The Clouded Apollo occurs in rocky regions on damp to moderately dry grasslands and sparse deciduous woodland, forest clearings and edges in the neighborhood of large stands of the larval foodplants of the genus Corydalis. The butterflies can often be seen nectaring on red or purple flowers. Larvae are usually found feeding on foodplants that occur on sunny margins or clearings in the forests. The egg hibernates. In spring, as soon as it has hatched, the small caterpillar starts its search for a suitable foodplant. When fully-grown, it pupates in a closely spun cocoon of fine threads, situated above the ground in the leaves of the foodplant or litter. The Clouded Apollo has one generation a year. Habitats: broad-leaved deciduous forests (22%), alpine and subalpine grasslands (19%), mesophile grasslands (14%), humid grasslands and tall herb communities (10%), mixed woodland (8%), dry calcareous grasslands and steppes (8%).
La Parnassius mnemosyne ye una especie de lepidópteru ditrisio de la familia Papilionidae, presente nos principales macizos montascosos d'Europa, incluyíos los Pirineos. (Linnaeus, 1758).
Tratase d'un papiliónido relativamente pequeñu, que puede algamar un valumbu d'unos 6 cm. Difier de les demás especies del xéneru Parnassius pola ausencia casi total de ornamentación nes sos nales, que son casi uniformemente blanques, con tan solu dos enllordies negres na celda de la nala anterior y un ampliu espardimientu escuru nel cantu ventral de la nala posterior. La estremidá de les nales anteriores amuesa un ampliu marxe abuxáu. La especie que más se -y paez y cola que podría eventualmente confundise ye Aporia crataegi, que nun presenta llurdios nes sos nales. [1]
La gata ye negra, bien paecida a la canesba de Parnassius apollo, y, como ella, tien a cada llau files de llurdios mariellos o anaranxaes. Ye, sicasí, más pequeña y los llurdios tienen una forma más angular (son arredondiaes en P. apollo).
♂
♂ △.
♀
♀ △.
Tratase d'una especie con una área de distribución boreo-alpina, presente na mayoría de los macizos montascosos d'Europa Central y Orientall, ente 1.000 y 2.000 m, y en zones de menor altitú más al norte. Escontra l'este algama Asia Central (Tian Shan). Algama, nos Pirineos, la so llende occidental y ta totalmente ausente del restu de la Península Ibérica. [2]
La Parnassius mnemosyne reparar más bien a altores entemedios nos macizos montascosos d'Europa Central (pisu montano), reparándose n'escamplaes de montes y zones más o menos abiertes y arbustives. Nos Pirineos, tratase d'una especie más bien mesma de los pisos alpín y subalpino. [3]
Tan solo reparar una única xeneración que vuela de xunu a xunetu. Pasa l'iviernu como canesba, semienterrada al pie de la so planta nutricia. Los guxanos aliméntense principalmente d'especies del xéneru Corydalis (Papaveráceas).
La Parnassius mnemosyne ye una especie de lepidópteru ditrisio de la familia Papilionidae, presente nos principales macizos montascosos d'Europa, incluyíos los Pirineos. (Linnaeus, 1758).
La mnemòsine (Parnassius mnemosyne)[1] és una espècie de lepidòpter ropalòcer de la família Papilionidae, característica de les grans cadenes muntanyoses d'Europa i part d'Àsia.[2]
Té una envergadura alar entre 52 i 62 mm. És blanca amb dos punts negres discals a la cel·la de les ales anteriors, i dos més discals a les posteriors, tot i que un més marcat que l'altre. Té ales posteriors a la regió marginal i submarginal sense escames, translúcides. A causa de l'aïllament reproductiu, hi ha certa diversificació en el dibuix alar entre poblacions.
♂
♂ △.
♀
♀ △.
Fa fins a 42 mm de longitud. De cos negre vellut, recoberta de petits pèls, i amb una línia de punts ataronjats per sobre dels espiracles. Com molts altres papiliònids, presenten un osmeteri entre el cap i el tòrax que desprèn una olor desagradable, un sistema per a dissuadir els depredadors.
Similar al cas de P. apollo, amb la pujada de temperatures a Euràsia després de la darrera glaciació, es quedaren poblacions aïllades en latituds elevades o en serralades, zones on encara es conservava en part el clima a què estaven adaptades. Es troba principalment als Pirineus, centre i nord d'Europa, Balcans, Turquia, Transcaucàsia, Líban, Síria, Iraq, Iran, Afganistan, centre dels Urals, Sibèria i Tian Shan, i són per tant les poblacions als Pirineus les més occidentals. Tot i tenir una àrea de distribució àmplia, només es troba en nuclis de població molt concrets, cosa que la converteix en una espècie relativament rara.
Variat, allà on es trobin les plantes nutrícies de l'eruga, abastint clarianes de bosc poc densos de coníferes o caducifolis, zones d'herba baixa, pendents rocosos, normalment llocs humits, però també en secs. La larva s'alimenta principalment de Corydalis solida, C. bulbosa i C. intermedia.[2] Al Pirineu, prefereix boscos clars i humits de coníferes.
Una única generació per any.[2] Els imagos volen d'abril a agost, depenent de l'altitud i localitat. Hiberna com a eruga ja formada dins de l'ou, més rarament es desclou i passa l'estació com a eruga sota les roques.
La femella pon els ous sobre les plantes nutrícies pansides, així com sobre altres plantes mortes o roques.
La mnemòsine (Parnassius mnemosyne) és una espècie de lepidòpter ropalòcer de la família Papilionidae, característica de les grans cadenes muntanyoses d'Europa i part d'Àsia.
Jasoň dymnivkový (Parnassius mnemosyne, Linné, 1758) je ohrožený druh motýlů ČR. V Československu byl v minulosti místy hojný. V současnosti v Čechách již asi vyhynul a žije pouze na Moravě.
♂
♂ △.
♀
♀ △.
Areál rozšíření zahrnuje Evropu v pásu od Pyrenejí po jižní Skandinávii přes Balkán, Malou Asii do Íránu a střední Asie.
V Čechách pravděpodobně již vyhynul, na poslední známé lokalitě poblíž Velkého Oseka – v národní přírodní rezervaci Libický luh – se od roku 1994 zřejmě již nevyskytuje. Na Moravě je v současnosti známo asi 16 lokalit z nichž nejpočetnější se nacházejí v CHKO Litovelské Pomoraví a NP Podyjí.
Více rozšířen je na Slovensku kde je znám asi z 50 lokalit: Malé Karpaty, Bílé Karpaty, Malá Fatra, Nízké Tatry, Považský Inovec a Podunajská pahorkatina.
Jasoň dymnivkový obývá řídké listnaté a smíšené lesy, lesostepi a louky od nížin do alpínskeho stupně, které jsou domovem jeho živné rostliny – dymnivky duté (Corydalis cava) a ostatních druhů z rodu Corydalis.
Jasoň dymnivkový se vyskytuje v jedné generaci v květnu až červenci. Dospělí motýli se živí se nektarem květů a žijí asi 2 až 3 týdny, během nichž samice naklade až 150 žlutobílých vajíček. Housenky se sice začínají vyvíjet už několik týdnů po nakladení vajíček, ale vylíhnou se až po přezimování příští jaro. Housenky žijí v březnu až červnu na dymnivce duté (Corydalis cava), dymnivce plné (Corydalis solida), nebo na jiných druzích rodu Corydalis. Růst housenky trvá 4 až 8 týdnů, poté se zakuklí, kukla bývá uložena ve volném zámotku a ukryta mezi listím a dospělí motýli se líhnou po 2 až 5 týdnech.
Významný zástupce orientální motýlí fauny.
Příčinou kritického úbytku jasoně dymnivkového je zejména zánik vhodných biotopů s výskytem živných rostlin a aplikace průmyslových hnojiv a pesticidů na místech jeho výskytu.
Lesní porosty v místech jeho výskytu by měly být převedeny (obnoveny) na střední či nízké lesy (pařeziny) s častými světlinami. Součástí těchto zásahů by měla být i péče o spodní etáž trvalých světlin, popř. experimentální lesní pastva.
Obrázky, zvuky či videa k tématu jasoň dymnivkový ve Wikimedia Commons
Galerie jasoň dymnivkový ve Wikimedia CommonsJasoň dymnivkový (Parnassius mnemosyne, Linné, 1758) je ohrožený druh motýlů ČR. V Československu byl v minulosti místy hojný. V současnosti v Čechách již asi vyhynul a žije pouze na Moravě.
Mnemosyne (Parnassius mnemosyne) er en sommerfugl i svalehalefamilien. Mnemosynen er spredt udbredt i Europa. Den findes desuden østpå gennem Tyrkiet og Rusland til Iran, Kaukasus og Centralasien.
