbou. Chrbát, chrbtová strana krídel a kostrč sú sýtozelené, hruď a zobák červené. Jednotlivé farebné plochy sú v závislosti od poddruhov ohraničené niekde žltými, niekde čiernymi plochami.

Lori mnohofarebný nie je veľký papagáj. Jeho dĺžka je okolo 25-30 cm, rozpätie krídel tohto papagája je okolo 17 cm.

Taxonómia

• Druh: Trichoglossus haematodus (Linnaeus, 1771) ^[4]
  • poddruh: Trichoglossus haematodus caeruleiceps Albertis & Salvadori, 1879
  • poddruh: Trichoglossus haematodus deplanchii J. Verreaux & Des Murs, 1860
  • poddruh: Trichoglossus haematodus eyrei Mathews, 1912
  • poddruh: Trichoglossus haematodus flavicans Cabanis & Reichenow, 1876
  • poddruh: Trichoglossus haematodus haematodus (Linnaeus, 1771)
  • poddruh: Trichoglossus haematodus intermedius Rothschild & Hartert, 1901
  • poddruh: Trichoglossus haematodus massena Bonaparte, 1854
  • poddruh: Trichoglossus haematodus nesophilus Neumann, 1929
  • poddruh: Trichoglossus haematodus nigrogularis G. R. Gray, 1858
  • poddruh: Trichoglossus haematodus septentrionalis Robinson, 1900
  • poddruh: Trichoglossus haematodus rosenbergii Schlegel, 1871 - zaraďované aj ako samostatný druh
  • poddruh: Trichoglossus haematodus moluccanus (Gmelin, 1788) - zaraďované aj ako samostatný druh
  • poddruh: Trichoglossus haematodus forsteni (Bonaparte 1850) - zaraďované aj ako poddruh druhu T. forsteni
  • poddruh: Trichoglossus haematodus djampeanus (Hartert 1897) - zaraďované aj ako poddruh druhu T. forsteni
  • poddruh: Trichoglossus haematodus mitchellii (Gray,GR 1859) - zaraďované aj ako poddruh druhu T. forsteni
  • poddruh: Trichoglossus haematodus stresemanni (Meise 1929) - zaraďované aj ako poddruh druhu T. forsteni
  • poddruh: Trichoglossus haematodus weberi (Buttikofer 1894) - zaraďované aj samostatný druh
  • poddruh: Trichoglossus haematodus rubritorquis - zaraďované aj samostatný druh
  • poddruh: Trichoglossus haematodus capistratus (Bechstein 1811) - zaraďované aj poddruh druhu T. capistratus
  • poddruh: Trichoglossus haematodus flavotectus (Hellmayr 1914) - zaraďované aj ako poddruh druhu T. capistratus
  • poddruh: Trichoglossus haematodu fortis (Hartert 1898) - zaraďované aj ako poddruh druhu T. capistratus

Potrava

Ako u všetkých loriorodých papagájov je hlavnou potravinovou zložkov peľ a nektár kvetov rastlín. Koniec jazyka tejto čeľade, na ktorom sú štetcovito usporiadané jemné vláknité papily na zbieranie nektáru a peľu z kvetov. Súčasťou ich potravy môžu byť aj druhy dozretého mäkkého ovocia. V súčasnosti sú vo svojej domovskej krajine tieto papagáje častými návštevníkmi špeciálnych kŕmidiel, ktoré sú milovníkmi vtáctva plnené sirupmi, semenami slnečnice, ovocím ako sú jablká, hrušky, či hrozno.

Reprodukcia

V Austrálii páry loriho mhohofarebného hniezdia v jarnom období (od septembra do decembra) často v korunách eukalyptových stromov.

Stav druhu

Lori mnohofarebný je v oblastiach svojho prirodzeného výskytu bežným a všeobecne rozšíreným vtákom a celosvetová organizácia BirdLife International, ktorá každoročne hodnotí stav populácie vtáčích druhov ho nepovažuje za ohrozený druh. Niektoré menej rozšírené poddruhy sú vzhľadom na výskyt čierneho obchodu s vtáctvom v stave ohrozenia.

