Shortfin mako sharks are generally solitary; little is known specifically about how they may communicate with each other. These sharks have a well-developed sense of smell, with a pair of nares located underneath the snout. As water enters the nares, it passes over olfactory lamellae, which bear neurosensory cells. These sharks also have excellent eyesight; millions of rod cells, combined with a tapetum lucidum (to reflect light back into the retina) give them high light sensitivity and keen vision in low light conditions. They are also able to feel their way around their environments via tactile methods (nerve endings covering their skin, teeth, jaws and mouth). In addition, these sharks use their lateral line organs to sense changes in water pressure and movement. Shortfin mako sharks, like all chondrichthyans, have electrosensory organs known as Ampullae of Lorenzini which can be used to sense prey and possibly aid in navigation.
Communication Channels: visual ; tactile ; chemical ; electric
Other Communication Modes: vibrations
Perception Channels: visual ; tactile ; acoustic ; vibrations ; chemical ; electric
The IUCN lists this species as vulnerable, with a decreasing population. This decrease can be directly linked to overfishing, as well as their presence in bycatch of albacore (Thunnus alalunga) and broadbill swordfish (Xiphias gladius). The U.S. National Marine Fisheries Service has included this species on their list of managed pelagic sharks and reduced the number of catches, both commercial and recreational, allowed per year in the U.S. and Gulf waters by 50% in the hope of protecting this species. However, other populations outside the authority of the USNMFS are still vulnerable.
US Federal List: no special status
CITES: no special status
State of Michigan List: no special status
IUCN Red List of Threatened Species: vulnerable
These sharks are ovoviviparous. Embryos develop, nourished by egg yolk in egg sacs, in their mother's uterus (there is no placental connection). Young hatch into the uterus and exhibit oophagy (more developed fetuses may cannibalize eggs and less developed siblings). While in utero, the teeth, organs, lateral line, and other important structures develop. After 15-18 months, a litter is born, ranging from 4-16 pups at an average size of 68-70 cm. Juveniles are independent and grow quickly at first, though sexual maturity is not achieved until at least 8 years of age for males and 18 years of age for females.
According the to Global Shark Attack Directory, there have only been three reports of Shortfin mako attacks on humans since 1974, therefore it is not considered a great natural threat to humans. They are known to damage boats and fishers after being hooked.
Negative Impacts: injures humans (bites or stings)
As one of the fastest sharks, shortfin mako sharks are desirable trophy fish. Additionally, their fins, flesh, and liver oil are sold in Asian markets.
Positive Impacts: food ; source of medicine or drug
Shortfin makos are a vital part of oceanic ecosystems. As top-level predators, they eat smaller predators, affecting populations of other prey organisms lower in the food chain. They also control spatial distributions of prey by switching prey when the supply of one becomes low, helping to maintain diversity in a given environment. They are known to have remoras associated with them, which help to keep populations of ectoparasitic copepods in check.
Ecosystem Impact: keystone species
Mutualist Species:
Commensal/Parasitic Species:
Shortfin mako sharks are at the top of the marine food chain, making them apex predators. Bluefish (Pomatomus saltatrix) have been shown to make up about 92% of their diet (by weight) in the northwest Atlantic. Generally, prey include other fish and elasmobranchs, cephalopods and, occasionally marine mammals. Recorded prey includes Atlantic mackerel (Scomber scombrus), Atlantic herring (Clupea pallasii pallasii), albacore (Thunnus alalunga), swordfish (Xiphias gladius), squid (Loligo pealeii and Illex illecebrosus), dolphins (Delphinus capensis), green sea turtles (Chelonia mydas), and unidentified small cetaceans.
Animal Foods: mammals; fish; mollusks
Primary Diet: carnivore (Piscivore )
Shortfin mako sharks are panoceanic, being found in the Pacific, Atlantic, and Indian Oceans. Within the Pacific Ocean, shortfin makos are found in both the northern and southern hemispheres, along the coasts of North and South America (from the Aleutian Islands and southern California to Chile), from Primorskiy Kray in the Russian Federation to Austraila and New Zealand and in Indo-Pacific waters from East Africa to Hawaii. Within the Atlantic Ocean, shortfin makos are found from the Gulf of Maine to southern Brazil and Argentina, and from Norway to South Africa. This species is also found in the Mediterranean and Red Seas. These sharks can travel long distances and have been know to swim thousands of kilometers per month to seek prey or mates.
Biogeographic Regions: nearctic (Native ); palearctic (Native ); oriental (Native ); ethiopian (Native ); neotropical (Native ); australian (Native ); indian ocean (Native ); atlantic ocean (Native ); pacific ocean (Native ); mediterranean sea (Native )
Other Geographic Terms: cosmopolitan
Shortfin mako sharks are pelagic and are typically found in surface waters up to depths of 150 meters, though they have been found as deep as 740 meters. Although these sharks can be found in many regions, they prefer to inhabit tropical and temperate offshore waters with temperatures from 17-20°C; however they can survive in water as cold as 5-11°C, as they are able to conserve heat within their bodies rather than losing it through their gills.
Range depth: 1 to 740 m.
Average depth: 150 m.
Habitat Regions: temperate ; tropical ; saltwater or marine
Aquatic Biomes: pelagic
Age is estimated using vertebral growth bands; although it was once held that two such bands were laid down each year, recent work has shown that only one band is produced per year. Therefore, average lifespan is now estimated at 29-32 years, twice what was once thought. Females tend to live longer than males. Makos do not tend to survive capture, and none have ever been born in captivity.
Average lifespan
Status: captivity: 5 days.
Typical lifespan
Status: wild: 32 to 29 years.
Average lifespan
Status: captivity: 5 days.
Average lifespan
Status: captivity: 25 years.
Shortfin mako sharks typically range in length from 3.2 m to 3.8 m, with females being larger than males. Adult weight ranages between 60 to 135 kg (females may reach 150 kg). Shortfin mako sharks have cylindrically shaped bodies, similar to those of great white sharks (Carcharodon carcharias), and are streamlined, fast-moving creatures. Makos effectively and quickly propel themselves through water by using their vertically elongated, thick, powerful caudal fin. They have bluntly pointed snouts, long gill slits for obtaining oxygen, and black eyes. Body coloration is bright metallic blue dorsally and white ventrally (areas around the mouth and underneath the snout are also white), although each shark's colors vary slightly depending on age and size; juveniles have a black spot on the tip of their snouts. The teeth are large, conical and extremely sharp, projecting outside the mouth when it is closed. The pectoral fins are quite small (shorter than the length of the head).
Range mass: 60 to 150 kg.
Range length: 3.2 to 3.8 m.
Other Physical Features: homoiothermic; bilateral symmetry
Sexual Dimorphism: female larger
Shortfin mako sharks display pelagic countershading to conceal them from potential predators such as great white sharks and killer whales. Humans are probably the most frequent predator of these sharks.
Known Predators:
Anti-predator Adaptations: cryptic
Little information on mating exists for this species, but as is the case for other lamnid sharks, breeding is promiscuous, with no pair bonds formed. This species shows marked sexual segregation in some areas; adult males and females are seldom found together, possibly caused by females avoiding of males due to potential reduced fitness. Courtship and mating are thought to take place during late summer and early fall and, judging from female scars, is quite violent, involving males biting females' bellies, flanks, gill regions and pectoral fins. There is some evidence that females return to birthing and nursery sites repeatedly, such as the Southern California Bight, Strait of Gibraltar, and the area between 17-35°S off the coast of Brazil.
Mating System: polygynandrous (promiscuous)
Males and females of this species become sexually mature at different ages. Females reach maturity at about 3 meters in length (approximately 18 years of age) and males at approximately 2 meters in length (8 years of age). There is evidence that breeding takes place during late summer and early fall months. Gestation period ranges from 15-19 months and young are typically born during spring (May-June or November, depending on hemisphere). Young are born at an average length of about 70 cm; litters may range in size from 4-25 but not all survive to birth due to oophagy. After birth, females rest for 18 months before reproducing again, leading to a reproductive cycle length of 2-3 years.
Breeding interval: Shortfin mako sharks produce a litter every 2-3 years.
Breeding season: Breeding is thought to take place during late summer and early fall months.
Range number of offspring: 8 to 10.
Range gestation period: 4 to 25 months.
Average gestation period: 9 months.
Average age at sexual or reproductive maturity (female): 18 years.
Average age at sexual or reproductive maturity (male): 8 years.
Key Reproductive Features: iteroparous ; seasonal breeding ; gonochoric/gonochoristic/dioecious (sexes separate); sexual ; fertilization (Internal ); ovoviviparous
Embryos and young develop inside females and are born resembling very small adults. Following birth, there is no further female parental investment. Males exhibit no parental investment.
Parental Investment: female parental care ; pre-hatching/birth (Provisioning: Female, Protecting: Female)
Die kortvin-mako (Isurus oxyrinchus) is 'n haai wat dwarsoor die wêreld voorkom in tropiese, sub-tropiese en gematigde water. In Engels staan die haai bekend as die Shortfin mako.
Die haai is diepblou op die rug, die sye is silwer-blou en die pens is wit. Die kortvin-mako het 'n sterk stert en 'n gepunte kop met 'n sterk kakebeen wat vol skerp tande is. Hulle word tussen 25 tot 150 kg swaar in Suid-Afrika, terwyl enkele haaie van bykans 400 kg elders gevang is.
Hulle vermy vlak water en hou in die oop water, en is alleenlopers. Hulle vreet enige mediumgrootte vis. Hulle kom veral voor naby riwwe in sandbaaie. Hulle verkies donkerder waters of warm, groenerige water. Hier vreet hulle klein vissies soos harders en ansjovis. Hulle word beide vanaf die kus en bote gevang en word deur die IUBN geklassifiseer as 'n kwesbare spesie.
Dit is nie 'n gewilde eetvis nie.
Die kortvin-mako (Isurus oxyrinchus) is 'n haai wat dwarsoor die wêreld voorkom in tropiese, sub-tropiese en gematigde water. In Engels staan die haai bekend as die Shortfin mako.
El solraig (Isurus oxyrinchus) és un tauró que pot arribar a assolir els quatre metres de longitud i pot arribar a viure entre 11 i 23 anys.
És de costums solitaris, neda moltes vegades amb les aletes dorsal i cua fora de l'aigua.
S'alimenta de calamars, verats, tonyines, bonítols, peixos espasa, altres taurons, marsopes i tortugues.
La seua carn blanca és molt apreciada i sovint es ven al mercat juntament amb la d'altres peixos com el peix espasa, el conegut emperador, del qual és fàcil diferenciar per l'estructura i la composició cartilaginosa de les vèrtebres, com també per la pell, que no té escates sinó petits denticles de constitució semblant a les dents, encara que quan està a la venda es troba sense pell.
El solraig (Isurus oxyrinchus) és un tauró que pot arribar a assolir els quatre metres de longitud i pot arribar a viure entre 11 i 23 anys.
Žralok mako (Isurus oxyrinchus) je velký druh žraloka, zástupce čeledi lamnovitých. Je to nejrychlejší žralok, dokáže plout rychlostí až okolo 70 km/h. Je považován za člověku nebezpečného.
Jako první popsal tento druh žraloka Constantine Samuel Rafinesque v roce 1809 a pro jeho pojmenování použil vědecké jméno Isurus oxyrinchus (isurus znamená „stejnoocasý“ a oxyrinchus „špičatý čenich“). Název Mako pochází z maorštiny[2] a znamená žralok, stejně tak i žraločí zub. První písemné označení tohoto druhu jako žraloka mako použili Samuel Lee a Thomas Kendall ve svém díle Grammar and vocabulary of the language of New Zealand (1820), kde stručně zmiňují „Mako: Jistý druh ryby“.[3] Richard Taylor ve svém díle A leaf from the natural history of New Zealand (1848) podává již přesnější popis: „Mako je žralok, jehož zubů si Maorové velmi cení.“[4]
Ačkoli obě pohlaví rostou přibližně stejným tempem, samice jsou celkově větší, robustnější a dožívají se vyššího věku. Průměrná délka žraloka mako je 2–2,9 metru[5] či podle jiných zdrojů 3,2–3,8 m[6] a hmotnost může být mezi 60 až 400 kg.[5] Největší zaznamenaný samec vážil 454 kg a měřil 4,02 m, největší zaznamenaná samice měřila 3,96 m a vážila 794 kg.[7] Žraloci mako mají elegantní tvar těla s dlouhým kuželovitým nosem a současně mají hydrodynamičtější tvar těla, než jakýkoliv jiný druh žraloka. Tvar těla v kombinaci s aerobní svalovou hmotou, typickou pro čeleď lamnovitých žraloků, mu dovoluje vyvinout vysokou rychlost a pohyblivost.
Ocasní ploutev má tvar půlměsíce, druhá hřbetní ploutev je výrazně menší než první. U mladších žraloků jsou vrcholy prsní a první hřbetní ploutve zaoblenější. Kůže tohoto druhu je velmi drsná.