Arten er uddød i Danmark. Den sidste blev set 5. juni 1961. Den holdt til i lysninger i løvskove og kunne ses fra sidst i maj til ca. 1 juli. Sommerfuglen er muligvis forsvundet som en konsekvens af fredskovsforordningen, der fra 1805 forbød græsning i danske skove. Græsning havde tidligere favoriseret speciel bundvegetation. Planten liden lærkespore var en af mange planter, der nød godt af græsningen. Nu da græsningen er forsvundet er liden lærkespore gået kraftigt tilbage. Præcis denne plante er mnemosynens vigtigste foderplante i Danmark.
Mnemosyne er på størrelse med sortåret hvidvinge. Men mnemosynen har tydelige sorte pletter på kanterne af forvingerne. På spidserne af forvingerne, langs sømmen findes et glasklart gennemsigtigt felt. Mnemosynen er i familie med apollo, men mangler de tydelige mere udtalte sorte pletter og de røde øjepletter. Herudover er mnemosynen noget mindre. Hunnen kan kendes fra hannen ved at hun har en glinsende sort bagkrop, mens hannens bagkrop er besat med grå hår.
♂ overside.
♂ underside.
♀ overside.
♀ underside.
Ægget lægges og overvintrer til april næste år. Her klækkes det. Larven finder en liden lærkespore og lever af planten til den er udvokset efter ca. en måned. Herefter forpupper den sig blandt visne blade og puppen klækkes efter 3 – 4 uger.
Liden lærkespore, fingerlærkespore, tjærenellike, forskellige blomstrende skærmplanter.
Mnemosyne (Parnassius mnemosyne) er en sommerfugl i svalehalefamilien. Mnemosynen er spredt udbredt i Europa. Den findes desuden østpå gennem Tyrkiet og Rusland til Iran, Kaukasus og Centralasien.
Der Schwarze Apollo (Parnassius mnemosyne) ist ein Schmetterling (Tagfalter) aus der Familie der Ritterfalter (Papilionidae). Das Artepitheton leitet sich von Mnemosyne, der Mutter der Musen aus der griechischen Mythologie ab.[1]
Die Falter erreichen eine Vorderflügelspannweite von 50 bis 62 Millimetern. Die Flügel sind weiß mit schwarzen Adern und zwei schwarzen Flecken in der Zelle der Vorderflügel. An den Flügelspitzen sind die Flügel grau durchscheinend. Die Hinterflügel sind zum Innenrand dunkel. Das Weibchen hat größere durchscheinende Zonen auf den Vorderflügeln und auch auf den Hinterflügeln grau durchscheinende Zonen am Apex. In den Alpen finden sich Falter, die in beiden Geschlechtern dunkel gefärbt sind. Am Hinterleib haben die Weibchen gelbe Flecken und begattete Weibchen tragen am Hinterleib eine große Sphragis aus Chitin ab dem 3. Abdominalsegment bis zum Körperende.[2]
♂
♂ △.
♀
♀ △.
Die Raupen werden bis zu 42 Millimeter lang. Sie haben kurze Stacheln und links und rechts eine Linie aus gelben Flecken. Die Farbe der Raupe variiert von schwarz über braun bis zu schwarzviolett. Bei einer nicht schwarzen Grundfarbe ist ein regelmäßiges schwarzes Muster aus Flecken in den Segmenten zu erkennen. Sie sehen den Raupen der anderen Apollofalter sehr ähnlich.
Die Art variiert stark und es werden verschiedenen Unterarten beschrieben.
Den Schwarzen Apollo findet man von Meereshöhe bis zu einer Höhe von über 3000 Metern in Asien. In Europa kommt er meist zwischen 1000 – 1700 m vor. Ideal geeignet als Biotop sind an Mischwälder grenzende Wiesen und Gebirgshänge in Laubwaldzonen. Die Art ist in Mitteleuropa bis hin zum 65. Breitengrad verbreitet. Er fehlt nur in England, Dänemark und auf der Iberischen Halbinsel. Das Verbreitungsgebiet außerhalb Europas reicht vom Libanon im Süden über die Türkei und den Kaukasus bis nach Zentralasien.[2]
Durch die hohen Ansprüche an das Biotop ist diese Art sehr selten und nur inselartig anzutreffen. Vorkommen gibt es in den Pyrenäen, dem Massif Central, Norwegen, dem gesamten Alpenbogen, in einigen Mittelgebirgen wie z. B. Rhön, Schwäbische Alb, Vogelsberg und Harz, in den Karpaten und den Bergen des Balkans.[4] Diese Plätze sind meistens streng geschützt.
Es gibt nur eine Generation pro Jahr. Diese fliegt von Mitte April und bis August,[5] in kälteren Regionen nur bis Mitte Juni. Die Lebensdauer des Falters beträgt zwei bis drei Wochen. Die Raupezeit ist von April bis Mai .
Die Eiablage erfolgt meist an verwelkten Blättern oder Stängeln der Futterpflanze, aber auch an kleinen Steinen oder Felsen, falls diese nahe der Futterpflanze stehen. Die Seltenheit des Falters hat auch mit seiner komplizierten Biologie zu tun, da die Raupenfutterpflanze zum Zeitpunkt der Eiablage bereits vertrocknet ist und die Eier sozusagen auf Verdacht abgelegt werden. Die Art überwintert als voll entwickelte Raupe in der Eihülle. Die Raupe schlüpft im nächsten Jahr früh nach der Schneeschmelze und sonnt sich gerne auf dürren Blättern sitzend. Die Raupe hat nur vier Larvenstadien. Nach fünf bis sechs Wochen verpuppt sie sich in einem weißen, pergamentartigen Kokon am Boden. Die darin enthaltene Puppe ist hell oder dunkelbraun gefärbt und hat keine weißen Ringe, wie sie die des Roten Apollo hat.
Die Falter sind sehr standorttreu und brauchen in der Nähe blütenreiche Wiesen als Nahrungsquelle. Die männlichen Falter fliegen lebhaft auf der Suche nach noch nicht begatteten Weibchen umher. Die Weibchen können in Vormittags- und den späten Nachmittagsstunden beim Besuch von Blüten angetroffen werden. Bei einer Störung lassen sie sich tief in die Vegetation fallen.[6]
Der Schwarze Apollo ernährt sich ausschließlich von bestimmten Lerchenspornarten wie z. B. vom Mittleren Lerchensporn (Corydalis intermedia), Hohlen Lerchensporn (Corydalis cava) und Gefingerten Lerchensporn (Corydalis solida).
Die Falter bevorzugen Nektar von roten und violetten Blüten, saugen aber auch an anderen.[6]
Das Männchen heftet dem Weibchen bei der Begattung eine große Sphragis an, die eine weitere Begattung durch andere Männchen verhindert.
Die Art war früher lokal häufig, ist aber durch Aufforstung von Waldrändern und Waldlichtungen, zum Teil auch durch die intensive Beweidung[7], stark zurückgegangen.[6]
In Deutschland sind die Unterarten des Schwarzen Apollo als Arten nationaler Verantwortung innerhalb der Nationalen Strategie zur biologischen Vielfalt der Bundesregierung eingestuft.[13]
Der Schwarze Apollo (Parnassius mnemosyne) ist ein Schmetterling (Tagfalter) aus der Familie der Ritterfalter (Papilionidae). Das Artepitheton leitet sich von Mnemosyne, der Mutter der Musen aus der griechischen Mythologie ab.
Përshkrimi: Flatrat e përparme të bardha, buzët anësorepa ngjyrë (në përgjithësi duken si pergamen), me dy njolla të zeza të vogla dhe me nervurat të theksuara mirë; flatrat e pasme me ngjyrë të bardhë, njollëzë të zezë në mes dhe me bordurë të errët përgjatë buzës së pasme.
Përmasat: Hapësira e flatrave 50-60 mm.
Habitati: Takohet në zona malore me bimësi të ndryshme, lëndina me bimë në lulëzim, rrallë fluturon edhe më ulët.
♂
♂ △.
♀
♀ △.
Црн Аполон (Parnassius mnemosyne) е пеперутка од семејството на Ластовичарки. Црниот Аполон ги населува мочурливите и шумските предели, предели кои имаат доста цветови и растенија. Не се наоѓа на предели со надморска височина од над 1500 м.
Неговата распространетост е од Пиринеите, преку Централниот масив, Балканот и Македонија, Алпите и Карпатите, сè до централна Азија. Таа ги населува сите европски земји, вклучително и Норвешка, каде што се појавува ретко и само на одредени места. Еден подвид живеел во Данска, но сега е изумрен. Голем број географски раси и индивидуални форми се разликуваат во овој широк регион.
Дел од подвидовите на Црниот Аполон се:
Мажјак
Мажјак, долен дел
Женка
Женка, долен дел
Црн Аполон
Темнка женка
Гасенија
Оваа пеперутка е доста честа во Европа. Женката носи бели јајца. Гасеницата се храни само во топли сончеви денови, инаку се крие под листови и камења.[1] Во некои региони пепетутката има заштитен статус.
Црн Аполон (Parnassius mnemosyne) е пеперутка од семејството на Ластовичарки. Црниот Аполон ги населува мочурливите и шумските предели, предели кои имаат доста цветови и растенија. Не се наоѓа на предели со надморска височина од над 1500 м.
