Žabotvaré alebo žaby (lat. Anura, Ecaudata, Salientia) sú rad obojživelníkov. Žaba je v dospelosti bezchvostý obojživelník s krátkym telom, širokou hlavou, skákavými zadnými nohami. Chvost majú len žubrienky, ktorý im pri metamorfóze (vývoji) odpadáva. Ako obojživelníky môžu dýchať na vzduchu aj vo vode. Dospelé žaby dýchajú pľúcami, larvy (žubrienky) dýchajú žiabrami. Z vajíčok vzniknú žubrienky a z nich potom dospelé žaby. Často majú silne vyvinuté zadné končatiny, vďaka nim výborne skáču. Živia sa najčastejšie hmyzom.
Známych je asi vyše 5 000 druhov, u nás žije napríklad kunka obyčajná, ropucha obyčajná, skokan hnedý, rosnička zelená.
V starom Egypte bola žaba pre svoju rozmnožovaciu schopnosť a pravdepodobne aj viditeľnú premenu z vajíčka na žubrienku a z nej na štvornohého dospelého jedinca symbolom vznikajúceho a vždy znovu sa obnovujúceho života. Prabohov zrodených z bahna v starom Egypte neraz znázorňovali so žabou hlavou. Bohyňu zrodu Heket, v ľudovej viere dobrotivú pomocníčku, zobrazovali ako žabu.
Zatiaľ bolo popísaných 6 021 druhov žiab (k 31. máju 2011), ktoré sú rozdelené do 38 čeľadí. Z nich sú najpočetnejšie na druhy čeľade rosničkovité (Hylidae) s 901 druhmi a skokanovité (Ranidae) s 1 400 druhmi. Asi 88% obojživelníkov sú žaby (ďalej mloky 9% a červone 3%). Druhy žiab ale stále pribúdajú, pretože vedci stále objavujú nové druhy a to hlavne v trópoch. Napríklad v roku 2010 bolo objavených 205 nových druhov.
Žaby sú kvalifikované do troch podradov: Archeobatrachia – 4 čeľade primitívnych žiab, Mesobatrachia – 6 čeľadí vývojovo pokročilejších žiab a Neobatrachia – 28 čeľadí „moderných“ žiab, zďaleka najväčšia skupina. Neobatrachia sa ďalej delí na Hyloidea a Ranoidea.
Žaby sa živia živou potravou, a to prevážne hmyzom a inými bezstavovcami, niektoré väčšie druhy ale i malými stavovcami. Väčšina žiab potravu loví dlhým lepkavým jazykom, ktorý vymrští po obeti. Výnimkou je čeľaď vodných žiab pipovitých, ktoré potravu prijímajú normálne ústami. Počas prijímania potravy žaby žmurkajú, pretože dochádza počas prehĺtania k zaťahovaniu očných buliev, čo napomáha posúvaniu potravy do žalúdka.[1]. Žaby tiež nemajú žiadne zuby na spodnej čeľusti, a tak prijímajú potravu celú.
Žaba sa pohybuje po súši pomocou prískokov a skokov (výnimkou sú napríklad ropuchy, ktoré častejšie chodia a skáču len pri úteku pred predátorom), ktoré vykonávajú pomocou silných zadných nôh. Najdlhší zaznamenaný skok žaby na súši bol 5 metrov.[1] Vo vodnom prostredí žaba využíva plávaciu techniku zadných končatín, kedy ich postupne dáva k sebe a odťahuje podobne ako plavci typu prsia. Žaby pri skákaní vždy zatvárajú oči.
Pre žaby je typické zavalité telo bez chvosta (od toho názov bezchvosté obojživelníky) so štyrmi končatinami. Medzi druhmi žiab je veľký veľkostný rozdiel. Najmenšou žabou je 1 cm dlhá Brachycephalus didactylus z Brazílie a naopak najväčším druhom je 40 cm dlhý Conraua goliath z Kamerunu. Ešte väčšia bola praveká žaba rodu Beelzebufo, žijúca v dobe pred 70 miliónmi rokov na Madagaskare.
Kostra žiab je prevažne skostnatená. Strop ústnej dutiny tvorí spodina mozgovne (primárne podnebie). K jedinému krčnému stavcu je lebka pripojená dvoma kĺbovými hrboľmi. Počet stavcov je u žiab veľmi redukovaný (v bedrovej oblasti zrastajú v tzv. urostyl). Rebrá nie sú u žiab plne vyvinuté. U žiab sa po prvýkrát stretávame s dobre vyvinutou hrudnou kosťou. Stavba kostry končatín už odpovedá základnej schéme stavby u ostatných suchozemských stavovcov. Lopatka je u žiab spojená s hrudnou kosťou, panva sa napája na chrbticu.
Žaby majú na predných nohách 4 a na zadných nohách 5 prstov. Nohy a prsty majú žaby vyvinuté podľa prostredia, v ktorom žijú (či sú vodné, stromové alebo zemné). Plne vodné či čiastočne vodné žaby majú medzi prstami plávacie blany. Žaby žijúce na stromoch, najmä rosničky majú na prstoch prísavky, vďaka ktorým sa dokážu prichytiť aj na klzkých zvislých povrchoch. Väčšina stromových a zemných žiab majú dobre vyvinuté nohy pre skákanie.
