Cladonia rangiferina, (el liquen dels rens), és un liquen fruticós que pertany a la família Cladoniaceae.
Creix en climes càlids com en climes freds en ambients oberts i ben drenats. Principalment es troba en la tundra i la landa. És molt resistent a les baixes temperatures.
Com altres líquens el seu creixement és molt lent (3-5 mm cada any) i pot trigar dècades a recuperar-se del pasturatge excessiu, dels incendis o de la recol·lecció.[1]
Cladonia portentosa és un liquen similar que també es coneix com liquen dels rens.
Els tal·lus són fruticosos (com un menut arbust) i amb moltes branques d'uns 1-1.5 mm de diàmetre.[2] Té un color grisenc, blanquinós o marronós. C. rangiferina fa mates de fins a 10 cm d'alt.[3] El fotobiont associat és Trebouxia irregularis.[4] Creix en l'humus, o en el sòl sobre la roca.
Aquest liquen s'usa per fer aquavit, i té interès com a decoratiu. A l'Himàlaia l'ètnia Monpa el fa servir de manera tradicional contra les pedres del ronyó.[5]
Cladonia rangiferina, (el liquen dels rens), és un liquen fruticós que pertany a la família Cladoniaceae.
Creix en climes càlids com en climes freds en ambients oberts i ben drenats. Principalment es troba en la tundra i la landa. És molt resistent a les baixes temperatures.
Com altres líquens el seu creixement és molt lent (3-5 mm cada any) i pot trigar dècades a recuperar-se del pasturatge excessiu, dels incendis o de la recol·lecció.
Cladonia portentosa és un liquen similar que també es coneix com liquen dels rens.
Dutohlávka sobí (Cladonia rangiferina) je světle zbarvený, keřovitý lišejník z čeledi dutohlávkovité. Roste v teplých i chladných oblastech na sušších otevřených stanovištích především ve vyšších polohách - zejména na alpínské tundře. Je velmi mrazuvzdorný.
Druhové jméno je odvozené z faktu, že je tato dutohlávka důležitou součástí potravy pro soby polární.
Stélky dutohlávky sobí jsou až 8 cm vysoké, bohatě větvené. Každá větev se většinou dělí na čtyři další. Dutohlávka sobí roste, stejně jako ostatní lišejníky, velmi pomalu, asi 3-5 mm za rok. Může trvat desítky let, než se vrátí na místa, kde byla spasena, spálena či pošlapána.[1]
Mimo to, že je významným krmivem pro soby, má dutohlávka sobí i další použití. Používá se například k výrobě nápoje aquavitu. Původní obyvatelé Aljašky z kmene Tanaina používají tento lišejník jako jídlo. To se připravuje rozdrcením stélky a vařením či máčením v horké vodě, dokud nezměkne. Jí se samotné nebo s bobulemi, jikrami či sádlem. Tento národ dutohlávku také používá jako lék proti průjmu.
V tomto článku byl použit překlad textu z článku Cladonia rangiferina na anglické Wikipedii.
Galerie dutohlávka sobí ve Wikimedia Commons
Dutohlávka sobí (Cladonia rangiferina) je světle zbarvený, keřovitý lišejník z čeledi dutohlávkovité. Roste v teplých i chladných oblastech na sušších otevřených stanovištích především ve vyšších polohách - zejména na alpínské tundře. Je velmi mrazuvzdorný.
Druhové jméno je odvozené z faktu, že je tato dutohlávka důležitou součástí potravy pro soby polární.
Cladonia rangiferina, oft als Echte Rentierflechte jedoch irrtümlicherweise auch als Isländisch Moos bezeichnet, ist eine Strauchflechte mit auffällig spitzenwärts nach einer Seite gerichteten, gebräunten Ästen. Sie ist besonders in den Wintermonaten ein bedeutender Teil der Nahrung von Rentieren. Sie benötigen etwa zwei Kilogramm Flechten (Trockengewicht) pro Tag.
Die weißliche Echte Rentierflechte wächst strauchförmig dem Boden aufliegend. Die hohlen Stämmchen (Podetien) sind grauweiß und reich verzweigt mit zu dritt oder zu viert stehenden von offenen Achseln abgehenden Ästen. Die Oberfläche ist matt und wirkt etwas filzig. Die Stämmchen tragen keine Blättchen oder Schuppen. Fruchtkörper (Apothecien) sind selten entwickelt.
Die Flechte ist im Bereich der sommergrünen Laubwald- und der borealen Nadelwaldzone bis in die Tundra verbreitet. Dort wächst sie auf felsigem Untergrund und bevorzugt auf sauren Böden an lichtreichen Standorten in Zwergstrauchheiden, Magerrasen und sehr lichten Wäldern.
Die genießbare, jedoch sehr bittere Flechte kann zur Erzeugung von Aquavit genutzt werden. Einzelne Flechten werden konserviert und finden als Bäumchen für Architekturmodelle Verwendung.
Cladonia rangiferina, oft als Echte Rentierflechte jedoch irrtümlicherweise auch als Isländisch Moos bezeichnet, ist eine Strauchflechte mit auffällig spitzenwärts nach einer Seite gerichteten, gebräunten Ästen. Sie ist besonders in den Wintermonaten ein bedeutender Teil der Nahrung von Rentieren. Sie benötigen etwa zwei Kilogramm Flechten (Trockengewicht) pro Tag.
Tekst üüb Öömrang Rendiartmöösk (Cladonia rangiferina) het so, hää oober mä möösk goorniks tu dun. Hat as en swaamp an sodenang föl naier mä hünjmotsen. Rendiarten freed diar tau kilogram a dai faan.
Rendiartmöösk (Cladonia rangiferina) het so, hää oober mä möösk goorniks tu dun. Hat as en swaamp an sodenang föl naier mä hünjmotsen. Rendiarten freed diar tau kilogram a dai faan.
Zôdësznik abò strzébrzny mech (Cladonia rangiferina) - to je narwa. M. jin. na Kaszëbach w bòrach rosce gò jesz dosc wiele.