Žralok mako obývá vody v mírném a tropickém pásmu v mořích po celém světě. Jeho blízký příbuzný žralok východní vyhledává vody Golfského proudu nebo teplejší pobřežní vody. Jedná se o pelagické druhy, které lze nalézt od hladiny až do hloubky 150 metrů, obvykle daleko od pevniny, i když občas se vyskytují i blíže u břehů, okolo ostrovů nebo zátok.[9] Je to jeden ze čtyř známých endotermických druhů žraloků (dokáže udržet teplotu těla vyšší než okolní prostředí), který se málokdy vyskytuje v chladnějších vodách než 16 °C.[10]
V západním Atlantiku jej lze nalézt od pobřeží Argentiny přes Mexický záliv až k Browns Bank na úrovni Nového Skotska. Relativně spolehlivým znamením, že se ve vodách vyskytují žraloci mako, bývají mečouni. Ti jsou totiž často jejich zdrojem potravy a taktéž preferují podobné životní podmínky jako žralok mako.[11]
Žraloci mako cestují v hledání potravy či partnera na dlouhé vzdálenosti. V prosinci 1998 byla označena samice tohoto druhu na pobřeží Kalifornie, chycena byla japonskou výzkumnou lodí v centrálním Pacifiku. Samice tedy urazila přes 2776 km. Další zdokumentovaný případ dokumentuje žraloka, který uplaval 2128 km za 37 dnů, v průměru tedy 58 km za den.[12]
Hlavní složkou potravy jsou hlavonožci, kostnaté ryby včetně makrel, tuňáků, bonita (tuňák makrelovitý) a mečoun. Živí se ale i jinými žraloky, delfíny, mořskými želvami a mořskými ptáky. Na svou kořist útočí vertikálně zespodu, přičemž ji vyrve kus tkáně z boku či ploutve. Plave pod vyhlédnutou obětí, aby využil momentu překvapení. Úderem ocasu může nejprve svou kořist omráčit. Na Sicílii byli uloveni žraloci mako se zabodnutými mečounovitými výběžky mečounů v hlavách a žábrách. To naznačuje, že i mečoun může vážně zranit a zabít žraloka mako. V souvislosti s místem a ročním obdobím (sklonek jara a počátek léta), které odpovídá cyklu tření mečounů, se dá předpokládat, že žraloci mako loví mečouny v tomto období, kdy jsou nejvíce zranitelní.[9]
Tento druh žraloka spotřebuje 3 % své hmotnosti každý den a trvá přibližně 1,5–2 dny, než stráví průměrně velké jídlo. Pro srovnání, neaktivní druhy (např. žralok hnědý) spotřebují 0,6 % své hmotnosti za den a trvá jim 3 až 4 dny strávit potravu.
Analýza obsahu žaludku 399 samců a samic žraloků mako v rozpětí 67 až 328 cm velkých naznačila, že žraloci chycení u mysu Hatteras u Grand Banks preferují jako potravu lufaru dravou. Ta představovala 77,5 % z objemu jejich stravy. Průměrná kapacita žaludku činila 10 % z celkové hmotnosti žraloka.[13]
Žraloci delší než 3 metry mají vnitřní zuby značně širší a plošší než menší žraloci mako. To jim umožňuje efektivně lovit delfíny, mečouny a další žraloky.[12] Amatérský videozáznam, pořízený ve vodách Pacifiku, ukazuje skomírajícího delfína pobřežního s téměř překousnutým ocasem, kolem kterého kroužil velmi velký jedinec žraloka mako.[14]
Stejně jako ostatní zástupci čeledi lamnovitých mají žraloci mako výkonný krevní oběh. Ten udržuje teplotu jejich těla o 4–7 °C vyšší, než je teplota okolní vody. To jim dává výhodu oproti studenokrevné kořisti.[15]
U těchto žraloků byla zaznamenána rychlost 50 km/h se zrychlením až na 74 km/h.[12] Mohou vyskočit přibližně 9 metrů nad hladinu. Někteří vědci se domnívají, že fyzicky je možné, aby žralok mako vyvinul rychlost až 100 km/h, což by z něj dělalo nejrychlejšího mořského tvora. Žraloci mako jsou rybáři chytáni po celém světě. Existují případy, kdy se žralok mako, zachycený na udici, vymrštil do rybářského člunu.
Tento druh žraloka je živorodý. Embrya se v těle matky vyvíjí 15–18 měsíců. Mláďata žraloka mako netrpí kanibalismem na rozdíl například od mláďat žraloka písečného. Na konci zimy a brzy na jaře se rodí 4–18 mláďat dlouhých přibližně 70 cm.
Existují názory, že žraloci mako rostou mnohem rychleji než ostatní druhy. Například žralok hnědý pohlavně dospívá ve 12 až 14 letech, kdy dosáhne hmotnosti 40–45 kg. Samec žraloka mako naproti tomu potřebuje pouze 4 a půl až 5 let k tomu, aby pohlavně dospěl. Za tu dobu doroste váhy 136 kg a délky 2 m, samice pak dosáhnou pohlavní dospělosti v 7 letech, kdy váží v průměru 227 kg a měří 2,7 až 2,9 m. Někteří biologové mají ovšem názor, že žraloci mako rostou velmi pomalu.
V otázce maximálního věku existuje stále určitá nejistota, ale odhaduje se, že se žraloci mako dožívají 12 až 24 let. Jedna studie Národního úřadu pro oceán a atmosféru z roku 1997 mluví o odchycení jednoho konkrétního žraloka, chyceného 12,8 roku poté, co byl poprvé označkován. Odchycení tohoto žraloka prokázalo, že žraloci mako se dožívají nejméně 13 let.[16]
V roce 2010 zařadila organizace Greenpeace žraloka mako na svůj červený seznam mořských živočichů. Jedná se o seznam mořských živočichů, kteří se běžně prodávají v supermarketech po celém světě a panuje vysoké riziko, že pochází z nekontrolovatelného rybolovu.[17]
Byly zaznamenány pokusy držet pelagické (migrující) druhy žraloků v zajetí. U žraloka mako bylo těchto pokusů nejméně, méně než pokusů se žralokem dlouhoploutvým, žralokem modravým a žralokem bílým. Současný rekord v době, po kterou se podařilo udržet v zajetí exemplář žraloka mako, je z roku 2001. Tehdy v akváriu v New Jersey přežil chycený žralok mako pouhých pět dní. Obdobně jako v jiných případech se jedinec sice po vypuštění do akvária jevil silný, ale postupně měl problémy se stěnami akvária, odmítal krmení, rychlé slábl a zemřel.[18]
V databázi ISAF Floridského muzea je zaznamenáno 8 nevyprovokovaných útoků žraloků mako na člověka mezi lety 1580 až 2007, z toho dva fatální. ISAF zaznamenává také 20 útoků na lodě.[19]
Obrázky, zvuky či videa k tématu Žralok mako ve Wikimedia Commons
V tomto článku byl použit překlad textu z článku Shortfin mako shark na anglické Wikipedii.
Galerie Žralok mako ve Wikimedia CommonsTento článek potřebuje úpravy. Můžete Wikipedii pomoci tím, že ho vylepšíte. Jak by měly články vypadat, popisují stránky Vzhled a styl, Encyklopedický styl a Odkazy. Žralok mako (Isurus oxyrinchus) je velký druh žraloka, zástupce čeledi lamnovitých. Je to nejrychlejší žralok, dokáže plout rychlostí až okolo 70 km/h. Je považován za člověku nebezpečného.
Der Kurzflossen-Mako (Isurus oxyrinchus), im Allgemeinen auch Makohai genannt, ist eine Art der Herings- oder Makrelenhaie (Lamnidae) und damit der Haie (Selachii).
Kurzflossen-Makos haben eine metallische Färbung. Der Rücken ist bläulich-grau, während der Bauch und die Unterseiten von Schnauze und Maul weiß gefärbt sind. Sie werden bis zu knapp 4 Meter lang und 500 kg schwer. Die Brustflossen sind klein, der Körper sehr schmal und die Schnauze spitz, sodass sie eine sehr hydrodynamische Form erreichen.
Kurzflossen-Makos leben in küstennahen Gewässern in Tiefen von bis zu 150 Metern. Weit verbreitete Geschwindigkeitsangaben von fast 80 km/h sind höchst unzuverlässig, da Fischen eine derart schnelle Fortbewegung im Wasser nicht möglich zu sein scheint[1][2]. Sie sind eine der wenigen Haiarten, die auch zu springen vermögen, wobei sie bis über 6 m Höhe erreichen.
Kurzflossen-Makos werden lebendig und ohne Dottersack-Plazenta geboren. Ein weiblicher Hai bringt pro Wurf bis zu 16 Jungfische auf die Welt. Zu dem Zeitpunkt sind sie etwa 70 cm lang und wachsen sehr schnell. Mit einer Länge von ca. 195 cm werden die Männchen geschlechtsreif, während sich Weibchen erst mit ca. 280 cm paaren können.
Sie fressen Schwertfische, Thunfische, Makrelen und sogar andere Haie wie Grau- und Hammerhaie. Bei sehr großen Kurzflossen-Makos bilden sich breitere und dreieckige Zähne, die ihnen erleichtern, ihre Beute zu zersägen. Der Kurzflossen-Mako ist unter dem Namen „Makrelenhai“ auch in Deutschland als Speisefisch auf dem Markt.
Makohaie stehen in manchen Gebieten der Erde nicht an der Spitze der Nahrungskette. Als Fressfeinde für ausgewachsene Exemplare werden als Beispiel angeführt: Schwertwale, Pottwale, aber auch größere Raubhaie wie der Weißhai oder auch das Leistenkrokodil.[3][4]
Das Verbreitungsgebiet erstreckt sich über die subtropischen und warmen Gewässer aller Ozeane.
Des Weiteren leben sie im
Der Kurzflossen-Mako (Isurus oxyrinchus), im Allgemeinen auch Makohai genannt, ist eine Art der Herings- oder Makrelenhaie (Lamnidae) und damit der Haie (Selachii).
The shortfin mako shairk (Isurus oxyrinchus), kent as the blue pointer or bonito shairk an aw, is a lairge mackerel shairk. It is commonly referred tae as the mako shairk, as is the langfin mako shairk (Isurus paucus).[1][2][3]
The shortfin mako shairk (Isurus oxyrinchus), kent as the blue pointer or bonito shairk an aw, is a lairge mackerel shairk. It is commonly referred tae as the mako shairk, as is the langfin mako shairk (Isurus paucus).
Ο ρυγχοκαρχαρίας (επιστημονική ονομασία Isurus oxyrinchus - Ίσουρος ο οξύρρυγχος) είναι ένας καρχαρίας της οικογενείας των λαμνίδων, που κατοικεί σε εύκρατα και τροπικά νερά, συνήθως μακριά από την ακτή, αλλά περιστασιακά εμφανίζεται κοντά σε νησιά και νησίδες.[1] Όπως και ο μακρυπτέρυγος ρυγχοκαρχαρίας αναφέρεται και ως καρχαρίας μάκο. Οι ρυγχοκαρχαρίες φτάνουν σε μήκος τα 4 μέτρα, με τους θηλυκούς να είναι μεγαλύτεροι σε μέγεθος, κυρίως επειδή ζουν περισσότερο. Το βάρος τους κυμαίνεται από 60 μέχρι 400 κίλα,[2] αλλά το βαρύτερο γνωστό άτομο ήταν ένα θηλυκό που ζύγιζε 794 κιλά και είχε μήκος 3,96 μέτρα.[3]
Το σχήμα του ρυγχοκαρχαρία μοιάζει με βελόνα και έχει μια μυτερή και μακριά μύτη. Οι ρυγχοκαρχαρίες έχουν ένα πολύ υδροδυναμικό σχήμα. Σε συνδυασμό με την χαρακτηριστική για τις Λαμνίδες αερόβια μυϊκή αναπνοή, ο ρυγχοκαρχαρίας μπορεί να αναπτύξει εντυπωσιακή ταχύτητα και μετακινείται με μεγάλη ευκινησία.
Το ουριαίο πτερύγιο έχει σχήμα ημισελήνου. Τα δευτερεύοντα ραχιαία πτερύγια είναι πολύ μικρότερο από ό, τι το πρώτο. Οι κορυφές των θωρακικών πτερύγιων, και το πρώτο ραχιαίο πτερύγιο στρογγυλοποιείται στους νεότερους καρχαρίες. Το δέρμα του ρυγχοκαρχαρία έχει πολύ λειαντικά πλακοειδή λέπια για μείωση της τριβής κατά τη διάρκεια της κολύμβησης, σαν τα λακκάκια μιας μπάλας του γκολφ.