Žaby majú väčšinou hladkú kožu, ale výnimkou sú ropuchy, ktoré majú kožu hrboľatú, ktorá menej vysychá. Koža žiab je priepustná na vodu (nemusí vôbec), kyslík a oxid uhličitý vo vode, preto sú žaby veľmi náchylné na zloženie a znečistenie vody. Koža je plná slizových žliaz, ktoré môžu byť premenené aj na žľazy jedové, je tiež dobre prekrvená – u žiab je výrazný podiel kožného dýchania. V spodnej vrstve škáry sú chromatofóry s pigmentom.
Niektoré druhy žiab dokážu vylučovať z kože mierne jedy. Napríklad všetky druhy ropúch majú za očami jedové žľazy. Tiež žaby z čeľade drevolezovité majú v koži jedy a domorodí obyvatelia Južnej Ameriky nimi namáčajú svoje šípy pre lov zveri. Žaby upozorňujú na jedovatosť pestrým sfarbením.
Iné žaby sa pri napadnutí nafukujú, aby pôsobili ako väčšie a predátora tak zastrašili alebo aby sa mu nevošli do papule. To je typické najmä pre ropuchy.
Posledný spôsob obrany je maskovanie. Žaby sú väčšinou sfarbené tak, aby čo najlepšie splývali s prostredím, v ktorom žijú. Maskovanie ale spočíva aj v tvare tela – výrastkoch na hlave, ktoré môžu pripomínať list.
Žaby sa dorozumievajú pomocou rezonančných mechúrikov, ktoré majú len samce. Sú umiestnené po dvoch po stranách hlavy, alebo majú len jeden veľký na hrdle (rosničky a ropuchy). Samce sťahovaním a rozťahovaním mechúrikov vydávajú zvuky, ktorými lákajú samičky k páreniu. Samičky ani žubrienky tieto mechúriky nemajú.
Žaby sú rozšírené po celom svete okrem Antarktídy, Arktídy a niektorých izolovaných ostrovov.[2][3] Ďalej nežijú v niektorých príliš suchých či studených oblastiach, najväčšej diverzity dosahujú v trópoch.
Žaby sa najčastejšie vyskytujú vo vlhkých oblastiach blízko vody. Niektoré žaby ale dokážu prežívať aj v suchých či chladných podmienkach.
Každá žaba žijúca v miernych oblastiach sa v priebehu života vyskytuje na dvoch odlišných lokalitách, prvá je zimovisko a druhá rozmnožovacie centrum. Zimovisko je pre každý druh žaby typické. Napr. skokan hnedý sa vyskytuje v poliach, rosnička zelená v lesoch.
Rozmnožovacím centrom rozumieme tôň alebo podobné vodné stanovisko, ktoré je zaplnené stojatou vodou. Najčastejší spôsob dopravy vody do tône je: zrážkami, podzemnými vodami, záplavami. Žaby sa vyskytujú aj v iných vodných centrách (rybníky, jazerá, potoky, rieky a riečky, kaluže, atď.)
Žaby sú dôležitou zložkou ekosystému. Nielen, že likvidujú hmyz, ale žaby samotné sú zložkou potravy pre vodné vtáctvo, ako je napr. bocian biely (Ciconia ciconia), volavka popolavá (Ardea cinerea) a podobne. Priama úmera pre vodné vtáctvo na rozšírenie zastupuje samozrejme aj hniezdne podmienky, ale tiež hojnosť potravy, a to predovšetkým žiab a rýb.
Poznáme skoro 5 000 druhov, z toho na území Slovenska žije 12 druhov, z ktorých jeden (skokan zelený) nie je pravým druhom ale medzidruhovým krížencom.[4]
skokan ostropyský – samec
Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Žabotvaré
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Žabotvaré
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Žabotvaré
Žabotvaré alebo žaby (lat. Anura, Ecaudata, Salientia) sú rad obojživelníkov. Žaba je v dospelosti bezchvostý obojživelník s krátkym telom, širokou hlavou, skákavými zadnými nohami. Chvost majú len žubrienky, ktorý im pri metamorfóze (vývoji) odpadáva. Ako obojživelníky môžu dýchať na vzduchu aj vo vode. Dospelé žaby dýchajú pľúcami, larvy (žubrienky) dýchajú žiabrami. Z vajíčok vzniknú žubrienky a z nich potom dospelé žaby. Často majú silne vyvinuté zadné končatiny, vďaka nim výborne skáču. Živia sa najčastejšie hmyzom.
Známych je asi vyše 5 000 druhov, u nás žije napríklad kunka obyčajná, ropucha obyčajná, skokan hnedý, rosnička zelená.
V starom Egypte bola žaba pre svoju rozmnožovaciu schopnosť a pravdepodobne aj viditeľnú premenu z vajíčka na žubrienku a z nej na štvornohého dospelého jedinca symbolom vznikajúceho a vždy znovu sa obnovujúceho života. Prabohov zrodených z bahna v starom Egypte neraz znázorňovali so žabou hlavou. Bohyňu zrodu Heket, v ľudovej viere dobrotivú pomocníčku, zobrazovali ako žabu.
.jpg)
.jpg)