Ашо нупонь (лат. Cladonia rangiferina, руз. Кладо́ния оле́нья) — ламо иень перть касыця ашо нупонь, Нупонень семиянь. Аламодо сэньшть мериця. Кассы пиче вирьсэ. Сондензэ ярсыть вирень скалтнэ ды сярдтнэ.
Cladonia rangiferina, also known as reindeer cup lichen,[2] reindeer lichen (cf. Sw. renlav) or grey reindeer lichen, is a light-colored fruticose, cup lichen species in the family Cladoniaceae. It grows in both hot and cold climates in well-drained, open environments. Found primarily in areas of alpine tundra, it is extremely cold-hardy.
Other common names include reindeer moss, deer moss, and caribou moss, but these names can be misleading since it is, though somewhat moss-like in appearance, not a moss. As the common names suggest, reindeer lichen is an important food for reindeer (caribou), and has economic importance as a result. Synonyms include Cladina rangiferina and Lichen rangiferinus.
Thalli are fruticose, and extensively branched, with each branch usually dividing into three or four (sometimes two); the thicker branches are typically 1–1.5 millimetres (1⁄32–1⁄16 inch) in diameter.[3] The color is grayish, whitish or brownish gray. C. rangiferina forms extensive mats up to 10 centimetres (4 in) tall. The branching is at a smaller angle than that of Cladonia portentosa.[4] It lacks a well-defined cortex (a protective layer covering the thallus, analogous to the epidermis in plants), but rather, a loose layer of hyphae cover the photobionts. The photobiont associated with the reindeer lichen is Trebouxia irregularis.[5] It grows on humus, or on soil over rock. It is mainly found in the taiga and the tundra.
Reindeer lichen, like many lichens, is slow growing (3–11 millimetres or 1⁄8–3⁄8 inch per year) and may take decades to return once overgrazed, burned, trampled, or otherwise damaged.[6]
A similar-looking but distinct species, also known by the common name "reindeer lichen", is Cladonia portentosa.
A variety of bioactive compounds have been isolated and identified from C. rangiferina, including abietane, labdane, isopimarane, the abietane diterpenoids hanagokenols A and B, ontuanhydride, sugiol, 5,6-dehydrosugiol, montbretol, cis-communic acid, imbricatolic acid, 15-acetylimbricatoloic acid, junicedric acid, 7α-hydroxysandaracopimaric acid, β-resorylic acid, atronol, barbatic acid, homosekikaic acid, didymic acid and condidymic acid. Some of these compounds have mild inhibitory activities against methicillin-resistant Staphylococcus aureus and vancomycin-resistant Enterococci.[7] Exposure to UV-B radiation induces the accumulation of usnic acid and melanic compounds.[8] Usnic acid is thought to play a role in protecting the photosymbiont by absorbing excess UV-B.[9][10]
Cladonia rangiferina often dominates the ground in boreal pine forests and open, low-alpine sites in a wide range of habitats, from humid, open forests, rocks and heaths. A specific biome in which this lichen is represented is the boreal forests of Canada.[11]
Cladonia rangiferina is a known host to the lichenicolous fungus species Lichenopeltella rangiferinae, which is named after C. rangiferina, Lichenoconium pyxidatae[12] and Lichenopeltella uncialicola[13]
In certain parts of its range, this lichen is an endangered species. For example, in the British Duchy of Cornwall it is protected under the UK Biodiversity Action Plan.
The reindeer lichen is edible, but crunchy. It can be soaked with wood ashes to remove its bitterness, then added to milk or other dishes.[14]
This lichen can be used in the making of aquavit,[15] and is sometimes used as decoration in glass windows. The lichen is used as a traditional remedy for removal of kidney stones by the Monpa in the alpine regions of the West Kameng district of Eastern Himalaya.[16] The Inland Dena'ina used reindeer lichen for food by crushing the dry lichen and then boiling it or soaking it in hot water until it becomes soft. They eat it plain or, preferably, mixed with berries, fish eggs, or lard. The Inland Dena'ina also boil reindeer lichen and drink the juice as a medicine for diarrhea. Acids present in lichens mean their consumption may cause an upset stomach, especially if not well cooked.[17]
A study released in May 2011 claims that some species of lichens, including Cladonia rangiferina, are able to degrade the deadly prion implicated in transmissible spongiform encephalopathies (TSEs) through the enzyme serine protease.[18]
According to a study published in 2017, reindeer lichen was able to grow on burnt soil as soon as two years after a forest fire in Northern Sweden, indicating that artificial replanting of lichen could be a useful strategy for the restoration of reindeer pastures.[19]
Top view of C. rangiferina
The underside of C. rangiferina Cladonia rangiferina, also known as reindeer cup lichen, reindeer lichen (cf. Sw. renlav) or grey reindeer lichen, is a light-colored fruticose, cup lichen species in the family Cladoniaceae. It grows in both hot and cold climates in well-drained, open environments. Found primarily in areas of alpine tundra, it is extremely cold-hardy.
Other common names include reindeer moss, deer moss, and caribou moss, but these names can be misleading since it is, though somewhat moss-like in appearance, not a moss. As the common names suggest, reindeer lichen is an important food for reindeer (caribou), and has economic importance as a result. Synonyms include Cladina rangiferina and Lichen rangiferinus.
Cladonia rangiferina estas likeno el la familio Cladoniaceae. Ĝi estas nutraĵo por boacoj.
Cladonia rangiferina estas likeno el la familio Cladoniaceae. Ĝi estas nutraĵo por boacoj.
Cladonia rangiferina, también denominado liquen de los renos (c.p. Sw. renlav), lat., es un liquen fruticoso de color claro que pertenece a la familia Cladoniaceae. Crece tanto en climas cálidos como fríos en medios ambientes abiertos con buen drenaje. Se lo encuentra principalmente en zonas de pradera alpina y tundra, es extremadamente resistente al clima frío.
Otros nombre comunes son musgo de los renos y musgo del caribú (aunque no es un musgo). Tal como indica el nombre, el liquen de los renos es un alimento importante del reno (caribú), y por lo tanto posee importancia económica. Son sinónimos Cladina rangiferina y Lichen rangiferinus.