V 60. rokoch boli loriovia, ktorí sa dostali do voľnej prírody z univerzity v Západnej Austrálii v označení ako škodcovia.^[1] Loriovia introdukovaní na Novom Zélande hlavne v okolí jeho metropoly Aucklandu boli novozélandským úradom pre ochranu prírody tiež deklarovaní ako škodcovia.^[2][5] Za likvidáciu úrody kŕdľami týchto papagájov sú považovaní za škodcov aj pestovateľmi ovocia.

Galéria

• .

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 

Referencie

Pozri aj

• Loriorodé

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lori farbistý
• Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Lori farbistý

Kokoslorikit^[2] (Trichoglossus haematodus) är en papegoja som häckar i Australasien.^[3]

Utbredning och systematik

Systematiken kring kokoslorikiten är omstridd och komplicerad. Tidigare inkluderades även rödbröstad lorikit, floreslorikit, gulbröstad lorikit, biaklorikit, regnbågslorikit och orangehalsad lorikit i arten, och vissa gör det fortfarande^[4].

Kokoslorikit i begränsad mening delas in i mellan sex och nio underarter med följande utbredning:^[3][5]

• Trichoglossus haematodus haematodus – södra Moluckerna (Buru, Ambon och Seram till Tayanduöarna) samt västpapuanska öarna österut till nordvästra, norra södra Nya Guinea (inklusive öarna Numfor och Yapen i Geelvink Bay och i syd så långt österut som övre delen av Fly River)
• Trichoglossus haematodus intermedius – norra Nya Guinea från Sepikfloden österut till Astrolabe Bay, inklusive Manam Island
• Trichoglossus haematodus nigrogularis – Kaiöarna, Aruöarna (förutom Spirit I) och sydcentrala Nya Guinea; även öarna Boigu and Saibai i nordligaste Torres sund.
• Trichoglossus haematodus brooki – Spirit Island i Aruöarna
• Trichoglossus haematodus micropteryx – låglänta områden på östra Nya Guinea österut från ön Bagabag och Huonhalvön och i syd från Papuaviken, inklusive öar i Hall Sound och ön Misima i Louisiaderna
• Trichoglossus haematodus nesophilus – Ninigoöarna och möjligen Hermitöarna väster om Manus i nordvästra Bismarckarkipelagen
• Trichoglossus haematodus massena – ön Karkar utanför nordöstra Nya Guineas kust, Bismarckarkipelagen (utom i nordväst och norr) samt Bougainville söderut genom Salomonöarna till Santa Cruz-öarna (Vanikoro) och Vanuatu
• Trichoglossus haematodus flavicans – Amiralitetsöarna och New Hanover i norra Bismarckarkipelagen; möjligen även denna underart i Nuguria i St Mathias-öarna samt Hermitöarna
• Trichoglossus haematodus deplanchii – Nya Kaledonien (Grande Terre och Isle of Pines); introducerad till Ouvea i Loyautéöarna

Underarten intermedius inkluderas ofta i nominatformen, brooki i nigrogularis och micropteryx i massena.^[3]

Utseende och levnadssätt

Som andra loripapegojor har den en specifikt utformad tunga. På tungspetsen finns något som ser ut som små borst vilket egentligen är tungans förlängda papiller. Med hjälp av tungan kommer de lättare åt att dricka nektar och pollen från blommor. Huvudfödan är nektar och pollen i det vilda. Men de äter även andra delar av blommorna samt frukt, larver och insekter.

Status

IUCN kategoriserar arten som livskraftig.^[1]

Noter

1. ^ [a b] BirdLife International 2012 Trichoglossus haematodus Från: IUCN 2013. IUCN Red List of Threatened Species. Version 2013.1 www.iucnredlist.org. Läst 7 januari 2014.
2. ^ Sveriges ornitologiska förening (2018) Officiella listan över svenska namn på världens fågelarter, läst 2018-02-14
3. ^ [a b c] Gill, F & D Donsker (Eds). 2018. IOC World Bird List (v 8.1). doi : 10.14344/IOC.ML.8.1.
4. ^ Clements, J. F., T. S. Schulenberg, M. J. Iliff, D. Roberson, T. A. Fredericks, B. L. Sullivan, and C. L. Wood (2017) The eBird/Clements checklist of birds of the world: Version 2017 http://www.birds.cornell.edu/clementschecklist/download, läst 2017-08-11
5. ^ Collar, N., Christie, D.A. & Kirwan, G.M. (2018). Coconut Lorikeet (Trichoglossus haematodus). I: del Hoyo, J., Elliott, A., Sargatal, J., Christie, D.A. & de Juana, E. (red.). Handbook of the Birds of the World Alive. Lynx Edicions, Barcelona. (hämtad från https://www.hbw.com/node/54440 4 april 2018).