Οι ρυγχοκαρχαρίες απαντώνται σε υπεράκτιες εύκρατες και τροπικές θάλασσες σε όλο τον κόσμο. Πρόκειται για πελαγικά είδη που μπορούν να βρεθούν από την επιφάνεια μέχρι σε βάθος 150 m, συνήθως μακριά από την ακτή αν και κατά καιρούς πιο κοντά στην ακτή, γύρω νησιά. Είναι ένας από τους μόλις τέσσερις γνωστούς ενδόθερμους καρχαρίες, σπάνια βρίσκεται σε ύδατα ψυχρότερα από 16 ° C.[4]
Στο δυτικό Ατλαντικό μπορεί να βρεθεί από την Αργεντινή και τον Κόλπο του Μεξικού μέχρι την Νέα Σκωτία. Στα ύδατα του Καναδά αυτοί οι καρχαρίες δεν είναι ούτε άφθονοι ούτε σπάνιοι. Η ύπαρξη ξιφία είναι μια καλή ένδειξη για ρυγχοκαρχαρίες, καθώς ο πρώτος αποτελεί τροφή για το δεύτερο και προτιμά παρόμοιες περιβαλλοντικές συνθήκες.[5]
Οι ρυγχοκαρχαρίες διανύουν μεγάλες αποστάσεις για να αναζητήσουν λεία ή συντρόφους. Τον Δεκέμβριο του 1998, ένα θηλυκό με ετικέτα από την Καλιφόρνια συνελήφθη στον κεντρικό Ειρηνικό από ένα ιαπωνικό ερευνητικό σκάφος, που σημαίνει ότι αυτό το ψάρι ταξίδεψε πάνω από 2.750 χιλιόμετρα. Ένα άλλο κολύμπησε 2.128 χιλιόμετρα σε 37 ημέρες, κατά μέσο όρο 58 χλμ σε μια ημέρα.[6]
Οι ρυγχοκαρχαρίες τρέφονται κυρίως με κεφαλόποδα, οστεώδη ψάρια όπως κολιοί, τόννοι, παλαμίδες και ξιφίες, αλλά μπορεί να φάνε και άλλους καρχαρίες, φώκιες, θαλάσσιες χελώνες και θαλασσοπούλια. Κυνηγούν κολυμπώντας κατακόρυφα προς τα πάνω και σκίζουν κομμάτια από τα πλευρά και τα πτερύγια των θηραμάτων τους. Οι ρυγχοκαρχαρίες κολυμπούν κάτω από το θήραμά τους, ώστε να μπορούν να δουν τι είναι πάνω και έχουν μεγάλη πιθανότητα να επιτεθούν στη λεία τους προτού αυτή το αντιληφθεί. Το δάγκωμα στο μίσχο της ουράς μπορεί να ακινητοποιήσει το θήραμα. Στο Ganzirri και στο Λίπαρι, Σικελία, έχουν βρεθεί ρυγχοκαρχαρίες με ακρωτηριασμένα κομμάτια από ξιφίες σφηνωμένα στο κεφάλι και τα βράγχια τους, γεγονός που υποδηλώνει ότι ο ξιφίας τραυματίζει σοβαρά και πιθανόν σκοτώνει ρυγχοκαρχαρίες. Επιπλέον, σε αυτό το μέρος, στο τέλος της άνοιξης και στις αρχές του χρόνου το καλοκαίρι, που αντιστοιχούν στο κύκλο αναπαραγωγής του ξιφία του, δείχνει ότι αυτούς κυνηγούν οι ρυγχοκαρχαρίες, ενώ οι ξιφίες είναι πιο ευάλωτοι, χαρακτηριστικό πολλών αρπακτικών.[1]
Ο ρυγχοκαρχαρίας (επιστημονική ονομασία Isurus oxyrinchus - Ίσουρος ο οξύρρυγχος) είναι ένας καρχαρίας της οικογενείας των λαμνίδων, που κατοικεί σε εύκρατα και τροπικά νερά, συνήθως μακριά από την ακτή, αλλά περιστασιακά εμφανίζεται κοντά σε νησιά και νησίδες. Όπως και ο μακρυπτέρυγος ρυγχοκαρχαρίας αναφέρεται και ως καρχαρίας μάκο. Οι ρυγχοκαρχαρίες φτάνουν σε μήκος τα 4 μέτρα, με τους θηλυκούς να είναι μεγαλύτεροι σε μέγεθος, κυρίως επειδή ζουν περισσότερο. Το βάρος τους κυμαίνεται από 60 μέχρι 400 κίλα, αλλά το βαρύτερο γνωστό άτομο ήταν ένα θηλυκό που ζύγιζε 794 κιλά και είχε μήκος 3,96 μέτρα.
The shortfin mako shark (/ˈmɑːkoʊˌ ˈmeɪ-/; Māori: /ˈmaːko/;[3] Isurus oxyrinchus), also known as the blue pointer or bonito shark, is a large mackerel shark. It is commonly referred to as the mako shark, as is the longfin mako shark (Isurus paucus).[1][4][5] The shortfin mako can reach a size of 4 m (13 ft) in length and weigh 570 kg (1,260 lb). The species is classified as Endangered by the IUCN.
"Mako" comes from the Māori language,[6] meaning either the shark or a shark tooth. Following the Māori language, "mako" in English is both singular and plural. The word may have originated in a dialectal variation, as it is similar to the common words for shark in a number of Polynesian languages—makō in the Kāi Tahu Māori dialect,[7] mangō in other Māori dialects,[7] "mago" in Samoan, ma'o in Tahitian, and mano in Hawaiian. The first written usage is in Lee and Kendall's Grammar and vocabulary of the language of New Zealand (1820), which simply states, "Máko; A certain fish".[8][9] Richard Taylor's A leaf from the natural history of New Zealand (1848) is more elaborate: "Mako, the shark which has the tooth so highly prized by the Maoris".[10] In 1809, Constantine Rafinesque gave the shortfin mako the scientific name Isurus oxyrinchus (isurus means "the same tail", oxyrinchus means "pointy snout").
The shortfin mako shark is a fairly large species of shark. Growth rates appear to be somewhat accelerated in comparison to other species in the lamnid family.[11] An average adult specimen measures around 2.5 to 3.2 m (8.2 to 10.5 ft) in length and weighs from 60–140 kg (130–310 lb). The species is sexually dimorphic, with females typically larger than males. Large specimens are known, with a few large, mature females exceeding a length of 3.8 m (12 ft) and a weight of 550 kg (1,210 lb).[11] The largest taken on hook-and-line was 600 kg (1,300 lb), caught off the coast of California on June 3, 2013,[12] and the longest verified length was 4.45 m (14.6 ft) caught off the Mediterranean coast of France in September 1973. A specimen caught off the coast of Italy and examined in an Italian fish market in 1881 was reported to weigh an extraordinary 1,000 kg (2,200 lb) at a length of 4 m (13 ft).[13] Yet another fish was caught off Marmaris, Turkey in the late 1950s at an estimated size of between 5.7 and 6.19 m (18.7 and 20.3 ft) making it the largest known specimen of the species.[14] However, this estimate was created using photos of the shark and not at the time of capture so this estimate must be taken with reasonable caution. The authors did not estimate a weight for this specimen.
The shortfin mako shark is cylindrical in shape, with a vertically elongated tail. This species exhibits countershading, with brilliant metallic blue coloration dorsally and white ventrally. The line of demarcation between blue and white on the body is distinct. The underside of the snout and the area around the mouth are white. Larger specimens tend to possess darker coloration that extends onto parts of the body that would be white in smaller individuals. The juvenile mako differs in that it has a clear blackish stain on the tip of the snout. The longfin mako shark very much resembles the shortfin mako shark, but has larger pectoral fins, dark rather than pale coloration around the mouth and larger eyes. The presence of only one lateral keel on the tail and the lack of lateral cusps on the teeth distinguish the mako from the closely related porbeagle sharks of the genus Lamna.
The shortfin mako inhabits offshore temperate and tropical seas worldwide.[15] The closely related longfin mako shark is found in the Gulf Stream or warmer offshore waters (e.g. New Zealand and Maine).
It is a pelagic species that can be found from the surface to depths of 150 m (490 ft),[16] normally far from land, though occasionally closer to shore, around islands or inlets.[17] One of the very few known endothermic sharks, it is seldom found in waters colder than 16 °C (61 °F).[18]
In the western Atlantic, it can be found from Argentina and the Gulf of Mexico to Browns Bank off of Nova Scotia.[16] In Canadian waters, these sharks are neither abundant nor rare. Swordfish are good indicators of shortfin mako populations, as the former are a source of food and prefer similar environmental conditions.[19] The shark is one of the most commonly found in the waters of New Zealand.[20]
Shortfin mako sharks travel long distances to seek prey or mates. In December 1998, a female tagged off California was captured in the central Pacific by a Japanese research vessel, meaning this fish traveled over 2,776 km (1,725 mi). Another specimen swam 2,128 km (1,322 mi) in 37 days, averaging 58 km (36 mi) a day.[21]
The shortfin mako shark feeds mainly upon cephalopods and bony fish including mackerels, tunas, bonitos, and swordfish, but it may also eat other sharks, porpoises, sea turtles, and seabirds. They hunt by lunging vertically up and tearing off chunks of their preys' flanks and fins. Mako swim below their prey, so they can see what is above and have a high probability of reaching prey before it notices them. In Ganzirri and Isola Lipari, Sicily, shortfin mako have been found with amputated swordfish bills impaled into their head and gills, suggesting swordfish seriously injure and likely kill them. In addition, this location, and the late spring and early summer timing, corresponding to the swordfish's spawning cycle, suggests they hunt while the swordfish are most vulnerable, typical of many predators.[17]
Shortfin mako sharks consume 3% of their weight each day and take about 1.5–2.0 days to digest an average-sized meal. By comparison, the sandbar shark, an inactive species, consumes 0.6% of its weight a day and takes 3 to 4 days to digest it. An analysis of the stomach contents of 399 male and female mako sharks ranging from 67–328 cm (26–129 in) suggest mako from Cape Hatteras to the Grand Banks prefer bluefish, constituting 77.5% of their diet by volume. The average capacity of the stomach was 10% of the total weight. Shortfin mako sharks consumed 4.3% to 14.5% of the available bluefish between Cape Hatteras and Georges Bank.[22]
Shortfin mako sharks over 3 m (9.8 ft) have interior teeth considerably wider and flatter than smaller mako, which enables them to prey effectively upon dolphins, swordfish, and other sharks.[21] An amateur videotape, taken in Pacific waters, shows a moribund pantropical spotted dolphin whose tail was almost completely severed being circled by a shortfin mako. Mako also tend to scavenge long-lined and netted fish.[23]
The bite of a shortfin mako shark is exceptionally strong; the current record for the strongest bite measured for any shark belongs to a shortfin mako that was recorded at Mayor Island in New Zealand in 2020. The shark had been coaxed into biting a custom-made "bite meter" as part of an experiment to measure mako bite force. The strongest bite recorded during the experiment was roughly 3,000 lbs. of force, or roughly 13,000 newtons.[24]
Its endothermic constitution partly accounts for its relatively great speed.[25]
Like other lamnid sharks, the shortfin mako shark has a heat-exchange circulatory system that allows the shark to be 4–5.5 °C (7–10 °F) warmer than the surrounding water. This system enables them to maintain a stable, very high level of activity,[26] giving it an advantage over its cold-blooded prey.[27]
The shortfin mako is a fast species that can leap into the air when hooked, making it a highly sought-after game fish worldwide. Some cases of shortfin mako jumping into a boat after having been hooked have been reported.[28]
The shortfin mako shark is a yolk-sac ovoviviparous shark giving birth to live young. Developing embryos feed on unfertilized eggs (oophagy) within the uterus during the 15- to 18-month gestation period. They do not engage in sibling cannibalism unlike the sand tiger shark (Carcharias taurus). The four to 18 surviving young are born live in the late winter and early spring at a length of about 70 cm (28 in). Females may rest for 18 months after birth before mating again. Shortfin mako sharks bear young on average every three years.[29] A common mating strategy of shortfin mako sharks has been documented as using multiple paternity as a mating strategy, known as polyandry. Polyandry is where the females mate with more than one male. This strategy is used to have a single brood sired by multiple males (multiple paternity) and is a common strategy in diverse taxa, including invertebrates and vertebrates.[30]
Shortfin mako sharks, as with most other sharks, are aged by sectioning vertebrae – one of the few bony structures in sharks – and counting growth bands. The age of shortfin mako, and therefore important parameters, such as age at sexual maturity and longevity, were severely underestimated until 2006 (e.g. claims of sexual maturity at 4–6 years, claims of longevity as low as 11 years), because of a poorly supported belief that shortfin mako sharks deposited two growth bands per year in their vertebrae. This belief was overturned by a landmark study which proved that shortfin mako sharks only deposit one band in their vertebrae per year, as well as providing validated ages for numerous specimens.[31] Natanson et al. (2006) aged 258 shortfin mako specimens and recorded:
Similar, validated age findings were made (median age at maturity in males 7–9 years, median age at maturity in females 19–21 years, longevity estimates 29 years and 28 years respectively) in New Zealand waters.[32]
Due to this error, fishery management models and ecological risk assessment models in use around the world were underestimating both the longevity and the age at sexual maturity in shortfin mako sharks, particularly in females, by two-thirds or more (i.e. 6 years versus 18+ years), and some of these inaccurate models remain in use.