El liquen de los renos, al igual que muchas especies de líquenes, es de crecimiento lento (3–5 mm por año) y le puede requerir años recuperarse en zonas sobre-pastoreadas, quemadas, o que hayan sido molestadas.[1]
Una especie de apariencia similar también denominada "líquen de los renos" es Cladonia portentosa.
Los talos son fructosos y sumamente ramificados, cada rama por lo general se subdivide en tres o cuatro (a veces dos); las ramas más gruesas miden por lo general 1–1.5 mm de diámetro.[2] El color es grisáceo, blanquecino o gris amarronado. C. rangiferina forma extensas alfombras de hasta 10 cm de espesor. Las ramificaciones se producen con ángulos inferiores que las de Cladonia portentosa.[3] Carece de una corteza bien definida (una capa protectora que recubra al talo, análoga a la epidermis de las plantas), en cambio posee una capa suelta de hifas que cubre los fotobiontes. El fotobionte relacionado con el liquen del reno es Trebouxia irregularis.[4] Crece sobre humus, o en suelo sobre rocas.
Cladonia rangiferina a menudo domina el suelo en los bosques de pino boreal y sitios alpinos bajos en un amplio rango de hábitats, desde bosques abiertos húmedos, rocas y brezales. Un bioma específico en el cual este liquen se manifiesta son los bosques boreales de Canadá.[5]
En ciertas partes de su rango el liquen es una especie amenazada. Por ejemplo en el ducado de Cornualles en el Reino Unido se encuentra protegido por el Plan de Acción de Biodiversidad.
Se han aislado e identificado varios compuestos bioactivos del C. rangiferina, incluidos abietano, labdano, isopimarano, los diterpenoids hanagokenols A y B de abietano, ontuanhidrido, sugiol, 5,6-dehidrosugiol, montbretol, ácido comúnico cis, ácido imbricatolico, ácido 15-acetilimbricatoloico, ácido junicédrico, ácido 7α-hidroxisandaracopimárico, ácido β-resorílico, atronol, ácido barbatico, ácido homosekikaic, ácido didímico y ácido condidímico. Algunos de estos compuestos poseen actividades inhibitorias leves contra Staphylococcus aureus resistente a la meticilina y Enterococci resistente a la vancomicina.[6] La exposición a radiación ultravioleta induce la acumulación de ácido úsnico y compuestos melánicos.[7] El ácido úsnico se cree desempeña alguna función en proteger a la fotobionte al absorber el exceso de radiación UV.[8][9]
Este liquen pueden ser utilizado para preparar aquavit, y a veces se lo utiliza como elemento decorativo en ventanas de vidrio. El liquen es utilizado por el pueblo Monpa como una medicina tradicional para eliminar cálculos renales en las regiones alpinas del distrito de West Kameng en el este del Himalaya.[10] La tribu Tanaina (también llamados Dena'ina) utilizan liquen de reno como alimento para ello trituran a las planta secas y luego la hierven o la sumergen en agua caliente hasta que se ablande. Lo consumen solo o, preferiblemente mezclado con bayas, huevas de pescado, o lard. Los Dena'ina también hierven el liquen de reno y beben el jugo como una medicina para la diarrea. A causa de los ácidos que contienen los líquenes pueden causar molestias estomacales, especialmete si no se los ha cocido bien.[11]
Un estudio publicado en mayo del 2011 indica que algunas especies de líquenes incluido Cladonia Rangiferina son capaces de degradar el prion mortal mediante la encima serina proteasa.[12]
Cladonia rangiferina, también denominado liquen de los renos (c.p. Sw. renlav), lat., es un liquen fruticoso de color claro que pertenece a la familia Cladoniaceae. Crece tanto en climas cálidos como fríos en medios ambientes abiertos con buen drenaje. Se lo encuentra principalmente en zonas de pradera alpina y tundra, es extremadamente resistente al clima frío.
Otros nombre comunes son musgo de los renos y musgo del caribú (aunque no es un musgo). Tal como indica el nombre, el liquen de los renos es un alimento importante del reno (caribú), y por lo tanto posee importancia económica. Son sinónimos Cladina rangiferina y Lichen rangiferinus.
El liquen de los renos, al igual que muchas especies de líquenes, es de crecimiento lento (3–5 mm por año) y le puede requerir años recuperarse en zonas sobre-pastoreadas, quemadas, o que hayan sido molestadas.
Una especie de apariencia similar también denominada "líquen de los renos" es Cladonia portentosa.
Harilik põdrasamblik (Cladonia rangiferina, sün Cladina rangiferina (L.) Nyl.) on liik samblikke põdrasambliku perekonnast.
Harilik põdrasamblik on halli värvi põõsasjas peamiselt maapinnal kasvav samblik.
Liigi iseloomulikuks tunnuseks on ühte suunda käändunud pruunitipulised talluseharud.
Eestis on ta tavaline.
Harilik põdrasamblik (Cladonia rangiferina, sün Cladina rangiferina (L.) Nyl.) on liik samblikke põdrasambliku perekonnast.
Harilik põdrasamblik on halli värvi põõsasjas peamiselt maapinnal kasvav samblik.
Liigi iseloomulikuks tunnuseks on ühte suunda käändunud pruunitipulised talluseharud.
Eestis on ta tavaline.