The clouded Apollo (Parnassius mnemosyne) is a butterfly species of the family of swallowtail butterflies (Papilionidae) found in the Palearctic realm.
Clouded Apollos inhabit meadows and woodland clearings with plenty of flowering plants, both in the lowlands and in the mountains. It is not usually found at altitudes above 1500 m except in the Central Asian mountains where it is also known from higher altitudes.
Its range of distribution extends from the Pyrenees, across the Central Massif, the Alps, and the Carpathians as far as central Asia. It inhabits all European countries including Norway, where it appears rarely and only in certain places. A subspecies lived in Denmark, but is now extinct. A great number of geographical races and individual forms are distinguished in this extensive region. The most striking specimens include the dark race from the eastern Bavarian Alps (subspecies hartmanni); form melania has the most pronounced dark colouring.
The paper of Dr. I.N. Bolotov and colleagues (2013) summarizes data on the northern localities of Parnassius mnemosyne, which are mostly situated in the Russian Federation and gives a thorough description of the species' northern range location.[1] It is shown that the northernmost populations in the exist within the karst landscapes in the north of White Sea-Kuloi Plateau (between 65°35' and 66°03' N) in the downstream of the Soyana and Kuloi rivers and in the north of Timan Highland (66°10' N) along the shore of Kosminskoe Lake (the Pechora River basin). Northern limits of the clouded Apollo's range appear to be strongly determined by the distribution of its larval host plants (primarily Corydalis solida and the role of climate and relief seem to be of minor importance. Many Russian populations inhabit the state nature reserve territories: Kizgi Scerries Reserve (Karelia Republic), Pinega and Soyansky reserves (Arkhangelsk Oblast), Pechoro-Ilychsky and Belaja Kedva reserves (Komi Republic).
The type locality is Åland.[2]
Male
Male bottom
Female
Female bottom
P. m. adamellicus
Dark female from the Alps, P. m. hartmanni
.jpg)
Caterpillar
Wings white; the veins thinly black, fringes blackish; forewing with 2 black cell -spots, distal margin in male from the apex to about middle, in female further down and also more broadly, transparent -grey; hindwing dusted with black from the abdominal margin to the cell and at the apex of the cell , more densely in female than in male. Antenna and legs black , likewise the abdomen , the last being covered with whitish hairs in the male, while in the female it is nearly naked, glossy, bearing a whitish bladder-like pouch which occupies nearly two -thirds of the underside. Varies generally little. A rare aberration in which the cell-spots of the forewing are connected by a black streak has received the name ab. halteres Mosch., and as ab. melaina Honr.a form has been introduced which is darkened by dense black dusting (occurring especially often in the female and which is found everywhere among the ordinary form, being particularly often met with in Carinthia, Carniola, in the neighborhood of Vienna, in Wallis, Transsylvania, and Austrian Silesia. In Carinthia, the environs of Friesach, at an elevation of from 630 to 750 m, there occurs a conspicuously small local form, minor Reb. & Rog., in which the black spots of the forewing are reduced, the expanse being only 52 mm. In Bavaria and Salzkammergut (Berchtesgaden), at an altitude of about 1000 m (June—July), the species has developed into a constant melanotic form, hartmanni Stgr., the males of which bear an additional grey costal spot in between the apical cell-spot and the widened and dull blackish transparent marginal band, having moreover the abdominal border of the hindwing broader and more densely dusted with black; the females of this form are developed in the same direction as ab. melaina, but are usually less dark in tint, have a very broad transparent border to the forewing, sometimes a grey S- shaped shadowy transverse band which emanates from the costal spot above mentioned in the male, and possess on the hindwing a more intensely coloured band -like marking behind the cell, extending from the abdominal border forward, and 1 or 2 costal spots. — athene Stich, is the form inhabiting Greece (Chelmos, Olenos) ; it bears a row of 4 or 5 whitish spots in the moderately broad, posteriorly sharply tapering transparent border of the forewing, otherwise agreeing rather well with ordinary mnemosyne in being somewhat more strongly marked, therefore standing midway between the former and the following form. — nubilosus Christ. (10 f) is the name of the race from Northern Persia and the Caucasus; the white spots in the widened marginal border are more distinctly developed, forming usually a submarginal band consisting of 7 or 8 wedge-shaped or luniform spots; the black markings are intensified and extended, and in the male there appears on the forewing a grey abbreviated band between the apical cell -spot and the transparent border, the forewing bearing further a grey spot at the hind margin and the hindwing bearing an extended dusting of black beyond the cell, forming a kind of band. An enlarged edition of this form from Central Asia (Kuldja, Alai), with the black markings still more intensified and the transparent border more widened, is known as gigantea Stgr. (10f): specimens of this race in which the ground-colour has assumed a slightly yellowish tint are called ab. ochracea Aust. — The egg of the species is conical, whitish. Larva cylindrical, tapering at both ends, black, short-hairy, the body ornamented with orange spots; feeds in April and May on Corydalis mnemosyne typ. on C. halleri, C. cava, C. solida, concealed in day-time. Pupation in the ground in a loose cocoon ; pupa thick, obtuse, hoary, luteous. [3]
The clouded Apollo is locally common in some places in central Europe. The female lays whitish eggs with a granular surface. The caterpillar feeds only on sunny days, otherwise it is hidden under leaves or stones. The blunt-ended chrysalis lies on the ground in a light spun covering. The caterpillars feed exclusively on Corydalis species.[4] To prevent the continuing disappearance of this butterfly from many places in central Europe, it is now protected in some regions. They inhabit small patches and individuals move from patch to patch and conservation of a network of patches is required to maintain the gene pool.[5]
The species was named in the classical tradition for Mnemosyne the mother of the nine Muses
partial list See Global Biodiversity Information Facility for a more complete list of subspecies (mostly described by Hans Fruhstorfer, Felix Bryk and Curt Eisner).
For a list of subspecies types in the British Museum (Natural History), see Ackery, P. R. (1973) "A list of the type-specimens of Parnassius (Lepidoptera: Papilionidae) in the British Museum (Natural History)". Bulletin of the British Museum (Natural History) Entomology 29 (1) (9.XI.1973): 1—35, 1 pl. online here
This article incorporates text from this source, which is in the public domain. The clouded Apollo (Parnassius mnemosyne) is a butterfly species of the family of swallowtail butterflies (Papilionidae) found in the Palearctic realm.
Clouded Apollos inhabit meadows and woodland clearings with plenty of flowering plants, both in the lowlands and in the mountains. It is not usually found at altitudes above 1500 m except in the Central Asian mountains where it is also known from higher altitudes.
La mnemosine[1] o blanca de Asso (Parnassius mnemosyne) es una especie de lepidóptero ditrisio de la familia Papilionidae, presente en los principales macizos montañosos de Europa, incluidos los Pirineos.
Se trata de un papiliónido relativamente pequeño, que puede alcanzar una envergadura de unos 6 cm. Difiere de las demás especies del género Parnassius por la ausencia casi total de ornamentación en sus alas, que son casi uniformemente blancas, con tan solo dos manchas negras en la celda del ala anterior y una amplia difusión oscura en el borde ventral del ala posterior. La extremidad de las alas anteriores muestra un amplio margen grisáceo. La especie que más se le parece y con la que podría eventualmente confundirse es Aporia crataegi, que no presenta manchas en sus alas.
La oruga es negra, muy parecida a la oruga de Parnassius apollo, y, como ella, tiene a cada lado filas de manchas amarillas o anaranjadas. Es, sin embargo, más pequeña y las manchas tienen una forma más angular (son redondeadas en P. apollo).
♂
♂ △.
♀
♀ △.
Se trata de una especie con un área de distribución boreo-alpina, presente en la mayoría de los macizos montañosos de Europa Central y Oriental, entre 1.000 y 2.000 m, y en zonas de menor altitud más al norte. Hacia el este alcanza Asia Central (Tian Shan). Alcanza, en los Pirineos, su límite occidental y está totalmente ausente del resto de la península ibérica.
La mnemosine se observa más bien a alturas intermedias en los macizos montañosos de Europa Central (piso montano), observándose en claros de bosques y zonas más o menos abiertas y arbustivas. En los Pirineos, se trata de una especie más bien propia de los pisos alpino y subalpino.
Tan solo se observa una única generación que vuela de junio a julio. Pasa el invierno como oruga, semienterrada al pie de su planta nutricia. Las orugas se alimentan principalmente de especies del género Corydalis (Papaveraceae).
Datos: Q30665
Multimedia:
Especies: Parnassius mnemosyne
La mnemosine o blanca de Asso (Parnassius mnemosyne) es una especie de lepidóptero ditrisio de la familia Papilionidae, presente en los principales macizos montañosos de Europa, incluidos los Pirineos.
Mustlaik-apollo (Parnassius mnemosyne) on liik liblikaliste seltsist ratsulibliklaste sugukonnast apollo perekonnast.