Of all studied sharks, the shortfin mako has one of the largest brain-to-body ratios. This large brain size prompted New Zealand Sealife Australia and New Zealand senior curator Craig Thorburn of Auckland, New Zealand, and film-maker Mike Bhana to investigate the intelligence of the shortfin mako. From tests involving shape differentiation to electroreception tests and individual recognition, Isuru Somawardana and his team of shark experts discovered shortfin mako are fast-learning sharks, able to determine whether or not the researchers were threatening. The sharks involved in the study (while never the same individuals) after initial caution showed unique and novel behaviors, such as refusing to roll back their eyes during feeding and allowing themselves to be briefly restrained and touched while being offered bait. Shortfin mako also do not rely on electroreception when hunting, unlike the great white shark, based on tests involving wired fiberglass fish designed to emit weak electrical signals resembling real fish of similar size. Instead, they rely on smell, hearing, and most prominently, vision. The results of this research were featured on a documentary presented by Shark Week in 1999 called Mako: Swift, Smart & Deadly.[33]
_no_porto_pesqueiro_de_Vigo.jpg)
Mako fishing is a prominent activity around the world. As one of the fastest species in the water they offer acrobatic flips, fast runs, and heavy fights that entertain anglers. Traditionally, the sharks are hooked through the use of chum and baitcasters; however, fly fishing for them has become more popular, particularly in San Diego, where one of the three known worldwide mako rookeries is located. A cottage industry of fishing in this rookery has emerged, specifically catch and release with charter operations out of Mission Bay.[34] For many years the mass commercial boats hunted them for restaurant catch, but through the efforts of many local fishing companies and national organizations such as Orvis, this has been curbed.[35]
.jpg)
Of all recorded attempts to keep pelagic shark species in captivity, the shortfin mako shark has fared the poorest, even more so than the blue shark and the great white shark. At SeaWorld San Diego, a 90 cm (3.0 ft) shortfin mako shark ability test failed in the early 1970s.[36] In the summer of 1978, two mako sharks caught off the coast of San Diego failed to evade the wall and both died within three days.[36] The current record is held by a specimen kept at the New Jersey Aquarium for only five days in 2001. Like past attempts at keeping Isurus in captivity, the animal appeared strong on arrival, but had trouble negotiating the walls of the aquarium, refused to feed, quickly weakened, and died.[37]
ISAF statistics records 9 shortfin attacks on humans between 1580 and 2022, three of which were fatal, along with 20 boat attacks.[38] This mako is regularly blamed for attacks on humans and, due to its speed, power, and size, it is certainly capable of injuring and killing people. However, this species will not generally attack humans and does not seem to treat them as prey. Most modern attacks involving shortfin mako sharks are considered to have been provoked due to harassment or the shark being caught on a fishing line.[39] Divers who have encountered shortfin mako note, prior to an attack, they swim in a figure-eight pattern and approach with mouths open.[39]
The shortfin mako is currently classified as Endangered by the IUCN, having been uplisted from Vulnerable in 2019 and Near-Threatened in 2007.[40][1] The species is included on Appendix II of CITES which regulates international trade.[2] The species is being targeted by both sport and commercial fisheries, and there is a substantial proportion of bycatch in driftnet fisheries for other species.[1] In June 2018, the New Zealand Department of Conservation classified the shortfin mako shark as "Not Threatened" with the qualifier "Uncertain whether Secure Overseas" under the New Zealand Threat Classification System.[41] In 2019, the shortfin mako was reclassified by the IUCN from being listed as "Vulnerable" to "Endangered" after a review of 58 elasmobranch species.[42]
The shortfin mako shark (/ˈmɑːkoʊˌ ˈmeɪ-/; Māori: /ˈmaːko/; Isurus oxyrinchus), also known as the blue pointer or bonito shark, is a large mackerel shark. It is commonly referred to as the mako shark, as is the longfin mako shark (Isurus paucus). The shortfin mako can reach a size of 4 m (13 ft) in length and weigh 570 kg (1,260 lb). The species is classified as Endangered by the IUCN.
El tiburón mako, marrajo común o de aleta corta (Isurus oxyrinchus) es una especie de elasmobranquio lamniforme de la familia Lamnidae.[2] Puede medir entre 3,5 y 4 metros de longitud. Tiene una distribución muy amplia: se encuentra en el océano Pacífico, Atlántico, Índico, mar Mediterráneo y Mar caribe mar Rojo. Se considera que está en peligro de extinción, por sobrepesca.
Considerado globalmente vulnerable de extinción (IUCN 2014), este tiburón ha estado sujeto a niveles elevados de mortalidad por pesca en el Atlántico Norte, y se estima, con base en un análisis de modelaje demográfico, que su abundancia se ha reducido entre 20 y 80 % (Kyne et al. 2012). Los datos históricos de captura en la pesquería palangrera industrial venezolana muestran una caída paulatina de los números a lo largo de los últimos años (Tavares y Arocha 2008, Arocha et al. 2013). Debido a la vulnerabilidad de sus poblaciones, la Comisión Internacional para la Conservación del Atún Atlántico ha instado a las naciones contratantes a que realicen esfuerzos que contribuyan a reducir sus niveles de mortalidad por pesca.
El marrajo común es un gran tiburón con el cuerpo fusiforme, robusto, macizo y muy hidrodinámico. Su hocico es cónico y puntiagudo y la boca es grande y estrecha, en forma de U con amplios diastemas separando las hemimandíbulas. Los ojos son redondos, negros y de tamaño mediano. Aletas escapulares medianas, de extremo ligeramente redondeado. Primera dorsal mediana y de extremo ligeramente redondeado, con su origen justo por detrás de las escapulares; segunda dorsal y anal diminutas, ambas enfrentadas. Aleta caudal grande de lóbulos anchos y en forma de media luna, con el lóbulo superior ligeramente más grande que el inferior. Hendiduras branquiales grandes, cinco pares en total. Pedúnculo caudal deprimido y ensanchado por grandes quillas laterales muy largas. Los dientes son grandes,de cúspide ancha (en los adultos) y flexionada, con los bordes lisos, el tercer diente superior es diminuto e inclinado seguido de diastema. Es de color azul oscuro en el dorso, más claro en los costados y blanco puro en el vientre.
Son tiburones de gran tamaño, habiéndose registrado el largo de una hembra capturada en 4,5 metros. El tamaño usual de ejemplares adultos bien desarrollados suele estar entre 3,5 y 4 metros de longitud, con pesos de hasta 750 kg.
Se sabe que ha atacado a personas y embarcaciones sin provocación previa, por lo que es considerado peligroso. Es muy buscado por los aficionados a la pesca deportiva ya que es muy combativo y potente.[2]
Al igual que los otros tiburones pertenecientes a la familia Lamnidae los marrajos mantienen una temperatura corporal superior a la del medio (son homeotermos) lo que les permite realizar una digestión más rápida, triplicar su fuerza muscular o actuar más rápidamente. Es un tiburón pelágico de hábitos oceánicos.
El marrajo es un tiburón ovovivíparo, con camadas de entre 4 y 8 fetos, máxima conocida de 16. Estos pequeños tiburones miden al nacer unos 70 centímetros, y crecerán según su sexo hasta madurar a 1,9 metros los machos y 2,6-2,8 metros en las hembras.
Cuando un marrajo tiene crías en su vientre, los embriones más desarrollados o las crías más desarrolladas se comen a sus hermanos y a los huevos, esta actividad de canibalismo se llama oofagia.[1][2]
Este tiburón es un poderoso y veloz cazador de todo tipo de presas; su dieta consiste en peces (pequeños como la caballa, el arenque, el jurel, la sardina, el bonito, el listado, la bacoreta, etc. o grandes como el atún rojo, el pez espada, los marlines y los peces vela) calamares, otros tiburones, tortugas marinas, marsopas, delfines e incluso se han dado casos de ataques a pequeños cetáceos debido a su gran tamaño y agresividad. Es el más importante depredador del pez espada (Xiphias gladius) el cual representa una parte importante de la dieta de los grandes marrajos; Existe el caso de un ejemplar de marrajo de más de 300 kg capturado, en cuyo estómago se encontró un ejemplar joven de pez espada de 55 kg el cual estaba entero. Debido a su gran tamaño, dentición y agresividad son considerados tiburones peligrosos, ya que se han registrado una serie de ataques, tanto provocados como sin provocar. Es también responsable de ataques a embarcaciones (en las que en ocasiones salta en el interior, sobre todo durante la práctica de su pesca deportiva).
A pesar de su voracidad y peligrosidad, el marrajo no está en la cima de la cadena alimentaria ya que la orca es un predador natural de este pez. De hecho, se han registrado casos en aguas de Nueva Zelanda donde una orca destruyó a un marrajo, asestándole con su cola un golpe similar a uno de karate (comparativa realizada por los biólogos que presenciaron el ataque).[3] Sin embargo, el marrajo consigue escapar a la lista de presas de su emparentado tiburón blanco, el otro gran predador marino, por los ambientes frecuentados por cada uno, ya que mientras el tiburón blanco es más frecuente en aguas cálidas y cercanas a la superficie, el marrajo es habitual en aguas profundas.
El marrajo es un tiburón muy activo, de fuerza descomunal y gran velocidad. Según pruebas recientes[¿cuál?] el marrajo puede llegar a alcanzar velocidades punta de más de 124 km/h lo que le otorga el puesto de animal más rápido del océano, puesto que anteriormente se atribuía al pez vela con sus 110 km/h. El secreto de tal potencia y velocidad es su perfecta hidrodinámica, su potente masa muscular, su aleta caudal en forma de media luna y el hecho de ser homeotermo, lo cual triplica su potencia muscular permitiéndole además realizar arranques bruscos. Dicha combinación de fuerza y velocidad les confiere a estos animales la capacidad de saltar muy alto fuera del agua, al igual que lo hace el tiburón blanco. Suele realizar dichos saltos cuando está prendido en un anzuelo de pesca, durante los cuales puede alcanzar entre 3 y 4 metros de altura.[cita requerida]
De todos los tiburones estudiados, el mako de aleta corta tiene una de las relaciones cerebro-cuerpo más grandes. Isuru Somawardana y su equipo de expertos en tiburones descubrieron que los mako son tiburones de aprendizaje rápido, capaces de determinar si los investigadores amenazaban o no. Los tiburones que participaron en el estudio (aunque nunca fueron los mismos individuos) después de la precaución inicial mostraron comportamientos únicos y nunca antes vistos, como negarse a hacer retroceder los ojos durante la alimentación y dejarse sujetar y tocar brevemente mientras se les ofrece cebo. El mako de aleta corta tampoco confía en la electrorrecepción cuando caza, a diferencia del gran tiburón blanco, basado en pruebas que involucran peces de fibra de vidrio con cable diseñados para emitir señales eléctricas débiles que se asemejan a peces reales de tamaño similar. En su lugar, se basan en el olfato, la audición y, lo más importante, en la visión. Los resultados de esta investigación se presentaron en un documental presentado por Shark Week en 1999 llamado "Mako: Swift, Smart & Deadly".[4]
El mako de aleta corta actualmente está clasificado como «en peligro» por la UICN, según actualización de noviembre de 2018.[5] La especie está siendo afectada por la pesca deportiva y comercial, y existe una proporción sustancial de captura incidental en las pesquerías con redes de deriva para otras especies.[5] En junio de 2018, el Departamento de Conservación de Nueva Zelanda clasificó al tiburón mako de aleta corta como «no amenazado» con el calificativo «incierto de estar seguro en el extranjero» según el sistema de clasificación de amenazas de Nueva Zelanda.[6]
El tiburón mako, marrajo común o de aleta corta (Isurus oxyrinchus) es una especie de elasmobranquio lamniforme de la familia Lamnidae. Puede medir entre 3,5 y 4 metros de longitud. Tiene una distribución muy amplia: se encuentra en el océano Pacífico, Atlántico, Índico, mar Mediterráneo y Mar caribe mar Rojo. Se considera que está en peligro de extinción, por sobrepesca.
Considerado globalmente vulnerable de extinción (IUCN 2014), este tiburón ha estado sujeto a niveles elevados de mortalidad por pesca en el Atlántico Norte, y se estima, con base en un análisis de modelaje demográfico, que su abundancia se ha reducido entre 20 y 80 % (Kyne et al. 2012). Los datos históricos de captura en la pesquería palangrera industrial venezolana muestran una caída paulatina de los números a lo largo de los últimos años (Tavares y Arocha 2008, Arocha et al. 2013). Debido a la vulnerabilidad de sus poblaciones, la Comisión Internacional para la Conservación del Atún Atlántico ha instado a las naciones contratantes a que realicen esfuerzos que contribuyan a reducir sus niveles de mortalidad por pesca.
Marrazo muturluzea (Isurus oxyrinchus) ur gaziko arrain kartilaginosoa da, Lamnidae familiakoa[1].
Munduko itsaso epel guztietan bizi da.
Artikulu hau biologiari buruzko zirriborroa da. Wikipedia lagun dezakezu edukia osatuz. Marrazo muturluzea (Isurus oxyrinchus) ur gaziko arrain kartilaginosoa da, Lamnidae familiakoa.
Munduko itsaso epel guztietan bizi da.
Makrillihai (Isurus oxyrinchus) on noin 3-4 metriä pitkä hyvin vahva ja nopea hailaji. Sen ruumis on varsin solakka verrattuna esimerkiksi valkohain tukevarakenteiseen ruumiiseen. Selkäpuoli on tummansininen ja vatsapuoli valkoinen. Se on suosittu urheilukalastuksen kohde nopeutensa ja voimiensa takia. Lisäksi sillä on koukkuun jäädessään tapana hypätä ilmaan vapautuakseen. Se on aggressiivinen laji ja muutamia ihmisiin kohdistuneita hyökkäyksiä on raportoitu.
Makrillihaita on kutsuttu myös makohaiksi. Nykyisessä suomalaisessa kalannimistössä[2] makohai kuitenkin tarkoittaa saman suvun toista ja harvinaisempaa lajia Isurus paucus, joka on pitkä- ja kapeaeväisempi.
Makrillihaita tavataan maailmanlaajuisesti valtamerten trooppisissa ja lauhkeissa osissa aina 150 metrin syvyyteen asti. Ne viihtyvät ulappavesillä.
Makrillihain kanta on hupenemessa kovaa vauhtia, ja Kansainvälinen luonnonsuojeluliitto pitää sitä erittäin uhanalaisena lajina. Kanta oli vuoden 2019 arvioissa noin puolet pienempi kuin 1940-luvulla. Vain Tyynenemeren eteläosan kanta on kasvamassa.[1]
Makrillihait syövät pääasiassa kaloja ja mustekaloja, mutta niiden tiedetään käyneen myös delfiinien, merikilpikonnien ja jopa pienempien hailajien kimppuun.