Poronjäkälä eli harmaaporonjäkälä (Cladonia rangiferina, syn. Cladina rangiferina) on poron tärkeintä ravintoa. Aikaisemmin katsottiin harmaaporonjäkälän (Cladina rangiferina) olevan oma lajinsa, mutta nykyään ne katsotaan samaksi lajiksi.[2]
Poronjäkälän korkeus on 5–10 cm. Poronjäkälä kasvaa parhaiten louhikkoisissa kuruissa, minne porot eivät pääse. Eniten poronjäkälää on Lapissa. Poronjäkälä on taantunut Uudellamaalla, Hämeessä ja järvi-Suomessa, mutta eniten se on taantunut Pohjois-Suomessa, syynä metsätalouden harjoittamat maanmuokkaukset, jotka tuhoavat jäkälältä kasvualustan. Myös porojen paikallinen, vuosia kestänyt ylilaiduntaminen on rasittanut jäkälän kasvua, ja varsinkin Ylä-Lapin tunturipaljakoilta poronjäkälä on käytännössä jo hävinnyt - tämä näkyy selvästi Norjaan ja Venäjään rajoittuvien poronhoitoalueiden satelliittikuvista. Poronjäkälä muodostaa myös karukkokankaiden yhtenäisen jäkäläkerroksen.
Aikaisemmin harmaaporonjäkäläksi nimetty muoto puolestaan on tuhkan- tai sinertävänharmaa ja se muodostaa laajoja kasvustoja mäntykankailla ja kallioilla. Se kasvaa pystyinä ja harvaan haarovina tasaisina tuppaina, joiden kasvukorkeus 5–12 cm.
Poronjäkälä eli harmaaporonjäkälä (Cladonia rangiferina, syn. Cladina rangiferina) on poron tärkeintä ravintoa. Aikaisemmin katsottiin harmaaporonjäkälän (Cladina rangiferina) olevan oma lajinsa, mutta nykyään ne katsotaan samaksi lajiksi.
Poronjäkälän korkeus on 5–10 cm. Poronjäkälä kasvaa parhaiten louhikkoisissa kuruissa, minne porot eivät pääse. Eniten poronjäkälää on Lapissa. Poronjäkälä on taantunut Uudellamaalla, Hämeessä ja järvi-Suomessa, mutta eniten se on taantunut Pohjois-Suomessa, syynä metsätalouden harjoittamat maanmuokkaukset, jotka tuhoavat jäkälältä kasvualustan. Myös porojen paikallinen, vuosia kestänyt ylilaiduntaminen on rasittanut jäkälän kasvua, ja varsinkin Ylä-Lapin tunturipaljakoilta poronjäkälä on käytännössä jo hävinnyt - tämä näkyy selvästi Norjaan ja Venäjään rajoittuvien poronhoitoalueiden satelliittikuvista. Poronjäkälä muodostaa myös karukkokankaiden yhtenäisen jäkäläkerroksen.
Aikaisemmin harmaaporonjäkäläksi nimetty muoto puolestaan on tuhkan- tai sinertävänharmaa ja se muodostaa laajoja kasvustoja mäntykankailla ja kallioilla. Se kasvaa pystyinä ja harvaan haarovina tasaisina tuppaina, joiden kasvukorkeus 5–12 cm.
Lichen des rennes
Cladonia rangiferina est l’une des espèces de lichens connues sous les noms de lichen des rennes ou lichen des caribous. Il s’agit d’une espèce fruticuleuse, formant au sol de grands tapis blanchâtres buissonnants. Au sein du genre Cladonia, il appartient à un groupe d’espèces dépourvues de thalle primaire, autrefois rassemblées dans un genre à part (Cladina).
C’est un lichen répandu dans les régions froides et tempérées des deux hémisphères. Dans les régions tempérées, on le retrouve particulièrement sur des sites modérément exposés à la lumière présentant un sol sec et acide[1].Comme il peut résister à des environnements très froids, c’est toutefois dans les régions arctiques qu’il atteint son plus grand développement, marquant profondément la physionomie de la toundra. Comme son nom le suggère, il est une source de nourriture importante pour les rennes (Rangifer tarandus).
L’espèce présente une croissance annuelle moyenne de 5,1 millimètres, mais il existe d’importantes variations entre les régions étudiées s’expliquant par l’influence de divers paramètres environnementaux[2].
Comme plusieurs autres espèces de lichens, Cladonia rangiferina est reconnu en tant que biomoniteur fiable pour évaluer la qualité de l'air, et ce, notamment en raison de sa capacité à bioaccumuler des éléments chimiques dans des quantités dépassant largement ses besoins physiologiques[3]. D'ailleurs, contrairement à certains organismes hyperaccumulateurs, la bioaccumulation au sein de ce lichen est non-spécifique, c’est-à-dire qu’elle implique une large gamme de métaux[4].
Bien qu’elle accumule des concentrations d’éléments-traces métalliques moindres que les lichens foliacés[5], l'espèce reste très intéressante en tant que biomoniteur en considérant son abondance et sa très large distribution. La limite dans son utilisation comme biomoniteur est associée au fait qu'un échantillon de lichen donne des informations moyennées sur l’ensemble de la durée de vie de l’organisme[6].
Les éléments-traces métalliques sont essentiellement présents dans les lichens sous forme d’ions intracellulaires solubles et d’ions liés à des sites d’échange cationique. Il importe toutefois de mentionner qu’une étude récente en contexte expérimental est venue montrer qu’il existe une compétition entre les cations bivalents (2+) pour les sites de liaison sur les thalles de lichen[7]. Cette compétition pourrait donc notamment conduire à une sous-estimation des concentrations de cadmium, de cuivre, de plomb et de zinc.
Cette espèce a été décrite scientifiquement pour la première fois sous le nom Lichen rangiferinus en 1753 par Carl von Linné, dans son ouvrage Species plantarum[8].
Selon NCBI (1 févr. 2012)[9] :
Lichen des rennes
Cladonia rangiferina est l’une des espèces de lichens connues sous les noms de lichen des rennes ou lichen des caribous. Il s’agit d’une espèce fruticuleuse, formant au sol de grands tapis blanchâtres buissonnants. Au sein du genre Cladonia, il appartient à un groupe d’espèces dépourvues de thalle primaire, autrefois rassemblées dans un genre à part (Cladina).
C’est un lichen répandu dans les régions froides et tempérées des deux hémisphères. Dans les régions tempérées, on le retrouve particulièrement sur des sites modérément exposés à la lumière présentant un sol sec et acide.Comme il peut résister à des environnements très froids, c’est toutefois dans les régions arctiques qu’il atteint son plus grand développement, marquant profondément la physionomie de la toundra. Comme son nom le suggère, il est une source de nourriture importante pour les rennes (Rangifer tarandus).