Gökkuşağı lori (Trichoglossus haematodus), papağangiller familyasından bir papağan türüdür.

Gökkuşağı lori, Avustralya, Endonezya, Papua Yeni Gine, Yeni Kaledonya, Solomon Adaları ve Vanuatu'da bulunur. Başı mavi, irisi kırmızı, gagası turuncu, göğsü turuncu (kenarlara doğru sarılaşır), kanatları yeşilin tonlarıdır ve kuyruk grimsidir.

Ayrıca bakınız

• Trichoglossus
• Papağan
• Papağangiller
• Papağan listesi

Dış bağlantılar

• Zoonomen Psittaciformes (İngilizce)
• Avibase Trichoglossus haematodus (İngilizce)
• ITIS Trichoglossus haematodus (İngilizce)
• NCBI Trichoglossus haematodus (İngilizce)

Galeri

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 

Wikimedia Commons'ta Gökkuşağı lori ile ilgili medyaları bulabilirsiniz. Papağan ile ilgili bu madde bir taslaktır. Madde içeriğini geliştirerek Vikipedi'ye katkıda bulunabilirsiniz.

Trichoglossus haematodus là một loài vẹt Úc được tìm thấy ở Úc, Indonesia (miền đông Maluku và Tây New Guinea), Papua New Guinea, New Caledonia, quần đảo Solomon và Vanuatu. Ở Úc, dọc theo bờ biển phía đông, từ Queensland tới Nam Úc và phía tây bắc Tasmania. Môi trường sống của nó là rừng nhiệt đới, khu vực ven biển bụi và đất trồng cây. Một số đơn vị phân loại truyền thống được liệt kê như phân loài của choglossus haematodus đang ngày càng được coi là loài riêng biệt (xem phân loại tư duy).

choglossus haematodus đã được du nhập thiệu vào Perth - Western Australia,^[2] Auckland - New Zealand,^[3] and Hong Kong.^[4] Trung Quốc.

Hình ảnh

• 
• 
• 
• 

Chú thích

Tham khảo

Царство: Животные

Подцарство: Эуметазои

Без ранга: Двусторонне-симметричные

Без ранга: Вторичноротые

Тип: Хордовые

Подтип: Позвоночные

Инфратип: Челюстноротые

Надкласс: Четвероногие

Класс: Птицы

Подкласс: Настоящие птицы

Инфракласс: Новонёбные

Отряд: Попугаеобразные

Семейство: Попугаевые

Подсемейство: Лориевые

Род: Лорикеты

Вид: Многоцветный лорикет

Вызывающие наименьшие опасения
IUCN 3.1 Least Concern: 22725310

• 1 Внешний вид
• 2 Распространение
• 3 Образ жизни
• 4 Размножение
• 5 Содержание
• 6 Классификация
• 7 Галерея
• 8 Примечания
• 9 Литература

二名法 Trichoglossus haematodus
Linnaeus,1771

虹彩吸蜜鹦鹉（学名：Trichoglossus haematodus）又称彩虹鹦鹉、五彩绯胸鹦鹉、绿颈吸蜜鹦鹉。颜色鲜艳，拥有多达21个亚种。

体长25-30厘米，体重120-130克。分布在印度尼西亚、东帝汶和澳大利亚东部、北部等地。此外，自20世紀初，虹彩吸蜜鹦鹉也發現在香港和華南地區繁殖。

虹彩吸蜜鹦鹉聪敏机灵，不但能学会各种把戏，而且语言能力也相当不错。

野生状态下，它们生活在低地森林等处，成群结队，快速飞行。自然，它们的食物主要为花蜜、花粉,也吃植物种子、嫩叶、昆虫。18-20月时公鸟成熟，母鸟则需两年。十二月份为其发情期，但一般全年都可交配。每窝产卵两到三枚，孵化期25天，羽化期7-8周。