Makrillihait synnyttävät eläviä poikasia, jotka ovat syntyessään 60-75 cm pitkiä. Laji on ovovivipaarinen, eli munat kehittyvät emon sisällä. Synnytysajankohta vaihtelee eri populaatioiden välillä. Esimerkiksi Atlantin pohjoisosassa elävät synnyttävät keväällä ja Australian vesillä elävät syksyllä.
Elokuvassa Nemoa etsimässä Poiju niminen makrillihai ("makohai") on "hyvä" ja kavereittensa valko- ja vasarahain kanssa hän on ryhtynyt kasvissyöjäksi. Tappajahai-elokuvan julisteessa on valkohai, jolle "lainattiin" makrillihain hampaat pelottavuuden lisäämiseksi. Makrillihaiden leuat ovat hintavia keräilykohteita, isojen yksilöiden kidoista on pyydetty Ebay internet -kauppasivulla jopa 1500 dollarin hintoja kappaleelta. Renny Harlinin elokuvassa Deep Blue Sea esiintyvät hait ovat makrillihaita.
Makrillihai (Isurus oxyrinchus) on noin 3-4 metriä pitkä hyvin vahva ja nopea hailaji. Sen ruumis on varsin solakka verrattuna esimerkiksi valkohain tukevarakenteiseen ruumiiseen. Selkäpuoli on tummansininen ja vatsapuoli valkoinen. Se on suosittu urheilukalastuksen kohde nopeutensa ja voimiensa takia. Lisäksi sillä on koukkuun jäädessään tapana hypätä ilmaan vapautuakseen. Se on aggressiivinen laji ja muutamia ihmisiin kohdistuneita hyökkäyksiä on raportoitu.
Makrillihaita on kutsuttu myös makohaiksi. Nykyisessä suomalaisessa kalannimistössä makohai kuitenkin tarkoittaa saman suvun toista ja harvinaisempaa lajia Isurus paucus, joka on pitkä- ja kapeaeväisempi.
Isurus oxyrinchus
Le requin mako ou requin-taupe bleu (Isurus oxyrinchus) est une espèce de requins de la famille des Lamnidae.
L’espèce est considérée comme étant en danger d’extinction[1].
Il est de couleur bleu nuit sur le dessus et blanc en dessous, pour une taille maximale de quatre mètres. C'est un requin taillé pour la course : sa forme fuselée est très hydrodynamique, et ses fentes branchiales sont particulièrement larges, pour optimiser la respiration.
Pélagique et parfois côtier en eaux tropicales et tempérées. Évolue de la surface à 740 mètres de profondeur[2].
Ovovivipare avec cannibalisme intra-utérin. De 2 à 21 embryons mesurant 60 cm à la naissance. La gestation durerait deux ans[2],[3].
Essentiellement des poissons pélagiques comme les thons mais également des requins ainsi que des céphalopodes.[précision nécessaire]
Ce requin est capable de maintenir une température corporelle supérieure d'environ 10 °C à celle de l'eau, cette particularité couplée à ses larges fentes branchiales lui permet d'atteindre rapidement des vitesses élevées et de faire des bonds hors de l'eau. Crédité d'une vitesse moyenne de 50 km/h, certains auteurs avancent que sa vitesse de pointe serait de l'ordre de 70 km/h[4], ce qui prouverait que ce requin est capable de faire des bonds de 4 mètres (voire plus) hors de l'eau[3]. Compte tenu de son régime alimentaire cette vitesse lui permet de chasser des poissons pélagiques parmi les plus rapides comme le voilier ou l'espadon. Il peut vivre 25 ans[3].
Le requin-taupe bleu fait partie de la famille des requins-maquereaux, un petit groupe de requins rapides divisés en cinq espèces. Comme ses proches parents, le grand requin blanc et la maraîche, les adaptations très particulières du requin-taupe bleu à son environnement en font l'un des super-prédateurs de la mer.
C'est l'un des requins dont la chair est utilisée en cuisine. Il est généralement vendu débité en darnes. La chair de ce poisson est ferme et ressemble à celle du thon, sauf la couleur qui est un peu plus claire.
Ce requin est particulièrement apprécié par les pêcheurs sportifs compte tenu de sa puissance et de sa combativité.
Malgré quelques attaques, dont deux fatales, non provoquées mettant en cause cette espèce, on peut raisonnablement dire que sa réputation de dangerosité pour l'humain est largement surfaite.
Le requin mako est cependant soupçonné de diverses attaques en novembre et décembre 2010 à Charm el-Cheikh en Égypte : une touriste allemande aurait été tuée par un requin longimane ou un requin mako alors qu'elle nageait dans la mer Rouge devant son hôtel. Ce drame survient après deux attaques contre des baigneurs russes et ukrainiens la semaine précédente[5].
Le requin mako est vulnérable à cause de la surpêche : en effet il est très prisé pour sa chair et ses ailerons. Sa longue période de gestation et sa maturité sexuelle tardive le rendent particulièrement vulnérable à la surexploitation dont il fait l'objet.
Sa population a chuté de 90 % dans l’océan Atlantique par rapport aux années 1940 et a presque disparu de Méditerranée[6].
Isurus oxyrinchus
Le requin mako ou requin-taupe bleu (Isurus oxyrinchus) est une espèce de requins de la famille des Lamnidae.
L’espèce est considérée comme étant en danger d’extinction.
O marraxo azul [1][2][3] é unha especie de elasmobranquio da orde dos lamniformes (Lamniformes) e familia dos lámnidos (Lamnnidae),[4] de moi ampla distribución, xa que se encontra nos océanos Pacífico, Atlántico e Índico e nos mares Mediterráneo e Vermello.
Comestíbel, é un erro moi común confundir a súa branca carne coa do mero ou cherna (Polyprion americanus), do mero de altura (Epinephelus marginatus) e do emperador (Luvarus imperialis), chegando a crerse que son o mesmo peixe e cotizándose ao mesmo prezo; porén, estas catro especies son moi diferentes en aspecto e taxonomía: os meros e o emperador son peixes da clase dos actinopterixios (Actinopterygii), cuxo esqueleto é óseo), mentres que o marraxo azul pertence á clase dos condrictios (Chondrichthyes), de esqueleto cartilaxinoso.
O marraxo azul pertence á mesma familia que o tiburón branco, pero é de tamaño bastante menor e, a diferenza del, é un tiburón asociado ás profundidades, sendo estraño velo en augas pouco profundas e próximas costa.
As principais características deste peixe son:[2]
Os marraxos azuis son tiburóns de gran tamaño, normalmente de até os 3,5 ou os 4 m de lonxitude, con pesos de até 700 ou 750 kg. Hai unha cita rexistrada dunha femia de 4,5 m (as femias son de maior tamaño que os machos).[Cómpre referencia]
O marraxo azul é un tiburón moi activo, de forza descomunal e gran velocidade. Segundo probas recentes, pode chegar a alcanzar velocidades punta de máis de 124 km/h, o que lle outorga o posto de animal máis rápido do océano, posición que anteriormente se atribuía ao peixe vela cos seus 110 km/h. O secreto de tal potencia e velocidade é a súa perfecta hidrodinámica, a súa potente masa muscular, á súa aleta caudal en forma de media lúa e ao feito de ser homeotermo. Dita combinación de forza e velocidade lle confire a capacidade de saltar moi alto fóra da auga, ao igual que o fai o tiburón branco; ditos saltos adoita realizalos cando está prendido nun anzol de pesca, e poden alcanzar entre 6 e 8 m de altura.[Cómpre referencia]
O status do marraxo azul está considerado pola IUCN como VU (vulnerábel).[4][6]
O marraxo azul é unha especie de elasmobranquio da orde dos lamniformes (Lamniformes) e familia dos lámnidos (Lamnnidae), de moi ampla distribución, xa que se encontra nos océanos Pacífico, Atlántico e Índico e nos mares Mediterráneo e Vermello.
Comestíbel, é un erro moi común confundir a súa branca carne coa do mero ou cherna (Polyprion americanus), do mero de altura (Epinephelus marginatus) e do emperador (Luvarus imperialis), chegando a crerse que son o mesmo peixe e cotizándose ao mesmo prezo; porén, estas catro especies son moi diferentes en aspecto e taxonomía: os meros e o emperador son peixes da clase dos actinopterixios (Actinopterygii), cuxo esqueleto é óseo), mentres que o marraxo azul pertence á clase dos condrictios (Chondrichthyes), de esqueleto cartilaxinoso.
O marraxo azul pertence á mesma familia que o tiburón branco, pero é de tamaño bastante menor e, a diferenza del, é un tiburón asociado ás profundidades, sendo estraño velo en augas pouco profundas e próximas costa.
Hiu Mako Sirip Pendek (Shortfin Mako Shark) merupakan salah satu jenis hiu terbesar dengan panjang rata-rata sekitar 3,2 meter dan berat 60-135 kg dimana betina lebih besar daripada jantan. Hewan ini termasuk hiu tercepat di dunia dengan kemampuan menyelam sampai 100 km per jam namun hiu ini tercatat oleh ISAF telah melakukan serangan kepada manusia sebanyak 42 kasus pada periode 1980-2010 dimana 3 diantaranya berakibat fatal dan menyerang 20 kapal. Memang hiu mako terkenal cepat, kuat dan besar sehingga mempunyai kemampuan untuk melukai dan membunuh manusia. Kebanyakan serangannya dipicu oleh provokasi manusia terutama ketika hiu ini ditangkap oleh nelayan.
Isurus oxyrinchus atau hiu mako sirip pendek adalah anggota famili Lamnidae yang juga dikenal sebagai keluarga hiu mackarel. Anggota famili tersebut umumnya memiliki tubuh besar dengan panjang rata-rata 3 - 4,2 m dan berat mencapai 300-600 kg. Hiu-hiu Lamnidae memiliki ujung hidung yang lancip, badan berbentuk torpedo, dan celah insang yang besar. Sirip punggung utama biasanya besar, tinggi, kaku dan melekuk ataupun melingkar. Sirip punggung kedua dan sirip pada bagian anal kecil. Gigi – giginya berukuran besar, celah insang kelima tepat di dekat sirip pektoral. Anggota Lamnidae dikenal sebagai ikan-ikan yang memiliki kemampuan berenang dengan kecepatan yang termasuk tinggi, mencapai 25 knot atau 40 mph (setara dengan kapal selam modern).
Hiu mako mendapatkan nama ilmiah Isurus oxyrinchus pada tahun 1809 dari Constantine Rafinesque, yang pertama kali mendeskripsikan hiu mako dan memberi nama ilmiah tersebut. “Isurus” berarti ekor yang simetris, dan nama spesies ”Oxyrinchus” berarti ujung hidung (snout) yang lancip. Sementara nama “Mako” berasal dari bahasa Maori yang artinya hiu atau gigi hiu. Hiu mako berbentuk silindris, dengan ekor simetris yang memanjang secara vertikal, dimana bentuk tubuh tersebut sangat membantu gaya hidupnya yang sangat hidrodinamis. Isurus oxyrinchus memiliki warna biru metalik pada bagian punggung dan warna putih pada dada, walaupun warna tubuhnya dapat bervariasi pada seiring usia hiu dan ukurannya. Garis batas pewarnaan antara punggung dan dada sangat jelas. Warna bagian bawah ujung hidung dan sekitar mulut adalah putih. Spesies dengan ukuran lebih besar memiliki warna yang lebih gelap daripada spesies dengan ukuran lebih kecil.
Isurus oxyrinchus menghuni daerah lepas pantai di perairan daerah empat musim dan perairan tropis. Isurus oxyrinchus adalah ikan pelagis, dimana jenis ikan tersebut biasa ditemukan di daerah yang tidak mendekati kedalaman lebih dari 500 m ataupun daerah tepi pantai. Hiu mako biasa ditemukan di kedalaman 150 m, biasanya jauh dari daratan, walau dalam kesempatan tertentu kadang mendekat ke pantai, pulau ataupun ceruk. Karena hiu mako termasuk kedalam spesies hiu endotermik, maka hiu tersebut jarang ditemukan di perairan dengan suhu 16o C.
Di lautan Atlantik Barat, hiu mako bisa ditemukan di perairan Argentina, Teluk Meksiko dan Kanada, dimana di perairan terakhir yang disebutkan terdapat banyak ikan pedang yang merupakan mangsa favorit hiu mako. Isurus oxyrinchus biasa berenang jauh untuk mencari mangsa dan pasangan saat musim kawin. Pada Desember 1998, seekor betina dengan ekor yang ditandai di California, telah tertangkap di perairan Jepang oleh kapal penelitian jepang, yang berarti bahwa hiu tersebut lebih dari 2.776 km, dengan 58 km setiap harinya.
Mangsa utama dari hiu mako sirip pendek adalah cephalopoda, ikan bertulang seperti makarel, tuna, bonito, dan ikan pedang, tapi terkadang juga memakan hiut lain, penyu dan burung laut. Mereka berburu dengan cara menukik ke atas dan merobek bagian belakang tubuh atau sirip mangsanya. Hiu mako berburu dari bawah mangsa mereka, sehingga mereka bisa mengawasi apa yang ada di atas mereka dan dapat mengigit mangsa mereka sebelum sang mangsa sadar. Hiu mako biasa mengincar sirip mangsanya untuk melumpuhkana pergera-kan mangsanya.