L’espèce présente une croissance annuelle moyenne de 5,1 millimètres, mais il existe d’importantes variations entre les régions étudiées s’expliquant par l’influence de divers paramètres environnementaux.
Il lichene delle renne (Cladonia rangiferina) (L.) Weber ex F.H.Wigg. è una specie di lichene appartenente al genere Cladonia, dell'ordine Lecanorales.
Il nome deriva dal latino tardo rangifer, renna, il cui nome scientifico è Rangifer tarandus, proprio perché questa specie di lichene, insieme alle altre della sezione Cladina è il cibo preferito da questi artiodattili.
È in grado di sintetizzare vitamina D2 e D3 anche a latitudini molto alte (57-70°N - regioni sub-polari a vegetazione prevalente tundra) che viene così immessa nella catena alimentare[1].
Il tallo primario di questa specie si presenta crostoso all'aspetto, e spesso non è presente. I podezi sono abbondantemente ramificati in tutte le direzioni, non hanno cortex e sono di colore grigio, tranne le ramificazioni più prossimali dei podezi che sono di colore bruno. Facilmente confondibile con le altre specie della sezione Cladina.[2]
Presente in alta montagna, può formare estesi tappeti su terreno e in parte su roccia.
La specie è cosmopolita, presente in parecchie località anche in modo diffuso.
In Italia, in senso generico si può definire abbastanza comune al nord a ridosso della catena alpina, mentre è alquanto rara in Italia centrale e in Sardegna. Più in particolare è stata rinvenuta nella parte settentrionale del Friuli, nel Veneto settentrionale, in tutto il Trentino-Alto Adige, nelle valli del versante nordorientale della Lombardia, in tutta la Valle d'Aosta, nelle valli dei versanti occidentale e settentrionale del Piemonte con diffusione alquanto comune; abbastanza rara in Liguria, sull'arco appenninico tosco-emiliano, umbro-marchigiano e in Sardegna.[3]
Questa specie attualmente appartiene alla sezione Cladina, più comunemente conosciuti come licheni delle renne[4] e presenta le seguenti forme, sottospecie e varietà (al 2008):
Il lichene delle renne (Cladonia rangiferina) (L.) Weber ex F.H.Wigg. è una specie di lichene appartenente al genere Cladonia, dell'ordine Lecanorales.
Il nome deriva dal latino tardo rangifer, renna, il cui nome scientifico è Rangifer tarandus, proprio perché questa specie di lichene, insieme alle altre della sezione Cladina è il cibo preferito da questi artiodattili.
È in grado di sintetizzare vitamina D2 e D3 anche a latitudini molto alte (57-70°N - regioni sub-polari a vegetazione prevalente tundra) che viene così immessa nella catena alimentare.
Elninė šiurė (lot. Cladonia rangiferina) – šiurinių (Cladoniaceae) šeimos kerpių rūšis. Auga tundroje, pušynuose, aukštikalnėse.
Gniužulas šviesiai pilkas, šakotas, tankus, 3-10 cm aukščio. Auga žemės paviršiuje (rūgštingoje dirvoje). Gerai pakenčia sausrą, tiesioginius saulės spindulius. Auga lėtai, 3–5 mm per metus.
Elninė šiurė yra pagrindinis šiaurės elnių raciono elementas. Šiomis kerpėmis žiemą taip pat minta ir kitos elnių rūšys, avijaučiai. Skandinavijoje iš elninės šiurės gaminamas cukrus, spiritas (akvavito gamybai). Nencai šias kerpes naudoja liaudies medicinoje.
Grå reinlav (Cladonia rangiferina) er en lavart i slekten begerlav (Cladonia). Den vokser på bakken, gjerne på næringsfattig mark og med et buskformet thallus (plantelegeme) som har podetier som blir 5-15 cm høye. Fargen er normalt askegrå eller blygrå. Vanlig i hele landet, men mer sparsom i kyststrøkene. Vokser gjerne sammen med lys reinlav og kvitkrull i høyereliggende skog og på høyfjellet.
Grå reinlav er av stor betydning som fôr til reinsdyr, spesielt i Finnmark. Rein har en spesielt tilpasset flora av mikroorganismer i fordøyelsen som gjør at den kan fordøye opptil 80-90 % av karbohydratene i laven.
Denne biologirelaterte artikkelen er foreløpig kort eller mangelfull, og du kan hjelpe Wikipedia ved å utvide den. Grå reinlav (Cladonia rangiferina) er en lavart i slekten begerlav (Cladonia). Den vokser på bakken, gjerne på næringsfattig mark og med et buskformet thallus (plantelegeme) som har podetier som blir 5-15 cm høye. Fargen er normalt askegrå eller blygrå. Vanlig i hele landet, men mer sparsom i kyststrøkene. Vokser gjerne sammen med lys reinlav og kvitkrull i høyereliggende skog og på høyfjellet.
Grå reinlav er av stor betydning som fôr til reinsdyr, spesielt i Finnmark. Rein har en spesielt tilpasset flora av mikroorganismer i fordøyelsen som gjør at den kan fordøye opptil 80-90 % av karbohydratene i laven.
Chrobotek reniferowy, chrobotka reniferowa (Cladonia rangiferina (L.) Weber ex F.H. Wigg.) – gatunek grzybów należący do rodziny chrobotkowatych (Cladoniaceae)[1]. Ze względu na współżycie z glonami zaliczany jest do porostów[2].
Pozycja w klasyfikacji według Index Fungorum: Cladonia, Cladoniaceae, Lecanorales, Lecanoromycetidae, Lecanoromycetes, Pezizomycotina, Ascomycota, Fungi[1].
Gatunek ten po raz pierwszy zdiagnozowany został przez Karola Linneusza w 1753 r. jako Lichen rangiferinus (porost reniferowy), do rodzaju Cladonia przeniesiony został w 1780 r. przez Webera i Wigga.