分類

虹彩吸蜜鸚鵡屬於鸚鵡科，包含在分類學的鸚形目之下。

虹彩吸蜜鸚鵡常被人認為包含了red-collared lorikeet(T. rubritorquis)這個亞種，但今日大多數的專家論點認為兩者是獨立開來的。^[1][2]此外，在1997年的一個複審中建議將小巽他群島上一些最有特色的吸蜜鸚鵡分開來做為獨立品種，也就是scarlet-breasted lorikeet (T. forsteni)、marigold lorikeet (T. capistratus)以及Flores Lorikeet (T. weberi).^[3]這些都正在逐漸的被專家分類。^[1][2]

• 亞種的圖片
• 斯溫氏澳洲小鸚鵡
  T. h. moluccanus

• 位於美國納什維爾動物園的羅森堡澳洲小鸚鵡
  T. h. rosenbergii

• 綠頸澳洲小鸚鵡
  T. h. haematodus

• 在澳洲雪梨郊外的虹彩吸蜜鸚鵡
  Trichoglossus haematodus

外部連結

维基共享资源中相关的多媒体资源：Trichoglossus haematodus 维基物种中的分类信息：虹彩吸蜜鹦鹉

1. ^ ^{1.0 1.1} Dickinson, E. C. (editor) (2003). The Howard and Moore Complete Checklist of the Birds of the World. 3d edition. Christopher Helm. ISBN 0-7136-6536-X
2. ^ ^{2.0 2.1} Gill, F., M. Wright, & D. Donsker (2010). IOC World Bird Names. Version 2.4. Accessed 25-04-2010
3. ^ Schodde, R. & I. J. Mason (1997). Zoological Catalogue of Australia, Volume 37, Part 2: Aves (Columbidae to Coraciidae). Australian Biological Resources Study. ISBN 0-643-06037-5

取自“https://zh.wikipedia.org/w/index.php?title=虹彩吸蜜鹦鹉&oldid=49992264”

ゴシキセイガイインコ 保全状況評価 LEAST CONCERN
(IUCN Red List Ver.3.1 (2001))
分類 界 : 動物界 Animalia 門 : 脊索動物門 Chordata 亜門 : 脊椎動物亜門 Vertebrata 綱 : 鳥綱 Aves 目 : オウム目 Psittaciformes 科 : オウム科 Psittacidae 属 : Trichoglossus 種 : ゴシキセイガイインコ
T. haematodus 学名 Trichoglossus haematodus
(Linnaeus, 1771) 英名 Rainbow Lorikeet

ゴシキセイガイインコ（五色青海鸚哥、学名：Trichoglossus haematodus、英名：Rainbow Lorikeet）は、オウム目オウム科に分類される鳥類の一種。 分類は議論の余地があり、しばしば複数の種に分けられる（分類の項を参照のこと）

分布[編集]

オーストラリア、インドネシア東部、パプアニューギニア、ニューカレドニア、ソロモン諸島、バヌアツ。オーストラリアでは、ゴシキセイガイインコはクイーンズランド州から南オーストラリア州、タスマニア州北西部にかけての東海岸で普通に分布する。生息地は雨林や海岸線の低木地帯、森林地帯である。

また、西オーストラリア州のパース^[1]、ニュージーランドのオークランド^[2]、香港^[3]に移入された。

形態[編集]

体長25-30cm。体色は亜種によって様々であるが、たとえばオーストラリア東部で観られるゴシキセイガイインコでは頭部と腹部は濃紺色から青紫色、背面、尾羽は明るい緑色、そして胸部とくちばしはオレンジ色である。

生態[編集]

餌は花の蜜や花粉であり、蜜や花粉を食べるのに適した舌を持っている。

分類[編集]

ゴシキセイガイインコ（Trichoglossus haematodus）は多くの亜種があり、下にリストされた一般名称（英名）のほとんどは、飼育鳥類でのみ使われる。