Isurus oxyrinchus bersifat ovovivipar, dengan menggunakan kantung telur, melahirkan hiu muda dalam telur. Embrio yang berkembang memakan telur-telur yang tidak mengalami proses fertilisasi dalam uterus selama 15-18 bulan selama masa gestasim, proses tersebut dinamakan oofag. 4 hingga 18 hiu muda terlahir di akhir musim dingin dan awal musim semi dengan panjang 70 cm. beberapa ahli berpendapat bahwa betina beristirahat selama 18 bulan sebelum melahirkan kembali. Hiu mako bereproduksi tiap 3 tahun sekali.
Hiu Mako Sirip Pendek (Shortfin Mako Shark) merupakan salah satu jenis hiu terbesar dengan panjang rata-rata sekitar 3,2 meter dan berat 60-135 kg dimana betina lebih besar daripada jantan. Hewan ini termasuk hiu tercepat di dunia dengan kemampuan menyelam sampai 100 km per jam namun hiu ini tercatat oleh ISAF telah melakukan serangan kepada manusia sebanyak 42 kasus pada periode 1980-2010 dimana 3 diantaranya berakibat fatal dan menyerang 20 kapal. Memang hiu mako terkenal cepat, kuat dan besar sehingga mempunyai kemampuan untuk melukai dan membunuh manusia. Kebanyakan serangannya dipicu oleh provokasi manusia terutama ketika hiu ini ditangkap oleh nelayan.
Il mako[2] (Isurus oxyrinchus (Rafinesque, 1810)), conosciuto comunemente come squalo mako, mako pinna corta od ossirina[3], è un grande squalo appartenente alla famiglia Lamnidi.
Il suo habitat naturale è costituito dalle acque tropicali e subtropicali. Nel mar Mediterraneo è presente ma raro.[4][5]
Possiede pinna caudale quasi simmetrica, caratteristica tipica della famiglia Lamnidi; pinne pettorali piccole per diminuire l'attrito; pinna dorsale rigida per stabilizzare l'assetto; corpo cilindrico con scanalature per un'andatura filante; naso appuntito per fendere meglio l'acqua; fessure branchiali ampie per trattenere maggiore quantità di ossigeno; sangue caldo per aumentare la potenza e la resistenza.
Imprevedibile negli attacchi, sfrutta la sua accelerazione bruciante per catturare prede veloci come tonni e pesce azzurro.
È una delle poche specie di squalo che, come lo squalo bianco o lo squalo pinna nera del reef, sono in grado di effettuare il breaching, ovvero di saltare fuori dall'acqua, anche ben oltre la lunghezza del proprio corpo: nel caso specifico, il mako può elevarsi, balzando, persino a 7 metri d'altezza dalla superficie.[6]
Si nutre di pesce azzurro e calamari. Non di rado attacca anche pesci di grosse dimensioni (fra cui il marlin e il pesce spada).
Il mako (Isurus oxyrinchus (Rafinesque, 1810)), conosciuto comunemente come squalo mako, mako pinna corta od ossirina, è un grande squalo appartenente alla famiglia Lamnidi.
Īsspuru mako haizivs (Isurus oxyrinchus) ir liela auguma makreļhaizivju dzimtas (Lamnidae) skrimšļzivju suga.[1] Tā ir pelaģiska jūras zivs, izplatīta Atlantijas, Indijas un Klusā okeāna siltajās mērenā un tropu klimata joslu jūrās.[1] Īsspuru mako haizivs ir visātrākā no haizivīm pasaulē un spēj attīstīt līdz 74 km/h lielu ātrumu.[2][3][4] Tās tuvākā radiniece ir garspuru mako haizivs (Isurus paucus), ar kuru kopā veido mako haizivju ģinti (Isurus).
Nosaukums "mako" nāk no maoru valodas[5] un nozīmē "haizivs" vai "haizivs zobs". iespējams, ka tas radies dialekta iespaidā, jo tas ir līdzīgs haizivju apzīmējumam vairākās polinēziešu valodās — makō, mangō (maoru dialektos), mago samoāņu valodā, ma'o taitiešu valodā, mano havajiešu valodā.[6]
Īsspuru mako haizivij ir globāla izplatība, mājo atklātā okeānā un jūrā, tālu no krastiem, silto ūdeņu klimatiskajās joslās. Krastu tuvumā biežāk novērojama pie salām. Salīdzinot ar garspuru mako haizivi, ūdens temperatūras diapozons ir plašāks. Parasti uzturas dziļumā no ūdens virsmas līmeņa līdz 150 m dziļumā,[3][7] bet kopumā var uzturēties līdz 750 m dziļumā.[1] Reti sastopama vēsākos ūdeņos par 16 °C.[3][8]
Atlantijas okeāna rietumdaļā īsspuru mako haizivs novērota pie Argentīnas un Brazīlijas dienvidu krastiem, arī Meksikas līcī un Karību reģionā.[1] Uz ziemeļiem noverojumi bijuši līdz Menas līcim pie Jaunskotijas krastiem. Reizēm to var novērot arī pie Kanādas krastiem.[9] Atlantijas okeāna austrumdaļā novērojumi bijuši no Norvēģijas krastiem līdz Dienvidāfrikai, Vidusjūru ieskaitot. Indijas un Klusajā okeānā īsspuru mako haizivs novērota no Āfrikas austrumu krastiem līdz Havaju salām, uz ziemeļiem līdz Piejūras novadam Tālajos Austrumos un uz dienvidiem līdz Austrālijai un Jaunzēlandei. Klusā okeāna austrumdaļā novērota uz dienvidiem no Aleutu salām, gar Kalifornijas krastiem līdz Čīlei.[1]
Šī suga ir ļoti aktīva peldētāja un medījot ceļo garas distances. Piemēram, 1998. gadā ar atpazīšanas zīmi iezīmēta mako haizivs pie Kalifornijas tika noķerta Klusā okeāna centrālajā daļā. Tā bija nopeldējusi 2776 km. Cits iezīmēts īpatnis 37 dienās bija nopeldējis 2128 km, liecinot, ka vidējais ceļošanas ātrums haizivij bijis 58 km/dienā.[2]
Īsspuru mako haizivs ir liela auguma haizivs, bet nedaudz īsāka nekā garspuru mako haizivs. Sugai raksturīgs dzimumu dimorfisms — mātītes ir lielākas par tēviņiem. Pieauguša īpatņa garums var sasniegt 3,2 m, masa 60—135 kg. Mātīte var sasniegt 4 m garumu un svērt ap 570 kg.[3][10][11] Savulaik pazīstamais amerikāņu rakstnieks Ernests Hemingvejs ar spiningu noķēris 357 kilogramus smagu mako haizivi.[12] Bet vislielākais ar makšķeri noķertais īpatnis ir svēris 600 kg (noķerts 2013. gadā pie Kalifornijas krastiem).[13] 19. gasimta beigās pie Itālijas krastiem ir noķerta mako haizivs, kas svērusi 1000 kg un tās garums ir bijis 4 m.[14]
Īsspuru mako haizivij ir slaids, plūdlīniju formās veidots ķermenis ar garu, konusveidīgu purnu, lielām acīm un vertikālu astes spuru. Zobi ir lieli, naža asmenim vai īlenam līdzīgi, ar gludām malām. Uz muguras divas trīsstūrveida spuras, no kurām pirmā liela un augstu izcelta, atrodas aiz krūšu spuru pamatnes. Otrā muguras spura un anālā spura ir nelielas, gandrīz nemanāmas. Astes spura pusmēness formā, augšējā daļa nedaudz lielāka par apakšējo. Uz astes stumbra neliels ķīlis.[1]
Mugura ir metāliski tumši zila, sāni un vēders balti. Laukums ap muti un pazode balti. Lielākiem īpatņiem baltie laukumi var būt ar vieglu tonējumu. Salīdzinot ar ļoti līdzīgo garspuru mako haizivi, īsspuru mako haizivs ir nedaudz īsāka, tās krūšu spuras, kā jau norāda nosaukums, ir īsākas, acis nedaudz mazākas un laukums ap muti ir gaišāks.[1]
Līdzīgi kā citām makreļhaizivīm, arī īsspuru mako haizivij raksturīga endotermija — spēja akumulēt vielmaiņā izdalīto siltumu un uzturēt ķermeņa temperatūru par 4—10 °C augstāku nekā ūdenim. Šī īpašība palīdz haizivij ilgstoši uzturēt augstu aktivitāti, dodot priekšrocības, kādas nav citām zivīm.[2][15] Īsspuru mako haizivs ir ātrākā haizivs pasaulē. Lai gan pieauguša īpatņa ikdienišķais pārvietošanās ātrums ir apmēram 2,5 km/h, mako haizivs spēj peldēt ar ātrumu 40—50 km/h, bet sprinta distancē sasniegt ātrumu 74 km/h. Pie Jaunzēlandes krastiem novērojot jaunās haizivs, apmēram 1 m garas, kā tās medī zivis, tika nofilmēts to uzbrukums, kurā haizivis sasniedza ātrumu 110 km/h. Īsspuru mako haizivs ir ievērojama arī ar saviem lēcieniem, tā spēj izlēkt no ūdens 5—6 m augstumā.[2][3]
Īsspuru mako haizivs galvenokārt barojas ar galvkājiem un kaulzivīm (makrelēm, tunzivīm, pelamīdām un zobenzivīm, īpaši iecienīti ir lufāri), bet medī arī citu sugu haizivis, cūkdelfīnus, jūras bruņrupučus un jūras putnus. Īsspuru mako haizivs upurim uzbrūk vertikāli no apakšas, izraujot miesas gabalus no sāniem vai spurām. Medījumu noskata, peldot nedaudz dziļāk un vērojot ūdens slāni virs sevis. Parasti mako haizivs uzbrūk ātrāk nekā upuris ir pamanījis haizivi.[1][7]
Katru dienu īsspuru mako haizivs apēd tādu daudzumu barības, kas atbilst 3% pašas svara. Vidēji liels barības daudzums sagremojas 1,5—2 dienās. Piemēram, smilšu sēkļu haizivs katru dienu apēd barības daudzumu, kas atbilst 0,6% no pašas svara un barības sagremošanai vajadzīgas 3—4 dienas.[16]
Īsspuru mako haizivij, kas ir garāka nekā 3 m, ir ievērojami garāki un platāki priekšzobi nekā mazākiem īpatņiem, tādējādi tā spēj nomedīt delfīnu, zobenzivi un citas haizivis.[2] Novērots, ka mako haizivs mēdz uzlasīt zivis arī no zvejnieku tīkliem un makšķerēm.[17]
Dzimumgatavību tēviņi sasniedz, kad ir apmēram 2 m gari (apmēram 8 gadu vecumā), mātītes 3 m garas (apmēram 18 gadu vecumā).[18] Garspuru mako haizivs ir oldzīvdzemdētāja — ikri jeb olas attīstās un mazuļi izšķiļas mātes ķermenī, pēc tam piedzimstot, kad ir jau paaugušies. Kad embriji ir izlietojuši katrs savas olas dzeltenumu, tie turpina baroties ar mātes saražotajiem neapaugļotajiem ikriem. Grūsnības periods ilgst 15—19 mēnešus. Piedzimst 4—25 mazuļi. Jo lielāka mātīte, jo vairāk mazuļu. Mazuļi abās puslodēs parasti dzimst pavasarī (ziemeļu — maijā, jūnijā, dienvidu — novembrī). Piedzimstot mazulis ir apmēram 60—70 cm garš. Kanibālisms starp mazuļiem nav novērots. Mazuļi dzimst apmēram reizi trīs gados.[1][2][18][19] Var sasniegt 32 gadu vecumu.[1]
Īsspuru mako haizivs ir viena no piecām visbīstamākajām haizivīm pasaulē. Pārējās četras ir lielā baltā haizivs, tīģerhaizivs, vēršhaizivs un okeāna baltspuru haizivs. Tās visas var cilvēkam uzbrukt pēkšņi un negaidīti.[3] Kopumā īsspuru mako haizivij reģistrēti 38 uzbrukumi cilvēkam. No tiem 12 neizprovocēti, 10 izprovocēti, 15 uzbrukumi laivai un 1 bez uzbrukuma apraksta.[2] Īsspuru mako haizivs gaļa un spuras tiek uzskatītas par augstvērtīgu pārtikas izejvielu un to izmanto dažādu ēdienu pagatavošanai.[1]
Īsspuru mako haizivs (Isurus oxyrinchus) ir liela auguma makreļhaizivju dzimtas (Lamnidae) skrimšļzivju suga. Tā ir pelaģiska jūras zivs, izplatīta Atlantijas, Indijas un Klusā okeāna siltajās mērenā un tropu klimata joslu jūrās. Īsspuru mako haizivs ir visātrākā no haizivīm pasaulē un spēj attīstīt līdz 74 km/h lielu ātrumu. Tās tuvākā radiniece ir garspuru mako haizivs (Isurus paucus), ar kuru kopā veido mako haizivju ģinti (Isurus).
De kortvinmakreelhaai, makohaai of mako (Isurus oxyrinchus) is een vis uit de familie Lamnidae en behoort derhalve tot de orde van makreelhaaien (Lamniformes). Een volwassen exemplaar heeft een lengte van ongeveer 4 meter.