Niektóre synonimy naukowe[3]:
Nazwa polska według Krytycznej listy porostów i grzybów naporostowych Polski[2]. Zarówno gatunkowa nazwa łacińska, jak i polska pochodzą od tego, że porost ten jest jednym z głównych pokarmów reniferów[4].
Plecha z glonami protokokkoidalnymi, zróżnicowana na plechę pierwotną i wtórną. Skorupiasta plecha pierwotna zanika bardzo wcześnie. Plecha wtórna to wyrastające z plechy pierwotnej krzaczkowate podecja o wysokości 3–10 cm i grubości 1–2 mm. Podecja są puste w środku, a ich powierzchnia jest pilśniowata o barwie jasnoszarej lub szaropielatej. Kory brak. Podecja rozgałęziają się widełkowato lub 3–4-dzielnie, a ich brunatne zakończenia znajdujące się dość daleko od siebie i są nieco zagięte w jedną stronę. W miejscu rozgałęzień znajduje się otworek. Podecja wyrastają obok siebie, tworząc murawki. Smak gorzki.
Reakcje barwne: podecja K + żółty, Pd+ czerwony[5].
Owocniki pojawiają się bardzo rzadko na szczytach gałązek. Są to apotecja lecideowe o brązowych tarczkach i średnicy 0,5–1 mm. W jednym worku powstaje po 8 bezbarwnych, jednokomórkowych askospor o rozmiarach 8–15 × 2–3,5 μm. Często natomiast na szczytach gałązek występują brązowe pyknidy[5].
Wytwarza kwasy porostowe[5].
Występuje w Ameryce Północnej, Środkowej i Południowej, Europie, Azji oraz na wielu wyspach. Szczególnie częsty jest na półkuli północnej, północna granica jego zasięgu sięga tutaj po Szetlandy, Grenlandię i północne wybrzeża Ameryki Północnej[6]. W tundrze często zwartymi łanami zarasta duże powierzchnie[4]. W Polsce jest pospolity na obszarze całego kraju. Rośnie na ziemi w miejscach słonecznych, najczęściej na wydmach, wrzosowiskach, oraz w świetlistych lasach sosnowych[5]. Jest gatunkiem charakterystycznym w zespole roślinnym zwanym borem chrobotkowym[7].
Gatunek od 2004 roku objęty w Polsce ochroną częściową[8][9].
W Polsce występuje kilka podobnych gatunków chrobotków: leśny (Cladonia arbuscula), łagodny (Cladonia mitis), reniferowy (Cladonia rangiferina) i najeżony (Cladonia portentosa). Wszystkie są pospolite i występują na podobnych siedliskach. Chrobotek reniferowy ma pewne charakterystyczne cechy[10]:
Chrobotek leśny ma łagodny smak, chrobotek najeżony tworzy najczęściej 3-dzielne rozgałęzienia, chrobotek leśny jest żółtoszary lub szarozielony[5].
Chrobotek reniferowy jest coraz częściej wykorzystywany w wystroju wnętrz, również w Polsce. Cieszy się sporą popularnością ze względu na ładny wygląd, dużą prostotę w utrzymaniu, jak i szereg korzyścii[11]:
.JPG)
Chrobotek reniferowy, chrobotka reniferowa (Cladonia rangiferina (L.) Weber ex F.H. Wigg.) – gatunek grzybów należący do rodziny chrobotkowatych (Cladoniaceae). Ze względu na współżycie z glonami zaliczany jest do porostów.
Dutohlávka sobia (Cladonia rangiferina) je svetlo sfarbený, krovitý lišajník z čeľade dutohlávkovité. Rastie v teplých aj chladných oblastiach na suchých otvorených stanovištiach predovšetkým vo vyšších polohách – prevažne na alpínskej tundre.
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dutohlávka sobia
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Dutohlávka sobia
Tento článok týkajúci sa botaniky je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš. Dutohlávka sobia (Cladonia rangiferina) je svetlo sfarbený, krovitý lišajník z čeľade dutohlávkovité. Rastie v teplých aj chladných oblastiach na suchých otvorených stanovištiach predovšetkým vo vyšších polohách – prevažne na alpínskej tundre.
Lichen rangiferinus L. (1753)
Cladina rangiferina (L.) Nyl. (1866)
Cladonia rangiferina, znana tudi pod imeni jelenov lišaj in dekorativni mah (cp. Sw. Renlav), lat., je svetlo obarvan lišaj, ki spada v družino Cladoniaceae. Raste v toplih in hladnih podnebjih v dobro odcejenih tleh na odprtem. Njegova nahajališča so predvsem na območjih alpske tundre in severnih geografskih širin.
Druga pogosta imena so mahovec, dekorativni mah, po angleško reindeer moss, vendar so ta imena lahko zavajajoča, saj niso mahovi. Kot je razvidno iz splošnih imen, predstavlja lišaj pomeben vir prehrane za jelenjad (reindeer, caribou) in ima zato gospodarski pomen. Sinonimi vključujejo Cladina rangiferina in Lichen rangiferinus.
Jelenov lišaj, tako kot mnogi lišaji, raste dokaj počasi (3-11 mm na leto) in lahko traja več let, da se po preobilni paši populacija lišaja opomore. [[2]]
Podobna vrsta, znana po splošnem imenu Reindeer lichen, je Cladonia portentosa. Cladonia portentosa.
Thalli so frutikozni in obsežno razvejani, pri čemer vsaka veja običajno deli tri ali štiri stranjske poganjke/vejice (včasih dve); debelejše veje so praviloma 1-1,5 mm v premeru [3]. Barva je sivkasta, belkasta ali rjavkasto siva. C. rangiferina oblikuje obsežne preproge do 10 cm debeline. Razvejanje je manjše kot pri Cladonia portentosa [4]. V njej ni natančno opredeljenega zunanjega sloja skorje (zaščitni sloj, ki pokriva talus, podoben povrhnjicam v rastlinah), temveč le ohlapna plast hyphae katera pokriva fotobionte. Fotobiont, kateri se povezuje z jelenovim lišajem naj bi bil Trebouxia irregularis. [5] Jelenov lišaj raste na humusu ali na tleh nad skalo, raste tudi v tajgi in tundri.