Mustlaik-apollo tiibade siruulatus on 51–63 mm, tiiva ülakülg on valge, eestiiva tipuosa poolläbipaistev, eestiiva ülaosa keskel kaks musta laiku. Mustlaik-apollo röövikud toituvad vaid hariliku lõokannuse lehtedest. Mustlaik-apollo on levinud peamiselt jõeäärsetel niitudel. Valmikud on päikeselembesed ja lendavad avamaastikul, kuid röövikute toidutaimed lõokannused kasvavad leppade läheduses. Lennuaeg on mai lõpust juuni lõpuni.[1]
Mustlaik-apollo on Eestis looduskaitse alla võetud II kaitsekategooria liik.[2]
2017. aasta sügisel esitati mustlaik-apollo üheks Eesti rahvusliblika kandidaadiks.
♂
♂ △.
♀
♀ △.
Mustlaik-apollo (Parnassius mnemosyne) on liik liblikaliste seltsist ratsulibliklaste sugukonnast apollo perekonnast.
Mustlaik-apollo tiibade siruulatus on 51–63 mm, tiiva ülakülg on valge, eestiiva tipuosa poolläbipaistev, eestiiva ülaosa keskel kaks musta laiku. Mustlaik-apollo röövikud toituvad vaid hariliku lõokannuse lehtedest. Mustlaik-apollo on levinud peamiselt jõeäärsetel niitudel. Valmikud on päikeselembesed ja lendavad avamaastikul, kuid röövikute toidutaimed lõokannused kasvavad leppade läheduses. Lennuaeg on mai lõpust juuni lõpuni.
Mustlaik-apollo on Eestis looduskaitse alla võetud II kaitsekategooria liik.
2017. aasta sügisel esitati mustlaik-apollo üheks Eesti rahvusliblika kandidaadiks.
♂
♂ △.
♀
♀ △.
Pikkuapollo (Parnassius mnemosyne) on ritariperhosiin kuuluva valkoinen perhoslaji. Suomessa lajia tavataan lähinnä Ahvenanmaan ja Lounais-Suomen runsaskukkaisilla niityillä ja Suomen lajiston uhanalaisarvioinnissa 2010 se on luokiteltu vaarantuneeksi (VU)[1]. Pikkuapollo on rauhoitettu koko Euroopan Unionin alueella.
Pikkuapollo on huomattavan kookas, valkoinen perhonen. Siipien pohjaväri on valkoinen, mutta siipisuonten kohdalla kulkee tummia juovia. Etusiiven etuosassa on nähtävissä kaksi vierekkäistä mustaa täplää. Etusiipien kärjet ovat läpikuultavat, mikä saa ne näyttämään tummilta. Takasiiven takareuna on tumma ja naaraalla on takasiivissään kaksi mustaa täplää, jotka koirailta yleensä puuttuvat kokonaan. Siipiväli on 53–62 mm. Pikkuapollo lentää hitaasti ja laskeutuu usein kukille, mutta pysyttelee koostaan huolimatta huomaamattomana kasvillisuuden seassa.[2] Muiden apollolajien tapaan pikkuapollollakin on useita, ulkonäöltään toisistaan hivenen poikkeavia alalajeja tai muotoja. Suomesta näitä tunnetaan kolme: f. karjala, f. perkele sekä f. ugrofennica.[3][4]
Suomessa tavattavista perhosista pikkuapollon voi sekoittaa lähinnä vain kaaliperhoseen, jolla ei kuitenkaan ole läpikuultavia siivenkärkiä ja siipisuonitus erottuu huonosti tai myöhemmin kesällä lentävään pihlajaperhoseen, jolta puolestaan puuttuvat tummien siivenkärkien lisäksi etusiipien tummat täplät.
♂
♂ △.
♀
♀ △.
Pikkuapolloa tavataan Euroopasta Keski-Aasiaan ulottuvalla vyöhykkeellä. Esiintyminen on paikoittaista[5].
Suomessa pikkuapollo on harvinainen, mutta paikoilla joilla sitä esiintyy se voi olla lukumäärällisesti runsas. Miltei kaikki nykyiset esiintymispaikat ovat Ahvenanmaalla tai Lounais-Suomessa. Uudellamaalla pikkuapolloja on istutettu lajin entiselle esiintymisalueelle Porvooseen, missä kanta on sittemmin runsastunut[6]. Suomen sisämaan suurin esiintymä on Somerolla Häntälän notkojen perinnebiotooppialueella, joka on osa Rekijokilaakson Natura 2000 -aluetta.
Lentoaika alkaa kesäkuun alkupuoliskolla ja jatkuu kesäkuun lopulle.[7]
Pikkuapollo on avoimien, lehtomaisten niittyjen laji. Perhosen elinympäristöjä on hävittänyt erityisesti on laidunmaiden väheneminen. Perhonen lentää päivällä ja laskeutuu usein kukille.
Luontodirektiivin nojalla pikkuapollo on rauhoitettu kaikkialla EU:n alueella. Suomessa pikkuapollo on ollut rauhoitettu luonnonsuojeluasetuksella jo vuodesta 1976 lähtien. Yhden perhosen korvausarvoksi on asetettu 336 euroa[8].
Pikkuapollo talvehtii joko munana tai pienenä toukkana.
Pikkuapollon toukka käyttää ravintokasvinaan pystykiurunkannusta (Corydalis solida).
Pikkuapollo (Parnassius mnemosyne) on ritariperhosiin kuuluva valkoinen perhoslaji. Suomessa lajia tavataan lähinnä Ahvenanmaan ja Lounais-Suomen runsaskukkaisilla niityillä ja Suomen lajiston uhanalaisarvioinnissa 2010 se on luokiteltu vaarantuneeksi (VU). Pikkuapollo on rauhoitettu koko Euroopan Unionin alueella.
Parnassius mnemosyne
Le Semi-Apollon (Parnassius mnemosyne) est une espèce d'insectes lépidoptères (papillons) de la famille des Papilionidae, de la sous-famille des Parnassiinae et du genre Parnassius.
Le Semi-Apollon est un papillon de taille moyenne, dont l'envergure va de 25 à 32 mm, au corps velu comme tous les papillons du genre Parnassius. Les ailes présentent sur un fond blanc des nervures noires très marquées et l'aile antérieure porte deux macules noires. L'apex est grisé et ce grisé est plus marqué en altitude chez les femelles. Le verso est identique.
♂ Face dorsale Mont Dore- Muséum de Toulouse
♂ Face ventrale Mont Dore- Muséum de Toulouse
♀ Face dorsale Mont Dore- Muséum de Toulouse
♀ Face ventrale Mont Dore- Muséum de Toulouse
Les œufs, déposés vers juillet, peuvent éclore au cours de l'été ou attendre le printemps suivant.
Les chenilles sont noires à taches orange placées en lignes. Vers mai, elles donnent une chrysalide brune.
La femelle fécondée est porteuse d'un sphragis volumineux, pièce cornée jaunâtre produite par le mâle qui la sécrète durant la copulation. Il empêcherait la femelle de s'accoupler à nouveau ultérieurement comme, les "obturateurs" d'épigyne chez certaines Araignées (Argyrodes). Un sphragis moins spectaculaire se rencontre chez d'autres Parnassiinae.
Selon certains auteurs, la femelle fécondée serait susceptible de striduler en raclant, au repos, le dessous des ailes postérieures étendues avec sa troisième paire de pattes tandis que les deux autres la fixent au support[1]. Le bruit ainsi produit serait perceptible jusqu'à une distance de 3 m.
L'hivernation se fait au stade d'œuf, plus rarement de chenille.
Les plantes hôtes sont des Corydalis, herbacées annuelles ou vivaces de la famille des Fumariacées, surtout Corydalis cava et Corydalis solida[2].
Son aire de répartition comprend toutes les montagnes d'Europe de la Scandinavie à l'Italie et la Grèce.
En France il est présent dans les Pyrénées, le Massif central et les Alpes[2],[3].
Il est inféodé aux prairies humides et aux bois clairs des montagnes vers 2 000 mètres.
L'espèce actuellement appelée Parnassius mnemosyne a été décrite par le naturaliste suédois Carl von Linné en 1758 sous le nom initial de Papilio mnemosyne[4]. L'épithète spécifique fait référence à Mnémosyne, déesse grecque de la mémoire.
Il existe un sous genre : Driopa. Le nom complet est Parnassius (Driopa) mnemosyne (Linnaeus, 1758)
Parnassius mnemosyne est inscrit sur la liste des insectes strictement protégés de l'annexe 2 de la Convention de Berne[8]. C' est une espèce protégée inscrite sur la liste des insectes strictement protégés de l'annexe IV de la Directive Habitats du Conseil de l'Europe concernant la conservation des habitats naturels ainsi que de la faune et de la flore sauvages du 21 mai 1992 et en France est sur la liste rouge des insectes de France métropolitaine (arrêté du 23 avril 2007 abrogeant l'arrêté du 22 juillet 1993 fixant la liste des insectes protégés sur le territoire français métropolitain)[2].