• Mitchell's Lorikeet, T. h. mitchellii - バリ、ロンボク島（インドネシア）
• Forsten's Lorikeet, T. h. forsteni - スンバワ島（インドネシア）
• Djampea Lorikeet, T. h. djampeanus - スラウェシ島南部、Tanahjampea島（インドネシア）
• Stresemann's Lorikeet, T. h. stresemanni - スラウェシ島南部、Kalaotoa島（インドネシア）
• Sumba Lorikeet, T. h. fortis - スンバ島（インドネシア）
• Weber's Lorikeet, T. h. weberi - フローレス島（インドネシア）
• Edward's Lorikeet, T. h. capistratus - ティモール島
• Wetar Lorikeet, T. h. flavotectus - ウェタル島（インドネシア）
• Rosenberg's Lorikeet, T. h. rosenbergii - ビアク島（インドネシア）
• Blue-faced Lorikeet, T. h. intermedius. - ニューギニア北海岸、T. h. haematodusと同種とされる場合がある。
• フトフムネアカゴシキセイガイインコ　Green-naped Lorikeet, T. h. haematodus - モルッカ諸島南部, 西パプア諸島、ニューギニア西部
• Dark-throated Lorikeet, T. h. nigrogularis - カイ諸島、アルー諸島、ニューギニア南部、T. h. caeruleicepsを一亜種とする場合、T. h. nigrogularisはカイ諸島、アルー諸島に制限される。
• Brook's Lorikeet, T. h. brooki - アルー諸島のSpriti島、T. h. nigrogularisと同種とされる場合がある。
• Pale-head Lorikeet, T. h. caeruleiceps - ニューギニア南部、T. h. nigrogularisと同種とされる場合がある。
• Southern Green-naped Lorikeet, T. h. micropteryx - ニューギニア東部
• Ninigo Lorikeet, T. h. nesophilus - マヌス島西部、Ninigo and Hermit Groups, （パプアニューギニア）
• Olive-green Lorikeet, T. h. flavicans - New Hanover島, St. Matthias諸島、アドミラルティ諸島
• Massena's or Coconut Lorikeet, T. h. massena - ニューギニア東部、 ルイジアード諸島, Karkar島, ビスマルク諸島、ソロモン諸島、バヌアツ
• Deplanche's Lorikeet, T. h. deplanchii - ニューカレドニア、ロイヤルティ諸島.
• ゴシキセイガイインコ　Swainson's Lorikeet, T. h. moluccanus - オーストラリア東部、タスマニア
• Red-collared Lorikeet, T. h. rubritorquis - オーストラリア北部

上記分類群のいくつかでは、別種として考えられることがある。

特に、Red-collared Lorikeet（Trichoglossus (haematodus) rubritorquis (単一種monotypic) ）、Flores Lorikeet（T. (h.) weberi（単一種(monotypic)）、Marigold Lorikeet（T. (h.) capistratus - T. flavotectus及びT.fortisが含まれる）、Scarlet-breasted Lorikeet（T. (h.) forsteni - T. djampeanus、T. mitchellii及びT. stresemanniが含まれる）は、通常別種とされる。

加えて、ズグロゴシキインコ（Ornate Lorikeet）はゴシキセイガイインコの一亜種と見なすべきだとの意見があるが、上記の分割とは異なり、普及して使われてはいない。

Sibley分類体系上の位置[編集]

シブリー・アールキスト鳥類分類

ギャラリー[編集]

• Swainson's Lorikeet
  T. haematodus moluccanus

• Flores Lorikeet
  T. haematodus weberi

• Marigold Lorikeet
  T. haematodus capistratus group

• Red-collared Lorikeet
  T. haematodus rubritorquis

• Rosenberg's Lorikeet
  T. h. rosenbergiiナシュビル動物園(Nashville Zoo)

参考文献[編集]

1. ^ Department of Agriculture WA declared pests
2. ^ Rainbow Lorikeet pest
3. ^ Birdlife Species Factsheet (additional data)

Field Guide to Australian Birds, Steve Panish Publishing, 2004,

ウィキメディア・コモンズには、ゴシキセイガイインコに関連するカテゴリがあります。 ウィキスピーシーズにゴシキセイガイインコに関する情報があります。 この項目は、鳥類に関連した書きかけの項目です。この項目を加筆・訂正などしてくださる協力者を求めています（ポータル鳥類 - PJ鳥類）。

「https://ja.wikipedia.org/w/index.php?title=ゴシキセイガイインコ&oldid=64010115」から取得