Cladonia rangiferina pogosto prevladuje nad tlemi v borealnih borovih gozdovih in odprtih nizkokaloričnih območjih v številnih habitatih, od vlažnih, odprtih gozdov, golega skalovja in barij. Poseben biom, v katerem je predstavljen ta lišaj, so borealni gozdovi Kanade. [6] V nekaterih delih svojega območja je ta lišaj ogrožena vrsta. Na primer, v britanskem vojvodstvu Cornwall je zaščiten v skladu z UK Akcijskim načrtom za biotsko raznovrstnost.
Različne bioaktivne spojine so bile izolirane in identificirane iz C. rangiferina, vključno z abietanom, labdanom, izopimaranom, abietanskim diterpenoidom hanagokenolom A in B, ontuanhidridom, sugiolom, 5,6-dehidrosugiolom, montbretolom, cis-komponentno kislino, imbrikatolno kislino, 15-acetilimbrikatolno kislino, junicedrično kislino, 7α-hidroksisandarakopimična kislina, β-rezoriolna kislina, atronol, barbota, homosekikaična kislina, didimična kislina in condidymic acid. Nekatere od teh spojin imajo blagi inhibitorni vpliv na aktivnosti proti meticilin odpornim Staphylococcus aureus in vancomicin odpornim Enterococci/om. [7] Izpostavljenost sevanju UV-B povzroči kopičenje usne kisline in melanskih spojin [8]. Usnicka kislina naj bi imela vlogo pri zaščiti fotoimbionta z absorpcijo presežka UV-B. [9] [10]
Veliko vrst lišajev se uporablja v zdravstvene namene. Ta lišaj je mogoče uporabiti pri izdelavi akvavita, ki se je včasih uporabljal kot dekoracija steklenih oken. Lišaj se uporablja kot tradicionalno sredstvo za odstranjevanje ledvičnih kamnov pri Monpi v alpskih regijah okrožja West Kameng v Vzhodni Himalaji. [11] Pleme Celinska Dena'ina na Aljaski je uporabljala jelenji lišaj kot vir za hrano z drobljenjem suhega lišajev, nato pa jo vrela ali jo namočila v vroči vodi, dokler ni postala mehka. Najbolje, pomešano z jagodami, ribjimi jajci ali mastjo. V plemenu Notranji Dena'ina ob krvavitvi pijejo sok kot zdravilo za drisko. Zaradi kislin, prisotnih v lišaji, njihova poraba lahko povzroči vznemirjen želodec, še posebej, če ni dobro kuhan [12].
Študija, objavljena maja 2011, navaja, da nekatere vrste lišajev, vključno z zdravilnim Cladonia rangiferina lahko prek encimske serinske proteaze degradirajo smrtonosni prion, ki je vpleten v transmisivne spongiformne encefalopatije (TSE). [13]
Kot nepogrešljiv se jelenov lišaj ali dekorativni mah v zadnjem času pojavlja za namene notranjega oblikovanja, saj je njegova uporaba zaradi dobrih zvočno izolativnih ter ognjevarnih lastnosti (NS-EN ISO 11925-2 (2010)) dopolnila vrzel v uporabi naravnih materialov v modernem dizajnu. Tak jelenov lišaj se, po tem ko ga ročno poberejo na posebej za to odrejenih prostorih za gojenje, preparira.
Preparira se tako, da ostane obstojen več let, med postopkom pa ga lahko tudi različno obarvajo. Dekorativni mah namreč ravno zaradi svojega naravnega izgleda in teksture ter velike izbire različnih umetnih barv, ki so na vodni osnovi, od zelenih odtenkov, plavih, oranžnih, črnih,... omogoča umetnikom svobodne roke.
Z dekorativnim mahom je mogoče ustvariti velike slike, možno ga je prekriti s steklom in se na njem lahko hodi, uporablja se lahko tudi kot nadomestilo za gozdni mah v jaslicah, ker pa je obdelan bo svojo obliko zadržal več desetletij, posebej zanimivi so adventni venčki iz dekorativnega mahu. Dekorativni mah bo držal svojo obliko, barvo in lepoto brez da bi zanj posebej skrbeli, ni ga potrebno zalivat, ne obrezovat. Edino kar mu lahko škodi je preveč neposredne sončne svetlobe, ki ga naredi krhkega in lomljivega ter zalivanje, s katerim lahko speremo barve na vodni osnovi.
Cladonia rangiferina, znana tudi pod imeni jelenov lišaj in dekorativni mah (cp. Sw. Renlav), lat., je svetlo obarvan lišaj, ki spada v družino Cladoniaceae. Raste v toplih in hladnih podnebjih v dobro odcejenih tleh na odprtem. Njegova nahajališča so predvsem na območjih alpske tundre in severnih geografskih širin.
Druga pogosta imena so mahovec, dekorativni mah, po angleško reindeer moss, vendar so ta imena lahko zavajajoča, saj niso mahovi. Kot je razvidno iz splošnih imen, predstavlja lišaj pomeben vir prehrane za jelenjad (reindeer, caribou) in ima zato gospodarski pomen. Sinonimi vključujejo Cladina rangiferina in Lichen rangiferinus.
Jelenov lišaj, tako kot mnogi lišaji, raste dokaj počasi (3-11 mm na leto) in lahko traja več let, da se po preobilni paši populacija lišaja opomore. []
Podobna vrsta, znana po splošnem imenu Reindeer lichen, je Cladonia portentosa. Cladonia portentosa.
Grå renlav (Cladonia rangiferina (L.) F. H. Wigg) är en ljusgrå eller ljusgrön lav i familjen Cladoniaceae och släktet Cladonia, där renlavarna numera ingår. Grå renlav är den vanligaste arten bland renlavarna och kallas ofta för bara renlav.