Parnassius mnemosyne
Le Semi-Apollon (Parnassius mnemosyne) est une espèce d'insectes lépidoptères (papillons) de la famille des Papilionidae, de la sous-famille des Parnassiinae et du genre Parnassius.
Parnassius (Driopa) mnemosyne (Linnaeus, 1758), è un lepidottero diurno appartenente alla famiglia dei Papilionidi.
È una delle tre specie del genere Parnassius presenti in Italia.
L'epiteto specifico deriva dalla dea greca Mnemosine, madre delle nove muse, mentre il nome, Parnassius, in latino significa proprio "delle muse" o "di Apollo".
La farfalla è caratterizzata da un colore di fondo bianco con venature scure, da due macchie nere e dall'estremità delle ali anteriori senza scaglie; sulle ali posteriori, nella porzione d'ala più vicina all'addome dell'animale, vi sono delle sfumature di nero variabili, in base alle quali si distinguono diverse sottospecie della farfalla[2].
La femmina si distingue dal maschio principalmente per le macchie gialle laterali presenti sull'addome della femmina e per le dimensioni maggiori.
È morfologicamente simile a Parnassius apollo, la farfalla apollo, dalla quale si distingue agevolmente per l'assenza delle tipiche macchie rosse e per le dimensioni: Parnassius mnemosyne ha un'apertura alare di 45-60 mm, mentre l'Apollo l'ha di 50-80 mm[3].
La farfalla è anche confondibile, più che altro in volo o da chi è poco competente nell'ambito dei lepidotteri, con alcune specie della famiglia Pieridae, come per esempio il maschio di Pontia callidice, tipica delle Alpi: le specie sono distinguibili prima di tutto per le venature alari, molto più marcate in P. mnemosyne, oltre che per le dimensioni e le estremità alari. È molto simile anche la farfalla Aporia crataegi, distinguibile per l'assenza di macchie nere.
♂
♂
♀
♀
Le uova biancastre vengono depositate in prossimità dei bulbi delle piante nutrici della larva, spesso su steli di altre piante morte o rocce, dato che le Corydalis sono piante annuali e quando le femmine di P. mnemosyne devono deporre non sono ancora germogliate. Il modo in cui la farfalla riesca a trovare i bulbi sotterrati non è ancora sicuro[2][4].
La larva è nera a macchie gialle; sverna completamente formata all'interno o all'esterno dell'uovo. Si nutre solo nei giorni di sole, altrimenti è nascosto sotto foglie o sassi[2].
La larva si impupa nel terreno, in un bozzolo di fili radi[4].
Si tratta una specie univoltina, la si può trovare da metà aprile a fine agosto, con variazioni a seconda della localizzazione[2].
La larva si ciba di piante del genere Corydalis e Fumaria in particolare C. solida, C. cava, C. intermedia. Le uova sono depositate solitamente in prossimità delle piante alimentari larvali, invece che direttamente su di esse, visto che le Corydalis sono bulbi perlopiù annuali e, quando le femmine di P. mnemosyne devono deporre le piante non sono ancora germogliate[2][4]. Studi hanno dimostrato che, in presenza di due piante alimentari della larva, solo l'una o l'altra viene utilizzata[2][5].
Come nelle altre specie del loro genere (tax) i maschi di P. mnemosyne durante l'accoppiamento depositano dello sphragis nell'addome della femmina, in modo che essa non possa riprodursi con altri individui.
Parnassius mnemosyne è decisamente localizzata ma nei luoghi in cui si trova risulta relativamente comune[1]; la si trova in vari ambienti: in radure umide, prati, luoghi cespugliosi, in prossimità di boschi, principalmente faggeti o pinete, ma anche, più raramente, in luoghi secchi, caldi e freddi, steppe[3], quasi sempre di montagna, fino ai 2300 m d'altitudine, anche se generalmente tra i 1000 e i 1700 m; talvolta nei luoghi a clima continentale freddo e nelle steppe la si può trovare anche al livello del mare. Secondo una ricerca IUCN si trova nei vari habitat con la seguente probabilità: nelle foreste decidue al 22%, nelle praterie alpine e subalpine col 19% delle probabilità, praterie mesofile 14%, praterie umide e alte 10%, boschi misti 8%, praterie calcaree secche e steppe 8%[6].
La farfalla ha un areale discontinuo, dovuto, come per tutte le specie del suo genere, all'isolamento in rifugi montani durante l'ultima era glaciale. Esso va dalla penisola balcanica all'Austria e la Baviera, i Carpazi, le Alpi, gli Appennini, la Sicilia settentrionale, i Pirenei, il Massiccio Centrale, alcune zone della Lettonia, della penisola scandinava e della Finlandia meridionale fino alla Turchia, il medio oriente, la Siberia e il Tien Shan[2][3].
Secondo un documento dello studio di uno scienziato Russo che riporta i dati sulle località settentrionali di Parnassius mnemosyne i limiti settentrionali della gamma di Parnassius mnemosyne sono determinati dalla distribuzione delle sue piante nutrizionali larvali piuttosto che dal clima e dall'altitudine[7].
Per quanto riguarda l’Italia, è localmente diffusa: è presente soprattutto sulle Alpi, sull'Appennino centrale e in Sicilia, ma la ritroviamo anche sull’Aspromonte e in molte delle alture del resto dell'Appennino[2][3][1][4].
La specie, pur non essendo propriamente a rischio estinzione, è inclusa nell’Allegato IV della Direttiva Habitat della CEE (92/43/CEE)[8] e nell’Appendice II della Convenzione per la conservazione della vita selvatica e dei suoi biotopi in Europa tra le specie di invertebrati protette[4]. Secondo IUCN italiana si tratterebbe di una specie a rischio minimo (LC), mentre in quella inglese è inserito nella lista rossa ed è classificata come "Least concerned", ovvero "vicina alla minaccia" (NT)[1][6].
La maggiore minaccia per questa specie, già non molto diffusa, localizzata e con difficoltà di dispersione[3][4], è probabilmente l'aumento della temperatura dovuto al surriscaldamento globale, che potrebbe causare una diminuzione della popolazione della pianta nutrizionale larvale[2]. Quest'ultima, essendo bulbo, è vittima anche dei cinghiali che se ne nutrono sempre in aumento[4][1].
Le sottospecie del lepidottero sono un innumerevoli, solo in Italia ne sono presenti 29[5][9]
Segue la tassonomia delle altre sottospecie di Parnassius mnemosyne[5][10]
Parnassius mnemosyne adamellicus
Parnassius mnemosyne hartmanni, ♀, si notano le ali quasi totalmente trasparenti, tipiche della femmina della sottospecie
Parnassius (Driopa) mnemosyne (Linnaeus, 1758), è un lepidottero diurno appartenente alla famiglia dei Papilionidi.
È una delle tre specie del genere Parnassius presenti in Italia.
Juodasis apolonas, sin. taurusis baltys (lot. Parnassius mnemosyne, angl. Clouded apollo) – sklandūnų (Papilionidae) šeimos dieninis drugys, kuris ant priekinio sparno turi dvi juodas dėmes. Skraido birželio mėn. Vikšrai juodi, su raudonų ir oranžinių dėmių juostomis, randami ant rūtenių. Vikšrai žiemoja. Drugys mėgsta lapuočių miškų pakraščius, aikšteles, rečiau sutinkamas mišriųjų miškų pakraščiuose. Gausesnis slėnių ar kalvų šlaituose.
Lietuvoje reta rūšis, paplitusi Žemaitijoje, negausi populiacija aptikta Neries slėnyje. Įrašytas į Lietuvos raudonąją knygą.
Juodasis apolonas, sin. taurusis baltys (lot. Parnassius mnemosyne, angl. Clouded apollo) – sklandūnų (Papilionidae) šeimos dieninis drugys, kuris ant priekinio sparno turi dvi juodas dėmes. Skraido birželio mėn. Vikšrai juodi, su raudonų ir oranžinių dėmių juostomis, randami ant rūtenių. Vikšrai žiemoja. Drugys mėgsta lapuočių miškų pakraščius, aikšteles, rečiau sutinkamas mišriųjų miškų pakraščiuose. Gausesnis slėnių ar kalvų šlaituose.
Lietuvoje reta rūšis, paplitusi Žemaitijoje, negausi populiacija aptikta Neries slėnyje. Įrašytas į Lietuvos raudonąją knygą.
De zwarte apollovlinder (Parnassius mnemosyne) is een dagvlinder uit de familie Papilionidae, de grote pages. De vleugel varieert in lengte tussen de 34 en 40 millimeter.
De vlinder komt voor op matig vochtige graslanden, bos- en berggebieden. Meestal komt de vlinder niet voor boven de 1500 meter. Het komt echter voor dat de zwarte apollovlinder in Azië op groter hoogte wordt aangetroffen.
Op Ierland, Engeland, Portugal en Spanje na komt de vlinder in heel Europa voor. Het leefgebied strekt zich uit van de Pyreneeën de Karpaten tot diep in Azië De rupsen leven op verschillende soorten helmbloem.