De makreelhaai is 's werelds snelste haai. Hij heeft een op snelheid gebouwde staart, met sterk ontwikkelde kielen aan de zijkant van de staartwortel. Tevens heeft hij grote, niet-gezaagde, dolkvormige tanden. Hij heeft een witte buikzijde. De lichaamslengte bedraagt maximaal 400 cm bij een gewicht van 570 kg. Deze soort is eierlevendbarend.
Het voedsel bestaat uit snel zwemmende prooien, zoals makrelen, tonijnen en pijlinktvissen. Tijdens de achtervolging van zijn prooi kan hij metershoog uit het water opspringen.
De kortvinmakreelhaai is een zoutwatervis. De vis prefereert een subtropisch klimaat en komt voor in de Grote, Atlantische en Indische Oceaan, maar ook in de Middellandse Zee, op dieptes tot 740 meter.
De kortvinmakreelhaai is voor de visserij van beperkt commercieel belang. In de hengelsport wordt zeer vaak op de vis gejaagd.
De kortvinmakreelhaai, makohaai of mako (Isurus oxyrinchus) is een vis uit de familie Lamnidae en behoort derhalve tot de orde van makreelhaaien (Lamniformes). Een volwassen exemplaar heeft een lengte van ongeveer 4 meter.
Makrellhai (Isurus oxyrinchus) er en hai som finnes i Atlanterhavet og ferdes oftes på åpent hav eller i nærheten av overflaten.[1] På oppsiden er den blå. Buken er hvit. Makrellhaien i Atlanterhavet er den ene av to arter makrellhaier eller makohaier, den andre arten er isurus paucus befinner seg i Stillehavet og Det indiske hav.[1] Begge tilhører håbrannfamilien (Isuridae)[1]
Makrellhai har i noen tilfeller blitt registrert i kyststrøk. Den kan bli opptil 4,5 m lang og er nært beslektet den mer kjente hvithaien. Normallengde er 2–3 meter og normalvekt er 60–400 kg. Statistikk fra International Shark Attack File har registrert åtte uprovoserte haiangrep fra denne arten i løpet av mer enn 400 år, mellom 1580 og 2007, hvorav to dødelige.[2]
I 2005 ble det funnet halvt oppspiste seler og niser, sørøst i England. Man tror det kan ha vært en makrellhai som sto bak, selv om disse er sjeldne i Nordsjøen. Engelske myndigheter gikk da ut med advarsler til personer som oppholdt seg langs kysten.[3] En hai som ble filmet i 2007 ved en plattform på Ulafeltet på norsk sokkel i Nordsjøen ble antatt å være en makrellhai, men eksperter fastslo senere at det var en håbrann.[4].
I det siste[når?] har det gått ut advarsler til fiskere i Norge, spesielt til personer som oppholder seg i mindre båter utenfor kysten.[trenger referanse]
Makrellhai (Isurus oxyrinchus) er en hai som finnes i Atlanterhavet og ferdes oftes på åpent hav eller i nærheten av overflaten. På oppsiden er den blå. Buken er hvit. Makrellhaien i Atlanterhavet er den ene av to arter makrellhaier eller makohaier, den andre arten er isurus paucus befinner seg i Stillehavet og Det indiske hav. Begge tilhører håbrannfamilien (Isuridae)
Makrellhai har i noen tilfeller blitt registrert i kyststrøk. Den kan bli opptil 4,5 m lang og er nært beslektet den mer kjente hvithaien. Normallengde er 2–3 meter og normalvekt er 60–400 kg. Statistikk fra International Shark Attack File har registrert åtte uprovoserte haiangrep fra denne arten i løpet av mer enn 400 år, mellom 1580 og 2007, hvorav to dødelige.
I 2005 ble det funnet halvt oppspiste seler og niser, sørøst i England. Man tror det kan ha vært en makrellhai som sto bak, selv om disse er sjeldne i Nordsjøen. Engelske myndigheter gikk da ut med advarsler til personer som oppholdt seg langs kysten. En hai som ble filmet i 2007 ved en plattform på Ulafeltet på norsk sokkel i Nordsjøen ble antatt å være en makrellhai, men eksperter fastslo senere at det var en håbrann..
I det siste[når?] har det gått ut advarsler til fiskere i Norge, spesielt til personer som oppholder seg i mindre båter utenfor kysten.[trenger referanse]
Multimedia w Wikimedia Commons Ostronos atlantycki[3], ostronos pacyficzny[4], rekin ostronosy[5], ostronos[5] (Isurus oxyrinchus) – gatunek ryby chrzęstnoszkieletowej z rodziny lamnowatych (Lamnidae).
We wszystkich wodach ciepłych wszechoceanu. W strefie otwartego morza, unika wód płytkich.
Osiąga maksymalnie do 3,2 m długości i masę ciała do 400 kg. Ciało wrzecionowate, silnie wydłużone, głowa duża spiczasta. Uzębienie w obu szczękach w postaci bardzo wąskich, spiczastych zębów. Płetwa grzbietowa podwójna, druga znacznie mniejsza. Płetwy piersiowe krótkie. Płetwa ogonowa w kształcie półksiężyca.
Grzbiet i boki metalicznie niebieskie. Strona brzuszna biaława, spód głowy czysto biały.
Żywi się rybami ławicowymi, a także pojedynczymi dużymi rybami i głowonogami.
Osiąga dojrzałość płciową przy długości około 2 m. Ryba jajożyworodna. W miocie rodzi się od 6 do 10 młodych, mający w momencie urodzenia 60–70 cm długości.
Ostronos atlantycki, ostronos pacyficzny, rekin ostronosy, ostronos (Isurus oxyrinchus) – gatunek ryby chrzęstnoszkieletowej z rodziny lamnowatych (Lamnidae).
O tubarão-mako, tubarão-mako-cavala ou ainda anequim (nomes brasileiros) é um tubarão encontrado em mares tropicais e temperados, usualmente a temperaturas acima de 16°C. O nome comum mais estendido em Portugal é o de tubarão-sardo e na Galiza, marraxo.
Pode chegar até 4,3 metros de comprimento, 580 kg e possui uma cor azul metálica. É considerado o tubarão mais rápido, sendo um excelente nadador e podendo chegar aos 88 km/h em curtas distâncias, ultrapassado em velocidade apenas pelo atum dourado e pelo marlim, que pode chegar a 120 km/h. Consegue manter a sua temperatura superior à do meio.
Seu estado de conservação indicado vulnerável é devido a pesca predatória.
Alimenta-se de peixes de alto-mar e de outros tubarões.
No fim de 2016, no Rio Grande do Sul, um pescador de 32 anos, morreu vitima do ataque de um anequim, dentro de uma embarcação quando, após pescá-lo, o retirava da água. Foi mordido na panturrilha.
O tubarão-mako, tubarão-mako-cavala ou ainda anequim (nomes brasileiros) é um tubarão encontrado em mares tropicais e temperados, usualmente a temperaturas acima de 16°C. O nome comum mais estendido em Portugal é o de tubarão-sardo e na Galiza, marraxo.
Pode chegar até 4,3 metros de comprimento, 580 kg e possui uma cor azul metálica. É considerado o tubarão mais rápido, sendo um excelente nadador e podendo chegar aos 88 km/h em curtas distâncias, ultrapassado em velocidade apenas pelo atum dourado e pelo marlim, que pode chegar a 120 km/h. Consegue manter a sua temperatura superior à do meio.
Seu estado de conservação indicado vulnerável é devido a pesca predatória.
Alimenta-se de peixes de alto-mar e de outros tubarões.
No fim de 2016, no Rio Grande do Sul, um pescador de 32 anos, morreu vitima do ataque de um anequim, dentro de uma embarcação quando, após pescá-lo, o retirava da água. Foi mordido na panturrilha.
Mako rýchly[1] alebo žralok mako (Isurus oxyrinchus) je veľký druh žraloka, zástupca čeľade Lamnidae. Je považovaný za človeku nebezpečného.
Ako prvý popísal tento druh žraloka Constantine Samuel Rafinesque v roku 1809 a pre jeho pomenovanie použil vedecké meno Isurus oxyrinchus (Isurus znamená „rovnakochvostý“ a Oxyrinchus „špicatý nos“). Názov Mako pochádza z maorijčiny[2] a znamená žralok, rovnako tak aj žraločí zub. Prvé písomné označenie tohto druhu ako žraloka mako použili Samuel Lee a Thomas Kendall vo svojom diele Grammar and vocabulary of the language of New Zealand (1820), kde stručne zmieňujú „Mako: Istý druh ryby“.[3] Richard Taylor vo svojom diele A leaf from the natural history of New Zealand (1848) podáva už presnejší popis: „Mako je žralok, ktorého zubov si Maoriovia veľmi cenia.“[4]
Hoci obe pohlavia rastú približne rovnakým tempom, samice sú celkovo väčšie, robustnejšie a dožívajú sa vyššieho veku. Priemerná dĺžka žraloka mako je 1,82 - 3,2 m[5][6] a hmotnosť môže dosahovať medzi 60 až 400 kg.[7] Najväčší zaznamenaný samec vážil 454 kg a meral 4,02 m, najväčšia zaznamenaná samica merala 3,96 m a vážila 794 kg.[8] Žraloci mako majú elegantný tvar tela s dlhým kužeľovitým nosom a súčasne majú hydrodynamickejší tvar tela, ako akýkoľvek iný druh žraloka. Tvar tela v kombinácii s aeróbnou svalovou hmotou, typickou pre čeľaď žralokov Lamnidae, mu dovoľuje vyvinúť vysokú rýchlosť a pohyblivosť.
Chvostová plutva má tvar polmesiaca, druhá chrbtová plutva je výrazne menšia než prvá. U mladších žralokov sú vrcholy prsnej a prvej chrbtovej plutvy zaoblenejšie. Koža tohto druhu je veľmi drsná.
Žralok mako obýva vody v miernom a tropickom pásme v moriach po celom svete. Jeho blízky príbuzný Isurus paucus vyhľadáva vody Golfského prúdu alebo teplejšie pobrežné vody. Ide o pelagické druhy, ktoré možno nájsť od hladiny až do hĺbky 150 metrov, obvykle ďaleko od pevniny, aj keď občas sa vyskytujú aj bližšie pri brehoch, okolo ostrovov alebo zátok.[10] Je to jeden zo štyroch známych endotermických druhov žralokov, ktorý sa málokedy vyskytuje v chladnejších vodách ako 16 °C.[11]
V západnom Atlantiku ho možno nájsť od pobrežia Argentíny cez Mexický záliv až k Browns Bank na úrovni Nového Škótska. Relatívne spoľahlivým znamením, že sa vo vodách vyskytujú žraloci mako, bývajú mečiare. Tie sú totiž často ich zdrojom potravy a taktiež preferujú podobné životné podmienky ako žralok mako.[12]
Žraloci mako cestujú v hľadaní potravy či partnera na dlhé vzdialenosti. V decembri 1998 bola označená samica tohto druhu na pobreží Kalifornie, chytená bola japonskou výskumnou loďou v centrálnom Pacifiku. Samica teda urazila cez 2 776 km. Ďalší zdokumentovaný prípad dokumentuje žraloka, ktorý zaplával 2 128 km za 37 dní, v priemere teda 58 km za deň.[13]
Hlavnou zložkou potravy sú hlavonožce, kostnaté ryby vrátane makrel, tuniakov, tuniak makrelovitý (Auxis rochei) a mečiarov. Živí sa ale aj inými žralokmi, delfínmi, morskými korytnačkami a morskými vtákmi. Na svoju korisť útočí vertikálne zospodu, pláva pod svojou korisťou, čo mu dáva vysokú pravdepodobnosť momentu prekvapenia. Úderom chvosta môže najprv svoju korisť omráčiť. Na Sicílii boli ulovené žraloky mako so zabodnutými mečiarovitými výbežkami mečiarov v hlavách a žiabrach. To naznačuje, že aj mečiar môže vážne zraniť a zabiť žraloka mako. V súvislosti s miestom a ročným obdobím (na sklonku jara a začiatku leta), ktoré zodpovedá cyklu trenie mečiarov, sa dá predpokladať, že žraloky mako lovia mečiarov v tomto období, kedy sú mečiare najviac zraniteľné.[10]
Tento druh žraloka spotrebuje 3 % svojej hmotnosti každý deň a trvá približne 1,5 - 2 dni, než strávi priemerne veľké jedlo. Pre porovnanie, neaktívne druhy (napr. Carcharhinus plumbeus) spotrebujú 0,6 % svojej hmotnosti za deň a trvá im 3 až 4 dni stráviť potravu.
Analýza obsahu žalúdka 399 samcov a samíc žralokov mako v rozpätí 67 až 328 cm veľkých naznačila, že žraloky chytení pri myse Hatteras pri Grand Banks preferujú ako potravu lufaru dravú. Ta predstavovala 77,5 % z objemu ich stravy. Priemerná kapacita žalúdka činila 10 % z celkovej hmotnosti žraloka.[14]
Žraloky dlhšie ako 3 metre majú vnútorné zuby značne širšie a plochšie ako menšie žraloky mako. To im umožňuje efektívne loviť delfíny, mečiare a ďalšie žraloky.[13] Amatérsky videozáznam, vytvorený vo vodách Pacifiku, ukazuje umierajúceho delfína štíhlonosého s takmer prekusnutým chvostom, okolo ktorého krúžil veľmi veľký jedinec žraloka mako.[15]
Rovnako ako ostatní zástupcovia čeľade Lamnidae majú žraloky mako výkonný krvný obeh. Ten udržuje teplotu ich tela o 4 - 7 °C vyššiu, ako je teplota okolitej vody. To im dáva výhodu oproti studenokrvnej koristi.[16]
U týchto žralokov bola zaznamenaná rýchlosť 50 km/h so zrýchlením až na 74 km/h.[13] Môžu vyskočiť približne 9 metrov nad hladinu. Niektorí vedci sa domnievajú, že fyzicky je možné, aby žralok mako vyvinul rýchlosť až 100 km/h, čo by z neho robilo najrýchlejšieho morského tvora. Žraloky mako sú rybármi chytaný po celom svete. Existujú prípady, kedy sa žralok mako, zachytený na udici, vymrštil do rybárskeho člna.