Den växer i både varma och kalla klimat i öppna, utsatta miljöer. Den förekommer främst i områden med alpin tundra, där den visar sig vara oerhört tålig mot kyla. Namnen har renlaven fått eftersom den betas av renar på vintern och hösten; laven är viktig för samernas rennäring. Den kallas ofta felaktigt för 'vitmossa', men det rör sig alltså om en lav och inte en mossa: vitmossan har ett helt annat utseende.
Renlaven kan användas för att krydda akvavit och för dekorationssyfte. Renlavar används ofta av arkitekter för att föreställa träd i skalmodeller.
Renlav används också vid växtfärgning och ger då beige färg.
Renlav är hygroskopisk, vilket kan utnyttjas som en dekoration med funktion. I gamla hus med fönster med enkla rutor förstärker man värmeisolationen på vintern med lösa innanfönster. För att undvika fukt mellan glasen, som kan ge imma och t o m rimfrost på rutorna, när det är kallt, så är det gammal tradition lägga en rad renlavstuvor på fönsterbrädan mellan fönsterbågarna. Laven binder då fukten, och fönstren förblir genomsynliga hela eldningssäsongen.
Wikimedia Commons har media som rör Grå renlav.
Wikispecies har information om Cladonia rangiferina.
Grå renlav (Cladonia rangiferina (L.) F. H. Wigg) är en ljusgrå eller ljusgrön lav i familjen Cladoniaceae och släktet Cladonia, där renlavarna numera ingår. Grå renlav är den vanligaste arten bland renlavarna och kallas ofta för bara renlav.
Den växer i både varma och kalla klimat i öppna, utsatta miljöer. Den förekommer främst i områden med alpin tundra, där den visar sig vara oerhört tålig mot kyla. Namnen har renlaven fått eftersom den betas av renar på vintern och hösten; laven är viktig för samernas rennäring. Den kallas ofta felaktigt för 'vitmossa', men det rör sig alltså om en lav och inte en mossa: vitmossan har ett helt annat utseende.
Renlaven kan användas för att krydda akvavit och för dekorationssyfte. Renlavar används ofta av arkitekter för att föreställa träd i skalmodeller.
Renlav används också vid växtfärgning och ger då beige färg.
Renlav är hygroskopisk, vilket kan utnyttjas som en dekoration med funktion. I gamla hus med fönster med enkla rutor förstärker man värmeisolationen på vintern med lösa innanfönster. För att undvika fukt mellan glasen, som kan ge imma och t o m rimfrost på rutorna, när det är kallt, så är det gammal tradition lägga en rad renlavstuvor på fönsterbrädan mellan fönsterbågarna. Laven binder då fukten, och fönstren förblir genomsynliga hela eldningssäsongen.
Rengeyiği likeni (Cladonia rangiferina), Cladoniaceae familyasından, Kuzey yarımkürede taygalarda yetişen ve rengeyikleri tarafından yenen bir liken türü. Diğer likenler gibi ağır büyürler (yılda 3–5 mm kadar).
Rengeyiği likeni (Cladonia rangiferina), Cladoniaceae familyasından, Kuzey yarımkürede taygalarda yetişen ve rengeyikleri tarafından yenen bir liken türü. Diğer likenler gibi ağır büyürler (yılda 3–5 mm kadar).
Cladina rangiferina
Кладо́ния оле́нья (лат. Cladonia rangiferina) — кустистый лишайник из рода Кладония. Из-за кустистого, сильно ветвистого слоевища кладонию оленью иногда выделяют в род Cladina.
Горизонтальное слоевище быстро исчезает, состоит из мелких пепельно-серых бугорков. Подеции высотой 3—20 см, диаметром 0,1—2,0 мм, пепельно-, синевато- или коричневато-серые, в нижней (отмирающей) части чернеющие, цилиндрические, раскидисто-кустистые, густо-разветвлённые. Апикальные веточки коричневые, поникающие в одну сторону. Внешняя сердцевина паутинисто-войлочная, в базальной части с зеленоватыми бугорками, коровый слой отсутствует, Апотеции мелкие, коричневые, расположены на концах веточек. Пикнидии с белым содержимым. Слоевище от KOH желтеет[1], от парафенилендиамида окрашивается в красный цвет.
Присутствуют вторичные метаболиты: фумарпротоцетраровая кислота, атранорин.
Широко распространённый вид, встречается в лесотундре и тундре, в редкостойких лесах Севера, на торфяных болотах на почве, на пнях, реже на обнажённой древесине. Растёт в местах с умеренным снежным покровом.
Типичный мезофит и олигомезофит. Обычно частых зарослей не образует, формируя ягельные ковры вместе с другими видами кустистых лишайников.
Кладония оленья — один из основных компонентов ягеля.
Один из основных видов корма для северных оленей.
Кладо́ния оле́нья (лат. Cladonia rangiferina) — кустистый лишайник из рода Кладония. Из-за кустистого, сильно ветвистого слоевища кладонию оленью иногда выделяют в род Cladina.
꽃이끼는 꽃이끼과에 속하며 학명은 Cladonia rangiferina이다. 원래 북극권의 식물이나 온대지방의 고산대 등에서도 자라는 대표적인 지의류로 소나무 숲속에서 자란다. 높이는 5-10cm로 몸은 빽빽하게 분지하고 나뭇가지 모양을 이루며 끝의 분지는 한쪽으로 기울어진다. 전체가 회백색 또는 흐린 회색을 띤다. 줄기의 속은 비어 있고 오래되면 표면이 파괴되어 구멍이 생긴다.
꽃이끼는 꽃이끼과에 속하며 학명은 Cladonia rangiferina이다. 원래 북극권의 식물이나 온대지방의 고산대 등에서도 자라는 대표적인 지의류로 소나무 숲속에서 자란다. 높이는 5-10cm로 몸은 빽빽하게 분지하고 나뭇가지 모양을 이루며 끝의 분지는 한쪽으로 기울어진다. 전체가 회백색 또는 흐린 회색을 띤다. 줄기의 속은 비어 있고 오래되면 표면이 파괴되어 구멍이 생긴다.
.jpg)