De vliegtijd is van april tot en met augustus. De zwarte apollovlinder vliegt in één generatie per jaar.
Mnemosynesommerfugl (Parnassius mnemosyne) er en dagaktiv sommerfugl i gruppen av svalestjerter. Mnemosynesommerfugl er fredet i Norge.
Kjønnene er ganske like. Vingeoversiden har lys hvit grunnfarge. På framvingene er to svarte store runde flekker. Langs vingeranden, et lyst bredt glassklart felt. Bakvingene har mørk pudring i bakkant og ribbenettet er mørkt.
Vingespennet er mellom 55 og 68 millimeter.
Fasettøynene er mørke. Antennene er trådformet og har en utvidelse i enden (antenneklubbe).
Kroppen har et ytre skjelett (hudplater) som holder de bløte indre organer på plass. Det ytre hudskjelettet er bygd opp for det meste av kitin. Brystet og bakkroppen er brunsvart. Oversiden har korte hår mens undersiden har tettere og lengre lysgrå hårbekledning.
Bakkroppens indre organer består av fordøyelsesorganer, forplantningsorganer og åndedrett. Åndedrettet hos sommerfugler foregår ikke ved lunger, men ved at luft hentes inn og ut av kroppen gjennom små hull i hudskjelettet (spirakler). I kroppen er det et svært finmasket system av trakéer som leder oksygenet til kroppens vitale deler. En blodvæske som sirkulerer i kroppen, pumpes rundt av et avlangt rørformet hjerte. Brystpartiet består for det meste av vingenes muskulatur. Sanseorganer, for syn, smak og lukt er stort sett plassert i hodet. Nervesystemet består av en bukmarg med to nervestrenger og én nerveknute (ganglion) i hvert kroppssegment. Den første nerveknuten, som ligger foran munnåpningen, er spesielt stor og omtales som hjerne.
Larvens hode består av en hard hodekapsel med noen punktøyne. Under øynene er det noen små antenner larven bruker til å finne riktig føde. Larvens bakkropp består nesten bare av fordøyelsessystemet. Dette er ganske kort og mye av maten larven spiser passerer før all næringen er tatt opp. Avføringen kommer ut som små kuler helt bakerst på kroppen. Larvene ånder gjennom åpninger i hudskjelettet (spirakler), langs kroppens sider.
♂
♂ △.
♀
♀ △.
Mnemosynesommerfugl finnes i åpen gresskledd, skog. Arten foretrekker lokaliteter, som er soleksponerte, gjerne i bratte rasmarker, skråninger og lignende.
Flygetiden er i juni.
Parringen skjer ved sammenkobling mellom de to kjønnene.
Larven er radikalt forskjellige fra de voksne, både i levevis og i kroppsbygning. Den lever som plantespiser på lerkespore (Corydalis intermedia). Men den kan også leve på andre arter i lerkesporeslekta (Corydalis).
Mnemosynesommerfugl tilhører gruppen av insekter med fullstendig forvandling (holometabole insekter), som gjennomgår en metamorfose i løpet av utviklingen. Mellom larvestadiet og det voksne stadiet er et puppestadium, en hvileperiode, der sommerfuglens indre og ytre organer endres. Larvens bøyelige og myke kropp omdannes til en puppe med hardt skall. Når skallet er hardt begynner omdanningen fra larve til den voksne (imago) sommerfuglen. De indre organer brytes i varierende grad ned til en cellemasse. En omorganisering skjer og dyret bygges opp igjen.
Puppene er bønneformet og urørlige, de ligner plantedeler som frø og lignende. Puppeperioden varierer etter temperaturen. er på den nasjonale rødlisten og har hatt stor tilbakegang flere steder, fordi artens leveområder er redusert.
Mnemosynesommerfugl er på den nasjonale rødlisten i kategorien NT - Nær truet[1].
Mnemosynesommerfugl har hatt stor tilbakegang i Norge, og i 1989 vedtok Direktoratet for Naturforvaltning å frede to av de norske sommerfuglartene, deriblant mnemosynesommerfugl.
Mnemosynesommerfugl finnes i Pyreneene, Iran, Kaukasus, Sentral-Asia. Den er utdødd i Danmark, men finnes noe få steder langs kysten av østlige Sverige og sør i Finland. I sørlige Norge, men bare i enkelte fjelltrakter i indre Møre og Romsdal.
Mnemosynesommerfugl (Parnassius mnemosyne) er en dagaktiv sommerfugl i gruppen av svalestjerter. Mnemosynesommerfugl er fredet i Norge.
♂
♂ △.
♀
♀ △.
La ruva a vin an dzora a Corydalis, Sedum, Prenanthis. Na generassion a l'ann, la farfala a vòla da giugn a luj.
A viv an Italia setentrional e fin-a a l'Abruss tra ij 500 e ij 1600 méter; an meridion an montagna.
♂
♂ △.
♀
♀ △.
AmbientLa ruva a vin an dzora a Corydalis, Sedum, Prenanthis. Na generassion a l'ann, la farfala a vòla da giugn a luj.
DistribussionA viv an Italia setentrional e fin-a a l'Abruss tra ij 500 e ij 1600 méter; an meridion an montagna.
Multimedia w Wikimedia Commons Niepylak mnemozyna (Parnassius mnemosyne) – gatunek motyla dziennego z rodziny paziowatych (Papilionidae).
Długość przedniego skrzydła 26–30 mm. Skrzydła są czarno-białe, bez barwnych plam. Wyraźny dymorfizm płciowy, samica wyraźnie odróżnia się bardziej rozbudowanym czarnym rysunkiem na skrzydłach, a także żółtawym zabarwieniem przedniej części tułowia i boków odwłoku. Tuż po przepoczwarczeniu podobny kolor mają skrzydła. Ciemno ubarwione pokryte włosami ciało, skrzydła proporcjonalnie większe niż u innych motyli, rzadkie ułożenie łusek, dające wrażenie przezroczystości. Te cechy wspólne wszystkim niepylakom predysponują je do życia w surowszym klimacie. W locie może być wzięty za bielinka kapustnika.
Gąsienice pojawiają się od początku kwietnia do maja, lub - jeśli zimuje gąsienica - od sierpnia do czerwca. Czarne z czerwonymi kropkami larwy żerują pojedynczo wyłącznie w dni słoneczne. Są bardzo płochliwe. Rozwój gąsienic jest bardzo szybki i trwa około 3 tygodnie. Ma to związek z naturą kokoryczy: są one geofitami, ale zanim ich pędy nadziemne zginą, larwy niepylaka zdążą już przepoczwarzyć się w ściółce, w usnutym przez siebie rzadkim oprzędzie.
♂
♂ △.
♀
♀ △.
Występują zarówno na nizinach, jak i w górach do wysokości 1500 m n.p.m. Typowym środowiskiem życia są nasłonecznione łąki i polany sąsiadujące z lasem liściastym lub mieszanym. Motyle większą część czasu spędzają na terenie nie osłoniętym koronami drzew, ponieważ są owadami słońcolubnymi.
Zasięg gatunku obejmuje zachodnią Palearktykę: od Pirenejów przez środkową i północną Europę oraz Turcję po góry Bliskiego Wschodu, Ural, południową Syberię i Tienszan. W Europie mnemozyna osiąga 65°N. Nie występuje na Wyspach Brytyjskich, Danii, i Półwyspie Pirenejskim. Zasięg jego rozmieszczenia nie jest ciągły ponieważ ściśle uzależniony jest od występowania kokoryczy - roślin, na których żerują larwy.
W Polsce na południu największa populacja zamieszkuje Beskid Niski, Bieszczady, Pieniny i Tatry. W latach 50. XX w. w Beskidzie Niskim występowały jeszcze "rójki" mnemozyny, podczas których obserwowano w jednym miejscu setki osobników. Stwierdzono także obecność tego gatunku w masywie Jaworzyny Krynickiej na terenie Beskidu Sądeckiego. Motyl ten występował również na obszarze Pogórza Ciężkowickiego i Pogórza Dynowskiego. Znacznie rzadszy jest w zachodniej Polsce, gdzie spotkać go można na jednym izolowanym stanowisku w Sudetach. W okolicach Krakowa, gdzie występował w rejonach skałek wapiennych Zwierzyńca i Przegorzał, zaniknął między rokiem 1820 a 1856. W strefie niżowej, najważniejszą ostoję gatunku stanowi Kotlina Biebrzańska. Spotykany jest również w Puszczy Rominckiej, Augustowskiej i Białowieskiej.
Pojaw osobników dorosłych przypada na drugą połowę maja i pierwszą połowę czerwca, jedynie wyżej w górach przeciąga się do początków lipca. Długość okresu lotów zależy od warunków pogodowych. Przy upalnej pogodzie może ulec skróceniu do kilkunastu dni. W pierwszej fazie, w populacji przeważają samce, a dopiero później proporcje się wyrównują. Samce dokonują lotów patrolowych w poszukiwaniu przesiadujących nisko na roślinach samic. W czasie kopulacji samiec, wydzieliną specjalnego gruczołu, buduje na odwłoku samicy twardą muszelkowatą strukturę zwaną sfragis, sprawiającą, że samica staje się niedostępna dla innych samców.