Tento druh žraloka je živorodý. Embrya sa v tele matky vyvíjajú 15 - 18 mesiacov. Mláďatá žraloka mako netrpia kanibalizmom na rozdiel napríklad od mláďat žraloka piesočného. Na konci zimy a skoro na jar sa rodí 4 - 18 mláďat dlhých približne 70 cm.
Existujú názory, že žraloky mako rastú omnoho rýchlejšie ako ostatné druhy. Napríklad žralok hnedý pohlavne dospieva v 12 až 14 rokoch, kedy dosiahne hmotnosť 40 - 45 kg. Samec žraloka mako naproti tomu potrebuje len 4 a pol až 5 rokov k tomu, aby pohlavne dospel. Za ten čas dorastie do váhy 136 kg a dĺžky 2 m, samice potom dosiahnú pohlavnej dospelosti v 7 rokoch, kedy vážia v priemere 227 kg a merajú 2,7 až 2,9 m. Niektorí biológovia majú však názor, že žraloky mako rastú veľmi pomaly.
V otázke maximálneho veku existuje stále určitá neistota, ale odhaduje sa, že sa žraloky mako dožívajú 12 až 24 rokov. Jedna štúdia Národného úradu pre oceán a atmosféru z roku 1997 hovorí o odchytení jedného konkrétneho žraloka, chyteného 12,8 roka potom, čo bol po prvýkrát označkovaný. Odchytenie tohto žraloka preukázalo, že žraloky mako sa dožívajú najmenej 13 rokov.[17]
V roku 2010 zaradila organizácia Greenpeace žraloka mako na svoj červený zoznam morských živočíchov. Ido o zoznam morských živočíchov, ktorí sa bežne predávajú v supermarketoch po celom svete a panuje vysoké riziko, že pochádzajú z nekontrolovateľného rybolovu.[18]
Boli zaznamenané pokusy držať pelagické (migrujúce) druhy žralokov v zajatí. U žraloka mako bolo týchto pokusov najmenej, menej ako pokusov so žralokom dlhoplutvým, žralokom belasým a žralokom modrým. Súčasný rekord v čase, po ktorý sa podarilo udržať v zajatí exemplár žraloka mako, je z roku 2001. Vtedy v akváriu v New Jersey prežil chytený žralok mako iba päť dní. Obdobne ako v iných prípadoch sa jedinec síce po vypustení do akvária javil silný, ale postupne mal problémy so stenami akvária, odmietal kŕmenie, rýchle slabol a zomrel.[19]
V databáze ISAF Floridského múzea je zaznamenaných 8 nevyprovokovaných útokov žralokov mako na človeka medzi rokmi 1580 až 2007, z toho dva fatálne. ISAF zaznamenáva tiež 20 útokov na lode.[20]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Mako rýchly
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Mako rýchly
Mako rýchly alebo žralok mako (Isurus oxyrinchus) je veľký druh žraloka, zástupca čeľade Lamnidae. Je považovaný za človeku nebezpečného.
Makohajen eller Makrillhajen (Isurus oxyrinchus)[9] är en hajart som beskrevs av Rafinesque 1810. Makohajen ingår i släktet Isurus, och familjen håbrandshajar.[10][11] IUCN kategoriserar arten globalt som sårbar.[1] Inga underarter finns listade.[10]
En slank, strömlinjeformad haj med gråblå till mörkblå ovansida och ljusgrå till vit undersida. Den kan bli upptill 4 meter lång och som mest väga 570 kg[12]. Hajen har 5 gälspringor, och tänder som syns även när munnen är stängd.
Den betraktas som en av världens snabbaste hajar och kan simma i en hastighet på 30–40 km/h på långa sträckor. Det har hävdats att den kan uppnå en topphastighet av 74 km/h på korta sträckor[12]. Man känner till att makohajen har skadat människor, men födan utgörs framför allt av fisk. Större individer utvecklar dock tänder lämpade även för marina däggdjur.
Arten finns i de flesta tropiska och varmtempererade hav. I Europa finns den från Sydnorges kust, väster om Brittiska öarna och vidare ner till Medelhavet[13] Makohajen föredrar en vattenemperatur av minst 16 °C. Den vistas både vid ytan och ner till ett djup av 400 meter[12].
Makohajen är likt de flesta andra hajar ovovivipar, och föder fullbildade ungar. Efter en dräktighetstid av 15 till 19 månader föder honan mellan 4 och 25 ungar som är mellan 60 och 75 centimeter långa. Hanen blir könsmogen vid ungefär 2 år, honan vid 6 år[12].
Wikimedia Commons har media som rör Makohaj.
Wikispecies har information om Isurus oxyrinchus.
Makohajen eller Makrillhajen (Isurus oxyrinchus) är en hajart som beskrevs av Rafinesque 1810. Makohajen ingår i släktet Isurus, och familjen håbrandshajar. IUCN kategoriserar arten globalt som sårbar. Inga underarter finns listade.
Sivriburun camgöz (Isurus oxyrinchus), dikburungiller (Lamnidae) familyasından bir köpekbalığı türü.
Sivriburun camgözlerin ortalama uzunlukları 1,82 - 3,2 m arasında değişebilir. Ağırlıkları 60 – 200 kg arasında değişebilir. En büyük sivriburun camgözün 1 ton ağırlığında, 4 m uzunluğunda olduğu söylenir. En büyük keyıt ise 3,96 m uzunluğunda, 794 kg ağırlığında olan bir balığa aittir.En hızlı balık türlerinden biridir ve saatte 84 km hızla yüzebilir.
Sivriburun camgözün ana besinlerini, tuna, kılıç balığı, yelken balığı, uskumru, palamut gibi balıklar oluşturur.
Balık ile ilgili bu madde bir taslaktır. Madde içeriğini geliştirerek Vikipedi'ye katkıda bulunabilirsiniz. Sivriburun camgöz (Isurus oxyrinchus), dikburungiller (Lamnidae) familyasından bir köpekbalığı türü.
(Акула)-мако, або чорнорила акула, або макрелева акула, або сіро-блакитна оселедцева акула (лат. Isurus oxyrinchus) — велика акула із родини оселедцевих акул. Є близькоспорідненим видом до довгоплавцевої мако (Isurus paucus). На відміну від довгоплавцевої мако для назви цієї акули найчастіше вживається родова назва — акула-мако. В пресі має помилкову назву «чорнокрила акула». Насправді такого виду, як «чорнокрила акула» акула не існує. Є найшвидшою акулою в світі.
Один з найбільш агресивних видів акул. Небезпечна для людини.
За зовнішнім виглядом мако має гладеньку, довгувату форму з довгим конічним рилом. Мако має короткі грудні плавці і хвіст у формі півмісяця. Великий спинний плавець кріпиться окремо, другий спинний плавець значно менший, ніж перший. Зуби акули тонкі, злегка зігнуті, їх добре видно навіть при закритій пащі. Забарвлення акули маскувальне — зверху вона темно-синя, знизу біла.
Акула може досягати в довжину 4 м, тривалість її життя поки складно визначити, але приблизно вона живе до віку 11-23 років.
Як одна з найдинамічніших акул в океані, ця потужна риба може розвивати швидкість до 35 км/год(але існували випадки, коли хижак розвивав швидкість до 60 км/год) і може вистрибувати з води на висоту до 6 метрів.
Живлення акули базується в основному на кісткових рибах: макрель, тунець, риба-меч, а також інші акули, морська свиня і морські черепахи.
Самиці акули зазвичай досягають статевої зрілості, коли довжина їх дорівнює 3 м. Ембріони, що розвиваються, харчуються незаплідненими яйцями в матці під час вагітності (15-18 міс.) (явище оофагії). Виживає 4-18 молодих акул. Вони народжуються в кінці зими або ранньою весною, досягаючи в довжину близько 70 см. Вважається, що самка протягом 18 місяців після появи маленьких акули не запліднюється, після чого знову виробляє яйцеклітину і чекає спарювання.
Мако досить поширені, в основному в тропічних і помірних прибережних водах. Вони надають перевагу не дуже глибоким водам, плавають близько до поверхні або ж на глибині не більше 150 м. Також вони люблять теплі води, рідко запливають в місця, де вода холодніша, ніж 16 градусів за Цельсієм.
Мако трапляється у всьому світі. У західній Атлантиці, їх можна знайти поблизу Аргентини і в Мексиканській затоці, а також неподалік від Нової Шотландії. У канадських водах ці акули зустрічаються не дуже часто. Справа в тому, що тут вода досить прохолодна для них. У водах, де водиться меч-риба, практично завжди буде акула-мако, оскільки меч-риба є для них основним джерелом харчування, а умови проживання у них досить схожі.
(Акула)-мако, або чорнорила акула, або макрелева акула, або сіро-блакитна оселедцева акула (лат. Isurus oxyrinchus) — велика акула із родини оселедцевих акул. Є близькоспорідненим видом до довгоплавцевої мако (Isurus paucus). На відміну від довгоплавцевої мако для назви цієї акули найчастіше вживається родова назва — акула-мако. В пресі має помилкову назву «чорнокрила акула». Насправді такого виду, як «чорнокрила акула» акула не існує. Є найшвидшою акулою в світі.
Один з найбільш агресивних видів акул. Небезпечна для людини.
Cá mập mako vây ngắn (danh pháp khoa học: Isurus oxyrinchus) ("mũi nhọn") là một loài cá mập lớn trong họ Lamnidae. Nó và họ hàng gần của nó là cá mập mako vây dài (Isurus paucus), được gọi chunglà cá mập mako.
Cá mập mako vây ngắn được tìm thấy trong các vùng biển ôn đới và nhiệt đới trên khắp thế giới.
Cá mập mako vây ngắn trưởng thành dài từ 2,75–4 m (9–13 ft) và có thể cân nặng tới 800 kg (1.750 pao), có phần lưng màu ánh xanh và phần bụng màu trắng. Mặc dù cả hai giới phát triển với cùng tốc độ, nhưng cá mập (mako vây ngắn) cái được cho là có tuổi thọ cao hơn và chúng cũng to và nặng hơn cá mập đực. Cá mập mako vây ngắn nổi tiếng nhờ tốc độ và khả năng nhảy lên khỏi mặt nước của chúng. Chúng có hình dáng thủy động lực học tốt hơn các loài cá mập khác và điều này, cùng với khối cơ có độ nhịp nhàng, uyển chuyển điển hình của các loài cá mập trắng, là lý do của tốc độ và sự nhanh nhẹn của cá mập mako nói chung.
Tên gọi "mako" có nguồn gốc từ tiếng Māori, nhưng từ nguyên học của nó là không rõ ràng [2]. Lời chú giải điển hình cho từ "mako" là "cá mập xanh to lớn".
Vận tốc của cá mập mako vây ngắn đạt tới 50 km/h (31 mph) và có một số báo cáo cho thấy có cá thể có thể đạt tới vận tốc 74 km/h (46 mph) [3]. Chúng có thể nhảy cao khỏi mặt nước tới 6 m (20 ft).
Cá mập mako vây ngắn là loài noãn thai sinh, nghĩa là con non phát triển bằng noãn hoàn chứa trong một túi nằm trong tử cung cho đến khi được sinh ra. Chu kỳ mang thai của cá mập mako là khoảng 15-18 tháng. Người ta cũng nhận thấy là các bào thai của cá mập mako trong cơ thể con mẹ tiêu thụ lẫn nhau để lấy chất dinh dưỡng. Điều này được gọi là ăn thịt đồng loại trong tử cung.
Cá mập mako vây ngắn (danh pháp khoa học: Isurus oxyrinchus) ("mũi nhọn") là một loài cá mập lớn trong họ Lamnidae. Nó và họ hàng gần của nó là cá mập mako vây dài (Isurus paucus), được gọi chunglà cá mập mako.
Cá mập mako vây ngắn được tìm thấy trong các vùng biển ôn đới và nhiệt đới trên khắp thế giới.
청상아리(mako shark)는 빠르고 힘이 센 상어로 유명하다. 학명은 이수루스 오지린쿠스(Isurus oxyrinchus)이다. 시속 70km이상 까지도 헤엄칠 수 있다. 길이는 약 2.4~4.8m 에 다다른다. 최대 몸길이는 5m까지 넘는 개체들이 발견되며, 최대 몸무게는 600kg에 다다른다고 한다. 역류 열교환 시스템을 갖추어 주변 수온보다 5~7도 정도 높은 체온을 유지할 수 있다. 대중매체에서는 원피스에 등장하는 마담 셜리가 청상아리를 기반으로 한 인어로 등장한다. 니모를 찾아서에서는 첨이라는 청상아리가 등장한다.
_no_porto_pesqueiro_de_Vigo.jpg)