Gatunek objęty ochroną ścisłą w Polsce[1]. Podlegał już ustawie o ochronie gatunkowej zwierząt z dn. 4 listopada 1952 r. (Dz. U. R. P., nr 45, poz. 307). Ujęty jest również w załączniku IV dyrektywy siedliskowej i konwencji berneńskiej.
Niepylak mnemozyna (Parnassius mnemosyne) – gatunek motyla dziennego z rodziny paziowatych (Papilionidae).
Jasoň chochlačkový (Parnassius mnemosyne) Linnaeus, 1758 je motýľ z čeľade vidlochvostovité (Papilionidae).
Oblasť výskytu jasoňa chochlačkového zahrňuje pásovite oblasť Európy v mieste od Pyrenejí po južnú Škandináviu cez Balkán, Malú Áziu, až do Iránu a strednej Ázie. V minulosti, na území bývalého Československa patril k dosť hojným druhom denných motýľov. Dnes v Čechách pravdepodobne už takmer vyhynul. Na poslednej známej lokalite v okolí Velkého Oseka sa už nevyskytuje. Na Morave je v súčasnosti známach asi necelých 20 lokalít, z ktorých sa asi najpočetnejšie vyskytuje v CHKO Litovelské Pomoraví a NP Podyjí. Na území Slovenska sa vyskytuje ešte relatívne hojne v Bielych Karpatoch, v Malej Fatre (tu je už menej hojný), v Nízkych Tatrách, Považskom Inovci i inde. Menej sa vyskytuje na južnom Slovensku v Malých Karpatoch a tiež v Strážovských vrchoch (napr. i na vrchole Strážova).
Jasoň chochlačkový obýva redšie, hlavne listnaté, ale i zmiešané lesy a lokality charakteru až lesostepí. Vyskytuje sa aj na lúkach od nížin až do alpínskeho stupňa. Nájdeme ho všade tam, kde sa vyskytuje jeho živná rastlina – chochlačka dutá (Corydalis cava) a ostatné druhy rastlín z rodu Corydalis. Lieta na lesných lúkach (niekedy i s "podmáčaným" základom týchto biotopov), ale nájdeme ho i na lesných cestách a väčších horských lúkach s bohatým výskytom živných rastlín imág. Často poletuje i na rúbaniach, hlavne v zmiešaných lesoch, prevažne v stredných a nižších polohách.
Hlavnou príčinou zmenšovania populácií tohto druhu je zánik vhodných biotopov s výskytom dostatočného počtu živných rastlín. Význam má i zabránenie aplikácie hnojív, ako i pesticídov na miestach výskytu druhu. Individuálny odchyt t. č. na území Slovenska nemá zatiaľ až taký význam pre ochranu druhu.
Tento druh jasoňa je na Slovensku podstatne hojnejší ako jasoň červenooký a nie je taký vzácny. Za predpokladu dôslednej ochrany jeho biotopov nevyžaduje tento druh zatiaľ na Slovensku individuálnu ochranu jedincov, napriek tomu, že ja zahrnutý do zoznamu chránených druhov.
Lesné porasty, kde sa druh vyskytuje, by mali byť upravené preriezkou na nízke lesy s početnými presvetleniami uvedených biotopov. Súčasťou týchto opatrení by mala byť i starostlivosť o spodnú vrstvu týchto biotopov, hlavne zachovanie dostatočného počtu živných rastlín húseníc (Corydalis cava), ale i imág (napr. Zbehovec plazivý) v mieste ich výskytu. Tiež je na mieste zachovanie istého stupňa pastvy v týchto lokalitách, ktorá určite v rozumnej miere má pozitívny vplyv na výskyt a početnosť druhu.
♂
♂ △.
♀
♀ △.
Jasoň chochlačkový
Commons ponúka multimediálne súbory na tému jasoň chochlačkový
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému jasoň chochlačkový
Jasoň chochlačkový (Parnassius mnemosyne) Linnaeus, 1758 je motýľ z čeľade vidlochvostovité (Papilionidae).
Črni apolon (znanstveno ime Parnassius mnemosyne) je metulj iz družine lastovičarjev (Papilionidae), ki živi v večjem delu Evrope in Azije.
Črni apolon je velik metulj, ki preko kril meri med 46 in 60 mm. Krila so bela in imajo značilen črn vzorec, ob zunanjem robu sprednjih kril pa se vleče prozoren pas, ki je pri samicah širši kot pri samcih. Na tem delu nima razvitih krilnih luskic, ki nosijo pigment. V Sloveniji je črni apolon precej redek in lokalno prisoten. Najdemo ga v glavnem v sredogorju, kjer ga med majem in avgustom lahko opazimo v svetlih gozdovih, jasah in ob gozdnih robovih, kjer uspevajo vrste iz rodu petelinček (Corydalis), katerih listi so njihova edina hrana[1]. V Sloveniji je vrsta zavarovana in kot ranljiva vrsta uvrščena v Rdeči seznam metuljev. Tudi v Evropski uniji so ga spoznali za vrsto potrebno strogega varstva[2].
To vrsto metuljev lahko nad 1500 metri nadmorske višine najdemo le v gorah Azije.
Samice odlagajo belkasta jajčeca na hranilne rastline gosenic, ki se hranijo le na sončne dni, drugače pa so skrite pod listi ali kamenjem. Bube so čokate in zavite v svetel zapredek pri tleh.
♂
♂ △.
♀
♀ △.
Gosenica
Črni apolon (znanstveno ime Parnassius mnemosyne) je metulj iz družine lastovičarjev (Papilionidae), ki živi v večjem delu Evrope in Azije.
Mnemosynefjäril eller Liten apollofjäril, (Parnassius mnemosyne) är en dagfjäril av familjen riddarfjärilar, underfamiljen apollofjärilar. Den är uppkallad efter den grekiska gudinnan Mnemosyne.
Mnemosynefjärilen har ett vingspann på 55–68 mm. Vingarna är vita med svarta markeringar. Äggen är vita och klotformiga. De svarta larverna lever på olika arter av nunneörter. Arten lever huvudsakligen i betesmarker.
Mnemosynefjärilen är i Sverige sällsynt och utrotningshotad, men finns bland annat i Medelpad, Uppland och Blekinge. Den är fridlyst inom EU och Sverige. För att försöka rädda arten i Sverige har ett åtgärdsprogram tagits fram av Naturvårdsverket. Arten är av Sveriges Entomologiska förening utsedd till Medelpads landskapsinsekt.
Utbredningsområdet sträcker sig från Pyrenéerna över Alperna och Karpaterna och in i Centralasien.
I delar av Finland har man planterat ut mnemosynefjäril för att försöka återskapa beståndet. I Danmark har arten dött ut.
I Sverige förekommer Mnemosynefjärilen i kulturlandskap. Främst har man funnit den i gräsmarker med svag eller ingen skötsel och med en mosaik av träd och buskar. Det har tidigare lett till slutsatsen att fjärilen trivs bäst i obetade gräsmarker som är halvöppna och håller på att växa igen. När populationerna fortsatte att minska i Uppland provade man att återinföra en historisk betesmetod som kan sammanfattas: inget bete under försommaren, men relativt hårt bete från slutet av juli i betesmarker med buskar och få träd. Under den betesfria perioden kan larven ostört växa och förpuppas, och fjärilen finna nektar, para sig och lägga ägg. Betesmetoden har varit vanlig tidigare annat i Mälardalen där betesmarker ofta hägnades tillsammans med åker och äng och därför inte kunde betas förrän dessa skördats.[1] En art med så specifika krav på sin livsmiljö utgör ett biologiskt kulturarv eftersom de berättar om hur människan har nyttjat marker tidigare.[2]
♂
♂ △.
♀
♀ △.
Wikimedia Commons har media som rör Mnemosynefjäril.
Mnemosynefjäril eller Liten apollofjäril, (Parnassius mnemosyne) är en dagfjäril av familjen riddarfjärilar, underfamiljen apollofjärilar. Den är uppkallad efter den grekiska gudinnan Mnemosyne.
Mnemosynefjärilen har ett vingspann på 55–68 mm. Vingarna är vita med svarta markeringar. Äggen är vita och klotformiga. De svarta larverna lever på olika arter av nunneörter. Arten lever huvudsakligen i betesmarker.
Mnemosynefjärilen är i Sverige sällsynt och utrotningshotad, men finns bland annat i Medelpad, Uppland och Blekinge. Den är fridlyst inom EU och Sverige. För att försöka rädda arten i Sverige har ett åtgärdsprogram tagits fram av Naturvårdsverket. Arten är av Sveriges Entomologiska förening utsedd till Medelpads landskapsinsekt.
Utbredningsområdet sträcker sig från Pyrenéerna över Alperna och Karpaterna och in i Centralasien.
I delar av Finland har man planterat ut mnemosynefjäril för att försöka återskapa beståndet. I Danmark har arten dött ut.
Розмах крил — 50-62 мм. Загальне тло забарвлення — біле, з виразними чорними жилками. На передніх крилах метелики мають по 2 чорні плями, зовнішній край та маргінальна область крил із широкою напівпрозорою смугою. Задні крила майже без візерунку, лише з 1-2 чорними плямами, які іноді зливаються, та сіро-чорним анальним краєм. Тіло відносно сильно опушене, особливо у самців.
♂
♂ △.
♀
♀ △.
Ареал охоплює більшу частину Європи, Кавказ, Закавказзя, Малу Азію, гори Центральної Азії, Казахстан та південні райони Західного Сибіру.
В Україні зустрічається майже на всій території, окрім Криму та деяких посушливих районів степової зони.
Зустрічається на узліссях та галявинах листяних і мішаних лісів, гірських луках, у долинах річок. Дає 1 покоління на рік. Літ метеликів у зоні мішаних лісів починається наприкінці травня, у лісостеповій та степовій зоні — наприкінці квітня і триває до середини — кінця червня. У Карпатах літ розпочинається пізніше і завершується у липні. Тривалість життя імаго близько 15 днів. Самиця відкладає яйця на стебла рослин або на поверхню ґрунту, де вони зимують. Гусениця розвивається у квітні-травні, живиться листям рослин родини рястових. Заляльковується у коконах серед листя на поверхні ґрунту; лялечки розвиваються 2-5 тижнів.
Загрози: вирубування природних лісів, насадження деревних монокультур, рекреаційне навантаження, застосування пестицидів тощо.
Вид занесено до Європейського червоного списку. Охороняється на багатьох заповідних територіях України. Доцільним є створення ентомологічних заказників у місцях зі значним антропогенним навантаженням. Додаток ІІ Бернської конвенції.
В Восточной Европе встречается номинативный подвид. Для множества подвидов, описанных из различных частей Европы невозможно проследить как морфологические признаки, которые четко отличали ли бы один подвид от другого, так и географические тенденции изменчивости. Особи, которые развивались в жаркий сезон в средней полосе России, могут быть схожи с особями с Предкавказья или средней Украины. Невозможно установить и ареалы подвидов, так как ареал вида сплошной и не имеет значительных разрывов на территории Восточной Европы[5].
Вид характеризуется сильной индивидуальной изменчивостью. Наиболее изменчивыми признаками являются размеры и форма тёмных элементов крылового рисунка и полупрозрачных участков на крыльях, а также общая пигментация: окраска фона может изменяться от чисто белой до серой, дымчатой. Также изменчивы и размеры бабочек. Тенденции индивидуальной изменчивости имеют хорошо выраженную экологическую обусловленность. Обитатели прохладных, влажных горных биотопов отличаются более интенсивной общей пигментацией, в жарких, сухих местностях окраска всегда светлее.
В умеренных широтах лет бабочек наблюдается с начала мая по середину июня, в предгорьях Южных Карпат и на Кавказе — с апреля. В тайге и на высокогорьях лёт задерживается до середины июля. Бабочки активны в основном в безветренную солнечную погоду. Самки появляются примерно на неделю позднее самцов, обычно сидят на траве и редко перелетают на небольшие расстояния[6].
Европа, Кавказ и Закавказье, Турция, Ливан, Сирия, Ирак, Иран, Афганистан, Средняя Азия, Средний и Южный Урал, Южный Алтай. (не встречается в Англии).
Распространён на большей части Восточной Европы, доходя на юге до лесостепей. На севере региона достигает северных районов Архангельской области России, а также центра республики Коми и Северного Урала. Недавно опубликовано детальное описание северной границы ареала этого вида с полным списком всех северных локалитетов (Bolotov et al., 2013). Показано, что северная граница ареала мнемозины обусловлена распространением основного кормового растения гусениц - хохлатки Corydalis solida (L.) Clairv.
Встречается во всех прибалтийских государствах и Белоруссии. В Польше вид очень локален на северо-востоке страны, но южнее в горах и предгорьях более обычен (Судеты, Бескиды, Бещады, Свентокшиские горы). Распространён в долинах Словакии и Венгрии. Широко распространён на возвышенностях Румынии, предгорьях и горах Восточных и Южных Карпат.
От Северной Молдавии и Западной Украины ареал вида не заходит в степи, и проходит на восток по черноземной полосе России до Прикаспия и Южного Урала (самые восточные популяции известны из Челябинской области).
Южнее от Придонья распространён до гор Главного Кавказского хребта. На Кавказе встречается от окрестностей Красной Поляны до субальпийского пояса лугов Дагестана.
Отсутствует в большинстве районов степного Предкавказья и отчасти в Черноземье.
В равнинной части встречается изолированными популяциями.
Опушки смешанных лесов, поляны по берегам небольших рек и ручьев. Встречается вне лесных массивов по закустаренным поймам небольших рек с обязательным присутствием открытых нетронутых участков. Летает в местах произрастания кормовых растений. В горах и предгорьях по лесным полянам, разнотравным пойменным лугам и криволесьям, реже вырубкам и просекам. В Карпатах поднимается высоты до 1600 м над ур. м., в горах Кавказа обитает в поясе от 400 до 2500 м. На севере вид предпочитает открытые луговые местообитания (Bolotov et al., 2013).
Кладка содержит свыше 40 яиц, обычно на листьях и стеблях хохлаток или рядом с ними на почве. Зимует в стадии яйца с полностью сформировавшимися гусеницами. В апреле или в начале мая следующего года появляются чёрные гусеницы с красными и жёлтыми пятнами. Кормовые растения — хохлатка полая (Corydalis cava) и хохлатка плотная (Corydalis solida). Днём гусеницы прячутся, зарываясь в подстилку или в листья на почве, питаются только ночью. Окукливание проходит на земле, при этом гусеница зарывается в листья и свивает довольно плотный кокон. В стадии куколки проводит около двух недель[6].
Уничтожение или деградация травянистой растительности на лесных полянах. На севере региона в местах труднодоступных для освоения человеком -поймы многих лесных рек с полянами численность популяций пока остаётся высокой. Сокращение численности обусловлено исчезновением кормового растения и открытых биотопов, что связано с увеличением антропогенного воздействия на места обитания вида и потеплением и увлажнением климата. Вид как многочисленный известен из поймы реки Воронеж, заповедника Галичья Гора, Приокско-Террасного заповедника. Для Урала нередко приводится как «обычный». На Европейском Севере России вид очень локален, но в заселяемых им местообитаниях может быть многочисленным; охраняется в Пинежском и Печоро-Илычском заповедниках (Bolotov et al., 2013).
Занесена в Приложение 2 Бернской Конвенции, Европейский красный список. Включена в Красные книги Восточной Фенноскандии для Финляндии, для Карелии, для Норвегии, а также в Красные книги Латвии (1998), 1 категория; Белоруссии (2004), 3 категория, Украины (1994), многие региональные Красные книги России. Охраняется в Польше и Словакии
Охраняется в заповедниках Басеги, Висимском, Волжско-Камском, Воронежском, Галичья Гора, Дарвинском, Жигулёвском, Кавказском, Лес на Ворскле, Приокско-Террасном, Пинежском, Северо-Осетинском, Тебердинском, Центральночерноземном, Шульган-Таш[4].
Хохлатка полая (лат. Corydalis cava) и хохлатка плотная (лат. Corydalis solida), служащие кормовыми растениями гусеницам мнемозины[6], взята местами под охрану как редкий представитель флоры, и рекомендовалась для повсеместной охраны в пределах России. Необходимо создать особо охраняемые природные территории в местах обитания вида.
В Восточной Европе встречается номинативный подвид. Для множества подвидов, описанных из различных частей Европы невозможно проследить как морфологические признаки, которые четко отличали ли бы один подвид от другого, так и географические тенденции изменчивости. Особи, которые развивались в жаркий сезон в средней полосе России, могут быть схожи с особями с Предкавказья или средней Украины. Невозможно установить и ареалы подвидов, так как ареал вида сплошной и не имеет значительных разрывов на территории Восточной Европы.
Вид характеризуется сильной индивидуальной изменчивостью. Наиболее изменчивыми признаками являются размеры и форма тёмных элементов крылового рисунка и полупрозрачных участков на крыльях, а также общая пигментация: окраска фона может изменяться от чисто белой до серой, дымчатой. Также изменчивы и размеры бабочек. Тенденции индивидуальной изменчивости имеют хорошо выраженную экологическую обусловленность. Обитатели прохладных, влажных горных биотопов отличаются более интенсивной общей пигментацией, в жарких, сухих местностях окраска всегда светлее.
.jpg)
.jpg)
.jpg)
_2011-05-07.jpg)
.jpg)
_2011-05-07.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
_2011-05-07.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
